Mačkarov úlovok
@ :: Poviedky ::
Jul 08 2008, 08:35 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Jana Hajduová
Pešta Mačkar nezískal svoju prezývku podľa chlpatých špicatých uší. Nemal chvost ani dlhé pazúry, ba ani inú telesnú zvláštnosť, podľa ktorej by mali Ïurkovčania zlomyseľné právo nazývať ho aj dlho po jeho smrti Mačkarom. O jeho prezývke rozpráva celkom iná príhoda. Príbeh trinásťročného chlapca, ktorý silou-mocou túžil nakuknúť cez oblok zastretý hrubou látkou, čo kedysi ukrývala tajomstvá priadok a záhady sveta dospievajúcich dievčat.
Bolo to medzi dvoma vojnami, keď kúria pánskeho rodu Rakovszkých zažívala posledné roky svojej slávy a deti z dediny chodili na ich majetky oberať jablká a ríbezle. A každý rok pred Veľkou nocou i koncom novembra na Alžbetu a na Ondreja ženy vytiahli kolovrátky a v kuchyniach priadli ľanové nite, z ktorých potom tkali látku na nohavice, košele a sukne. A kým vyrobené ženské ruky priadli v kuchyni za zatvorenými dverami a smiali sa na vtipoch, ktoré ešte neboli určené detským ušiam, štrnásť, pätnásť i šestnásťročné dievčatá priadli v inej kuchyni o pár domov ďalej a smiali sa na vtipoch, ktoré už neboli vhodné pre uši starnúcich matiek. A práve v tom čase, koncom tridsiatych rokov, keď sa dedina pripravovala na zimu a slnko už nestačilo zohriať krehnúce prsty, dvaja trinásťroční chlapci, očarovaní záhadami nepoznaného sveta, prebehli krížom cez blatnú cestu a prikrčili sa pod oknom Mašlejovej kuchyne.
„Vidíš dačo?“ kmásal bojko Emri, skôr od vzrušenia než od behu zadychčaný, kamaráta Peštu za nohavice. Spoza múru sa ozývala ťahavá pesnička, speváčku však Pešta nevidel, len slabé sediace tiene a pravidelne sa pohybujúce ruky.
„Zatkali okno,“ zošuchol sa dolu múrom a čupol si, chrbát opieral o bielu omietku. Údy mal chudé, kabát sa na ňom hompáľal a nohavice na páse istil len zauzlený špagát. Oči mal také nijaké, vodové, ale zato pohľad nadpozemský. Keď sa zadíval do prázdna, ťažké plavé mihalnice mu klesli a takmer sa dotýkali bacuľatých líc. Pripomínal anjela z nástennej maľby s vychudnutým telom. Sediac tu pod Mašlejovým oknom vyzeral, akoby ho zostrelili z oblaku. Zmoknutý, skrčený, bezradný.
„Do zadku s nimi,“ ťukol do kamienka a s najväčšou vážnosťou sa vystrel, „nebudem sa krčiť pod oknom ako zlodej. Poď,“ zavelil takmer nahlas a schmatol vyplašeného Emriho za rukáv.
„Psst! Zošalel si?“ zatriasol sa Emri modrý od chladu a zelený od strachu. Odolal Peštovmu príkazu, hoci kabát sa mu zarezal do bieleho krku a priškrtil ho. „Zbadajú ťa!“
Pešta sa len nahlas zasmial: „No a? Sám sa im ukážem.“ Hoci mal ešte právo naháňať sa s chlapcami po dedine, vyliezť na jabloň a občas si rozbiť koleno, nestál o také výsady. Najkrajšie dievčatá z dediny sa dnes zišli v Mašlejovej kuchyni a nedovolili mu ani len nazrieť dnu. To, že ani ostatní chlapci zatiaľ nemali povolenie vojsť, ho nezaujímalo. Oni prídu večer s pálenkou a dvere sa im otvoria. Budú spievať, jesť a piť a pôjdu tancovať. Cigánski hudobníci, lebo dnes ich pozvali, budú hrať do rána. A on, Pešta, bude čučať pod perinou a závidieť aj mesiacu, že sa môže pozerať na roztopašnú Eržu, smutnú Margitu i čiernu Ilonu zadýchanú vo víre tanca.
„Poďme preč, poďme sa hrať k vášmu orechu. Na zbojníkov, alebo na poľovačku, alebo na bitku,“ vzlykal Emri, kútiky mäkkých úst sa mu skrivili.
„Decko!“ zamračil sa Pešta. „Ja sa nechcem hrať, chcem tancovať,“ skríkol až vrava v dome celkom zmåkla. Ticho. Z dvier sa vystrčili dva havranie vrkoče a malý horenos.
Pätnásťročná Ilona, územčistá, s bruchom ako súdok a dvoma tlačenkami namiesto ramien zapišťala: „Hej, strašidlo, čo kričíš? Keď chceš tancovať, tancuj, najprv však sa musíš umyť!“ vyliala na chlapcov za hrnček ľadovej vody, zlomila sa v páse a rozrehotala. Pešta uskočil, ale nohy sa mu poplietli a skončil na zemi v mláke. Ilona ledva lapala po dychu: „Chce-š, ha-ha, chce-š ísť s nami večer tancovať, či ha-ha-ha, s kondášmi svine pásť?“
Emri sa od ľaku rozplakal. Pešta mu s tvrdou tvárou a stiahnutým obočím venoval krátky opovržlivý pohľad a zas prilepil oči na Ilonu: „Bojíš sa, že mi nebudeš stíhať, koza vypasená?“ kolená sa mu roztriasli od samej opovážlivosti, ale výraz tváre nezmenil. Tak veľmi chcel vidieť, čo sa bude diať večer pri cigánskej muzike.
„Nenaparuj sa ako maková buchta a radšej si utri sopeľ spod nosa!“ nedala sa vyviesť z miery zabávajúca sa Ilona. Pešta sa ani nepohol, ale v duchu kontroloval, či náhodou necíti vlhkosť nad vrchnou perou.
„Keď sa chceš večer pridať k nám, dones niečo na skladanku,“ navrhla neodbytnému chlapcovi dohodu podľa starých pravidiel. Každé dievča, ktoré s nimi v kuchyni priadlo a každý mládenec, ktorý prišiel na večernú zábavu, musel doniesť niečo pod zub. Ten múku, tá sliepku, či zemiaky. Chlapci najčastejšie pálenku. Spoločne potom varili, pili a pripravovali sa na večernú tancovačku.
„Ale nech to je niečo poriadne, za dve vajcia ti ani okno neotvorím,“ rozhodla, napravila si vrkoč a buchla dverami. Dedina bola prázdna, Ïurkovčania mali dosť práce na vlastných dvoroch. Obriadiť statok, nanosiť vody zo studní, naštiepať dreva do pece. Slnko na nich cerilo zuby, ale hrialo slabo. Ibačo roztopilo nočnú námrazu a zablatilo všetky cesty.
„Takú potvoru ako si ty ti donesiem,“ precedil Pešta pomedzi zuby, vysmrkal sa do dlane a dal sa ratovať Emriho. „Nerev, si baba?“ drgol mu do pleca. „Poď ideme dačo zohnať.“
Emri sa pozbieral na nohy a s prekrivenými ústami sa nechal ťahať kamarátom. „Kam ideme?“ vzlykol.
„Nefňukaj,“ zavelil Pešta. „Dnes večer ideme tancovať, len čo zoženieme niečo na skladanku.“
„Peniaze nemáme a kradnúť sa nesmie,“ Emri vytušil, že má čosi za lubom a zas ho bralo do plaču.
„Ani na pohrebe sa toľko nereve! Buď ihneď stíchneš, alebo ťa zaraz vybijem,“ zatriasol Pešta krehkým, slzami zmáčaným strachopudom.
„Len sa neboj,“ prebehol si Emri dlaňou po vlhkých vlasoch, pôvodne začesaných za ušami, ale teraz celkom rozstrapatených, „donesieme Ilone mäsko, aké jej fajnový jazyk ešte neochutnal.“
Na kamennej peci v Mašlejovej kuchyni vrela voda. V hrnci sa pražila na drobno nakrájaná cibuľa, v menšom kastróle sa dusila kapusta. Kolovrátky rozostavené po celej miestnosti oddychovali, izbu osvetľovali štyri petrolejové lampy.
„Priložte zopár čengarov,“ namierila Ilona prst na kôpku suchého dreva pri peci. Stála pri hrncoch, kedy-tedy premiešala cibuľu a labužnícky vdychovala vôňu kapusty, ktorá unikala spod zle priloženej pokrievky. Čelo sa jej lesklo celodennou prácou a horúcou pecou. Okolo sa zvàtalo zo desať ďalších dievčat. Rezali mäso na perkelt, zo zeme napustenej kravským trusom dvíhali zvyšky priadze, utierali drevený stôl, chystali čisté poháre. Každú chvíľu očakávali mládencov, ktorí mali za hlasného spevu priniesť fľašu pálenky. Možno predali ukradnutú sliepku a v krčme u Šintoša kúpili mätový likér – promincľovku, alebo azda zaplatili hruškovicu peniazmi utàženými za uchmatnuté vajcia. Ilona si predstavovala, ako ju tmavý Ander z vyšného konca ponúka pohárikom a ona pije a pritom mu pozerá do očí, potom sa nechá odprevadiť na tanec do Janigovho domu, a kým cigán Gube ťahá slák po husliach a Senzov skúša klarinet, ona sa točí a výska v Anderovom náručí. Dokrútia sa až k stene, ona sa o ňu oprie a...
Klop-klop!!!
Ilonu striaslo od končekov vlasov až po nechty na nohách. Už sú tu! Naradostená pustila varechu z ruky a hnala sa ku dverám. Hneď si aj vyštípala obe líca, hoci jej ružovej tvári to nechýbalo, spakruky zotrela pot z čela a zastala v strede izby. Ticho. Žiaden spev, ani len hluk. Len šero za oknom a nehlasné prešľapovanie. Pozrela na dievčatá, ale tie akoby nič nepočuli, len nechápavo a s pobavením hľadeli na rozhorúčenú Ilonu, zaseknutú uprostred miestnosti.
„Idem k studni po vodu,“ vyhàkla zahanbená, keď pocítila ich posmešné pohľady. Vystrčila bradu a pohla sa ďalej. Kto do frasa búchal na dvere?
„A kde máš vedro, robotnica?“ premerala si ju s úškrnom sedemnásťročná Erža s jednou veľkou pehou na pravom líci a rozkošnou s jamkou v druhom. „Radšej si tú vodu rovno vylej na hlavu, nech sa trochu schladíš,“ plesla sa do kolien a celá kuchyňa sa dala do smiechu.
Ilona prevrátila oči, očervenela ako rak. Zvyčajne papuľnatá, nevedela razom, čo má urobiť, či povedať. Takto sa nechať pristihnúť! Snívať sa má v posteli a nie nad hrncami. Z pomykova ju dostalo búchanie na dvere. Tentoraz si bola istá, že ho počula, hoci chýbajúci spev jej nešiel do hlavy. Stlačila kľučku a spľasla rukami.
„Čo tu zas chceš?“ pustila sa do návštevníka zostra. Čakala skôr smrť ako do krvi doškriabaného Peštu. „Čo máš s rukami?“
„Na,“ prepočul jej otázky a strčil pod jej horenos špinavú misku, „na skladanku,“ víťazoslávne stisol pery do slabého úsmevu. „A prvý tanec s tebou.“
„No, to určite!“ odtiahla sa Ilona a zvraštila tvár. V miske ležalo z kože stiahnuté zviera. „Mäso?“ spýtavo pozrela na Peštu.
„A ešte aké!“
„Aké?“
„Noooo...“ pretiahol Pešta a premeral si dievča ako sľubnú mladú jalovicu, „zo zajaca predsa!“
Ilona sa nahlas rozosmiala: „Nerob sa, že máš dvadsať, chlapček.“ Peštova hra ju dostala do nálady. „Daj, prihodím to k ostatnému mäsu,“ chytila misku, „a ty tu počkaj na ostatných chlapcov, hádam by si nechcel pri nás sedieť ako dievčenský pupok.“
Už sa otáčala na odchod, keď v slabom svetle, čo prenikalo cez látku v okne, zazrela Emriho prešľapujúceho z nohy na nohu. Stál v mrznúcej mláke pod mladým orechom. „Aj ty si mu pomáhal?“ posunkom hlavy ukázala na misku so zajačím mäsom.
„Uhm,“ prikývol a odkopol kamienok zo zeme krehnúcej skorým novembrovým mrazom.
„Tak počkaj aj ty,“ prehodila a zmizla v kuchyni. Pešta s Emrim zostali sami so svojimi škrabancami. Svietil na nich úzky mesiac v tvare kosáka a sklenené oči ďurkovských domov.
„Ïalší zajac do hrnca,“ počuli chlapci až na dvor. Sadli si na podstienku, pritlačili uši dvere a načúvali.
„Čo keď zistia?“ nedalo Emrimu. Pohladil si škrabanec na ľavej ruke a zrazu ho premohla pýcha lovca. Vypol plochú hruď a v mysli si začal precvičovať čardášové kroky, ako ich videl, keď ho mama zobrala na fašiangovú zábavu.
„Keď nezistia, sám im poviem,“ rozšírili sa Peštovi zreničky od toľkej tmy, až mal oči takmer úplne čierne. Pripomínal malého Satanáša v zácviku, ktorý sa ešte len učí, čo je zlo. „Ale musíme si ešte chvíľu počkať, už iba chvíľu.“
„Ïalší zajac do hrnca,“ vydvihovala Ilona misku s mäsom do vzduchu. S nosom takmer prilepeným na čele a polkovým krokom obchádzala všetky dievčatá a nechala každej, nech nakukne do misky. Potom preplávala k stolu a dala sa orezávať mäso, umývať a krájať zajaca do perkeltu.
„Nejaký priveľký je ten tvoj zajac,“ pristavila sa Erža a ťukla do zvieraťa práve umytou lyžicou.
„Mne malé nenosia,“ odbila ju Ilona napoly žartovne, napoly povýšenecky. Zastala telom stôl a prekazila ďalšie Eržine poznámky. „Ešte sa po ňom budeš olizovať, ani Rakovszky nejedia väčšie pochúťky. Aspoň konečne zistíš, ako chutí ozajstné mäso, ty kapustová kráľovná,“ obrátila pozornosť na Eržiných chudobných rodičov.
Dievča stvrdlo, napravilo si sukňu i zásteru a vyšteklo: „Dobre ja viem ako chutí mäso, nepotrebujem, aby ma to taká mastná tlačenka ako si ty učila,“ pichla do Iloninho tučného brucha a dodala: „Zadrhni sa tým svojím zajacom, mňa zasýtia i bobaľky s kapustou, nepotrebujem do seba tlačiť všetko čo vidím.“
Kým sa dievčatá naťahovali, zajac bol už pokrájaný a s ostatným mäsom škvrčal na pripálenej cibuľke. Jeho vôňa sa predrala škárami okien a dvier aj na dvor, kde pošteklila dva od zimy červené nedočkavé nosy.
„Na,“ vložil Pešta kamarátovi do dlane poklad.
„Odkiaľ máš?“
„Sám som vyrobil.“
Emri opáčil ušúľanú cigaretu. Z každej strany z nej trčala na drobno posekaná suchá tráva.
„A zápalky?“ vyhàkol otázku namiesto zvyčajných såz, ktoré vždy sprevádzali jeho, hoci len domnelé morálne pochybenie. Vyslúžil si Peštov spokojný výraz a uznanie.
„Tu máš.“
Vypálili po osem zápaliek, na deviaty raz úspešne zapálili cigarety. Pred nosmi im vzbåkol plameň. Chlapci rýchlo trikrát vdýchli, rozkašľali sa na raty, oči im zaliali štipľavé slzy. Odhodili cigaretu a nechali ju pomaly tlieť na zemi. Emri si bol istý, že zomiera, tak sa hodil na zem a narýchlo oľutoval všetky svoje hriechy. Pešta sa dusil potichu a dôstojne. Celou svojou trinásťročnou hrdou hruďou tlmil hlasné kašľanie a opieral sa pri tom dlaňou o stenu. „Dobré,“ skrivil tvár do grimasy, „silné.“
Z vyšného konca sa ozvali mocné hlasy ďurkovských mládencov. Rýchlo sa približovali k Mašlejovej kuchyni a v oboch chlapcoch vyvolali vzrušenie, radosť i strach. Len čo Pešta začul pomedzi Emriho hlboké záchvaty kašľu prvý tón ktorejsi pesničky, vytiahol ďalšiu cigaretu, pripravil zápalky a napnutý čakal na slávny vstup do veľkého sveta. Emriho zvuky blížiacej sa tlupy vydesili, zadržal dych a bežal si sadnúť pod orech. Vytieral si jazyk do studenej dlane a kde-tu zo seba vyrazil slabý ston. Zatiaľ nezomrel, ale bol si istý, že dnes v noci na to bude ešte veľa príležitostí.
Dievčatá prichystané na zábavu rozložili misky a lyžice pre očakávaných návštevníkov.
„Idú!“ ohlásila ktorási.
Erža si tajne zahryzla do pery, aby ju mala čo najčervenšiu a v odraze skleneného pohára kontrolovala vlasy na sluchách. Ilona si handrou odsala pot z čela, rýchlo preplietla uvoľnený vrkoč a precvičovala pôvabný úsmev. Ander, Ander, Ander, vírilo jej hlavou.
Ilona, Margita, Erža, vírilo zas v Anderovej počernej hlave. Ktorú si dnes vyberie? Bolo mu to jedno. Hlavne, nech sa vie krútiť a bez rečí ho pobozkať, kedy on rozhodne. Poskočil si a tuhšie zovrel hrdlo promincľovky, ktorú dnes kúpil v krčme u Žida Sintoša.
„Servus!“ Pešta sa postavil skupinke mládencov do cesty ako starý známy.
„Čo chceš?“ odpovedal mu prvý Ander.
„Idem dnu s vami,“ vystrčil bradu a postavil sa na špičky. Ander si chlapca pomaly premeral, bokom odpľul a strčil doňho fľašou.
„Nezavadzaj.“
„Idem s vami, pozvali ma,“ pripojil sa k nim tvrdohlavo a chytro sa uhol Anderovej ruke, ktorá mu plánovala uštedriť poriadne zaucho.
„Odpáľ, sopeľ,“ odstrčili ho mládenci a za spevu vtrhli do kuchyne. Dievčatá zavýskali a Anderov pohľad padol na bielozubú Ilonu, hltajúcu každý jeho pohyb.
„Servus,“ predral sa Pešta pomedzi mladé telá a zastal tiež priamo pred Ilonou. Nebolo mu všetko jedno, ale túžba zaradiť sa niekam bola silnejšia. Okrem toho nemohol nechať Ilonine opovržlivé reči nepotrestané.
„Povedal som - zmizni, lebo...“ odsotil ho Ander a nahol sa nad hrniec, čo zvierala Ilona vlhkými dlaňami.
„Nechaj ho, sľúbila som mu,“ oprela hrniec o vypuklé brucho a žmurkla na Peštu. Ten skoro odpadol od takéhoto verejného vyznania lásky. Teraz si ju musí vziať! Preľakol sa.
„Odkedy pokukuješ po deťoch, há?“ nalepil na ňu oči Ander.
„Odkedy chcem,“ odvrkla a obrátila reč na zajačinu, „naložím ti do misy?“
„Najem sa z tvojej,“ navrhol. Ilone sa podlomili kolená a Pešta si nebol istý, či by nemal brániť svoju nevestu. Ale že ju už od obeda neznášal, nechal ju kurizovať s Anderom a radšej dotiahol dnu Emriho, doteraz prilepeného na podstienke pred domom.
Kuchyňu naplnil ťažký vzduch, vrava a spev vyše dvadsiatich hrdiel spotrebovali všetok čerstvý vzduch, mladé telá a pec prehriali celú miestnosť. Od ruky k ruke sa podávala fľaša promincľovky, každému sa ušlo za hlt. Peštovi tiež strčili do rúk pohárik, to akože zo len tak pre zábavu, ale on ho do seba bez váhania otočil.
„Zošalel si?“ zašepkal Emri, keď mu Pešta navrhol, nech sa tiež napije a pálenky sa ani nedotkol. Už dobrú polhodinu sedel bez pohnutia na lavici pri kamarátovi a medzi staršími stratil posledný kúsok odvahy. Zajtra sa síce bude vychvaľovať, ako sa dostal do partie, ale dnes si ešte povolil hanbiť sa a strachovať. Mal pocit, že všetci sa dívajú len na neho, že sledujú každý jeho pohyb a smejú sa mu. Preto sa snažil nijako sa netváriť a nehýbať sa. Nejedol, nehovoril. Vlastne sa mu ani nik neprihováral. Keď sa zabávajúca mládež presúvala od Mašleja do Janigovej chyže, kde už cigáni posilnení tvarohovými haluškami ladili nástroje, nechal sa schytiť za rameno a odvliecť Peštom na tanec.
Janigova chyža bola na zábavu patrične pripravená – zo stropu viseli mašle, stoly a lavice boli prisunuté k stene, v krčahoch čakala čerstvá studničná voda. Matky odkladali a umývali riad, zmietli zo zeme tvarohové odrobinky a skôr než sa do domu nanosili mladí, boli preč. Išli sa zabávať o pár dvorov ďalej, kde na nich čakali ich muži.
Mladí najedení a roztatárení, poslali chlapcov po fľašu žitnej k Židovi.
„Polku,“ rozkázal ktosi a Ilona schytila Peštu. Začala sa s ním vykrúcať hore-dolu po celej izbe. Nech si splní sľub, kým ju Ander nevidí.
„Tak čo, mačička, ako ti chutilo mäso, čo som ulovil?“ nadpriadol rozhovor so svojou dnešnou úhlavnou nepriateľkou.
„Hádam ukradol,“ poskočila dva kroky vpravo a vrkoče jej vyleteli do vzduchu, „keď skončí pesnička, dáš mi pokoj, dohodnuté?“
„Mňau,“ vyšlo z neho namiesto odpovede.
Ilona považovala Peštu za vybavenú vec a po poslednom tóne sa odkrútila k vchodovým dverám, kde vyčkávala Andera s pálenkou. Zakrútilo jej črevá, hádam od nervozity. Bola si istá, že dnes ju Ander pobozká. Obhrýzala si končeky vlasov, privierala oči a bokom sa jemne opierala o roh stola, pritlačeného celkom k stene.
„Mňau,“ brnkol jej Pešta znenazdajky po nose a uhol.
„Nedovoľuj si!“ zahnala sa naňho.
„Iba Ander si môže, však mačička?“ nedal sa.
„Odkedy som ja mačička,“ dupla nohou a naznačila poriadne zaucho.
„Máš pravdu, brániš sa síce ako mačka, ale inak si riadna...!“ vykríkol na ňu Pešta z polobehu. Zliala ju horúčava, nadvihla si sukňu a pustila sa za ním.
„Toto mi zaplatíš!“ naháňala ho pomedzi tanečníkov, zabehla až za cigánsku hudbu, odtiaľ do kuchyne a okolo stola späť k tanečníkom. Fučala ako parný stroj, pramienky vlasov sa jej uvoľnili a lietali okolo hlavy ako čierne tykadlá. Vychudnutý Pešta ľahko prekåzol okolo každej prekážky, telnatá Ilona do nich narážala, obtierala sa. Spomaľovali jej pohyb a zvyšovali rozčúlenie. Gube prestal hrať, i Senzov naprázdno cmúľal klarinet. Celá miestnosť sa pochechtávala, len Emri začal v duchu omieľať otčenáš. Bolo mu jasné, že práve nastal koniec sveta.
Pešta chvíľu postál, pozrel divokej Ilone do tváre a zamňaučal: „Mňau.“ Hneď sa zas pustil do behu a vyletel na dvor. Vyrútila sa za ním ako zúrivý býk. Vo dverách sa zasekla, narazila do Andera a ledva udržala rovnováhu. Hlavou sa jej prehnala búrka – naháňa sa tu ako malé decko, potí sa a vrieska. Horšie stretnutie by bolo už len na latríne. Sklonila hlavu, lapala po dychu a neskutočne sa hanbila.
„Mňau,“ nieslo sa tmou, ale ona sa ani nepohla.
„Naháňaš kocúrov?“ pichol do nej Ander. „A ja som si myslel, že to je len pre deti.“
„Keby len naháňala! Ona ich aj je!“ zarehotal sa Pešta spoza plota a prášil preč, čo mu nohy stačili. Na chudáka Emriho, ponechaného napospas pekelným mukám neistoty a strachu nepomyslel. Bežal k valalskému potoku a zadúšal sa škodoradostným smiechom.
Ilone sa pred očami zjavil vypasený zajac s odesknutým chvostom, s ktorým sa sotva pred pár hodinami chvastala v Mašlejovej kuchyni a napchávala ním aj Andera. Do očí sa jej pretlačili slzy a zdvihlo jej žalúdok.
„Dovolíš, Ilonka, stojíš mi v ceste, chcel by som Eržu vyzvať do tanca,“ odsunul Ander tuhú Ilonu na bok. „A ty zas bež za svojím mačkarom,“ vošiel do domu a zavrel za sebou dvere. Na dvore zostala Ilona sama. Urazená, pokorená, oklamaná, zaslzená, trasúca sa takmer žena, ktorej malý chlapec zlomil sny a pokoril ju pred jediným mládencom, na ktorom jej záležalo. Zvesila plecia a prsty si zaryla do mäkkého brucha. Plakala, revala a rumázgala. A že to nebola najväčšia tragédia jej života, to so svojím pätnásťročným rozumom zatiaľ nechápala.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
