Ženy sú z hrušky, muži z jablone
@ :: Poviedky ::
Jun 11 2008, 14:23 (UTC+0) | 
Jeden z typických starých domov v Slanskej Huti, aké tu stáli aj v èase, kedy sa príbeh opísaný v poviedke odohral. Len strechy vtedy mali slamené. |
Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie
Čas: leto v roku 1938
Autor: ¼ubica Andrásiová, Anna Domaniková
Bože! Vidíš ju, potvoru! Kolíše ladnými bokmi, až sa jej sukňa vlní, ako keď rybka rozčerí hladinu jazierka. Upokojujúco a vábivo zároveň. Vystretá je ako hrdá paripa a bez studu vytàča pred ním prsia! Ako sa len usmieva a cerí biele zuby na toho oficiera s vykrúteným fúzikmi. Len pozri na ňu! - zaúpel Jozef ako zranený vlk. Zožierala ho žiarlivosť sťa hrdza železo. Aj sa tak cítil. Ako stará, nepotrebná podkova odkopnutá do kríkov. Tam, kde sa sám, v tento horúci letný podvečer, krčil. Rozčertené myšlienky mu bránili triezvo uvažovať. Bol červený, spotený, zaskočený, nepríjemne prekvapený. Sám si nerozumel. Ani svojej žene nerozumel. Už ničomu nerozumel. Akoby strácal súdnosť. Myšlienky mu behali v hlave, až ho začala bolieť. Mal sucho v ústach a blesky v očiach. Všetko naokolo videl inak. Divil sa, že aj blízke hory nesršia spravodlivým hnevom. Veď museli vidieť čo jeho Verona stvára! Prižmúril oči a v duchu si predstavoval, ako sa jej robia jamky na lícach, keď sa usmieva. Čierne vlasy mala vždy starostlivo učesané a zahalené šatkou. Teraz jej jeden neposlušný pramienok vykåzol, roztopašný vetrík sa s ním nežne pohrával a maznavo jej hladil líca. Určite si ho naschvál povytiahla spod šatky, aby jej tvár vyzerala vábivejšie! Určite má ten fičúr žandársky chuť jej ho odhrnúť z čela a založiť za ucho. A Verona to chce! Čaká, že sa jej dotkne! Potvora!
Jozef dobre poznal jej ženské zbrane, ktorým sa nikdy nevedel ubrániť! Nič jej nevedel odmietnuť. Chcela nový dom? Postavil jej ho. Chcela novú sukňu? Dostala ju. A teraz mu zasadila takúto ranu! Predvádza sa pred žandárom a on, úbohý manžel, leží v kríkoch ako veľký chrúst a takto sa umára. No ale či chrúst musí špehovať svoju ženu? Nemusí! Leští si snáď chrúst svoje krovky, až sa blýskajú ako oficierove čižmy, že sa mu v nich odráža jeho tvár ako v zrkadle? Neleští!
Vrtel sa a snažil sa nájsť si miesto, aby čo najlepšie videl, čo sa pred ním odohráva. Najprv si čupol, potom si ľahol, no brucho, čo sa mu vydúvalo pod košeľou, mu zavadzalo. Nuž sa znova učupil za strapaté kríky a smutnými modrými očami všetko sledoval. Pohraničiarska stanica stála neďaleko za dedinou. Bývali tam českí oficieri so svojimi rodinami. Verona tam chodievala pomáhať s upratovaním a varením. Mal šikovnú ženu, nesťažoval sa. Do roboty bola ako drak, do tanca ako divá, večer po tancovačke, hm, ako diablica. Potvora!
Zúril a hrýzol si päste. I keď mu to nerobilo dobre, stále hľadel na oficiera s Veronou. Veru, ani desať rokov manželstva a dve deti, čo mu porodila, jej neubrali na kráse. Ba čo viac, len zvýraznili jej ženskosť a on stále po nej túžil, akoby ju videl prvýkrát. Keď si predstavil chvíľky, ktoré prislúchajú iba manželom, tak ho znova pochytila ľútosť aj hnev. Ak sa toto rozchýri, bude sa mu smiať celá dedina. Vyskočil z húštia tak, aby ho nezbadali a rozbehol sa do dediny. Musel byť doma skôr, aby si Verona nedomyslela, že ju tajne pozoroval. Najradšej by do niečoho udrel, alebo si kopol do starého kocúra, čo sa mu priplietol na ceste pod nohy. Hej, kopol by si, aby aj niekto iný pocítil bolesť. Takú, akú on cítil teraz.
Konečne doma - povzdychol Jozef a smutne sa zahľadel na svoj obraz, čo sa odrážal od skiel vyblýskaného okna. Ako sa môže porovnávať s mladým štíhlym oficierom v uniforme? Za to vydúvajúce sa bruško a okrúhle líca je vinná Verona! Áno ona! Vykàmila ho, a teraz sa vláči za iným. Otočil sa bokom k oknu a znova sa na seba zahľadel. Pokúsil sa vtiahnuť líca a aj brucho. To už je lepšie, takmer ho nevidieť - pochválil sa. Ešte oproboval svaly na rukách a bol spokojný.
Vrzli dvere a do domu priam vbehla Verona.
„Už som tu! Všetko som stihla. Deti som poslala ku sestre. Jej Maroško je už zdravý, nech sa pohrajú,“ zasypala ho prívalom slov a aj sa čosi chystala robiť, motala sa okolo pece, načierala vodu z vedra, pobehovala, krútila sa v kuchyni, akoby mal nastať koniec sveta. Tak, tak - myslel si Jozef - plaší sa, lebo stratila čas pri bráne. Dlho sa lúčila, dlho. Stále stál pri okne, držal pevne stiahnuté brucho a po očku sa obzeral v skle.
„No konečne. Už som myslel, že tam chceš ostať na noc,“ osopil sa po chvíli na ženu zmeneným hlasom, lebo vtiahnuté líca mu bránili normálne hovoriť. „Jesť nebudem,“ oznámil jej krátko.
„Nebudeš jesť?“ otočila sa k nemu Verona a prekvapene zdvihla obočie..
„Nebudem!“
„Tak nejedz!“ odsekla a ďalej sa šikovne zvàtala v kuchyni. V hrncoch to už vrelo, klokotalo a niesla sa z nich vôňa, čo by za iných okolností dráždila mužov nos i žalúdok. Jozef však stál ako poleno a myšlienky sa mu prevaľovali v hlave ako ťažké mračná. Kedy boli s Veronou naposledy spolu ako muž a žena? Zachmúrene rozmýšľal. Teraz sa naskytla príležitosť. Malá Veronka s Jožkom sa ešte kdesi na druhom konci Slanskej Huty zabávali u Veroninej sestry, takže v dome nebolo nikoho okrem nich dvoch. Až sa mu rozjasnilo čelo a na pár minút zabudol na žiarlivosť. Videl len Veronu, ako vládla všetkým kastrólom, vareškám a jeho zmyslom. Chcel si ju pritúliť, stiahnuť jej šatku z hlavy a pohladiť ju po vlasoch. Zahľadieť sa do uhrančivých, vyzývavých očí... Verona mu však vyletela z rúk ako krásny, no nedolapiteľný motýlik. Namiesto úsmevu a pohladenia sa tvárila, že si to vôbec nevšimla. A na dôvažok na neho ako zlostná fúria vybafla: „Čo sa stále okukuješ v tom okne? Myslíš, že ťa nevidím? Robota stojí a ty tu na mňa vyvaľuješ oči so stiahnutým bruchom ako pajác! Prines radšej drevo do pece, nech mi oheň nevyhasne, aby som mohla dovariť!“
Jozef sa začervenal ako muškáty v obloku a urazene vybehol z domu. Čo sa len s ňou porobilo? Pobláznil ju český oficier a on jej teraz už nie je dosť dobrý? Jedine ak na robotu. A polienka nech si donesie sama! Rozhutoval a durdil sa. Nohy ho viedli rovno do krčmy. Lomcovala ním zlosť. Verona ho ponížila hneď dvakrát. Najskôr, že dala prednosť žandárovi, potom, že sa vysmievala z jeho tela! Chcel ju vytrestať, pomstiť sa. Bude piť! Celý večer bude piť! Až do rána! Jej sa to nikdy nepáčilo. Nechodil do krčmy pravidelne, no ak ta zašiel, domov sa potácal v dobrej nálade. Verona ho taký čas od seba odstrkovala slovami: „Netúľ sa ku mne, smrdíš.“ Mal v úmysle piť. Veľa. Len aby sa o neho obtrela aspoň krikom. Aby ho znovu videla! Lebo jej pohľad, aj srdce, aj duša, aj ktovie čo ešte patrilo iba žandárovi. Tak to videl, hoc srdce ho presviedčalo o inom, ako zazreli oči. Dobre on pozná svoju ženu a ešte stále neveril, nechcel veriť, žeby mu vedela byť neverná, dovolila cudziemu mužovi dotýkať sa jej tela. Neveril, i keď cítil, že sa niečo s nimi porobilo. Niečo, čo sa stalo aj iným chlapom, ktorí sa po spoločných rokoch jednostajne sťažovali na svoje ženy a smiali sa mu, že on stále obhajuje svoju Veronu... Ako to, že už nevedeli k sebe natiahnuť ruku a objať sa tak ako kedysi? Kam sa podel ten oheň, čo ich hrial? Ostali len chladnúce uhlíky. Jozef chcel zasa plameň. Búrka pocitov však pomaly strácala silu a rozum sa snažil opäť prihlásiť o slovo.
Žiadna krčma, idem za Anderom! Potrebujem čistú hlavu a nie pomútenú od pálenky! - rozhodol sa a uvoľnil brucho. To okamžite nadobudlo pôvodnú veľkosť a tvar. Čo tam po ňom, hlavne, že sa môže konečne zhlboka nadýchnuť. Veril, že dedo Ander mu určite pomôže vytåcť oficiera zo ženinej hlavy. On vie ako na to. Všetci za ním chodia prosiť o pomoc. Aj keď ich bolí telo, aj keď im duša nedáva spať. Lebo v manželstvách sa dejú rôzne veci. Tu sa chlap zahľadí do mladšej, tu žena stratí rozum kvôli peknému paholkovi.
Jozef tíško zaklopal na liečiteľove dvere.
„Kto je?“ zaznel starcov hlas.
„Jozef!“
„Aký Jozef? Ten Veronin?“ prišlo z druhej strany.
Jozefovi sa videlo, že Anderov hlas znie posmešne, akoby ho už čakal, akoby o všetkom vedel a teraz sa iba uškàňa. Už si takmer vynadal, že sem chodil a že to predsa len nebol najlepší nápad.
„Hej! Veronin Jozef!“ napajedene odvrkol. „Môžem dnu?“
„Si vítaný, “ pozval ho nakoniec Ander do domu. Deň už pokročil a izbičku osvetľovali lúče zapadajúceho slnka. Starec sedel za stolom s kopcom všakovakých byliniek, kvetov a tráv. Izba rozvoniavala storakými vôňami a keď sa Jozef zhlboka nadýchol, tak ho čosi pošteklilo v nose a silno kýchol.
„Na zdravie! Sadni si a hovor, čo ťa ku mne priviedlo takto večer?“ opýtal sa Ander a dôkladne zväzujúc bylinky do kytíc ich vkladal do plátenných vreciek.
„Tak, to by som chcel, že...“ Jozef nevedel ako začať.
„No? Máš starosti?“
„Mám.“
„Aké? Veľké?“
„Veľké,“ opakoval Jozef ako somárik a cítil sa hlúpo, lebo nevedel zo seba vysúkať súvislú vetu.
„Von s tým! Vrav, čo ťa trápi, keď si ku mne zavítal takto neskoro.“
„Hej, mal by som byť pri žene,“ zatváril sa Jozef užialene a začal si oprašovať neviditeľné smietka na nohaviciach. „Práve o ňu ide. Akoby mi ju niekto vymenil. Nemá pre mňa pekného slovka. Je zlostná a ufrflaná. Nič jej nie dobré. Ale na oficiera sa usmieva až sa jej robia jamky na lícach a ja sa jej nemôžem ani dotknúť. Potvora!“
Hanba – nehanba, všetko rozpovedal. Slová sa rozkotúľali po izbe ako hrach a už sa nedali pozbierať. Keď to konečne zo seba dostal, aj sa mu uľavilo.
„Pomôžte mi, prosím,“ zaúpel. „Určite poznáte čary, alebo nejaký odvar, či mastičku, nech sa mi Verona spamätá... Chcem, aby bola opäť taká ako predtým. Musím sa o to aspoň pokúsiť. Takýto život je márnosť. Zaplatím vám, koľko si zapýtate,“ nástojčivo zo seba súkal.
„Nuž, Jozef, si taký zničený, akoby ťa desať chorôb trápilo a poskákalo po tebe sto volov. Príď zajtra. Pripravím čosi, čo určite zaberie,“ upokojil prosebníka.
Po príchode domov si Jozef unavene sadol za stôl a vložil hlavu do oboch dlaní. Chrbát sa mu ohol ako spodok voza po veľkom lejaku. Ani sa nepohol. Len ťažko vzdychal. Žena sa ho nepýtala, kde bol a prečo prišiel tak neskoro. Každá by sa pýtala, ale ona? Nič. Ani slovka nepreriekla, neprihovorila sa mu. Akoby tam ani nebol. Ešte viac zosmutnel. Ktovie, či nájde Ander ten správny odvar.
Malá Veronka, dcérka s dlhým vrkočom, klipkala čiernymi očami, keď sa zahľadela do žltého svetielka malej petrolejky. Oboma rukami držala kôrky chleba a malý vyhrnutý noštek mala celý zafúľaný od malinového lekváru, ktorým jej ho mama namazala. Napchávala sa chlebíkom a medzi jednotlivými sústami sa neprestajne sťažovala: „ A viete, mamka, to sú vám samé ťažké veci, čo sa v tej škole učíme. Naozaj, opýtajte sa Jožka,“ obrátila sa na brata.
„Mamka naozaj, písmenká ma nepočúvajú a počty sú čudné. Iba deti českých financov rozumejú číslam,“ pritakal Jožko. „A nikto nemá krajšie písmenká ako oni. Pán učiteľ ich stále pochváli.“
Otec si v chlapčekovom hlase všimol nepokoj, lebo Jožkove písmenká nikdy úhľadne nesedeli v riadkoch a učiteľ mu to často dával najavo.
„Samozrejme, že české deti rozumejú a všetko vedia lepšie. Sú to veľmi inteligentní ľudia. Vzdelaní,“ ozvala sa Verona. Deti zarazene stíchli a Jozef na ňu prekvapene pozrel.
„To je už priveľa!“ buchol po stole.
Verona len mykla plecom a hnala deti do postele. Nezaujímala sa o muža. Ten bez ďalšieho vysvetlenia vstal a odišiel. Hodil sa do postele a chcel si to so ženou ešte vyrozprávať, no skôr ako za ním prišla, zaspal.
Napriek krásnemu letnému ránu Jozef vstal celý dolámaný. Spánok mal ťažký. Bol unavený a zmorený. Slniečko sa veselo rozžiarilo a Verona chystala čosi pod zub. Deti vystrájali, Jozefa už potešila len ich bezstarostnosť, no i tak ich vyduril spod perín. Čakali na výlet do Košíc. Veronina sestra ich brala so sebou na trh. Bola sobota. Všedný, ničím výnimočný, taký obyčajný deň. Jozef vstal, natiahol si nohavice a po očku sledoval svoju ženu. Už toho stihla veľa, práve začala upratovať v izbe. Okná domu už vyplazovali na svet napuchnuté jazyky perín. Večer budú voňať letnou lúkou a prinesú unaveným telám príjemný spánok a pekné sny. Jozef si vzdychol. Ktovie, či aj jemu. Kým Verona vymetala všetky kúty, on sa v maštali vyčistil pod kravkou. Čakal, že ju Verona príde podojiť, ale ona zrazu zmizla. Pochytilo ho podozrenie hraničiace s istotou. Ona mu uniká, cúva. Nemyslel to tak, že mu chce ujsť, ale jednoducho sa mu videlo, že aj keď stojí vedľa nej, tak sú od seba veľmi ďaleko.
Nechal všetko tak a rozbehol sa za ňou. Vedel naisto kam šla. Na pohraničiarsku stanicu. Nemýlil sa. Dobehol ju na konci dediny.
„Kam si sa vybrala?“ dychčal zhlboka, aj krátky beh mu dal zabrať.
„Ja...“
„Tak kam?“ nenechal ju dohovoriť.
„Veď vieš, kam idem!“ zachmúrene na neho pozrela, až sa jej na čele urobila vráska a tmavé oči boli ešte tmavšie.„Mám tam ešte nejakú nedokončenú robotu.“
„Je ráno, obed si neprichystala... Necháš muža hladného a žandárom navaríš?“ vyhàkol Jozef a zháčil sa. Takto to nechcel. Nechcel byť na ňu zlý, ale teraz bol už riadne nahnevaný a neveril jej. Nevedel, čo jej má povedať. Nemohol ju schmatnúť za ruku a odtiahnuť domov ako malé dieťa... Otočil sa teda a znova sa rozbehol. Domov.
Konečne sa deň chýlil k večeru a Veronine sukne zase šušťali v dome. Obloha sa trochu zatiahla a príjemne sa ochladilo, keď Jozef kráčal za Anderom. Už z diaľky počul smiech a videl mladých, čo sa chystali na tancovačku do Nového Salaša. Ach, ako im len závidel. Chlapci oblápali dievky okolo štíhlych driekov. Spievali, bolo im dobre. Aj on sa s Veronkou takto viedol cez dedinu. Akí len boli vtedy mladí. Akí zaľúbení. Veľmi si prial, aby Anderov liek pomohol a ona znovu pri ňom a len jeho.
„Máte? Podarilo sa?“ dychtivo sa pýtal a takmer vpadol do chalupy, čo bol taký nedočkavý.
„Mám, všetko je pripravené, aby bolo všetko ako má byť,“ tajomne povedal starec. „Tutohľa je odvar. Vlastne až dva. Tento vypi hneď teraz a ten druhý zamiešaj Verone do ražnej kávy. V nej ho neucíti. Len si zapamätaj, že musíš jej tu kávu urobiť ty sám!“
„Pravdaže, samozrejme, ďakujem,“ nadšene kývol Jozef hlavou a hneď si k ústam priložil fľaštičku. Vypil všetko na dúšok, cítil akúsi horkosť v hrdle, žalúdku to tiež neulahodilo, ale veď ktorá medicína je dobrá? Potom sa pozrel Anderovi do očí a spýtal sa: „Čo som dlžný?“
„Sám oceníš, čo si mi dlžný,“ usmial sa Ander a už videl iba jeho päty.
Jozef vošiel nepozorovane do domu. Verona v kuchyni nebola, s čímsi sa mordovala na dvore. Rýchlo postavil hrnček na pec a pripravil kávu. Dobre ju rozmiešal, a keď mal akurát všetko prichystané, Verona vošla.
„Veronka, poď si sadnúť. Pozri čo som ti pripravil,“ prihovoril sa jej nežne a zachytil jej prekvapený pohľad. „Celý deň sa nezastavíš, tak som ťa chcel potešiť. Urobil som ti kávu. Pamätáš? Tak ako kedysi. Poznáš ma, v kuchyni neviem nič lepšie navariť, ale ražnú kávu ešte dokážem,“ zahanbene na ňu klipkal a veľmi túžil po jej objatí. Verona sa s očami uprenými na Joža napila. Raz, druhý raz. Zrazu jej vyhàkli slzy.
„Jozef, toto je najkrajšie a najmilšie prekvapenie, aké si mi kedy pripravil,“ zavzlykala a slzičky sa jej opreteky kotúľali po tvári.
„Načo sú mi pekné šaty, keď ma v nich nikto nepochváli? Načo navarím dobré jedlo, keď mi nikto nedá bozk, že sa mi tak vydarilo? Už som sa naozaj bála, že nikto taký nie je.“
„Ale je tu niekto taký, Veronka,“ zašepkal jej Jozef do ucha a utrel jej prstom zatúlanú slzu. „Som tu a veľmi, veľmi ťa ľúbim.“
Jozefovi sa zdalo neuveriteľné, že Ander dokázal takýto zázrak. Na včerajší večer s Veronou nemohol zabudnúť. Už si bol istý, že stojí pri ňom, že ho ľúbi a nikomu inému nedovolí pohladiť ju po líci. Cítil veľkú vďaku a tak sa ponáhľal za Anderom s peniažkami vo vrecku.
„Pochválen,“ pozdravil s úsmevom. Tvár mu žiarila a starec videl v jeho šťastných očiach, že je všetko v poriadku.
„Prišiel som vám poďakovať a zaplatiť. Odvar pomohol. Neviem, čo za čary tam boli, ale zabrali okamžite. Poviete mi niečo o tých bylinkách?“
„Vidím, že si spokojný. Nechcem peniaze. Rád som ti poradil, rodina je dôležitá.“
Jozefa to prekvapilo.
„Vieš, odvary som pripravil z kôry stromov. Jeden tebe, jeden Verone“
„Z kôry? Aké stromy môžu ukrývať takú silu?“ naprázdno prehltol Jozef, cítil, že Ander azda vyzradí niečo zo svojich tajomstiev.
„Mám také stromy, mám,“ usmial sa starec tajomne. „Sám som ich kedysi sadil. Do jabloní som zaštepil konáriky hrušky. Teraz sú to ako dva rozdielne stromy, čo vyrastajú z jedného kmeňa. Prinášajú rozličné ovocie, tak ako sú rozdielni muži a ženy. Majú však spoločné korene, ako má mať každá rodina. Tebe som dal vypiť odvar kôry z konárov jablone a Verone z konárov hrušky. Nech ste každý sám sebou, ale korene vášho zväzku silné a zdravé. Veľa krát som tak urobil a vždy sa to podarilo.“
Ander zmåkol a Jozef nenachádzal slov. Pochopil, že spoznal tajomstvo zázračného lieku i rodinného šťastia.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
