Javošove skutky
@ :: Poviedky ::
May 30 2012, 14:29 (UTC+0) | 
Historická fotografia huty Etelka, ku ktorej sa viaže èas príbehu. |
Miesto: Nižná Slaná, okres Rožňava
Čas: 1870 - 1900
Autorka: Beáta Hybáčková
„Mám syna!“ zďaleka kričal Ondrej Javoš na chlapov, čo zavčasu ráno mierili do bane a pridal sa k nim. Nemohol sa dočkať, kedy sa pochváli svojím valibukom. Radostne sa smial a kopal do kamienkov po ceste, akoby sa mal celý svet pred ním rozostúpiť a urobiť mu cestu.
- Keby ste ešte vedeli, aký je - žiadalo sa mu dodať, ale chlapi mu už potriasali rukou, potľapkávali ho po ramenách a on sa smial, neprestával, mal pocit, akoby mal vzlietnuť.
Takéhoto natešeného ešte Ondreja nevideli. Dokonca ani vtedy, keď sa chválil, že Zuza, a to bolo najkrajšie dievča v Nižnej Slanej, sa mu prisľúbila za ženu. Oženil sa s ňou, nasťahovali sa do zadného dvora v rodičovskom dome a odvtedy si cestou z roboty pískal. Doteraz sa im rodili len dievčatá. Hnevalo ho to, lebo chlap, čo robí iba dievky, je len taký polovičatý. On sa tak necítil. A keď mu Zuza jedného večera oznámila, že je zasa v tom, mal jasné tušenie, že na rade bude syn. Rátal najprv mesiace, potom týždne a napokon dni. Pozorne si obhliadal Zuzu. Brucho mala inakšie ako pri dievčatách. Aj sa mu zdalo, že oveľa viac je. Videl na nej, že by mu veľmi chcela urobiť radosť a keď povedal, že malý sa bude volať Ondrej a dievke dopredu meno vymýšľať netreba, súhlasila. A tak sa už o nikom nehovorilo, len o očakávanom Ondrejovi. Páčilo sa mu, ako nežne žena vyslovovala toto meno. Ondrej, Ondrej, Ondrej.... Pokračovateľ rodu, čo sa bude volať po otcovi...
Jedného letného podvečera pobadal, že Zuza sa každú chvíľu chytá za brucho a čudne kriví tvár. Všetko nechal tak a rozbehol sa za babicou.
„Možno budú hneď dvaja,“ usúdila babica, keď si pozorne obzrela Zuzu.
„To mám zavolať ešte jednu pôrodnú babu? A kde ju teraz zoženiem, keď v našej dedine ste len vy?“
„Ničoho sa neboj, pomohla som na svet tebe, aj tvojim deťom. Rodila si dosť, dvoch synov zvládneš“ posmeľovala babica Zuzanu, keď jej masírovali brucho. Ondreja si nevšímala. Aj on si hladil svoje brucho, potreboval pomasírovať, či aspoň nejaký dotyk, pohladenie, lebo bol nervóznejší ako všetci dohromady.
„A to ako, že dvaja chlapci naraz? My máme vymyslené len jedno meno! Ondrej to bude, ale ten druhý?“ napadlo mu odrazu, ale ani na túto otázku nedostal žiadnu odpoveď. Namiesto toho len príkazy, aby už doniesol nahriatu vodu v lavóre, ešte raz prepočítal plachty, či dačo nezabudol a nech ide do kuchyne. Poslúchol, pôrodnej babe sa neodporuje.
Nenarodili sa dve deti. Iba jedno, ale veľké a ťažké za dve. Chlapec. Len čo maličkého poumývali, otec si ho zobral na ruky a tancoval s ním okolo postele. Zdalo sa mu, že sa nesie na oblaku. Vzápätí až zjojkol od bolesti, keď mu malý Ondro tuho stisol prst.
„Bude chlap, ako sa patrí. Silák nad silákov,“ vyhlásil. Potom sa chlapom chválil, že dieťa sa usmialo, akože jasné, ako inak.
Zo syna sa tešil aj s pribúdajúcimi rokmi. Len Zuza sa zopárkrát zlostila: „Kto to kedy videl, aby mesačné decko roztrhalo perinku?“
Keď bol trochu väčší, zasa: „Kto to kedy videl, aby malý chlapec v ruke rozdrvil lyžicu?“ Kojila ho do troch rokov. Keď vyrástol, zjedol na posedenie dve kilá mäsa.
Ondrejovi Javošovi by ani vo sne nenapadlo, že práve obrovská sila, povzbudená odvahou, dovedie jeho syna takmer až na prah smrti.
Ešte ani poriadne nerozprával, ale keď videl otca na dvore či na roli pracovať, utekal za ním a bľabotal, že aj on chce. Chodievali spolu na drevo a už ako malý školák si vynútil, že ponesie rovnako veľkú nošu a neskôr ešte väčšiu.
„To je moja robota,“ zvykol priskočiť k otcovi a nedovolil mu porúbať klátiky.
Ondro bol najprv o hlavu urastenejší ako jeho rovesníci, ba niektorí mu nesiahali ani po plecia. Bol aj omnoho mocnejší, ale kamarátom to nedával najavo, aby ho brali medzi seba. No keď sa pasovali, on sa iba prizeral. Žiaden s ním nechcel ísť.
Obľúbil si ho aj pán farár, čo učil deti na fare. A to i napriek tomu, že Ondro nepatril medzi najlepších žiakov. Nebavilo ho sedieť nad bridlicovou tabuľkou a griflíkom cifrovať písmenká. Keď sa mama strachovala, čo z takého chlapca bude, farár iba povedal: „Však aj svätý Jozef bol iba tesár, a predsa mu Boh zveril výchovu Ježiša.“
Len čo mladý Javoš vychodil ľudovú školu, začal pracovať s otcom v bani. Každé ráno si pripravili olejový kahanec a kráčali od dediny cestou pod Rimpergom. Neprišlo mu zaťažko celé hodiny vyťahovať zo steny rudu, nakladať ju do vozíkov a tie, plné a ťažké, vytláčať z čiernej štôlne na svetlo božie. Ešte viac zmužnel. Po troch rokoch sa mu roboty málilo a už pred poludním naplnil a vyviezol toľko vozíkov, ako dospelí chlapi za celú dvanásťhodinovú šichtu.
„Tatko, nechajte! Odpočiňte si,“ čoraz častejšie volával na otca, odsunul ho nabok a chopil sa jeho roboty. Napokon usúdil, že bude najlepšie, keď kopanie rudy nechá otec naňho. Nech si radšej zoberie na starosť vydrevovanie porubu a udržiavanie drevených podvalov, na ktoré kládli koľajničky pre vozíky. Takto nejaký čas pracovali. Pravdaže, otcova robota bola omnoho ľahšia.
„Pekné od teba, že šetríš otca,“ vravievala mu mamka, kým obom ráno chystala bielu meltu a poživeň na celý deň. Keď im pripravila zemiaky, pridala aj fľašku s vodou, v ktorej sa vyvarili.
Starý Javoš bol čoraz pochudnutejší, vráskavejší a hoci podľa veku naozaj nebol starý, sily z neho postupne vyťahovala banská drina. Veď do bane chodil od svojich dvanástich rokov.
Ondro bol ešte len chlapčiskom, ktorému rašili prvé fúziky, no po dedine sa už povrávalo, že šťastná bude tá, ktorú si vyvolí. Dievky mu nadbiehali a snívali o najkrajšom a najurastenejšom chlapcovi s čiernymi kučeravými vlasmi, beťárskymi hnedými očami a hlbokým hlasom. Pred nimi bol plachý a málovravný. Zahľadel sa do modrookej Aničky s plavými vrkočmi. Žiadnu inú si už nenašiel a Aničku si napokon odviedol aj k oltáru. Závideli jej.
„Na tanier mi dávaj také mäso, ktoré sa pri varení len trikrát v hrnci obráti. Polievky netreba robiť, ale ak by predsa, každú jednu, mäsovú, aj zapraženú, preceď,“ to bol jediný príkaz, ktorý jej dal za celý ich spoločný život. Tak to robila aj jeho mamka, inak by nejedol. Anička sa sprvu zdráhala kàmiť muža polosurovým mäsom, ale bol presvedčený, že varením by z mäsa vyšla všetka moc, a preto mu plnila želanie.
Dlho sa starý Javoš netešil z banského pomocníka. Gróf Andráši už nejaký čas počúval o neobyčajne mocnom mladíkovi, no myslel si, že to sú len také taľafatky. Raz, keď šiel pozrieť svoje bane, videl ho, ako sám tlačí vozík plný kameňa a rozhodol sa, že jeho silu využije ešte lepšie.
Mladého Ondra Javoša nechal preradiť na hutu, kde sa stal tavičom a nakladačom pri vysokej peci Etelka. Nepáčilo sa mu to. Nie preto, že by sa bál pekelnej horúčavy pri jedenásťmetrovej ozrute, ktorú mal kàmiť lopatami ťažkej vsádzky. Nemal strach ani z rozbíjania stvrdnutého kusiska taveniny, čo po chvíli stuhne z lávy, keď vytečie z vysokej pece a schladne.
„Poradí si bezo mňa otec?“ chodilo mu po rozume, keď prvý raz skoro ráno kráčal do roboty iným chodníkom ako doteraz a z diaľky sledoval svetielka kahancov baníkov.
Hutníkom sa dostalo do uší, že Ondro v bani nemal páru. Čakali ho pri peci a bavili sa na tom, ako ho ponaťahujú.
„Až teraz ukážeš, či si silák,“ zarýpal prvý.
„Rozbíjať železo nie je tlačiť vozík po koľajničke. Aj kôň potiahne záprah, ale k peci by nešiel, “ dobiedzal druhý.
Mladý Javoš počúval a nič nevravel. - Veď ich to prejde - myslel si.
Ale neprešlo. Ešte pridali pár hlášok, rehotali sa a čakali, čo Ondro.
„Asi stratil silu v noci pri ženičke,“ zamudroval jeden o máločo menší od Ondra.
„Oj, toto nie, kamarát! O Aničku si nebudeš papuľu utierať,“ vzkypela žlč v silákovi. Schmatol chlapa za golier i za gate a ako pierko ho vyhodil do vzduchu. Luftom obkreslil oblúk a spadol až ďaleko na kopu piesku.
Razom prestali úškľabky a odvtedy mal navždy rešpekt. O príhode sa dopočul aj majster a radšej pred Ondrom vyberal slová.
Ako šli dni, z peciarov sa mu stali kamaráti. Pri peci drel za troch dobrých chlapov. Chválil ho majster, aj gróf Andráši. Zarábal omnoho viac ako ostatní robotníci, ale všetci vedeli, že tak je to správne. Neraz chlapov poslal pobafkať si a robil za nich. Neprešlo veľa času a pre svoju rodinu postavil dom, väčší ako mali iní.
Problém mal len raz. Hneď prvý deň pri rozbíjaní obrovského kusiska železa rozmliaždil tri kyjany. Ïalší deň to isté.
„S takouto hračkou nebudem robiť,“ šiel za majstrom a ukázal mu na kúsky rozdrvené kladivo.
„Potrebujem centovú kyjanu,“ spresnil, aby mu zase nedali dajaké panské pierko.
Majster pochopil, šiel za kováčmi, aby rýchlo zhotovili poriadne kladivo, čo neváži menej ako metrák. Čudovali sa, ale poslúchli. Týždeň o tom hovorila celá krčma, ba aj ženy v dedine.
„Veď už ako malé decko trhal perinku,“ spomenula si stará babica, ktorá ani pred Ondrom, ani nikdy potom už nepriviedla na svet takého obra, akým bol on.
Jedného júnového rána, ešte prv ako vykuklo slnko, sa Ondro Javoš vybral na drevo. Šiel na Štolcovú, tam to mal najradšej. I keď bolo okolo neho často hlučno a veselo, po lesoch sa rád prechádzal sám. Vyžíval sa v pocite, že všetko doďaleka i dovysoka v tej chvíli je tam iba preňho. Obrovské stromy sa mu zdali ako spojenci a tmavé zákutia v ňom, rovnako ako v detstve, vyvolávali zvedavosť. Na strigy a víly už dávno neveril, ale v detstve sa o nich veľa napočúval. Aj o banských trpaslíkoch v červených kabátoch a s červenými klobúkmi, ktorí v noci baníkom rúbali rudu a boli vďační, ak im za to nechali kúsok chleba na kameni. Žiadneho trpaslíka nikdy nevidel, ale netrúfol by si povedať, že ich niet.
Po dobrej chvíli chôdze začul v rannom tichu praskanie kríkov. Pomyslel na pytliaka.
- Že som si nezobral gvéra, - napadlo mu. Každý chlap v dedine si občas zapytliačil.
- Týmto nič netrafím – myslel na sekerku, čo sa mu hojdala po boku. Stál a počúval, ale keď sa už dlhšie nič neozvalo, pridal do kroku, aby čím skôr došiel k blízkej studničke. Bola v nej najlepšia voda v celom chotári a každý pocestný sa pri nej osviežil. Ondrovi sa po mise halušiek, čo mu pripravila Anička, žiadalo piť.
Len čo sa spomedzi kríkov vynorila čistinka s prameňom, Ondro zastal, pozeral a na chvíľku zaváhal. Pri studničke sa napájal velikánsky medveď. Bol to len okamih, taký na dva nádychy, keď opäť vykročil, lebo voda v prameni nie je jeho, ani medveďova, ale patrí všetkým. Ostal stáť až za chrbtom zvera.
Medvedisko pilo a pilo a Ondro čakal a čakal. Po chvíli ho prechádzala trpezlivosť.
„Odstúp! Aj ja som smädný!“ prehovoril naň.
Medveď sa otočil, narovnal sa do výšky nad Ondra a zamrmlal. Vzápätí skočil. To nemal. Ondro len stál a ani o kúsok neuhol. Potvora sa od neho odrazila, vycerila zuby a zlostne zarevala. Zahnala sa ešte raz, paprčou tresla Ondra po chrbte a ako vo zveráku ťahala k sebe. Kým sa medveď stihol pazúriskami zaryť do mäsa na Ondrovom pleci, ten sa vyšmykol a vyrazil proti nemu. Tlačil zvera k zemi a odušu tåkol po hlave, po krku a všade, kam len dosiahol. Medveď sa pod toľkými buchnátmi zapotácal. Ešte raz zaryčal, stíchli vtáci a keď to po ňom ešte zopakovala ozvena, Ondrovi zaľahlo v ušiach. To ho len nasrdilo! Schmatol medvedisko za plecia a triasol ním. Nohami podrážal obrovské labiská, ale medveď sa na nich držal akoby prirastený k zemi a siláka chcel povaliť a rozmliaždiť. Dookola lietali franforce hábov i chumáče chlpov. Z Ondra i z ohromného zvieraťa striekala krv, lepila sa z jedného na druhého a miešala v spoločných kalužiach.
Naraz sa ocitli na zemi. Zúrivo sa kmásali, trieskali, mlátili, hrýzli, odstrkovali, revali. Raz bol hore Ondro, raz medveď a tak dookola. Bol to zápas na život a na smrť. Padli mu za obeť kríky i tráva, ale nie ich srd. Akoby sa im bitka zapáčila. Ondrovi ani nenapadlo vzdať sa. A už vôbec nie utekať.
„Ja ti ukážem,“ jednostaj kričal a dorážal do protivníka, aby dokázal, kto je tu pánom.
Keď sa na malú chvíľu od seba odtrhli, zmordovaní a rozhorúčení, medveď vyplazil jazyk, aby sa ochladil. To bola chvíľa pre Ondra! Schmatol jazyčisko a držiac ho, vytiahol sa hore, zodvihol aj medveďa a točil ním ako rapkáčom. Šmaril obludu o zem, skočil jej na chrbát a stískal krk až zaprašťalo. Sekerkou, čo spadla pri bitke na zem, mu pustil žilou. Medveď sa prestal metať.
„Bolo ti to treba?“ zavrčal Ondro.
Prišlo mu ľúto krásneho zvieraťa, ani sa mu naň nechcelo naň pozerať. Hneval sa na seba, čo spravil. No uvedomil si, že nechýbalo veľa a mohol tu takto ležať sám.
Šiel sa konečne napiť. Vypil by celý prameň, keby stále nepritekal.
Ondra už nezaujímalo drevo. Rýchlym krokom sa pustil do dediny a zastal až pri dome hájnika, ktorý bol práve na dvore.
„Čo by pán holcmajster povedali, keby som zabil medveďa?“ dal sa do reči.
„Si dobrý chlap, Javoš, ale na medveďa by si si netrúfol,“ odpovedal hájnik, no vzápätí sa zháčil, keď videl Ondrovu dotrhanú košeľu a krvavé škrabance.
„Spytujem sa, čo by ste povedali, keby som ho zabil,“ trval Ondo na svojom.
„Neviem, čo je toto za fígeľ, ale keby si ozaj zabil medveďa, je tvoj. Len kožu mi dáš. A jedno zadné stehno. Ale musel by som ho vidieť,“ vyhlásil presvedčený, že sa to nikdy nestane.
Ondro sa otočil a mieril na Štolcovú ku studničke. Vyložil si zvera na chrbát a zhodil ho až pred hájnikovými dverami. Holcmajster nemohol veriť vlastným očiam.
„Anciáša, Javoš! Veď ty si zabil toho najväčšieho!“ neveriacky pokukoval a chcel isto ešte čosi dodať, ale namiesto toho sa len zakoktal, akoby bol svedkom zázraku.
„Teda, je môj?“ hrdo vztýčil hlavu Ondro a hájnik len prikývol. Potom doniesol Ondrovi ostrý nôž, aby stiahol kožu a odrezal jedno stehno.
U Javoša i u susedov mali z medveďa hostinu. ¼udia o nej dlho rozprávali.
Dosiaľ spomínajú na silného a odvážneho Ondra, ktorý sa nikdy a ničoho nezľakol. Vravia aj o tom, ako si na kečku vlasov priviazal centové kladivo a zodvihol ho. Ale tomu málokto verí...
* * *
Poznámky autorky:
Vysoká pec Etelka - postavil ju v Nižnej Slane v roku 1867 gróf Emanuel Andráši. Tavila sa v nej železná ruda z miestnych baní. Vysoká pec tam stojí dodnes a patrí medzi naše technické národné kultúrne pamiatky.
Prameň na Štolcovej - vyteká dosiaľ. Jeho okolie upravili, osadili k nemu lavičky a stal sa obľúbeným výletným miestom. Nachádza sa juhozápadne od obce, nevedie k nemu prudké stúpanie, skôr je to pekná vychádzka.
Kyjana - miestny výraz pre kladivo, ktoré používali hutníci na rozbíjanie stuhnutého železa.
Gvér - miestny gemerský výraz pre pušku alebo inú strelnú zbraň. Odvodený pravdepodobne z nemeckého výrazu Gewehr. V iných častiach Slovenska sa bežne hovorovo vraví kvér.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
