Zamodlené v Mutterbachu
@ :: Poviedky ::
May 30 2011, 16:28 (UTC+0) | 
Kostolík v Štóskom sedle, ku ktorému sa viaže èas tohto tradovaného príbehu |
Miesto: Smolník, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Púť. Nikdy som ju nevynechal. Celý Smolník a ľudia z okolitých obcí, ba aj z väčšej diaľky sem v tento letný deň prichádzajú. A tak to bolo i dnes. Slnko pálilo, vyťahovalo zo mňa vodu, čo drobnými kvapôčkami stekala po mojom čele, lícach a prostriedkom chrbta. Moja žena Brigita kráčala nemo pri mne. Syn Pišta, poskakoval ako malé baranča, i keď sme sa štverali popri krížoch a kaplnkách tým najstrmším svahom. Ešte nechápe, že púť sú nielen stánky, hračky a všakovaké dobroty, ale hlavne duchovná očista. Pomodliť sa v chráme pred oltárom a baníckych znakoch. Sme banícke mestečko. Môžem povedať, že takmer všetci muži pracujeme v bani. Nie je ľahké dobývať pyrit v novej jame Pech, nad ktorou sa už čnie ťažná veža poháňaná parou. Ešte nech nezabudnem na šachty Grosskunst a Rotenberg. Tu steká voda až z nádrže pri Úhornej a vymýva rudu od hlušiny. A o niečo ďalej je zasa.... - no, škoda hovoriť, veď je to tu samá baňa, lenže nie o tom som chcel.
Keď fáram pod zem, modlím sa, keď pracujem, modlím sa, keď vyfáram a zmývam zo seba celodenný prach, modlím sa. Bez toho si to neviem ani predstaviť. Svätá Katarína je patrónkou nás, baníkov. Prosím ju, aby som bol ušetrený trýznenia a bolesti. Aby ma chránila a uchovala môj život ešte dlhé roky.
Popri nás kráčalo veľa ľudí. Každý krok, ktorý nás privádzal bližšie ku kostolíku na Mariánskej hore, akoby otváral naše duše len modlitbe, dobru a pokore. ¼udia sa zdravili, usmiali sa, chlapi si podávali ruky a pritakávali, až bolo jasné, že každý myslí na to isté. Prežiť v zdraví a mať dosť síl i šťastia.
Kostol bol plný. Už sa mi zdalo, že sa dnu ani nedostanem. Našťastie tí, čo svoje prosby predniesli a vzdali vďaku Bohu, vychádzali von. Tak som sa pretlačil dnu. Iba som tušil, že i Brigita sa tak skúša nájsť miesto hodné modlitby, ale stratil som ju z dohľadu. Kľakol som si na studenú podlahu, spínal ruky a prosil. Nič iné tu neplatí. Iba prosba. Ako by mohol človek nakázať svätým, aby ho chránili? Zaslúžiť si to musí. Bohabojným životom, modlitbami. Stratil som pojem o tom, čo sa vôkol mňa deje. Bol som len ja a moje prosby.
Keď som vyšiel z prítmia kostola, prižmúril som oči pred jasným slnkom. Na lúke pri kostole mali obchodníci rozložený svoj tovar. Niektorí v stánkoch, iní len na plachtách po zemi. Človek tu nájde všeličo. Od kladiva cez oblečenie až po sladkosti i kadečo kuchyne. Pozrel som len tak jedným okom, po úprimnom rozjímaní sa človek ťažko zapodieva obchodom. Ale potom som ju uvidel. Kosa! Tá moja je stará, vyštrbená, nedá sa už poriadne vykovať. Chytil som ju do ruky, hladil, poklopkával. Áno, rozhodol som sa, že túto kosu si kúpim. Ešte som si prezrel aj ďalšie, nech si vyberiem tú najlepšiu, keď mi padol pohľad na vedľajšiu plachtu, čo sa rozprestierala pred akýmsi čudným chlapíkom oblečeným v čiernom. Predával sväté obrázky. Malé i veľké. Rovno predo mňa sa natlačili akési dve tetky, možno prišli až zo Štósu, ale ja som položil kosu na zem a jemne ich odstrčil. Hľadel som do namaľovaných tvárí tých, ktorým sa otvorila nebeská brána, no nezabudli na človeka a stále ho ochraňujú. Na oči svätcov medzi nimi bola i naša patrónka. Krásny obraz, aj dosť veľký. Cítil som z neho jej silu, no ostal som v pomykove. Kosu mi je treba, vydrží i zopár rokov, ale svätá Katarína, ktorej podobizeň by som zavesil v kuchyni medzi okná, tá by ma chránila naveky vekov.
„Otec, otec,“ potiahol ma syn za nohavice. „Poď so mnou, tam ďalej predávajú perníky. Kúp mi jeden.“
„Počkaj Pišta, vyberám si kosu...“ – či obraz? – dodal som v duchu a nechcel sa pohnúť. Vedel som, že ak odídem, už sa sem nevrátim. Peňazí som nemal navyše, musel som si vybrať. Kosa alebo svätá Katarína. Na nič iné neostane.
„Otec, aj Ïurimu kúpili rodičia perník, kúp aj ty mne!“ Pištove dobiedzanie ma rušilo v premýšľaní. Inokedy by som mu dal k nohám celý svet, ale teraz? Zabudnúť na kosu i obraz svätice a kúpiť perník? Veď to sa nedá ani porovnať!
„Na perník sa len vynadívaš, potom ho zješ a je po nákupe. Komu to čo donesie, ha?“ povedal som azda drsnejšie, než som chcel.
„Každému rodičia niečo kúpili, aj ja chcem,“ chytil ma Pišta za ruku, pritúlil sa a začal sa líškať. Lenže keď mu jedinou odpoveďou bolo moje mlčanie, vzlykol si.
„Tak tu ste,“ prišla Brigita, dychčala, akoby doteraz naháňala koňa, ale skúsila sa i usmiať: „Tam za rohom predávajú šaty. A vieš aké? Joj, neboj sa, nechcem sukňu, ale majú krásne šatky. Také, čo som v Smolníku ešte ani nevidela. Jednu som si vybrala, poď, kúpime ju.“
Skoro sa mi zahmlilo pred očami. Kosa, obrázok, perník, šatka. Každý niečo chce a ja na to nemám. Som hlava rodiny, ja rozhodnem!
„Neprišli sme sem nakupovať, ale pomodliť sa! Buďte pokorní a skromní, Boha vášho! Nemáme dosť peňazí na všetko! Potrebujeme kosu, ale asi radšej kúpim obrázok svätej Kataríny. Ten nám chýba viac, aby bola naša ochrankyňa stále s nami!“
„Hanzo, pozri sa na moju šatku!“ zasyčala Brigita, akoby ju uštipol had. Jej úsmev zmizol. „Koľko rokov ju nosím? Som azda horšia ako iné, ktorým muži doprajú?“
„Otec, ja chcem perník! Takého koníka s husárom. Iným ho kúpili.“
Poviem vám, veľmi som sa nadurdil. Cítil som, ako mi trepe srdce až niekde v sluchoch a ruky sa mi začínajú triasť. Prišli sme s procesiou rozjímať o nebi a ceste životom, ktorá naň vedie a nakoniec sa handrkujeme o veci, bez ktorých sa dá žiť. Pre toto ja driem v bani? Toto mi má pokaziť tento krásny sviatok?
„Viete čo?“ natiahol som ruku s vyrovnaným prstom, akoby som sa chystal dačo urobiť, ale potom som ju zas spustil späť. Prehltol som naprázdno, snažil sa kontrolovať svoju reč a začal vysvetľovať: „Ani jeden z vás neupustí? Vari nechcete porozumieť tomu, že na všetko nemáme? Dobre teda. Nikto nebude mať nič a ide sa domov!“ zavelil som a pustil som sa dlhými ráznymi krokmi dole kopcom z Mariánskej hory do mesta.
Brigita to nevzdávala, po celý čas mi pílila uši novou šatkou. Pišta opäť poskakoval, ale bol nahnevaný, urevaný a nakoniec mi povedal: „Bodaj by ťa vodné baby uniesli!“
„Čože? Aké vodné baby? Ako sa to so mnou rozprávaš?!“ zrúkol som. Osemročné decko už vie, čo smie a čo nie, musí si rodiča ctiť!
Pišta však neprestával. „Haha, ty nevieš o vodných babách? Lebo si chlap! To vedia len ženy a deti. Aj tak by ťa mohli tie baby uniesť, lebo mi nechceš kúpiť perník. Si zlý!“
„Postav sa predo mňa!“ skríkol som. Ulapil som Pištu za plecia, poriadne ním zatriasol a prikázal mu vysvetliť mi, čo to tára. Poťahoval nosom, trochu sa triasol, ale vysvetlil: „Keď sa narodí dieťa a ešte nie je pokrstené, hrozí mu, že ho ukradnú vodné baby. Ak ukradnú dievča, vychovajú ho a bude z neho ďalšia vodná baba. Chlapcov však roztrhajú na kúsky. Babka mi to rozprávala. Ešte mi povedala aj to, že keď som sa narodil, mama nesmela prejsť cez prah dverí, kým ma nepokrstili, aby ju vodné baby nezačarovali. Sú vraj veľmi zlé a škaredé. Treba sa pred nimi chrániť červenou nitkou previazanou cez zápästie.“ „Tak to mi je teda rozprávka,“ zasmial som sa, normálne mi zlepšil náladu. „Som dospelý, nemám nitku, načo by som bol vodným babám?“
„Nechaj ho,“ zamiešala sa medzi nás Brigita, „hovorí pravdu. Vodné baby márnia aj dospelých mužov, keď sú zlí na ženy a deti.“
„Zlí? To ako keď nekúpia synovi perník a žene šatku? Ste obaja rovnakí. Keď nepomôžu prosby, prídu na rad hrozby. Ale aké? Máte naporúdzi len rozprávku, ktorá ma má zastrašiť? Už nechcem počuť ani slovo. Poďme domov, nezastavujme.“
Bol som veľmi nahnevaný. Mrzutý. Nespokojný. Chcelo sa mi kričať, vrátiť sa po obrázok svätej Kataríny, ale aby som dodržal slovo, že nikomu nič nekúpim, tak som sa radšej zapodieval myšlienkami o vodných babách. Aké nezvyčajné veci vedia tie ženy vymyslieť! A kàmia nimi deti. Možno je to dobré, aby toľko nevystrájali. Na červenú nitku som si matne pamätal. Nikdy som sa nepýtal, prečo a načo ju Pištovi uviazali na zápästie. To sú babské veci. Bol som hrdý, že mám syna, pokračovateľa rodu. To mi stačilo.
Svoju zlosť najlepšie ubijete, keď sa ponoríte do práce, čo vám nedá ani vydýchnuť. Darmo sa po púti v každom dome vyváralo a podávali slávnostné obedy. Len čo som po príchode domov zasa začul dačo o šatke a perníku, vzal som motyku, potom vidly, nakoniec i sekeru. Možno som sa iným zdal ako taký neznaboh, čo nesvätí sviatok pokojom, ale hádam len v nebi vidia, že som to všetko činil, aby som sa nehádal a nenarobil tak ešte väčšie zlo. Čas bežal, meral som ho kopou nasekaného dreva, a keď sa konečne začalo zmrákať, šiel som spať, nech je už tomuto dňu koniec. Myslel som si, že ho prežijeme inak. V pokoji. Tešil som sa na púť. A ajhľa, čo z toho vzišlo. Bààà!
Ešte i keď vyšiel mesiac a ja som vstúpil do domu, počul som, ako Pišta fňuká pod perinou. Brigita sedela na peľasti postele a uhládzala si vlasy. Šatku už odložila. Tú starú, jedinú. Rok, dva jej ešte môže poslúžiť. Opláchol som si ruky a tvár v lavóre pod zrkadlom pri dverách. Čosi ma ťažilo na srdci. Zle sa zaspáva, keď je hnev v rodine. Sadol som si teda vedľa Brigity a skúsil na ňu smiať. Zabralo to. Aj ona sa usmiala, ba dokonca ma i objala: „Vieš, Hanzo, už sa nehnevám. O týždeň bude jarmok v Jasove. Tam pôjdeme a nakúpime. Len dúfam, že i tam budú mať presne tú istú šatku, lebo sa mi veľmi páčila.“
Akoby do mňa vošlo sto čertov. Ani v noci nemá človek pokoja! Vyskočil som, mal som chuť čosi povedať, zakričať voľačo, čo by jej ostalo v hlave na celý život, ale došli mi slová. Namiesto toho som v zlosti len nezrozumiteľne koktal, čomu nemohol nikto rozumieť, veď aj Brigita na mňa len vypúlila oči, a potom som vyšiel von na dvor. Tresol som dverami, až sa zatriaslo sklo k okne. Preč, preč, preč, netúžil som po inom, len odísť kamsi preč! Bolo mi jedno kam, len čo najďalej. Preč od šatky, od perníka, od dnešného dňa. Nechcel som nikoho stretnúť, s nikým sa rozprávať, najlepšie by mi bolo prespať kdesi hlboko v bani. Kde je naša skromnosť, čo ctí každú rodinu? Kde naše porozumenie, keď už sa nevieme dohodnúť na tom, čo je pre všetkých najlepšie? A kde je naša láska? Odišla s príchodom obchodníka s handrami?
Ani som nevnímal siluety domov, čo sa černeli navôkol, ani prach, čo sa mi víril pod bagandžami. Odkiaľsi ku mne doľahol smiech. Od zlosti ma až striaslo. To bolo zlé, veľmi zlé; človek by sa nemal hnevať, keď počuje, ako sa niekde ktosi raduje. Konečne som minul posledné chalupy a obklopili ma už len lúky a les. Do večerného šelestu listov žblnkotal potok. Ten náš – Mutterbach. Ako jeho plytká voda skackala po skalách, tvár mesiaca sa v nej tisíckrát odzrkadľovala. Spomalil som. Náhlenie mi vzalo dych a trochu hnevu. Snažil som sa zhlboka dýchať.
Nebol som ešte ďaleko. Obzrieť sa, určite by som videl, že obrysy domov ešte tma nepohltila. Pokoj, čo na mňa ešte len jemne, no i tak aspoň trochu utišujúco doliehal, však odrazu narušilo hlasité čľupnutie. Potom znovu. Obzrel som sa, či nejaké chlapčiská nehádžu do potoka kamienky. Nikoho som nevidel. Šiel som teda ďalej, ale zase čľup, čľup, ba zrýchlilo sa to, akoby ktosi bubnoval po hladine potoka. Tak som šiel za zvukom. Keď som zastal na brehu, myslel som, že skameniem. Vo vode stálo päť žien. Ale akých! Telá hrubé a silné ako chlapi, guľaté hlavy s hustou hrivou strapatých vlasov , celé nahé, porastené chlpmi všade, ako dáke zvery. Ponárali a vynárali sa z potoka, akoby tam bola voda najmenej dvojmetrová. Zbadali ma, veď som nebol ďalej než na päť krokov. Ustrnuli, potom sa uškrnuli až obnažili svoje zhnité zuby. Začali sa medzi sebou zhovárať. Zhovárať? Kto si tým môže byť istý, keď to bolo ako škrekot zranených vrán? Ale rozumeli si. Isto. To som pochopil hneď, keď sa ku mne rozbehli naraz. Ešte pred sebou vidím tie ich pazúry, čo sa do mňa zadrapili ako do cesta. Možno to bolo z prekvapenia, možno zo strachu, možno i z oboch naraz, ale akoby som sa nevedel brániť. Akoby mi chýbala vôľa. Len naraz som bol v potoku, lámali sa mi kolená a všetkých päť na mne viselo ako bobule na strapci hrozna. Košeľa už dávno plávala kdesi dolu prúdom, ale keď prišlo na nohavice, akoby som sa prebral. Vari toto má byť koniec? Zmiznem bez stopy a rodina si pomyslí, že som ich opustil kvôli šatke a perníku? Vari som sa narodil, aby som takto skončil? Nie! To prvé nie mi dalo silu, ktorou som stlačil hrdlo najbližšej z vodných báb, až zachrčala a zvinula sa zmija. Nie - a cítil som, ako pod tlakom mojich paží praskajú rebrá druhej z tých vodných oháv. Nie, nie, nie – a moje päste lietali naokolo, myslím, že som i schmatol akýsi kameň a po jeho vymrštení tam kdesi čosi puklo ako sud alebo hlava. Len čo som cítil, že už na mne nik nevisí, bežal som. Rýchlo, čo najrýchlejšie, len preč, späť do Smolníka, na faru. Prečo na faru? Neviem, neuvažoval som o tom. Možno ešte vo mne čosi ostalo z dnešnej púte. Možno som kdesi vo svojom srdci vytušil, že ma stretlo také zlo, čo môže zlomiť len človek silnej viery. Tušil som, že len farár môže pomôcť. Isto.
Keď som búšil na vráta farského dvora, konečne som sa aj obzrel. No videl som len to, čo už veľakrát predtým. Pokojné mesto so svetlom petrolejok v oknách domov, kde nažívajú rodiny ako moja. Konečne sa ukázal farár, no ja som sa triasol, nevedel som vyrozprávať všetko postupne, až ma upokojoval. Nakoniec sa mi to podarilo, no jeho tvár bola nehybná. Vari si myslel, že som zošalel, alebo len tak z kratochvíle klamem?
„Vy, baníci, ste hrdinovia jeden pred druhým. Ale keď vás ponaháňajú vodné baby, všetci budíte len mňa. Medzi sebou o tom nehovoríte. Prečo by aj? Ktorý z vás by doznal, že sa zľakol holých a chlpatých žien? Len mne to chodíte šuškať. V noci. Viťúzi.“
„Vy o tých babách viete? To nie môj syn ma preklial?“
„Poručenobohu, vodné baby sú tu od nepamäti,“ rozložil farár rukami, akoby sa
chystal na kázeň. „Človek sa musí vzoprieť pred zlom, ale bitkou veľa nevyriešiš. Vždy treba chrániť deti, nerúhať sa, nehašteriť, lebo akoby to potom ľudí k potoku priam tiahlo. Aj ty si hovoril, že si vlastne nechcel ísť presne nikam, iba čo najďalej z domu a skončil si tam, kde i ostatní.“
„Pán farár, pomôžete mi? Odprevadíte ma? Vás sa baby určite boja.“
„Chceš sa vrátiť ihneď domov? To by bolo to najľahšie. Neodprevadím ťa, ale pôjdeme spolu. K Mutterbachu a zamodlíme vodné baby.“
„Čo urobíme?“
„Posvätíme vodu v potoku. Vodné baby zmiznú a už nebudú strašiť nikoho.“
„To je také ľahké? Pomôže to večné veky?“
„Nie, zamodlenie trvá len do času. Pokiaľ ľudia budú ľuďmi tak, ako sa po nich žiada. Až sa začnú hašteriť, podvádzať jeden druhého a hádať sa, vodné baby sa vrátia. Možno o sto rokov, možno o rok, možno už o mesiac. Neviem, záleží na každom z nás.“
¼udkovia, nebolo mi to jedno. Stál som pri farárovi, kým tie vodné baby zamodlil a potok sa od nich očistil. Verím mu, i keď som na tom na prvý pohľad nič zvláštne nevidel. Tie mrchy sa ani neukázali. Sledoval som len prúd vody, kňaza a jeho kropeničku. Už sa aj hádam chýlilo k polnoci, keď som sa vracal domov. V takú chvíľu by som mal asi myslieť na to, že musím čo najskôr zaľahnúť, lebo ráno so slnkom vstávam, aby som mohol sfárať do bane. Lenže ja som myslel na Brigitu a na Pištu. Brigitu zobudím a poviem jej, že na ten jarmok do Jasova pôjdeme. Že jej kúpim tú šatku. Nielen pre radosť. Pre to, aby videla, že moje srdce je ešte stále plné lásky a láska nerozmýšľa, láska nie je vypočítavá, láska koná a robí šťastnými tých, čo z lásky dávajú i s láskou prijímajú. Pišta zasa dostane perník. A ja si obraz so svätou Katarínou kúpim až o rok. Aby som ju mal stále na očiach a viac nepodliehal zlosti. Kosa počká...
* * *
Poznámky autora:
Mariánska hora – starší miestny názov pre Štóske sedlo. Od 18. storočia tu stojí putovný kostolík zasvätený Nanebovstúpeniu Panny Márie. Púť sa tu koná každú prvú júlovú nedeľu v roku. Z centra Smolníka vedie od farského kostola sv. Kataríny značená Duchovná cesta popri krížoch a kaplnkách. Je to cesta, ktorou každým rokom kráča náboženská procesia.
Sv. Katarína – patrí jej jedno z popredných miest medzi patrónmi baníkov. Tak je prijímaná aj v Smolníku, kde jej zasvätili kostol na hlavnom námestí. Patrónom smolníckych baníkov je aj sv. Jozef – robotník, ktorému je zasvätený ďalší z miestnych púťových kostolíkov. Všeobecne k ochrancom baníkov patria aj sv. Barbora a sv. Kliment.
Mutterbach – starý miestny názov pre potok Smolník, ktorý preteká obcou.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
