login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Komentiašov nový život

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2009, 08:05 (UTC+0)

Románsko-gotický kostol, ktorý sa spomína v tomto príbehu, je dominantou Svinice

Miesto: Svinica, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

Horúce jazyky plameňov lízali polená, spaľovali ich, až drevo zaprašťalo a z pece sálalo úžasné teplo. Ïaleko väčšie než bolo potrebné, ale Piťo si takto doprial aspoň trochu radosti. Akosi to bolo vždy tak, že keď naň bieda doliehala viac ako inokedy, urobil si nejakú malú radosť. Teraz nešanoval a naložil poriadny oheň. Nakoniec, drevo mu až tak nechýbalo, ale horšie to bolo s robotou. Čo v taký zmrznutý február, keď ešte potok pokrýval ľad hrubý za lakeť? Cesty boli klzké, že by si človek nohy dolámal, sám dnes videl, ako sa šmýkala aj Bručova brička, keď kamsi viezol pána Bidla od parného mlyna. Celá Svinica ale aj okolité polia, lúky, lesy, všetko ležalo pod záľahou snehu, čo nie a nie prestať padať. Kdeže by mu teraz dal nejaký gazda robotu? Jarnú orbu? Na tú musí čakať ešte aspoň mesiac. Keď mráz nepoľaví, možno i dlhšie. Chudák musí ostať chudý a najväčší chudák je komentiaš. Ako on. Síce človek mladý, len nedávno mu pribudol tretí krížik na chrbte, ale bez väčšej budúcnosti, bez vlastnej zeme, bez políčka na zemiaky, na obilie, bez lúky na pasenie kravky a trávu pre zajace, bez možnosti si čokoľvek sám dorobiť, dopestovať. Piťo to nemal ľahké, ale nezvykol sa zbytočne sťažovať. Či sa to oplatí, si vie spočítať aj človek bez škôl.
Na jar mu gazda dá zemiaky, aby ich mohol zasadiť. Nie na svojej zemi, ale na gazdovej. Požičia mu kúsok poľa, úroda z tej časti mu aj ostane, ale starať sa musí o pole celé. Okopávať, plieť, a keď príde časť zberu, nechá si zemiaky z prepožičanej piade. S obilím to bolo inak. Za jarnú orbu mu zaplatili, alebo dali zrno, ak voľajaké zvýšilo. Samozrejme, dostal tak iba od väčších gazdov, čo mali aspoň desať hektárov. Tam sa aj lepšie oralo, takí gazdovia mali aj kone. Tí menší, čo však na tom boli vždy lepšie než Piťo, mali dva, niektorí tri hektáre a orali si sami. Ich pluhy ťahali kravy alebo voly. Potom prišiel čas žatvy. Vtedy bolo treba najviac robiť, v taký čas si nikto nemohol dovoliť ostať chorý. Ešte pred svitaním vychádzal Piťo na polia, s kosou sa nezastavil až do súmraku a jeho žena Eržička viazala snopy. Dohoda bola jasná, za žatvu si ponechajú každý deviaty snop. Tie museli byť rovnako veľké. Bolo to riadne premyslené, aby gazdov nemohli nijako obabrať. Keď snopy stáli, z deviatich osem gazda označil, ktoré sú jeho a deviaty ostal Piťovi. V taký čas sa našla robota aj na mláťačke, za tú ho vyplatili ďalším zrnom. Kto mal voz a koňa, vedel si privyrobiť aj furmančením. Piťo nie. Jemu ostalo len zrno, zemiaky, možno nejaká tá koruna ešte od jarnej orby a dosť. Zima mu bola naozaj dobrá len na vyhrievanie chrbta. Tak ako teraz. Hanba, nehanba, keď Eržička zistila, že už im dochádza múka a posledné zemiaky dojedli predvčerom, vzala všetky tri deti a vybrala sa po susedoch. Po tých bohatších. Snáď im niečo dajú. Mohli by, veď do jari treba dáko vydržať.
Malý dom s malou kuchyňou, prázdnou komorou a neveľkou izbou, čo vyhrejú aj tri polená, napåňal teplý až nedýchateľný vzduch. Piťo otvoril dvere na dvor, nech vyvetrá a pohľad mu padol na vežu kostola. Mal by sa začať modliť? Za zrno, za zemiaky, či aspoň za kàmnu repu? Veď aj z tej sa dá urobiť polievka. Modliť hej, ale zdalo sa mu hlúpe, obracať sa s prosbou k Bohu o jedlo. Určite dáva každému podľa jeho zásluh, načo ho napomínať. Ale ak nie rovno jedlo, mohol by mu aspoň pomôcť inak, bohvieako. Kostolná veža čnela z kopca nad dedinou ako vztýčený prst, možno varovanie, že Boh vie čo robí a človeku hodno len zdieľať osud a poslúchať všetky prikázania. Piťo sa usmial. Zvláštne, aké myšlienky mu v túto chvíľu prišli na um. Dáko bolo, dáko bude. Už sa aj otočil, že sa azda vyvetralo dosť a ide dnu, keď naň ktosi zboku zavolal. Otočil hlavu a zbadal, že je to Mižo. Kamarát od detstva, rovnako starý či mladý ako on, náhlil sa ako o život.
„Čakáš dakoho, že si vonku? Dvere si nezavrel,“ kývol naň Mižo hlavou, keď vošiel do dvora a z tváre si zotrel vločky snehu, čo sa mu zachytili na obočí.
„Nezavrel som, lebo vetrám. A vyzerám si ženu. Však poď dnu. Ku mne ideš, nie?“
V dome bolo ozaj teplo. Sneh z kabáta si Mižo síce oprášil vo dverách, ale ako si ho povesil na klinec, i tak z neho po chvíli kvapkalo. Sedeli za stolom a Mižo akoby hľadal slová.
„Čo? Nevieš, načo si prišiel.“
„Viem, ale zub ma bolí.“
„A čo ja s tým? Zober doma cvernu a vytrhni. Alebo, keď máš na to, choď do Bidoviec za lekárom a bude pokoj. Ten bidovský aj zuby trhá.“
„A ty by si na to mal?“ spýtal sa Mižo tak, že nebolo jasné či vyrýva, či nebodaj prišiel v nádeji, že si tu požičia.
„Vieš, kde mám ženu a deti?“
„Nie.“
„Po gazdoch chodia. Požičať dajaké jedlo. Na jar to odpracujem, len toľko im môžeme sľúbiť. Ako žobráci.“
„A preto som prišiel. Nie požičať si, ale tebe pomôcť. Bidlo bol v Kamenici za grófkou, však tu spravuje jej majetok a dohodol, že parný mlyn i píla teraz stoja len tak a zima je riadna. Bude sa dlho kúriť a viac. Treba vraj zasa skúsiť obchod s drevom. Neviem, možno ho oprobujú predať v Košiciach. Ale treba ľudí, aby išli zajtra, ešte neviem kde, či na Tereš, Várheď alebo Čerepeš, ale pôjde sa rúbať. Za svitania sa stretneme pri mlyne, Bidlo vyberie chlapov.“
„Za kým bol Bidlo? Alžbetou Forgách von Waldbott?“
Mižo prikývol, ale prekvapil sa. Hovorí, že môžu mať zajtra robotu a Piťo namiesto toho, aby sa potešil, sa pýta na grófku, akoby ich tu mali viac. Bolo v tom čosi detské, Piťo sa isto chcel iba predviesť, že vie celé jej meno ešte aj s tým pánskym a ozdobným von.
„Trepeš tu a mňa bolí zub!“
„Mal by si si vypiť.“
„Máš pálenku?“
Piťo pokrútil hlavou, že nie. „Ale vieš, keď mi môj Vincko ochorel, dačo mu sadlo na pľúca, tiež sme nemali na lekára. Staré baby hovorili, že sa mu treba dať napiť prevarenú hnojovku. To si mal vidieť! Išiel som za gazdom Šuchtom, že mi dačo treba. On na to, že čo zasa budem chcieť. A keď som povedal, že len trochu kravskej močovky do fľaše a za hrsť hnoja, skoro mu vyliezli oči z hlavy. Potom som to zvaril tuto v kuchyni a dom smrdel ešte týždeň. Chudák Vincko, ako sme to do neho liali, skoro sa pogrcal. Lenže horúčka mu klesla ešte v ten deň a do týždňa bol zdravý. A to pil iba raz!“
„A to mi prečo hovoríš?“ začudoval sa Mižo.
„Žeby si aj ty skúsil.“
„Na zub?“
„Hej. Keď pomohlo na záduch, možno pomôže i na zub,“ Piťo sa zasmial a vlastne aj Mižo, ale hneď nato skrútil tvár do bolestivej grimasy.
„Pálenky nemáš, ani ja nemám, ešte aj hnoj je vonku zamrznutý. Vezmem cvernu a urobím čo treba, nech zajtra nie som spuchnutý ako zemiak. Už aj idem, aby som mal pokoj,“ zdvihol sa Mižo a odišiel. Ostala po ňom len mláčka spod čižiem na hlinenej podlahe a nádej, že zajtra bude robota. Možno, ak ich pán Bidlo vyberie medzi chlapov, čo pôjdu robiť do lesa, na rúbanie, na furmančenie, či na pílu.

Na druhý deň bolo krásne. Vonku i na duši. Mrzlo síce ešte, ale Piťovi po chrbte stekal pot. Rúbal, celý les pri Tereši sa ozýval údermi sekier do kmeňov. Z času na čas sa ozvalo varovné „Pozóóór!“ a stromy padali jeden po druhom. Nebol hladný, nevnímal čas, robil bez prestávky. Zajtra mu za to zaplatia a to preň bolo hlavné. Musí sa snažiť, nech pán Bidlo vidí a nechá robiť viac dní. Zato s Mižom to bolo biedne. Takmer po každom seknutí na chvíľku zastal, isto sa mu otrasy prenášali do boľavého zuba. Z očí mu vytekali slzy, ale rúbal. Ešte ráno hovoril, že včera skúšal tú cvernu, ale len si to všetko zhoršil. Však cverna sa dáva na taký zub, čo sa už kýva. Ten jeho len bolel, ale zato poriadne.
Chlapi lopotili až do súmraku, kým pán Bidlo vydal príkaz, aby už nechali robotu tak. Stihlo sa dosť, zajtra treba tiež aspoň toľko. Kráčali teda so sekerami v rukách, mlčiaci, unavení. Okrem ich krokov bolo jediným zvukom ustavičné Mižovo sàkanie, ako cez pootvorený kútik úst nasával studený vzduch na zub. Možno mu to trochu pomáhalo od bolesti. Keď došli do Svinice, už sa aj zotmelo. Každý išiel svojim smerom, len Mižo sa držal Piťa.
„Dačo chceš?“
Piťo prikývol.
„Hovor.“
„Vedel by si mi vytrhnúť zub?“
„Možnože hej. Ešte som to nerobil. Tak poď.“

U Piťa bolo tento večer živo. Domov síce zatiaľ žiadne koruny nepriniesol, ale jedla mali ešte od včera. A nie málo. Eržičke dali ľudia zemiakov, ale ešte aj mlieka i vajíčok, mrkvy, jabåk, ba aj hrnček masti. Naviac, pozornosť detí vzbudil nečakaný hosť s napuchnutou sánkou. Mižo. Podľa príkazu si sadol na stoličku doprostred kuchyne a zaklonil hlavu.
„Otvor ústa, inak sa dnu nedostanem,“ naťahoval k nemu Piťo ruku a Mižo poslúchol.
„Tento? Tento? Tento?“ končekom prsta sa dotkol vždy iného zuba. Mižo chcel dačo povedať, ale nebolo mu nič rozumieť. Až keď sa Piťo dotkol toho pravého, Mižo bolestivo zhíkol.
„No, nieže ma pohryzieš! Počuj, Marča,“ obrátil sa na svoju dcéru, čo bola z detí najstaršia, „postav sa tuto za uja a drž mu hlavu.“
Dievča, ktorému sotva minulo jedenásť, poslúchlo a priložilo Mižovi dlane na spánky.
„Nie tak, však sa ti vytrhne. Normálne ho musíš silno objať okolo čela, akoby si objala strom. A nedovoľ sa mu metať, nech sa robí čokoľvek.“
Dievča trochu vyplašene poslúchlo. Piťo zasa strčil ruku do Mižových úst, tentoraz už naisto, nahol sa nad neho a nohou sa zaprel do stoličky. Vedel dobre, čo jeho kamarát cíti. Zub bolel, ale v ústach sedel ako klinec v dreve. Musel mu ho najskôr vykývať. Zo strany na stranu, dopredu, dozadu, zasa a zasa, napínal svaly, stískal prsty, zatiaľ čo Mižo kňučal ako šteňa. Až po chvíli sa dalo, Piťo to jasne cítil pod prstami, že zub vyšiel trochu vyššie, potom znova, zas a nakoniec z plnej sily potiahol. Mižo ani nezavrel ústa, hoc mu zo spodnej gamby tiekli krvavé sliny a Pišta mu strkal ruku so zubom v prstoch pred oči. „Vidíš, tu je! Zatvor ústa a cucaj krv, nech všetko nepošpiníš. A ty, Marča, už ho môžeš pustiť.“
Nebolo to ľahké, ale ani zbytočné. Mižo hneď pýtal piť, potom vybehol na dvor, krvou sfarbenú vodu vypľúval do snehu, do prázdnej diery v ústach vťahoval studený vzduch a po chvíli sa vrátil zasa dnu.
„Žiješ?“
„Piťo, ďakujem.“
„Za málo. Vieš, prvýkrát som to robil. Možno sme mali nachystať misku, nech je do čoho pľuť. A nejaké kliešte by sa zišli, išlo by to rýchlejšie ako s prstami. A pálenka. Keby si si predtým vypil, bolo by ti lepšie. A teraz by som si dal aj ja s tebou. Ale čo už. Bolí veľmi?“
„Bolí, ale inak. A menej, ako predtým. Však to asi poznáš.“
„No, veď aj tak rozprávaš, akoby si bol šušlavý. Tak si na to cestou domov prilož aspoň guľu snehu. Alebo ostaneš a trochu s nami poješ?“
„Teraz? Na jedlo nemám ani pomyslenia. Idem domov.“
„Tak, šťastlivo, šťastlivo...“


„Marča, môžeš ísť spať. Už je po všetkom,“ povedal Piťo svojej dcére koncom leta nadránom, keď sa spoza otvoreného okna ozýval prvý vtáčí spev. Marča, značne unavená chýbajúcim spánkom i držaním hlavy Bidlovho kočiša Bruča, sa odobrala do izby a v kuchyni ostal už len Piťo. Kočiš správcu svinického majetku grófky von Waldbott pred chvíľou búchal na okno. To ešte všetci spali, no len čo Piťo otvoril oči, už vedel koľko bije. Zasa voľakoho bolí zub. Ihneď zobudil Marču a išiel pozrieť, kto nevie vydržať do rána. To, že to bol Bručo, ho naozaj prekvapilo. Isto by nemal problém zaplatiť lekárovi v Bidovciach. No Bručo mu hneď vysvetľoval, že už nevydrží ani chvíľku, ani chvíľočku, nieto ešte ísť do druhej dediny. Že ho preboha prosí, nech ho ratuje.
Stalo sa, čo už veľakrát predtým. Piťo si umyl ruky, vytiahol zo zásuvky stola klieštiky, ktoré si už dávno kúpil, zo sekretára zasa fľašu pálenky. Požiadal kočiša, aby si sadol na stoličku a vypil za pohárik. Hneď nato mu Marča zozadu pevne obchytila hlavu. Ïalší pohárik nalial Piťo na klieštiky, počul, že sa to má takto robiť, a potom pomaly skúšal zub po zube. „Tento? Tento? Tento?“ Keď zašiel ten pravý a zistil i, že sa už kýva, rýchlym nacvičeným pohybom ho stlačil kliešťami a vytrhol von.
„Najskôr zoberte pohár vody, vypláchnite ústa a vypľujte tuto do lavóra. Potom si dajte ešte trochu pálenky,“ nakázal Bručovi a všetko sa i tak stalo.
Spokojný Bručo odišiel, Marča sa už opäť zahniezdila v posteli, ale Bručo nechal na stole nejaké peniaze. Viac ako iní a ešte i povedal, že nech sa uňho večer Piťo zastaví. Možno dáku kukuricu, možno múku alebo kus slaninky, že si bude môcť vziať čo chce.
Piťo zhrnul do dlane mince a z poličky zložil hrnček. Nasypal ich o ostatným, pozerajúc, že už je tam peňazí skoro až po vrch. Nikdy od nikoho síce nepýtal, ale odkedy sa po Svinici rozšírilo, že trhá zuby, ľudia prichádzali. Zvyčajne mu dávali a on sa tomu nebránil. Nie, vyžiť by z toho nedokázal, a kto nemal, tomu trhal zuby len za dobré slovo. Naďalej bral každú robotu, čo sa mu v dedine pritrafila. Robil ako vždy. Poctivo. Teraz pozrel von oknom a rozmýšľal. Dnes má ísť k mláťačke, ale až od šiestej. ¼ahnúť spať sa mu však už neoplatí. Vzal lavór, do ktorého si Bručo odpľúval, dolial doň vody, že to opláchne a vyšiel na dvor. Pohľad mu padol na kostolnú vežu. Rovnako ako v tom pľuhavom februári, keď mu žena s deťmi išla prvý raz, no našťastie i naposledy prosíkať gazdov, nech dajú dáke jedlo na dlh. Ako to vtedy rozmýšľal? Že Boh vie čo robí a človeku hodno len zdieľať osud a poslúchať všetky prikázania? Že neradno sa modliť k Bohu o jedlo, ale radšej by mu Boh mohol pomôcť inak, bohvieako? Boh vedel ako. Piťovi sa odrazu zdalo všetko jasné. Položil lavór na zem a kráčal ulicou ku kostolu. Na jej konci, ako ďalej stúpal hore po kamenných schodoch na kopec, jeho pery šeptali slová vďaky. Bol stále komentiašom, ale už sa nebál, že nebude čo do úst. Žil nový život. Prešiel bránkou až pred vežu chrámu, pokľakol a modlil sa. Úprimne.

Piťo asi pätnásť rokov trhal vo Svinici zuby, a to najmä tým, čo nemali peňazí na bidovského lekára. Prichádzali za ním aj ľudia z iných dedín. Chodili, kým mohli. Piťo totiž vždy bral akúkoľvek prácu, nehľadel na okolnosti, staral sa o rodinu. Najčastejšie chodil robiť do lesa. Aj počas vojny, aj tesne potom, keď skončila a po bojoch o Dargovský priesmyk bolo celé okolie plné nevybuchnutých mín. Jedna z nich sa mu stala osudnou...


Poznámka autora:
Zaujímavé je slovo komentiaš, ktoré používali obyvatelia Svinice v súvislosti s označením človeka bez vlastnej pôdy. Najbližšie k nemu je slovo komenciáš, ktoré používajú Rusíni z okolia Svidníka. Tam je to výraz pre človeka, ktorý hovorí svoje názory, ale nedokáže nimi nič zmeniť. Je teda možné, že dané slovo preniklo medzi obyvateľov Svinice od Rusínov, ale v udomácnení sa jeho význam čiastočne zmenil.








***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slanské vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 7489