Sámel a Kovovlad
@ :: Poviedky ::
May 11 2011, 21:24 (UTC+0) | 
Ostrá skala pri Dobšinskej ¾adovej jakyni. Odfotené približne z miesta, kde stál Samelov dom. |
Miesto: Stratená, okres Rožňava
Čas: povesť sa odohráva niekedy v 18. storočí
Autor: Jiří Zaťovič
Sámel utekal jarnou nocou preč, len čo najďalej od fakieľ a kriku Dobšinej. Najradšej by sa prepadol a stratil navždy. Tam za ním v kruhu prekvapených a vystrašených mládencov ležal jeho kamarát Johannes. A Sámel si za nič na svete nevedel spomenúť, ako došlo k tomu, že sa povadili, že sa v jeho ruke objavil nôž a že ten nôž sa odrazu ocitol v Johannovom bruchu. Potom už len utekal. Do kopca, aby odradil prenasledovateľov. Do kopca, aby sa stratil v hustých lesoch. Nech ho tam hoci aj divá zver roztrhá, čo už má teraz zo života? Ledva sa vrátil z tovarišskej vandrovky, už sa rozprávalo, že ho prijmú do cechu, s Aničkou si sľúbili lásku a chystali svadbu. Čo všetko sa v jednej chvíli zmení. Ako ľahko zanikne vidina spokojného života.
Pod Ostrou skalou akoby z noci do rána vyhúkla chalúpka. Taká malá chyžka, čo jedným okienkom sledovala holé skalisko, na ktorom sa uchytilo pár krivých borovíc a druhým sliedila po hlbokej doline. Ešte dvercia, do ktorých sa bolo treba zohnúť a slamená strecha i komín, z ktorého sa lenivo trepotala nitka dymu.
Zavčas rána, len sa brieždilo, vychádzal z chyžky vyháňať zimu z údov i zo stráne uhliar. Hrbil sa, mal na sebe ufúľané šaty, čo by sa skôr handrami dali nazvať, ale v jeho pohyboch a chôdzi čosi prezrádzalo, že vôbec nie je starý. Zašiel do hory, až dokráčal na čistinu vytvorenú vlastnou prácou. Oháňal sa sekerou, stromy pod jeho náporom padali ako triesky, pílil, štiepal a drevo ukladal do miliera. Drevenú hranicu dobre zamazal hlinou, podpálil a nechal tlieť. Pár krokov od jedného miliera staval ďalší. Potom polospal – polobdel, dával pozor, aby mu dielo nezhorelo pod nosom, lebo by namiesto drevného uhlia mal len hàbu popola.
Nikomu sa neprosil o pomoc, naložil prútenú nošu a pobral sa do doliny. Bohatším mešťanom predával uhlie za lacný peniaz. A nestalo sa, že by v ňom niekto spoznal Sámela, čo sa tak rýchlo po ňom zľahla zem. Ba toho už aj Anička oplakala, myslela si, že ho naozaj medvede či vlci roztrhali a jeho kosti stratené v hustých lesoch nad mestom obrastajú machom.
S hàbkou drobných zakrútených v šatôčke zamieril uhliar Sámel, lebo on to bol a iba my to vieme, ku kupcovi. Knôt a zopár sviečok. A potom od mlynára vrecko múky. A šatka ostala prázdna.
Mrcha život! Ešte sa mu v očiach ligotali parádne domy dobšinskej honorácie; to je iné, ako báť sa o krajec chleba. Lenže ako zbohatnúť? Mohol by zbíjať! Aj sa občas stretol s otrhancami, ktorých divý pohľad ho ľakal – len keď sa im prizrel bližšie, zistil, že to nie je divosť, ale obyčajný hlad. Zbojnícke remeslo nevynášalo, iba rodilo legendy.
Ustatý z dlhého bdenia usalašil sa pod vysokú jedľu na okraji čistinky pri svojich milieroch. Ani nestihol poriadne zívnuť a objal ho spánok.
„Viem, ako zbohatneš!“ oslovil ho hromový hlas.
Sámel sa nezľakol, počul ten hlas už veľakrát.
„Budeš zbíjať!“
„A koho? Medvede?“ zasmial sa Sámel predpovedi.
„Keď ti to hovorím, mal by si ma počúvať! Už si mohol byť dávno bohatý! Aj Aničku by si mal a kàdeľ detí k tomu! Načo ti je chyžka, keď plače prázdnotou?“
„Ty si mi len múdry. Alebo si aj ty tak zbohatol?“
„Ja som bohatý odjakživa. Toto sú moje hory, a keby sa čo dialo, človek nedokáže nájsť ani omrvinku z toho, čo ukrývajú. Nech sa rýpe v zemi ako dážďovka alebo krtko, mňa tým iba šteklí a rozosmeje.“
„Budú ma prenasledovať. Už som to raz zažil,“ bránil sa Sámel.
„Ochránim ťa, ak dodržíš dohodu. Čo ulúpiš, necháš pod zemou. Žiadny prenasledovateľ ťa nepolapí.“
„To sú iba rozprávky.“
„Len udrieš palicou o najbližší kameň a stratíš sa im. A potom znova udrieš a budeš späť pri svojej chalupe.“
ažko sa Sámel preberal z toho divného sna. Únava ho premohla až tak, že neustriehol milier, drevo zhorelo na prach. Týždňová robota je preč. A žalúdok ťažko oklamať vodou zo studničky. Od zlosti udrel palicou o kameň ...a prepadol sa do podzemia. Keď sa spamätal z ľaku, spomenul si na sen a udrel palicou po kameni znovu. Odrazu stál pred svojou chalúpkou pod Ostrou skalou.
Medzi kupcami a furmanmi sa rozkríklo, že cez Stratenú dolinu neradno chodiť, že tam zbíja zbojník nevídaný. Len skočí pred voz, valaškou sa oženie a už je kupec o mešec zlatiek ľahší. Ak nemá dukáty, vyzlečie ho ten zločinec aj z gatí. Nič nepomáha. Keď chceli na neho nastražiť pascu, stratil sa im, akoby sa pod zem prepadol. Hľadali široko ďaleko, ale našli iba chudobného zhrbeného uhliara v chalúpke pod Ostrou skalou. Aj si mysleli, že to bol on ten zbojník, ale v chalupe len pavučina v kúte a na stole posledný krajec ražného chleba a džbánok vody.
Sámel sedel pri stole, chrúmal kôrku a premýšľal – toto je ten lepší život, čo mu sľuboval pán pokladov? Poctivo mu do podzemia odovzdáva každú výslužku. Z čoho teda zbohatne? Hej, čaro s palicou mu neraz pomohlo, ale stále ešte nevidel, že by sa mu vodilo lepšie. Nebyť uhlia, skapal by od hladu. Tak prešiel dlhý rok.
Raz, cestou zo zboja, obťažkaný mešcami a zlatými reťazami v prútenej noši, natrafil vo svojom lese na cudzích chlapov. Tiež to boli zbojníci, nedalo sa pomýliť. Hostili sa – na jeho jedinej ovečke, čo si ju kúpil len nedávno a držal ako oko v hlave. Aj sa pomkli, keď uvideli chudáka, urobili mu miesto pri ohníku, ale ako vycvičené ucho ich kapitána začulo cinknutie dukátov, už aj boli na nohách a dobiedzali.
„Ovcu ste mi skántrili a teraz sa púšťate aj do mňa?“ nazlostil sa a akoby prvýkrát v živote a za všetky krivdy naraz, začal do zbojníckej chasy biť hlava nehlava. Pretože to boli vyhladovaní otrhanci, čo si naraz naplnili bruchá, až im bolo zle, nemal s nimi veľa roboty. Len kapitán, akýsi Hurtaj, sa nechcel dať premôcť. Vytiahol mečík, čo iste nahonobil v nejakom panskom dome. Sámelovi však stačilo, že sa striasol ostatných. Vzal svoju nošu a rozbehol sa do lesa. Tam si na neho môže trúfnuť, kto len chce, pomyslel si. Hurtaj mu bol stále v pätách, Sámel nemohol použiť svoje kúzlo, kým sa mu nestratí z očí. Len čo sa mu to podarilo, udrel palicou do kameňa a striasol prenasledovateľa. Dukáty vysypal v dutej hore k ostatným.
„Len kde ja teraz vezmem peniaze na novú ovečku, keď mi tamtú banda zbojnícka upiekla?“ spýtal sa nevedno koho, sediac v tme na truhlici hotového pokladu. Aj by si vzal aspoň jednu zlatku, ale z tých divných snov si pamätal, že to nesmie urobiť, lebo už viac nebude kúzla a okradnutí kupci a krčmári ho spoznajú a chytia. Také remeslo...
„Načo to vlastne robím?“ zakričal. „Nepočúvaš, ty divný vládca?“
Čím väčšie ticho mu odpovedalo, tým viac mal chuť kričať.
„Taký život! Čo máš z toho, Kovovlad, že ti musím slúžiť?“
Kovovlad? Nikdy také meno nepočul, ako mu zišlo na um? Azda zasa sníva?
„Pomáhaš mi iba brať späť to, čo mi ľudské červy vzali,“ ozval sa povedomý hlas. „A kto ti povedal moje meno? Nikdy si sa ho nemal dozvedieť!“
„Neviem. Len tak mi prišlo na jazyk.“
„Teda už vieš, že si Kovovladov pobočník. Kým pôjdeš domov, vezmi si za hrsť kamienkov. Zaslúžiš si odmenu za vernú službu.“
To je mi odmena - pomyslel si Sámel, keď si do šatky zabalil niekoľko skaliek. Navarím si z nich kaše, aby som mal plný žalúdok. Udrel palicou po skale a už aj sedel doma na násype. Ani sa mu nechcelo ísť dnu. V peci vyhasnuté, chlieb už iste myši pojedli, ak načisto nesplesnel, ovečku viac bľačať počuť nebude. Vstal, že sa aspoň napije vody z prameňa, čo mu nad domom vyvieral. Vykåzla mu šatka a z nej sa vykotúľali zlaté dukáty. Najprv neveril vlastným očiam, potom rýchle zlatky pozbieral a skryl pod kameň, čo mal namiesto prahu. Kúpi si ovečku, možno aj kravku by mohol, poriadne šaty, nechá si urobiť posteľ a truhlicu, zanechá uhliarsku drinu, pôjde za Aničkou... a všetci ho spoznajú, zlapajú a obesia, že si zabil kamaráta.
Najdlhší týždeň vo svojom živote sa venoval zvyčajnej práci. Lenže po každom seknutí do dreva, po každom rozštiepenom kláte zastal a premýšľal ako a čo ďalej. Čo povedať, keď nakúpi a bude platiť rovno zlatými dukátmi, ale najmä, ako dať vedieť Aničke, že žije a že je mu stále milá. Hoci, ktovie, či už sa nesľúbila inému, keď sa tak náhle stratil?! A tak s nošou zamieril v sobotu priamo do domu Aničkiných rodičov. Predal uhlie, ani sa nejednal na cene, len chcel vedieť, ako sa majú a čo robí jeho milá. Potom zabehol ku kupcovi, doma zamiesil na chlieb a nasledujúce ráno, ešte rosa neopadla, už kráčal opačným smerom od Dobšinej, zlatky pevne zakrútené v šatke a skryté pod opaskom. Ak nebude mať šťastie vo Vernári, pohne sa ešte viac na sever, natrafí na baču s košiarom oviec a priženie si domov malé stádočko. Prestane uhliariť a dá sa na pasenie. Zo syra vyžmýka viac zlatiek.
Lenže Hurtaj a jeho banda sliedili po úvozoch a nepohrdli ani otrhaným uhliarom, zvlášť keď sa im videl známy. Obstali ho, v rukách sa im zablysli nože a Sámelovi by ani svätená voda nepomohla, lebo tá pomáha iba proti čertom a urieknutiu, nie proti zlým ľuďom. Čo mal robiť, udrel palicou o kameň a prepadol sa aj so zbojníckou bandou pod zem.
„Zlaté dukáty! A celé hory! Aha, aj perly a drahé kamene!“ prekrikovali sa otrhaní zbojníci, len čo voľaktorý škrtol kresadlom. Ani spolu dokopy nevideli toľko pokladov, čo ležali hoci len v jednej truhlici. Hádzali sa na kolená, prehàňali sa po lakte v zlate, z očú sa im blýskalo, dávno zabudli na Sámela a jeho mešec. Začali si napchávať vrecká, strhli širáky, aj do kabanice zhàňali blyšťavé mince, tu jeden zavzlykal od šťastia, tu inému až dych vyrážalo. Také šťastie!
„Barani! A ako sa chcete odtiaľto dostať?!“ zvrieskol na nich Hurtaj, ktorý jediný sa netešil. Len na okamih spochybnil svojich kumpánov, pohľad na zlato im však zasa zatemnil rozum a nezaoberali sa tým, ako vyjdú na denné svetlo.
„Koho si mi to priviedol, Sámel?“ zahrmel odrazu Kovovladov hlas.
„Zabiť ma chceli.“
„Nepovedal som ti, že kúzlo nesmieš nikomu vyzradiť?!“
„Bál som sa o život.“
„Ty si kto, že tu rozkazuješ?“ ozval sa Hurtaj.
„Takému červovi nezvyknem odpovedať!“ zasmial sa Kovovlad a znelo to ako zahrmenie hromu. „Okrem toho sa pýtaš zle – malo by ťa zaujímať, ako sa odtiaľto dostaneš. A či živý!“
„Ty asi budeš poznať odpoveď.“
„Ak je vám však váš úbohý život milý, berte nohy na ramená a nechajte zlato ležať, kde ste ho našli.“
„A čo ak nie?“ osmelil sa znovu Hurtaj.
„Nikto viac už o vás nebude počuť, nikto vás nespozná.“
„A ja som zasa počul, že sa vládcom nad všetkými pokladmi stane ten, kto zotne hlavu Kovovladovi! Viem, kto si. Starí ľudia nezabudli, spomínajú a hovoria o tebe! Tak sa ukáž, neschovávaj sa do tmy!“
„Tak to skúste. Ty! Alebo ty! Alebo hoci aj ty!“ vzduchom tancoval obrovský meč, nebolo však vidno toho, kto by ho držal v ruke. Zbojníci od strachu zmeraveli, len Hurtaj po meči siahol, pevne ho chytil oboma rukami a švihol.
Zahrmelo, zablyslo sa, strhol sa víchor a z útrob zeme zavanul ľadový uragán. Skala sa rozostúpila, zbojníci povyskakovali von, ale ďaleko sa nedostali. Kto sa kde dotkol zeme, na mieste skamenel. Len Hurtaj sa vyparil. Nad Sámelom svietil studený mesiac, poklady sa v otvorenej hore blyšťali, ale jeho najviac tešilo, že cíti čerstvý vzduch.
„Naber si, ako som ti minule povedal. Tvoje oči sú posledné, čo vidia toto bohatstvo. Ber, ale potom utekaj a zastav sa až doma. Už viac nebudem potrebovať tvoje služby. Ži poriadne ako doteraz a bude sa ti dobre vodiť.“
Len čo to dopovedal, zasa sa zablyslo, ozvalo sa hrmenie, vietor dýchol mrazivým závanom. Sámel nabral plnú nošu kameňov, vyhodil si ju na chrbát a uháňal, akoby mu horelo za pätami. Ani sa neobzrel, ani nezastal, kým len nestál na prahu svojej chalúpky pod Ostrou skalou. Tak rýchle ešte celú dolinu nikto neprebehol. Napil sa zo studničky a až keď sa brieždilo, odvážil sa pozrieť ta, odkiaľ ušiel. Nad dolinou, v strede kopca sa černela diera. Po okolitých lúkach stáli kamene, ktoré akoby cez noc zo zeme vyrástli. To boli tí zbojníci, čo chceli so zlatými dukátmi ujsť z dosahu Kovovladovej moci.
Stoja tam dodnes. Aj v polovici kopca nad Sámelovou dolinou – tak ju pomenovali ľudia, čo sem prišli neskôr a rozprávali si povesť o tom, ako vznikla Duča – tá diera. Dodnes tu vidieť aj základy, kde stála Sámelova chalúpka a vedľa nich sa môže pútnik osviežiť vodou z prameňa. Je ľadová. Rovnako sú ľadové závany vetra, ktorý sa občas z Duče priženie.
A Sámel? Možno tu žil, možno si aj Aničku vzal, možno mal aj stádo oviec, veď si od Kovovlada priniesol riadnu výslužku. Okolo Stratenej však už nikdy nikto žiadny poklad nevidel a každý, kto po ňom začal pátrať, sa skôr či neskôr stratil. Veď čo iné sa aj dá urobiť v Stratenej?
* * *
Poznámky autora:
Ostrá skala – ak sa od Dobšinskej ľadovej jaskyne vyberiete po žltej turistickej značke do Sámelovej doliny, po odbočení z hlavnej cesty sa dostanete na poľnú cestu bez značenia, ktorá vás dovedie až priamo pod Ostrú skalu. Kúsok pod ňou stála chalúpka, ktorú možno kedysi dávno vlastnými rukami postavil Sámel; najprv tovariš, potom uhliar, zbojník a napokon poriadny človek ktorý sa stretol s vládcom nad pokladmi tunajších hôr.
Sámelova dolina – z Dobšinskej ľadovej jaskyne do nej vedie žltá turistická značka a ponúka vám príjemnú prechádzku popod kopec Duča.
Duča – je kopec nad Dobšinskou ľadovou jaskyňou. Ak sa vydáte po modrej turistickej značke ku Stratenskej jaskyni, pôjdete aj priamo okolo diery, ktorá nesie rovnaký názov ako kopec. Podľa povesti táto prepadlina vznikla, keď vládca tunajších hôr pochoval všetky poklady, ktoré mu pomohol zhromaždiť vo svojej zbojníckej službe Sámel.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
