Dadajova pomoc
@ :: Poviedky ::
May 27 2008, 11:24 (UTC+0) | 
Slanské vrchy - kedysi v nich údajne lúpil zbojník prezývaný Dadaj |
Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Imre sa zatváril, akoby ho niekto praštil mechom. Pokúsil sa síce usmiať, slnko mu svietilo sponad slamenej strechy rovno do očí, vystrúhal teda aspoň akúsi nepodarenú grimasu. V skutočnosti však bol zlostný, že by najradšej ihneď niečo polámal
„Takže si sa bál strašidla? Lietalo tam kdesi nad vami, keď si bežal lesom od Rákoša a Veronu si nechal niekde ďaleko, ďaleko za sebou?“ smiala sa mu do tváre Ilonka, až ukázala svoje biele zuby.
„To kto také rozprával?“ nafúkol sa Imre, cítil ako sa mu začali chvieť prsty na rukách.
„A veď to už vie celá dedina. Ty si mi riadny hrdina! Strašidlá ťa mátajú,“ zasmiala sa Ilonka znovu, dobre vedela, ako ho tým dráždi.
„To sú len také sprostosti, čo niekto navymýšľal. Nie zato som sa potešil, keď som ťa stretol, že budeš do mňa rýpať. Vieš, Ilonka...“ odmlčal sa naraz Imre, akoby hľadal správne slová.
„No?“
„Chcel som sa ťa opýtať, či pôjdeš v sobotu na tancovačku. Veď by sme mohli...“
„Ja isto hej. Ja pôjdem. Ale ty by si si mal rozmyslieť, či sa tam ukážeš. Veď to sa bude tancovať až do noci, a keď sa zotmie, nebudeš sa báť? Kto ťa ochráni, ak príde strašidlo?“ zasmiala sa znova, zvrtla sa na mieste a šla ulicou ďalej, nečakajúc na odpoveď.
Imre ju hltal očami. Toľká krása, priam dokonalosť, keď bosými nohami našľapovala na prašnú cestu, boky sa jej vlnili. A ten štíhly pás, ani čo by volal po objatí. Dlhý vrkoč svetlých vlasov jej podskakoval, Imre sa túžil za ňou rozbehnúť, len nech neodchádza, nech sa mu hoc i ďalej smeje rovno do očí, len nech je tu a s ním. Bola to však márna túžba, Ilonka zabočila do najbližšej uličky a stratila sa medzi domami. Zmizla z jeho očí a jemu napadlo, že to akoby svet stratil všetko svoje svetlo. Ešte chvíľu pozeral, či je to vôbec možné, že len tak odišla a vtedy mu to došlo. Verona! Jeho vlastná sestra nedokáže držať jazyk za zubami, trúsi o ňom posmievačné reči a pritom v lese sama jačala, akoby ju duch zo samých pekiel ťahal so sebou pod zem! Ona o ňom roztrúbila po celej dedine, že je strachopud, bojko a o takého nezavadí žiadna dievka ani pohľadom. Nieto ešte Ilonka! A to všetko pre chvíľku strachu, ktorému podľahol...
Imre bol mladý chlapec, nedávno mu minulo osemnásť, širší v ramenách než jeho rovesníci a s hranatou tvárou, ktorá vzbudzovala rešpekt. Aspoň doteraz, ale asi sa to zmenilo. Všetko sa zomlelo tak, že mama zas raz poslala jeho i Veronu, aby išli predať ovocie do Košíc na trh. Otca mali v Kanade, pošiel za robotou, ale voľajako sa neozýval, dobrý bol každý halier. A mama patrila k tým, čo kvôli pierku do vankúša preskočia i plot. Museli ísť na vlak, ale nie do Slanca, ale až do Bohdanoviec, lebo odtiaľ bol o dvadsať halierov lacnejší. S ovocím v nošiach na chrbtoch kráčali cez les okolo Rákoša. Tam to ešte šlo. Ale vracali sa domov až za tmy. Popredali dobre, zarobili viac ako čakali, až Imremu bolo ľúto, že nezjedol sám aspoň jedno jablko. Najmä tie skoré, letné, tie ho vábili najviac. Zlostilo ho, že svoje ovocie zo záhrady chodia predávať, ale keď má sám na nejaké chuť, mama ho pošle nazbierať plánky na okraj lesa. Sladké, šťavnaté jabåčko jedol, len keď si ho potajme uchmatol. Aj preto mu prišlo dobre, že Verona cestou späť začala rozprávať o Dadajovi, zahnala tým jeho myšlienky na jedlo.
Dadaj bol zbojník, o ktorom niektorí hovoria, že bohatým bral a chudobným dával. Ale Imre len brblal, že takto po čase začnú hovoriť o každom lúpežníkovi. Veď ľudia potrebujú hrdinov. Tma riadne zhustla, keď Verona začala hútať, koľkých ľudí asi tak mohol Dadaj dopichať nožom či mečom. Ona tiež nevidela Dadaja ako muža hodného chválospevov, žiadne rojčenie, ba priam sa v tom vyžívala, keď hovorila, že ako len dokáže z človeka striekať krv. Videla to vraj ešte ako malá, keď si dáky ujo nechtiac bodol špicatým konárom do krku. Vtedy Imre pocítil strach prvý krát. Jej rozprávanie už nebolo príjemné. Ako kráčali pod mohutnými korunami stromov, že si sotva dovideli na pod nohy, Verona rozprávala stále viac a viac. Akoby toľkými rečami chcela zakryť vlastný strach. Dosiahla však úplný opak. Desili ju už aj vlastné slová. Najmä keď hovorila o tom, že Dadaja zabili priamo v tomto lese. Je tu vraj niekde pochovaný a hovorí sa, že po nociach sa zjavuje jeho duch a kradne. Nie však peniaze, lež čosi oveľa cennejšie. Kradne ľuďom ich duše. Vtedy by Imre Verone najradšej zapchal ústa. Cítil, že toho bolo akurát dosť. Najmä keď pri ceste ukázala na akýsi kopec zeminy, že možno práve toto je Dadajov hrob a jeho duch je niekde nablízku. Vtedy sa to stalo. Hneď na ich chrbtami praskol suchý konár, akoby naň voľakto šliapol. Verona zvrieskla ako prvá a pustila sa utekať. Imre za ňou. Predbehol ju takmer ihneď a potom sa už neobzeral. Vnímal len svoj dych, tiež tep srdca, ktoré mu išlo vyskočiť z hrude. Zastavil až pri prvom dome. Trasúcimi rukami si zotrel pot z čela, poriadne sa predklonil, tak sa mu dýchalo o niečo lepšie a čakal. Dlho čakal, kým sa mu priblížil Veronin vreskot, potom i kroky ako vybehla z lesa.
Verona doma všetko povedala mame. Starší brat, ale neochránil ju! Potom to isto povedala aj Ilonke. Práve jej! Dobre vie, ako dlho za ňou pozerá, že sa mu o nej aj sníva, že myslí len na to, ako by jej urobil radosť, pripútal si ju. A teraz, vraj či sa nebude báť ísť na tancovačku. Pichľavá je ako osa, ale taká predsa predtým nikdy nebola. Verona ju nahuckala, Verona! Musí jej to nejako oplatiť! Musí!
Keď sa Imre vrátil domov, videl ako jeho sestra vbehla za dom do záhrady. Šiel rovno za ňou a funel ako býk. Cítil, ako sa mu nevdojak prsty poskladali v päste a tvár mu priam horela. Už ostávali len dva kroky, aby ju poriadne chytil za rameno, keď zastal. Stalo sa niečo, čo nečakal. Verona stála otočená chrbtom a plakala.
„Čo reveš?“
Otočila sa. Spod očí až na líca sa jej liali pramienky såz, ako bola zaprášená z poľa a utrela sa, špinu si rozmazala po celej tvári.
„Jožo sa mi smial.“
„Jožo?“ prekvapil sa Imre. Zlosť ho síce ešte neopustila, ale už ani celkom neovládala. Vytušil, že veci sa možno majú inak. Jožo, jeho kamarát od prvých krokov, zo školy, z pasenia kráv, priateľ, za ktorého by dal aj ruku do ohňa, takýto nebýval. Smiať sa, a to rovno Verone? Či Veronke, ako jej Jožo hovoril, lebo odkedy mala šestnásť, stal sa jej frajerom.
„Prečo sa ti toto....?“
„Smial?“
„Ehm,“ prikývol.
„Kvôli Dadajovi. Ako sme sa zľakli a bežali cez les.“
„Ja som mu to nepovedal,“ začal sa hneď Imre brániť, i keď Verona nič také ani nenaznačila.
„Ja viem. Ale mama to hovorila ženám pred obchodom a už to vie každý. Že sme ako malé deti, vraj sa pritom dobre smiala, smiali sa aj ženy, čo to počúvali. Celá Slanská Huta to už vie, že sme div od strachu nepustili do gatí...“
„Aha,“ hlesol Imre a potom akoby skamenel. Až keď mu nejaká mucha zabzučala rovno pred nosom, mávol rukou, aby ju odohnal. Stál tam, hľadiac na plačúcu sestru a celkom bezradný. Jej by to zrátal, keby niečo rozprávala, ale mame? Čo už môže proti nej? Podišiel teda bližšie k Verone a chytil ju okolo pliec. Ona mu položila hlavu na rameno a plakala ďalej, trpko a bolestne, akoby nastal koniec sveta.
„Jožo nie je hlupák. Poviem mu, že ťa nazlostil, sám ťa príde odprosiť.“
„Myslíš?“ pozrela mu Verona do očí.
„Určite. Veď od toho som ti brat, aby som pomohol, nie?“ povedal to len tak na pol úst, pretože si uvedomil, že to bol práve on, kto ju nechal potme v lese, keď utekal v strachu pred Dadajovým duchom.
Verona si ešte raz otrela slzy a poďakovala. Chcel jej povedať, že aj jemu sa vysmiala Ilonka, ale cítil sa trápne. Namiesto toho jej len prisľúbil, že s Jožom pohovorí ešte dnes večer. Určite, lebo ktovie, či by ho ráno niekde našiel a potom sa asi tak skoro neuvidia. A zajtra večer bude tancovačka, to už musí Jožo všetko vedieť.
Nasledujúce dni by Imre najradšej nikdy neprežil. Jožo sa Verone ospravedlnil, zasa boli k sebe milí ako predtým, ale Imre na tancovačku radšej ani nešiel. Veď mu stačilo vyjsť na ulicu a každý sa mu smial. Staré babky sa mu škerili do tváre, muži i jeho kamaráti vždy prehodili nejakú dráždivú narážku, deti naň ukazovali prstom a drzo pokrikovali. Ilonka sa vždy iba zachichotala, keď sa náhodou stretli, nemal už dosť síl, aby sa jej zasa milo prihovoril. Teraz nie, možno neskôr. Možno. A mama? Tá sa tvárila, akoby sa nič zlé nestalo. Naopak, rada a vždy dookola rozprávala o všetkom, keď sa jej na to niekto opýtal. Že jej deti ešte stále veria na strašidlá. Toľkú pohanu by nerozžul ani vôl.
A že to hovorila práve mama! Spomenul si, ako sa raz obtiahol do bielej plachty a išiel ju v noci strašiť. Práve varili lekvár, bolo ho treba stále miešať, aj v noci. Vtedy sa pri ňom striedali. Keď sa zotmelo, mamu v tej plachte vystrašil tak, že nechala lekvár lekvárom a utiekla. Kým na to prišla, lekvár prihorel a už sa nedal predať. Vtedy mu naložila riadne na zadok, bol menší, ešte mohla. Nakoniec prihorený lekvár pojedli sami, vydržal im až do ďalšej jari. Možnože i preto sa mu teraz vysmieva pred ľuďmi, chce mu to vrátiť...
Keď prišiel čas žatvy, Imre sa tešil, že aspoň na pár dní opustí dedinu. Mama sa dohodla s nejakým gazdom v Ujvároši, že mu pôjdu kosiť a viazať snopky. Tak šli a Imre kosil. Celé hodiny, nehľadiac na sucho a horúčavu, sekal raž a za ním Verona s mamou zbierali klasy, aby ich zviazali ako treba. To, že pracoval s takou vervou, každý obdivoval. Túžil byť unavený, chcel aby ho boleli ruky i plecia, v únave na všetko zabúdal. Nik okrem Verony netušil, čo sa v ňom odohráva. Večer ich gazda pochválil a navrhol, že keď chce Imre kosiť hneď z rána, môže uňho prespať v maštali. Imre sa tomu potešil. Mama šla domov len s Veronou.
Ráno, sotva sa okolím rozhlaholil vtáčí spev, Imre už kráčal s kosou na pole. Ani si poriadne nevšimol, kedy za ním opäť prišla mama s Veronou. Až neskôr, keď sa už blížilo k poludniu a všetci na chvíľku prerušili robotu, aby si oddýchli, Verona si sadla na zem vedľa neho a ticho šepkala.
„Keď sme včera išli domov, tesne pred dedinou sme streli nejakého chlapa.“
„A?“ pozrel na ňu Imre nechápavo.
„Bol čudný. Veľmi čudný. Stál vedľa cesty, nehýbal sa, len na nás pozeral.“
„A kto to bol?“
„Neviem. Ani mama nevie. Normálny človek by aspoň pozdravil, alebo prehodil slovíčko. Ale ten nie. Stál tam a pozeral na nás. Prvá sa vyľakala mama. Keď sme už boli blízko, rozbehla sa a ja za ňou.“
„A čo ten muž?“ pozrel Verone Imre zblízka do tváre. „Šiel z neho strach? Prečo ste sa mu neprihovorili?“
Verona naprázdno prehltla a kývla plecom. Videla, že Imre nemá dobrú náladu, ale keď už začala, chcela všetko dopovedať.
„To sa vlastne ani nedá opísať. Bol to pocit. Voľačo čudné, čo človek musí sám zažiť, aby to pochopil. Z toho muža priam sálalo čosi strašné. Akoby vôkol seba šíril chlad, ešte teraz mám zimomriavky. Veď inak by sme sa mu prihovorili, ale nemohli sme. Cítili sme to obe naraz, že ak by sme sa pri ňom zastavili, bol by s nami amen.“
„A ako vyzeral? Bol holý?“
„Čože?“
„No, že keď vás tak vyľakal, tak prečo. Keby ste v noci stretli holého chlapa na ceste, niet sa čo čudovať, ale takto?“
„To sa na mne zabávaš, alebo čo? Hovorím ti, bola už tma a on vyzeral celý čierny. Možno ani nie ako človek, ale... Až sa bojím povedať. Aj mama utekala s krikom. Akoby to bol Dadajov duch!“
„Počkaj, počkaj, počkaj...“ zarazil sa Peter. „Mama utekala s krikom? Bežala, kričala, urobila presne to isté, z čoho sa vysmievala, keď sa to stalo nám?“
Verona prikývla.
„Takže tak sa veci majú. Dobré, nie?“
„Čože už môže byť na tom dobré? Veď keď sme sa vtedy zľakli my dvaja, teraz ja s mamou, možno tam v lesoch naozaj voľačo bude. Možno Dadaj skutočne kradne ľudské duše. Už dva razy som sa zachránila, ale podarí sa mi utiecť aj nabudúce?“
Imre pokýval neurčito hlavou, ale to, čo strachom napåňalo Veronu, ho už tak nezaujímalo. Dôležitejšie preň bolo, že sa bála i mama. Už hádam nebude šíriť reči o jeho bojazlivosti, práve naopak. Mala by byť rada, že sa nikomu nič nestalo a mlčať. Veď kto rozpráva o duchoch, akoby ich sám privolával. Isto sa mu už nebude posmievať a časom ľudia zabudnú. Možno. Aspoň kým dedina nedostane novú pletku. Privrel oči a tvár otočil k slnku. Strašidlá! Koľko ľudí sa z nich cez deň smeje, ale v noci stačí jediný zvuk a majú malú dušičku... A teraz? Koho to vlastne videli? Kto by už zablúdil v noci ku ich dedine? Veď Slanská Huta stojí akoby na samom konci sveta. Žeby sa im naozaj zjavil Dadaj? Možno. Ak áno, cítil k nemu vďaku. Zvláštne, cítiť vďaku k duchovi, čo máta po nociach. Mohol by sa zjaviť ešte Ilonke. Nech sa mu nesmeje. Ešte tri dni bude kosiť v Ujvároši a potom sa vráti domov. Večer sa vyberie do lesa. Sám, neskoro, za tmy a poriadne hlboko, aby ho nikto nepočul. Tam zakričí Dadajovi, že mu ďakuje. Že už verí , že vždy ochraňoval tých, čo potrebovali jeho pomoc. Aj on ju teraz potreboval a pomohol mu tým, že sa zjavil mame. Nech Dadaj vie, že si ho on, Imre, váži. A čoskoro po žatve, keď bude ďalšia tancovačka, sa znovu pokúsi získať Ilonku. Aspoň sa pokúsi.
„Myslíš na Ilonku?“ prerušila mu tok predstáv a myšlienok Verona.
„Čože? Prečo?“ strhol sa Imre.
„No, že sa usmievaš.“
„Nemôžem?“ zatváril sa Imre neisto, zdalo sa mu, že mu Verona číta myšlienky.
„No, ja len tak. Vieš, nadránom som stretla Joža, išiel kosiť do Slanca.“
„A čo má s tým Jožo?“
„Nič, len že do Slanca chodí zviazať snopky aj Ilonka. Ona vie, že Jožo a ja...“
„A čo? Hovorila niečo?“ zbystril Imre pozornosť.
„No, hovorila mu o tebe. Teda nie, že hovorila, ale že sa veľa na teba pýtala. Či sa hneváš, alebo či máš v Ujvároši frajerku, že už za ňou nezájdeš a tak.“
Imre vstal, vzal kosu, viac sa už s Veronou nerozprával. Načo aj? Všetko mu bolo jasné. A zasa kosil rýchlo, akoby mal sily za troch. Ale nerobil tak už zo zúrivosti. Naopak. Z radosti, že osud azda opäť stojí na jeho strane a všetko bude tak, ako má byť.
Poznámka autora: Ujvároš je miestny hovorový názov, ktorý v čase deja poviedky používali obyvatelia Slanských hôr pre Slanské Nové mesto.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
