Sokolíci zo Strážnej skaly
@ :: Poviedky ::
Dec 09 2011, 14:50 (UTC+0) | 
Èas tradovaného príbehu sa viaže k hrabušickému kostolu sv. Vavrinca, v ktorom sa nachádza vzácny oltár z dielne Majstra Pavla z Levoèe. |
Miesto: Hrabušice, okres Spišská Nová Ves
Čas: začiatok 17. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
Samuel stál pred oltárom hneď vedľa kňaza. Zopäté ruky držal pred sebou a pozeral na stareny v prvých laviciach. Mali privreté viečka, na hlavách tmavé šatky. Oddávali sa nábožnému spevu, trasľavými hlasmi precízne ťahali dlhé hlásky. Slová piesne plynuli hrabušickým svätostánkom, vznášali sa okolo podobizní svätcov, stúpali hore ku gotickej klenbe kostola. Samuel miništroval rád. Niekomu by sa zdalo, že na tom nie je nič zaujímavé, že je to vždy rovnaké, tie isté pohyby, slová, i ľudia čo tu prichádzali. Lenže pre neho to tak nebolo. Vždy ho zaujalo niečo, čo vzbudilo jeho úžas. Bývali to aj stokrát videné veci, na ktoré odrazu, v akomsi okamihu precitnutia, hľadel inak. Minule sa zadíval na ozdobný detail na rúchu svätice, ktorú starý majster vyrezal do mäkkého lipového dreva. Inokedy mal pocit, že keby sa končekmi prstov dotkol sochy Krista, pocítil by teplo skutočnej ľudskej pokožky. Samuel si rád obliekal biele miništrantské rúcho, pre tieto okamihy, ale aj preto, lebo sa pritom cítil dôležito.
Nábožná pieseň akoby nemala konca. Inokedy by mu to neprekážalo, no dnes bol netrpezlivý. Už aby som bol vonku! Pátravo sa zahľadel za posledné lavice, kde postávali chlapci. Neboli to sopľoši, no nepatrili ani medzi mužov. Boli vo veku, kedy sa už nepatrilo, aby sa krčili vpredu medzi deťmi, no postaviť sa medzi chlapov, to by bolo ešte trúfalé. Medzi výrastkami nápadne vyčnievala hlava s tmavými strapatými kučerami. Bol to Jaňu. Samuel videl, ako sa jeho kamarát netrpezlivo ošíval. A vedel prečo. Bolo to pre to tajomstvo, ich spoločné tajomstvo, ktoré z nich spraví boháčov.
„Už som si myslel, že sa to dnes neskončí,“ vyhàkol Jaňu, ktorý čakal, kým Samuel v kostole po omši pozhasína sviece a prezlečie sa. Stál opretý o strom, ľanovú halenu mal vykasanú, lebo mu bolo teplo, ruky zasunuté hlboko vo vreckách.
„Máš všetko?“ Samuel sa pátravo zahľadel na plátennú kapsu, ktorú mal kamarát položenú pri nohách.
„Mám. Aj povraz, keby sme sa museli driapať. Vzal som aj slaninu a chlieb, však je to ďaleko, potrvá kým tam dôjdeme.“ Jaňu sa rozhliadol po ulici. „Nikomu si o tom nepovedal?“
„Ale hej, povedal. Vieš, ponavštevoval som všetky domy a v každom som to vytrúbil. Ani si nevieš predstaviť, ako málo chýbalo a bol by som to rozkričal aj dnes v kostole,“ ironicky sa zaškľabil Samuel. „Pozri, kto tam ide. Berta! Tá sa ti páči, že? Čo povieš, Jaňu, zavoláme ju so sebou?“ pohodil hlavou k nízkej dobre vyvinutej dievčine, ktorá podopierala starkú a pomaly s ňou kráčala po kraji cesty.
„Kukuk, Berta!“ Samuel jej priateľsky zamával. Dievča obom odkývalo a ďalej sa venovalo krivkajúcej babke.
„Hlupák!“ zasyčal Jaňu. „Pokojne si tu zostaň a obzeraj sukne, ja odchádzam,“ odlepil sa od stromu a vykročil po ceste čo viedla do hory.
Samuel sa zachichotal a pridal sa k priateľovi. Chlapci minuli posledné kamenné domy. Od chrbta vyzerali ako otec so synom. Samuel bol útly a svetlovlasý, s tenkými nohami čo mu vykúkali z nohavíc. Bol stále ako také chlapčiatko. Jaňu ho prevyšoval asi o hlavu a napriek svojmu mladému veku bol pevne stavaný. Však preto ho už otec brával do lesa. Furman potreboval dobrého pomocníka, a keď to bol jeho syn, uvítal, že ho môže priučiť všelijakým zručnostiam. Lomcovať sa so zoťatými dvadsaťmetrovými stromami, naložiť ich do fúry tak zo štyri, päť kusov, to bola ťažká robota. Jaňov otec zvykol držať liace, synovi prenechal hejbar, páčidlo, aby ním v ostrých zákrutách nadvihoval a uvoľňoval zakliesnené kmene. V nedeľu však nerobili, lebo siedmy deň musí zostať dňom odpočinku. Preto sa chlapci vybrali do lesa v nedeľu. A aj preto, lebo mali istotu, že tam nenaďabia na žiadneho zvedavca.
Kamaráti už hodnú chvíľu stúpali do strmého kopca. Líca im od námahy horeli, vlhké vlasy zliepali s prachom. Okolo uší im dolu po krku stekali kropaje potu, ktoré sa im v tmavých fľakoch vpíjali do halien. Fučali a ani zhovárať sa im nechcelo. Les okolo nich už bol jasno zelený, no lístie na stromoch ešte nebolo také sýte ako v lete, bolo skôr zelenkavé ako kapusta. Bol koniec mája, ale tu hore to ešte vyzeralo ako na jar; veď v roklinách medzi strminami sa iba nedávno roztopili posledné zvyšky snehu. Vysoko nad Hrabušicami sa zima vždy dlho držala svojej moci. Potoky tam zostávali pri brehoch zamrznuté ešte v apríli, hoci dolu v dedine už ľudia chodievali bosí.
„Počkaj, oddýchnime si,“ naliehal Samuel.
Jaňu neochotne zastal. „A čo, chlapček nevládze?“
„Spomínal si slaninu,“ pripomenul Samuel. „Načo ju vláčiť takto, keď jej bude lepšie v našom bruchu.“
„Máš pravdu,“ prikývol Jaňu. Sadol si na kmeň spadnutého stromu. Do rukáva si utrel spotené čelo, ruky vyšúchal do drsnej látky hrubých nohavíc.
Samuel si prisadol a nedočkavo pozeral, ako vyberá jedlo. Zhlboka sa nadýchol, aby do seba nasal vôňu lesa a zeme. Necítil však nič iné, iba dobre vyúdenú slaninku, ktorú Jaňu malým nožíkom krájal na malé kúsky. Netrpezlivo preglgol.
„Kde si toho sokola vlastne videl?“ opýtal sa Jaňu.
„Však som ti to už povedal. Čo ma skúšaš?“ zavrčal dotknuto Samuel.
„Len povedz, nech viem, že si zaslúžiš obed,“ Jaňu kamarátovi podával kus chleba a na ňom poukladanú slaninu s cibuľou.
Samuel neodpovedal, ale hneď sa pustil do jedla. Prehovoril až keď utíšil hlad.
„Nebol jeden, dvoch sokolov som videl. Tam hore, na Strážnej skale. Bol som tam so strýkom a polesným, vzali ma keď išli pozerať stopy od zveri. Na lúke sa ešte držal sneh, veľa stôp tam bolo, toľko som ich ešte nevidel. Keď som sa pozrel na oblohu, videl som tam krúžiť vtáka. Bol veľký, žiadna trasorítka. A hneď sa objavil aj druhý. Vznášali sa nad stromami a potom zmizli. Najskôr som si myslel, že sú to orly. O chvíľu zasa prileteli a zaleteli ku skale, kde pristáli. A potom sa jeden z nich zasa pustil na oblohu. Kým nabral výšku, zazrel som jeho perie. Na krku bolo biele ako podbradník. Brucho mal strakaté, také ako keď silný vietor rozčerí hladinu na jazere a spraví na ňom vlny. Presne také perie má sokol, čo vyzerá ako sčerená vodná hladina. Strýko povedal, že tam v skale majú hniezdo, a že taký sokol, to je veľký majetok. Môžeš za neho dostať stádo koní, alebo toľko peňazí, že si kúpiš pole a postavíš dom. Dobre som sa díval, kam ten sokol pristane. Ak sa teraz vydriapeme k tomu hniezdu, a budú v ňom mladé, budeme boháči!
Jaňu nepovedal nič, len spokojne zamľaskal.
„A možno ťa aj Berta bude chcieť,“ zaškľabil sa na priateľa Samuel.
Jaňovi vystrelila ruka a sotil ho takou silou, až spadol a zvalil sa na zem.
„Prestaň!“ okríkol ho Samuel, lebo nemal chuť púšťať sa do nerovnej bitky. Postavil sa, oprášil si nohavice, a zasa si sadol na svoje miesto. Chlapci chvíľu bez slov prežúvali svoje chleby, striasli zo seba omrvinky, do rukávov si poutierali mastné ústa a zasa vykročili do strminy.
Slnko už bolo vysoko, keď sa konečne vyteperili k Strážnej skale. Obchádzali ju so zaklonenými hlavami, pátravo skúmali pukliny a vystúpené miesta. Niekoľkokrát prešli okolo, no žiadne hniezdo ani sokoly nenašli. Aj kamene hádzali do skaly, lebo keby tam bol dajaký vták ukrytý v hniezde, vystrašilo by ho to a on by vyletel. Všetko bolo márne, žiaden sokol, nič. Po čase už obom bolo jasné, že tu k vysnívanému bohatstvu neprídu. Lebo tak mysleli, že za dobrého sokolíka dajú boháči peňazí, za ktoré sa dá kúpiť i celé gazdovstvo. Sokol má väčšiu cenu než kôň a dobrý sokol aj za stádo koní. Ak ukradneš koňa, zlapajú ťa a palicujú. Ale ak vezmeš z hniezda mladého sokola a skrotíš ho, nikto na nič nepríde, nikomu nebude chýbať.
„Priznaj sa, že sa ti o tých sokoloch iba snívalo!“ zlostil sa Jaňu.
„Museli tu byť, no možno odleteli, alebo ich niekto vyplašil.“
„A ja som ťa kàmil slaninou!“ chytil sa za hlavu Jaňu.
„Neboj sa, Berta ťa možno bude chcieť aj chudobného,“ zaškeril sa Samuel.
„Utekaj, lebo schytáš!“ vykríkol Jaňu. Jeho kamarát hneď vytrielil, vrtko kľučkujúc ako zajac.
Chlapci sa rútili cez les, potom zasa nazad a keď Samuel začal liezť na skalu, Jaňu šiel za ním. Až celkom hore, odkiaľ sa pred nimi odkryl šíry výhľad ďaleko do okolia. Pred nimi sa vzdúvala malebná krajina s hustými lesmi a lysinami pasienkov, v diaľke sa do oblohy zahrýzali ostré štíty Tatier pofàkané snehovou belobou. Pri tom pohľade zabudli na sklamanie, že nenašli žiadne hniezdo, aj na svoj spor. Samuel mal pred sebou veľké kamene, tesne vedľa seba naukladané do kruhu ako na ohnisko. A staré drevo ležalo na kope hneď vedľa.
„Pozri,“ ukázal prstom. „Spravíme si oheň.“
„Dobrý nápad,“ súhlasil Jaňu a hneď z vrecka vyťahoval kresadlo. Drevo bolo suché, až sa drvilo, chvíľami vydávalo viac dymu než ohňa, ale potom sa to polepšilo. Isto tu ležalo dlhé roky. Oheň šľahal do výšky, žiariace iskry z neho vylietavali k modrej oblohe.
„Júúú,“ výskali chlapci očarení veľkými blčiacimi plameňmi. Keď oheň pohltil skoro všetky polená, obaja si spustili gate a do pahreby vypustili svoje žltkavé vodopády.
Cesta do dediny im prešla rýchlo, lebo bolo príjemnejšie schádzať dolu úzkym lesným chodníkom, ako sa driapať opačným smerom. Už sa tešili domov, lebo boli unavení a hladní. Vošli do dediny, ale bolo to akési čudné. Ešte vládol deň plný slnečného svetla, vonku teplo, no všetky brány i okná boli pozatvárané. Na ulici sa nehrali žiadne deti, na laviciach neposedávali starkí, nikde nebolo človeka. Do måkveho ticha sa iba kde tu ozvalo vtáčie zašvitorenie.
„Čo sa tu stalo?“ zašepkal Jaňu.
„Možno sa všetci išli modliť, však je nedeľa. Poďme ku kostolu,“ navrhol Samuel.
Kamaráti prechádzali stíchnutou dedinou a zdalo sa im, akoby bola zakliata. Prišli ku kostolu. Vo svätostánku bolo ticho. Bolo jasné, že sa tam žiadne modlitby nekonajú. Jaňu sa zaprel do chladnej železnej kľučky a rázne ňou mykol. ažká brána sa odchýlila. Chlapci vošli dnu. Nik tam nebol, iba svätí z obrazov na nich upierali meravé pohľady. Ako pomaly prechádzali uličkou medzi lavicami, dačo za oltárom zašuchotalo. Jaňu zakričal: „Kto je tam?“
Z úkrytu sa pomaly začala vysúvať nejaká postava.
„Dedo!“ prekvapene zvolal Samuel, keď uzrel zhrbeného starca s bledou vráskavou tvárou a trasúcou sa zarastenou bradou. „Vy nie ste v posteli?“ čudoval sa, lebo jeho starký posledné týždne pre chorobu skoro neschádzal z lôžka.
„Ja som nevládal utekať s ostatnými. Tu som sa ukryl, k pánbožkovi, lebo tí, čo prichádzajú, nepoznajú zľutovanie. Aj vy sa rýchlo skryte, kým je čas,“ starý muž chytil vnuka pod pazuchu a naliehavo ho ťahal za oltár.
„Čo sa vlastne stalo?“ preľakol sa Samuel.
„Po mnohých rokoch sa objavil dym na Strážnej skale,“ rozrušene šepkal starec. Slabým preskakujúcim hlasom dodal: „Vy sa na to nepamätáte, ale ja áno, hoci som bol vtedy iba veľmi malý chlapec. Keď odtiaľ naposledy stúpal dym, prihnala sa horda Turkov. Na skale sa vtedy striedali muži, strážcovia, aby ľuďom v dedinách dali signál, že sa blíži nebezpečenstvo. Keď ľudia videli dym, utekali a ukryli sa na Skale útočišťa. Lebo kto by zostal, toho by zabili,“ starcovi zvlhli oči. „Aj teraz všetci ušli, brali majetok, poodväzovali statok a hnali ho pred sebou... lebo dym zo strážnej skaly znamená jediné – veľké nebezpečenstvo!“
Samuelovi sa do paže silno zarývali dedove kostnaté prsty. Začínal mať nedobré tušenie. Onedlho sa ukázalo, že mal mať prečo.
„Kde sú? Sopliaci akýsi! Potrebujú príučku, a to poriadnu! Na dereš s nimi! Nech si navždy zapamätajú, čo to znamená páliť oheň na Strážnej skale!“ vykrikoval rozhnevaný dav hroziac päsťami chlapcom stojacim pred starostovým domom. Ufúľaní previnilci s prepálenými gaťami, jeden vysoký a tmavovlasý, druhý šťúply s vlasmi ako zrelé žito, stáli s pokorne sklonenými hlavami. Keby medzi chlapcami a davom nestál richtár s kopijníkmi, ľudia by sa na nich vrhli a vyvàšili si zlosť. Samuel odlepil zrak od zeme pri svojich nohách a pozrel na ľudí. Oči im blčali, v ich tvárach sa zračila nemilosrdná túžba po pomste. Od strachu sa mu chveli kolená, srdce mu divo pulzovalo až v hrdle. Najzúrivejší neboli ľudia z ich dediny, ale tí zo susedných, z Letanoviec, Vydrníka, no najmä Betlanovčania. Všetkých týchto vystrašil dym zo Strážnej skaly a oni aj so svojím majetkom a dobytkom utekali do úkrytov vysoko v lese.
Ako Samuel pohľadom prechádzal po tvárach ľudí, odrazu akoby sa na všetko okolo seba díval inými očami. Doposiaľ sa mu to stávalo iba v kostole, že sa hlasy od neho vzdialili a jeho vedomie celkom opantali veci, ktoré by si inak ani nevšimol. Rozšírenými očami sa díval do tváre muža s riedkymi vlasmi stojaceho v dave. Vnímal jeho jazvy, ktorými mal poďobanú tvár, hlboké ryhy vrások okolo úst, lesklé oči s chorobne červenými žilkami. Pohľad preniesol na vedľa stojacu ženu. Chýbal jej predný dolný zub. Ako kričala, od pier jej odskakovali kvapôčky slín. Samuel pozrel za ľudí, kde bokom od davu stála schúlená jeho mama. Bola zahalená do svetlej šatky, dlane si silno tisla ku tvári. Chlapcovi od ľútosti stislo hruď. Všimol si, že po chodníku prichádzala postava v dlhom čiernom rúchu. Bol to kňaz. Keď išiel okolo nej, chlácholivo ju pohladil po pleci.
„¼udia, utíšte sa!“ duchovný zastal pred kopijníkmi a snažil sa prekričať rozvášnený dav. „Oni nie sú zlí,“ rukou ukázal na Jaňa a Samuela. „Spravili chybu, ale z nevedomosti, nie zo zlého úmyslu. Majte zľutovanie!“
„Ten malý je ešte decko. A chodí miništrovať. Určite ho naviedol ten druhý,“ vyhàkol muž s jazvami.
„A je to Sas, slobodný občan, toho nemožno súdiť!“ pridala sa žena bez zuba.
„Ty,“ richtár ukázal na Samuela. „Choď preč!“ prikázal mu a rázne ho postrčil dopredu.
Chlapec sa rýchlo predieral ku svojej mame. Tá ho náhlivo objala okolo pliec. Chcela odtiaľto rýchlo odísť, ďaleko od tohto miesta, kde mohla tiecť krv.
„Poď a neobzeraj sa!“ prikázala synovi. Samuel sa však vzpriečil. Otočil sa a pozrel na Jaňa. Pohľady oboch chlapcov sa na okamih stretli. Jaňo hľadel prižmúrenými meravými očami, v Samuelových bola úzkosť a strach. A ťažili ho výčitky. Jeho dušu tlačili ako balvan, azda ako jeden z tých, čo boli naukladané okolo ohniska, na ktoré dnes spolu s Jaňom prihadzovali drevo. On tu predsa Jaňa nemôže len tak nechať! Musí vedieť čo sa s ním stane. Keby mu tak mohol dajako pomôcť... Kým ho matka násilím neodvliekla, začul ešte ako niekto vykríkol:
„Za mreže s ním! A potom na šibenicu!“
„Obesiť! Obesiť!“ kričal rozvášnený dav.
Jaňa zavreli do jednej zo sýpok a nechali ho strážiť kopijníkmi. ¼udia chceli jeho popravu, no najskôr bolo treba postaviť šibenicu. Miesto bolo isté, na krížnych cestách, čo viedli do Levoče a do Dobšinej, ako výstrahu pre všetkým, čo pôjdu okolo. Lenže šibenicu nikto nepostaví zadarmo. Najskôr bolo treba doviezť silné drevo, zaplatiť tesára a potom aj kata.
Popravu žiadali štyri dediny a celú záležitosť mali vyriešiť richtári. Aby bola spravodlivosť, dohodli sa, že sa na šibenicu všetci poskladajú rovným dielom. Keď sa potom richtári stretli, aby zložili potrebnú sumu, traja z nich na stôl vysypali mešce. No ten štvrtý iba udrel päsťou do stola a pevným hlasom povedal: „Ja nedám nič! Prečo mám platiť, keď ja na tej šibenici aj tak visieť nebudem!?“
Ktorý richtár to bol, to zostalo tajomstvom. Lebo poprední muži sa najskôr škaredo pohádali, no potom sa pomerili a dohodli, že o tom nikomu nepovedia.
Nebolo šibenice, nemohla byť ani poprava. Tri dni bol Jaňo uväznený, kým dal bubeník na známosť, že richtár rozhodol o jeho prepustení. Až potom sa konečne zasa nadýchol na slobode.
Samuel sa nevedel dočkať, kedy zasa stretne svojho kamaráta. Darmo ho však vyzeral, Jaňo niekoľko dní nevychádzal z domu.
Zasa bola nedeľa. Samuel miništroval a keď zodvihol hlavu a pozrel za posledné lavice, videl strapatú kučeravú hlavu vyčnievajúcu nad ostatných chlapcov. Jaňu! Tak sa potešil, že by sa k nemu najradšej hneď rozbehol. Ale čo by mu povedal? Že sa vtedy chcel k nemu vrátiť, ale ho odtiaľ nasilu odvliekli? A uveril by mu Jaňo? Po tom všetkom čo prežil? Možno ho aj nenávidí... Nebolo to spravodlivé, že jeho prepustili a Jaňa zatvorili do väzenia. Veď akú má on, Samuel, na tom zásluhu, že je Sas? Či on za to môže, že jeho predkovia prišli na Spiš otvárať bane? Má vari on preto väčšie právo na život? Nikdy takto nerozmýšľal, až posledné dni, keď s ťažobou na svedomí rýchlejšie dospel a prestal byť deckom. Aj na to pomyslel, že Jaňu si na neho počká a zbuchnátuje ho. Čo by urobil? Isto by sa nebránil, ale prijal by to ako zaslúžený trest.
Samuel si po omši zobliekol nariasené rúcho a vyšiel z kostola. Vonku čakal Jaňu.
„No čo, ty saské decko?“ vystrelil k nemu otázku.
Samuel stuhol. Trocha sa prikrčil, lebo čakal ranu päsťou. No Jaňu sa len zarehotal a strčil ho otvorenou dlaňou. Menší z chlapcov sa trocha zapotácal a keď zasa stál pevne na nohách, Jaňu sa k nemu naklonil a spiklenecky zašepkal: „Musíme dačo vymyslieť,“ opatrne sa rozhliadol na všetky strany. „Bol som za richtárom, po tom... však vieš. Chcel som vedieť, komu sa mám poďakovať, že som na slobode. A vieš čo mi povedal? Že nepozná takého, čo by išiel proti vlastnému. Hneď som vedel, že mi na slobodu pomohol on.“
„Za to sa mu treba odvďačiť,“ vážne povedal Samuel.
„Hej, aj ja som si to myslel. A tak som sa ho opýtal, čo by som pre neho mohol spraviť.“
„A čo?“
„No...“ Jaňu sa zamyslene poškriabal vo vlasoch. „Povedal, že počul o sokolom hniezde. Vraj je niekde na Strážnej skale. A dodal, že ho nič nepoteší viac, ako taký malý peknučký sokolík!“
* * *
Poznámka autorky:
Románsko-gotický kostol sv. Vavrinca – v poviedke sa spomína katolícky kostol, ktorý je v Hrabušiciach najvzácnejšou historickou pamiatkou. Pôvodne románsky kostol pochádza z polovice 13. storočia a zasvätený je sv. Vavrincovi, diakonovi. Z románskej stavby sa zachovali základy veže, obvodové múry lode a časti presbytéria s južným románskym portálom. Na vonkajšej stene kostola, v polkruhovej archivolte románskeho portálu, v roku 1962 odkryli vzácnu gotickú nástennú maľbu zo začiatku 15. storočia, ktorá znázorňuje ukrižovanie. V kostole sa nachádza vzácny gotický krídlový oltár z rokov 1516 – 1520. V jeho skrini sú sochy Panny Márie, sv. Vavrinca a Štefana protomartýra z dielne majstra Pavla z Levoče. Na vnútorných krídlach sú 4 tabule so scénami zo života sv. Vavrinca diakona, na vonkajších stranách krídiel pašijový cyklus. V kostole je rokoková kazateľnica, vytvorená asi okolo roku 1760. Krstiteľnica je renesančná z pieskovca, jej tepaný vrchnák je z polovice 17. storočia. Rokokový organ pochádza z obdobia okolo roku 1770.
Strážna skala – takto ľudovo miestni obyvatelia nazývajú jeden zo skalných objektov nad Hrdlom Hornádu pri Podlesku v Slovenskom raji. Skala nie je turisticky prístupná, nachádza sa mimo značkovaných ciest. Najbližšie k nej vedie zelená turistická značka vedúca z Hrdla Hornádu na Kláštorisko, križujúc Hlbokú dolinu. Podľa ústnej tradície mala Strážna skala svoj význam už v čase tatárskych, ale aj tureckých nájazdov, keď odtiaľ dávali strážcovia okolitým dedinám dymové signály o blížiacich sa pohanských vojskách. V taký čas obyvatelia všetkých obcí utekali do hôr na Skalu útočišťa, kde v rokoch 1299 až 1543 stál kartuziánsky kláštor.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
