Postrigonený
@ :: Poviedky ::
Apr 13 2011, 20:32 (UTC+0) | 
Kostol sv. Kataríny v Smolníku |
Miesto: Smolník, okres Gelnica
Čas: prvá polovica 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Som žaba. Vlastne, aby som to celkom spresnil, som žabiak. Pozerám na svet zo zeme a všetko sa mi zdá vysoké, nedosiahnuteľné, i keď skáčem pomerne dobre. Vyvoláva to úsmev na vašich tvárach? Nuž vedzte, že na mojej nie. Nakoniec ani neviem, či mám tvár, alebo ako to vlastne nazvať. I ja som bol kedysi človekom a pokiaľ opomeniem skutočnosť, ako teraz vyzerám, cítim sa ním aj naďalej. Stále milujem Káde a teším sa, až sa nám narodí potomok. Mohol by to byť syn. Túžil som s ňou splodiť syna a dať mu rovnaké meno, aké dali rodičia mne. Teda Lacko. Káde nikdy nenamietala, žeby chcela radšej dcéru, je to vlastne stále moja milá a nádherná žena. Sledujem ju každé ráno, ako vychádza z domu, ako kráča Smolníkom ku kostolu svätej Kataríny, ako vyháňa kravy na pašu a nosí vodu v plných vedrách od studne a neustále sa rozhliada. Určite verí, pozerá naokolo a dúfa, že sa voľakde objavím. Že za ňou prídem, hoc zničený, zbedačený, ale predsa. Netuší o mojej premene. Vlastne ani neviem, ako dlho som už žabou; ten čas odhadujem len podľa toho, ako Káde rastie bruško. Možno už dnes, možno zajtra k nej pobeží pôrodná babica, aby priviedla na svet moje dieťa. A ja budem všetko sledovať z diaľky očami svojho zvieracieho tela. Nepomôžem, keď ma bude najviac potrebovať, neposkytnem jej svoju mužskú ochranu, nemôžeme sa spoločne tešiť z každej maličkosti, ktorú nám prinesie spoločný život. To pretože už nie sme spolu. Som žaba. Vlastne žabiak. A ona ostala človekom.
Všetko sa to začalo úplne nevinne. Boli sme svoji už druhým rokom, keď sme sa radovali, že nás Pánboh vyslyšal a Káde ostala v požehnanom stave. Bol som silný mladý muž, drevorubač. Robiť som vládal, keď bolo treba, pomáhal som aj s furmančením a vozil klady na pílu. Celé okolité lesy poznám, mám ich prechodené od Zlatého stola cez Herekovú až po Pipitku a Osadník hádam tisíc krát. Tuto, ale i pri Smolníckej Hute, Úhornej až po Štós. Už pred svadbou som začal s otcom i bratmi stavať dom, kamene sme vláčili z okolia, veľa som ich aj nakúpil a poriadne sa zadlžil. Dom už stojí, ale žil som v ňom len krátko, veľmi krátko oproti tomu, čo som očakával.
Odkedy ostala Káde ťarchavá, bol som k nej pozornejší, hoc nikdy som vlastne iný ani nebýval, ale dával som si ešte väčší pozor, nech si náhodou pri dákej robote neublíži. Tak som väčšinu všetkého robil ja, a to aj v maštali okolo kráv, o čo by sa inak mala starať ona. Vraj nám až ľudia závideli, ako si rozumieme. Závideli. Možno až priveľmi, ale ja som si to nevšímal.
„Lacko, spíš,“ potriasla mi Káde ramenom v jednu noc, keď sa ku mne pritúlila a šepkala pri tom do ucha.
„Čo je? Čo chceš?“ otvoril som oči a otočil sa k nej, až posteľ zavàzgala.
„Pst!“ priložila mi prst na ústa. „Počúvaj.“
Počúval som, ale nech som uši naťahoval akokoľvek, obliehalo ma len nekonečné ticho premiešané vystrašeným dychom mojej ženy.
„Budeme takto na niečo čakať až do rána, kým zakikiríka kohút?“ pokúsil som sa o žart, Káde sa ku mne pritisla ešte viac a hlesla: „Niekto je v maštali.“
Nevedel som, či sa jej to zdá, najskôr som len chcel povedať, že nepočujem nič, ale v tú ranu mi napadlo, že by beztak dobiedzala, nech sa tam idem pozrieť; isto by od strachu do rána nespala. Tak som vstal, nohy len tak naboso vsunul do čižiem, a aby bola spokojná, vzal som do ruky aj poriadne poleno od pece, nech mám čím zlodeja ovaliť.
„Bol tam niekto?“ opýtala sa ma Káde, keď som sa vrátil späť aj s polenom.
„Neviem,“ priznal som a ona hneď, že akože neviem, veď keď som tam bol, mal som všetko prezrieť a....
„Všetko som prezrel. Všetko a nikoho som tam nenašiel. Lenže dačo bolo čudné.“
„Čudné?“ Káde sa až posadila a rukou šmátrala na poličke hľadajúc sviečku. Keď zapálila knôt a plamienok jej ožiaril tvár, vyzerala vystrašená, no zároveň krásna. „Čo bolo čudné, hovor!“
Bol som riadny hlupák, nemal som nič naznačiť, teraz sa bude báť.
„Asi sa mi to len zdalo. Ako som otvoril vráta do maštale, tak ma nejako ovanulo, akoby niekto okolo mňa prebehol.“
„A čo si videl?“
„Iba tieň. Černejší než tma, čo zrazu vyšiel na dvor a rozplynul sa.“
Káde sa prežehnala, ale už som si k nej rýchle ľahol a nežne ju objal. „Neboj sa, to si možno len prdla krava,“ nič rozumnejšie mi nenapadlo a ona sa schúlila v mojom náručí.
Keď chlap prichádza domov, mal by sa poriadne najesť. Aspoň za misu zemiakov a najlepšie aj so škvarkami. Potom je spokojný, nemyslí na lopotu, čo oddrel počas dňa a po chvíľke oddychu má zasa silu ako bujak. Vždy to tak doteraz bolo, zakaždým, keď som sa vracal z hory, myslel som len na Káde a na jedlo. No na druhý deň po tom čudnom zážitku to vyzeralo inak. Na jedlo som ani nepomyslel. Skoro ráno som vyviedol kravy na otcovu lúku a potom šiel s furmanmi do lesa. Ani neviem, koľko stromov som vyrúbal, ale keď som sa vrátil, moje kravy boli čudné. Mokré, ani čo by ich dakto oblial a nechceli ísť domov. Inokedy predo mnou kráčali poslušne a teraz ma jedna div nenabrala na rohy a druhá kopala a potom si ľahla. Skúste zodvihnúť kravu a dotiahnuť do maštale. Nedá sa. Až keď som im obom poriadne naložil palicou, pohli sa. V maštali som hneď priložil žochtár, i keď inak zvyknem dojiť až po jedle. Dačo som tušil a tušil som správne. Z vemien nevyšla ani kvapka. Od zlosti som si dupol a to bolo asi všetko, čo som mohol. Čo požrali? Na decko mi peniaze treba, nie na kravského felčiara!
Káde si novinu vypočula, ale nepovedala nič. Vlastne ani nemohla, lebo práve u nás sedela jej sestra Lujza. To by ste museli Lujzu poznať, aby ste mi rozumeli. Pri nej sa k slovu nedostane nik; ústa sa jej nezatvoria, až kým hádam nezaspí. Aj preto sa jej parobkovia vyhýbajú, hoc nie je škaredá. Utàžila riadnu hanbu. Naozaj je neskutočne zahanbujúce, keď sa v rodine najskôr vydá mladšia dcéra a staršia ostane bez ženícha. A Káde je od Lujzy mladšia. Dokonca o štyri roky.
„Vidíš, vidíš,“ šibrinkovala Lujza rukami na všetky strany a hlavou krútila ako sova premúdra, „hovorila som ti, že to takto jednoducho neskončí. Tieň černejší ako tma, čo lieta nad zemou, chlad, ktorý Lacka ovanul, čudné zvuky v nočnej maštali, vidím to tak, že ste tu mali strigu,“ zdvihla významne bradu a nadýchla sa zhlboka, aby zasa mohla spustiť: „Závisť je kolíska zla a privádza ľudí na tie najhoršie myšlienky i skutky. Priveľkú lásku ste pred inými ukazovali; len ako také hrdličky ste si hrkútali, veď som ti aj vravela.“
„A čo? Mal som Káde len tak cvične pred ľuďmi z času na čas zbiť, aby jej nezávideli?“ skočil som Lujze do reči, lebo ma srdilo, keď som videl, ako pri nej Káde sedí; keď som cítil ten strach z jej očí a neistotu, čo narastala s každým Lujziným slovom.
„Nemáš ani zdania, čo vám hrozí! Kravy - to môže byť len začiatok. Rýchlo ich predaj na mäso, kým sa to nedozvedia všetci Smolníčania! Keď za to kúpite aspoň jednu jalovicu, je to lepšie ako nič,“ radila mi Lujza a ja som v tej chvíli túžil len potom, aby sa rozhodla vybrať na nejakú peknú a dlhú prechádzku čo najďalej od nášho domu.
„Zavoláme felčiara, možno pomôže,“ mykol som plecom a zložil si klobúk, lebo mi z nej bolo voľajako priteplo.
„Inak by som robila, inak,“ nesúhlasila Lujza a ani nečakala na otázku, že ako. „Ja by som dnes z domu nikam nešla a počkala by som, kto príde. Každá striga dôjde na druhý deň tam, kde porobila. Aby si vychutnala, keď uvidí ľudí, ako sa trápia. Čakajte, že dnes dostanete návštevu. Ale nieže ju pustíte dnu!“
„Príde dáka striga?“
„Isto. A tiež poriadne prezrite dvor. Či niekde nie je rozsypaná fazuľa alebo soľ.“
„Lujza,“ zvýšil som hlas, „z toho sa už smiala moja mama. Keď raz susedin pes ku nám vbehol a zahrdúsil sliepku, mama pýtala peniaze, ale suseda odmietla. Že máme žiadať od psa, či nám zaplatí. Tak sa mama nazlostila a v noci vysypala fazuľu pred susedine dvere. Vedela, aká je poverčivá. Na druhý deň suseda sliepku zaplatila, lebo sa bála, že moja mama je bosorka a dala jej tam urieknuté struky. Povery, všetko sú to len povery! Veď dačomu takému môžu veriť len deti! Pamätám sa, keď som bol malý chlapec a išiel s dedom na polnočnú omšu. Dedo hovoril, že kto pozrie na polnočnej omši do kostola svätej Kataríny cez kľúčovú dierku dverí, uvidí pravé tváre všetkých. ¼udí ako ľudí, ale strigy a strigôňov ako hrozné mátohy, čo masku človeka iba nosia, aby ich inak nik nespoznal, kto vlastne sú.“
„A čo? Pozrel si sa?“
„Cez kľúčovú dierku? Nie.“
„Tak to si mal a dnes by si inak rozprával, lebo ti hovorím, že nielen ľudskú, ale aj kadejaké iné podoby na seba môže vziať striga! Zeleného hada si nevidel?“
„Čože?“ vypúlil som oči a nevedel som, či sa mám smiať, alebo tresnúť päsťou do stola, že to už stačilo.
„Mamka nám často hovorila o zelených hadoch,“ ozvala sa Káde tichým hlasom. „Že sú to premenené strigy a striehnu pred dverami domov, kde chcú ublížiť. Najmä tam, kde čakajú dieťa, aby ho mohli uniesť.“
„Hádam tomu neveríš, Káde, veď toto sú...“ nedopovedal som, uprostred vety ma prerušilo klopanie na dvere. Hneď na to sa otvorili a vonku stál Pišta z Úhornej. Baník, možno o voľačo starší ako ja, nikdy sme veľa spolu nehovorili, nanajvýš tak pár slov v krčme.
„Môžem dnu?“ opýtal sa neisto a v tej chvíli sa zdvihla Lujza a vybehla z kuchyne do izby.
„Hosť do domu, Boh do domu. Čo ťa k nám privádza?“ bol som zvedavý a Pišta prišiel až ku stolu, ale nesadol si.
„Len toľko som chcel, že som ťa dnes videl, ako schádzaš na voze od Úhornej a treba by mi odviezť dáke veci do Štósu. Také, čo ostali po mojom dedovi. Kadejaké haraburdy, ale aj skriňu a tak, lebo to všetko vezme jeho brat. Teda môj strýko. Ten býva v Štóse. Zaplatím, lebo ja povoz nemám,“ hovoril pomaly, skoro akoby prosil.
„Rád by som pomohol, ale ja som drevorubač. Nemám ani koňa, ani voz. Tiež ma len viezli, veď opraty som nedržal. Keď tam robím, stále ma vezú i späť až po lúky, kde sa nám pasú kravy,“ snažil som sa vysvetliť a Pišta len kývol hlavou, že rozumie.
„Tak prepáč, ak som rušil,“ trošku sa usmial a vyšiel zasa von. Len čo sa za ním privreli dvere, do kuchyne sa vrátila Lujza.
„No čo som hovorila? Vidíte? Takže nie striga, ale strigôň. Vraj potrebuje povoz. V Úhornej ho majú v každom druhom dome, prečo nepýtal tam? Nemal si ho púšťať dnu. A práve toho!“
„Niečo o ňom vieš?“ pozrela Káde na Lujzu.
„Iba toľko som počula, že raz išiel po ceste a oproti nemu kone, čo ťahali klady. Naraz sa splašili a vbehli až do potoka. Utekali ako vietor, akoby nič nevláčili. Chlapi mali či robiť, aby ich polapali. Ale ten Pišta im nepomohol, šiel si ďalej po svojich!“
„No, mne už z toho všetkého začína byť dáko nevoľno. Zájdem ešte pozrieť na kravy a potom za felčiarom. Načase prestať tárať a začať dávať veci do poriadku,“ povedal som azda hlasnejšie, než som chcel, lenže to Lujzu neodradilo. Vraj pôjde do maštale so mnou a musíme všetko prezrieť. Možno nájdeme fazuľu po zemi, možno soľ na prahu alebo dáky čudný kameň pod válovom. Už som ju aj chcel poslať do psej matere, ale Káde vstala zo stoličky, že ide s nami. A tak sme šli.
Na tú chvíľu v maštali nerád spomínam. Lujzin hlas sa mi zarezával do uší, až to bolelo. Hoc stála odo mňa na niekoľko krokov, akoby mi vrešťala priamo do ucha. Našľapovala opatrne z nohy na nohu a dávala pozor, kam šliapne. Káde stála hneď pri nej, len ja som prezeral kravky, chuderky bučali, akoby ich dačo bolelo a mokré boli i keď som ich predtým vytrel, akoby na ne padal neviditeľný dážď. Lujza stále mlela ústami, vraj pod válov sa treba pozrieť, ale aj okolo dverí, či tam neleží niečo, čo sme tam nedali; jej hlas už akoby ani neprichádzal zvonku, ale odvšadiaľ. Zlieval sa, až bolo ťažko oddeliť jednotlivé slová, ubíjal ma, stláčal k zemi a cítil som, že sa mi podlamujú kolená. Mal som chuť schmatnúť ju pod krkom a vyhodiť ako plesnivú handru, keď som pozrel na stenu rovno pred kravami. Medzi drevenými kladami bola nalepená hrča hliny, ale iná ako máme na dvore. Taká svetlá, akoby na váľky, čistý íl. Vzal som tú hlinu do ruky, že ju hodím po Lujze, ak nestíchne, ale vtedy som si niečo všimol. Hlina bola premiešaná s vlasmi. Isto s ľudskými, čiernymi.
„Aha,“ vystrel som ruku k Lujze, ale tá ustúpila až sa striasla.
„To je horšie než zle. Káde, choď domov,“ pozrela mi na ženu a Káde naozaj poslušne odišla.
„Čo je to?“ začal som tú hrču hliny miesiť medzi prstami.
„Nebabri sa s tým! Sú v tom vlasy nebožtíka! Zlé čary, nemal si to brať do ruky. Rýchlo bež niekam za dedinu a zahoď to čo najďalej. A potom rovno do kostola a ruky umy vo svätenej vode. Celý sa umy vo svätenej vode, potom utekaj domov, kravy rýchlo predaj, choď hneď za mäsiarom a ostáva ti už len sa modliť,“ Lujza teraz pre zmenu nekričala, azda aby ju dakto nezačul, ale i tak som mal pocit, že jej hlas už neprichádza zvonku. Akoby sa rodil niekde v mojej hlave, škrabal mi na oči zvnútra a každým slovíčkom vkladal za čelo ťažké kamene. Stál som a rozmýšľal. Nemám čo stratiť ak poslúchnem, akurát kravy neodvediem mäsiarovi, ale zájdem za felčiarom. A potom, keď to všetko stihnem, dobre sa najem. Určite je tá nevoľnosť z hladu.
„Dobre,“ súhlasil som. „Pôjdem, ale ty sa vráť ku Káde a upokoj ju. Netreba nám, aby sa teraz bála. Tešiť by sa mala, na dieťa myslieť a nie tvoje strigônske reči.“
Lujza prikývla a šla do domu. Ešte raz som pohladil kravy, ale trhali sebou, akoby som mal žeravé dlane a potom som šiel von aj s tou hlinou. Pustil som sa k najbližšiemu lesu, že tam ju hodím za Smolnícky potok, nech je pokoj. Viac si nepamätám.
Keď prišlo ďalšie ráno, bol som žaba. Žabiak. Videl som Káde ako chodí po dedine, pýta sa ľudí, všetci ma hľadali a netušili, ako som blízko. Aj Lujza ma hľadala. A našla. Skákal som pred ňou v tráve, nech ma neprišliapne, keď ma zbadala.
„Lacko, si to ty?“
Nechápal som ani za mak, ako ma mohla spoznať. No urobiť som nedokázal nič. Otázky, myšlienky, odpovede, to všetko ostáva len v mojej mysli, neviem ich vypovedať, neviem hovoriť. Lujza sa zohla, že ma vezme do rúk, ale čo by bolo ďalej? Radšej som rýchlo uskočil a stratil sa jej vo vysokej tráve.
Už párkrát som sa pokúšal zájsť domov. Zakaždým som však bol rád, keď som to prežil. Pod prahom našich dverí totiž žije zelený had. Ako to, že ho zatiaľ nikto nevidel? Ale nie je to tak, ako Lujza tvrdila, tým hadom nemôže byť premenený strigôň. Veď Pišta je baník, musí fárať a nedokáže byť na dvoch miestach naraz. Napriek tomu som si istý, že ten had a Pišta sú voľajako prepojený. Ešte neviem ako, možno na to raz prídem. Zatiaľ sa môžem iba držať v diaľke a sledovať, ako sa veci vyvíjajú. Kravy akoby zázrakom vyzdraveli. Káde už poriadne narástlo bruško, vídam ju každým dňom. Po večeroch, keď otvára okná, aby vyvetrala a pozerá smutná von, snažím sa jej dať znamenie. Túžobne kàkam. Ona mi však nerozumie. Nemôže mi rozumieť. Veď som postrigonený.
* * *
Poznámky autora:
Kostol sv. Kataríny – sa nachádza uprostred Smolníka. Pochádza zo začiatku 18. storočia, avšak stojí na základoch staršieho stredovekého chrámu. Hlavný oltár zdobí obraz sv. Kataríny Alexandrijskej, ktorý je dielom niekdajšieho riaditeľa Viedenskej umeleckej akadémie Henricha Fügera. Zaujímavé sú aj podzemné krypty, kde sa na rakvách nachádzajú kovové erby rodín, ktoré pôsobili v tomto voľakedy baníckom mestečku.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
