Pekelná tancovačka
@ :: Krátke príbehy ::
Sep 02 2005, 21:04 (UTC+0) | 
Kysak - obec, ku ktorej sa táto poves èiastoène viaže, sa nachádza 16 km od Košíc. Prvú písomnú zmienku o Kysaku poznáme z roku 1335. |
Miesto: Kysak, Hanušovce nad Topľou
Čas: Povesť je dejovo situovaná do začiatku 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Stalo sa to údajne v časoch, keď v Uhorsku zúrili boje kurucov proti cisárskej armáde. Mnohí muži, čo celé roky obrábali polia, sa pridali do bojových šíkov Františka II. Rákociho, aby sa vzopreli viedenskej vláde a Uhorsko sa oslobodilo od Rakúskej moci. V domoch ostali len ženy a deti, z chlapov sa vracali domov kaliky, často neprišiel nikto, len smutná správa o smrti. Ani šľachtici, čo donedávna trávili dlhé chvíle na poľovačkách a zábavách, už neboli takí bezstarostní. Museli podporovať vojsko, stavať vlastné bojové šíky a tie vysielali do Košíc. Za pevnými hradbami tohto mesta prebýval aj knieža Rákoci, odolávajúci útokom cisárskych žoldnierov generála Rabutina.
Nikde na okolí sa teraz nekonali zábavy, všetka radosť sa utopila v krvi krutých bojov. Nečudo, že cigánom - hudobníkom, čo predtým akokoľvek obľúbeným, tiež nastali zlé časy a museli chodiť takmer po žobraní. Podobne na tom boli aj Kundráč, Grujo, Karuš a Filko. Traja huslisti a jeden kontrabasista, čo zvykli hrávať aj v pánskych kaštieľoch, ale teraz sa len pretåkali po dedinských svadbách, ak sa vôbec nejaké konali.
Raz údajne sedeli kdesi na okraji Kysaku. Rozhodli sa prespať pod holým nebom, lebo domov do Hanušoviec už nevládali. Boli radi, že sa im dnes podarilo zarobiť aspoň niečo, ale beztak spomínali na niekdajšie zábavy, čo usporadúval gróf Paločai. Aj keď sa vo Viedni hrávali samé vyberané skladby hudobných majstrov, tu v Uhorsku mali páni predsa len radšej poctivú cigánsku muziku so strhujúcim rytmom. Najmä čardáše. Odkedy však gróf Paločai zomrel a krajinu zachvátil bojový ošiaľ, veci sa veľmi zmenili.
Uprostred spomínania vyrušil cigánov hrkot kolies. Najskôr ho nevideli, lebo tma už celkom pohltila krajinu, ale potom sa zrazu pred nimi ukázali štyri zapriahnuté kone a pánsky koč. Keď zastal, otvorili sa dvere a neznámy muž ich zavolal, aby išli s ním, že potrebuje hudobníkov. Potom však ako nastúpili, kone aj s kočom zišli z cesty na hnali sa po močari. Vodná hladina ich udržala, neklesali. Nakoniec sa však voda otvorila a oni klesli pod zem, uháňajúc po akejsi jaskynnej ceste, až zastali na mieste, kde v obrovskom podzemnom priestore stál majestátny kaštieľ.
Cigáni prechádzali komnatami s veľkým bohatstvom. Nakoniec sa usadili v tanečnej sále plnej ľudí, čo doposiaľ nepoznali. Pán z koča ich vyzval, že musia hrať bez prestávky a potom im dobre zaplatí. Nevedno ako dlho hrali, ale tanečníci akoby sa vôbec nedali unaviť. Keď cigáni vyhladli, chodili jesť, ale len po jednom, aby vždy hrali aspoň traja a svoj sľub dodržali.
Nakoniec, keď im pán povedal, aby prestali hrať, mohli si oddýchnuť. Zvyknutí sa svoje miesto v pánskych domoch, išli rovno do maštale, že sa tam zložia, kým ich nevyplatia. Aké však bolo ich prekvapenie, keď sa k nim prihovorili kone, čo predtým ťahali kočiar. Tie kone boli gróf Paločai, pán Bertóty, barón Chiláni a pán Péchy. Všetko šľachtici a zemepáni, ktorým kedysi, kým ešte žili, chodievali hrávať. Kôň, čo počas pozemského života býval gróf Paločai, im povedal, že sú v pekle a muž, ktorý ich tu doviezol, bol diabol. On po smrti vložil duše zomrelých pánov do tiel koní, aby ich využíval rovnako ako oni počas života poddaných. Gróf Paločai však spomínal, ako u počas života Kundráč, Grujo, Karuš aj Filko neraz spríjemnili život svojou muzikou, a preto im poradil, že nech neberú striebro ani zlato, len aby si vypýtali žeravé uhlie z ohňa krbu. Urobili tak a vyplatilo sa.
Keď ich koč zapriahnutý štyrmi koňmi, niekdajšími zemepánmi, opäť uprostred noci vyložil niekde na ceste, už za svitania zistili, že sú blízko svojej dediny - Hanušoviec. Keď však došli k svojim domom, zistili, že dedina s zatiaľ veľmi zmenila. A nielen dedina. Ich takmer nik nespoznal, ľudia, čo boli pri ich odchode len malými deťmi, tu teraz žili ako starci. Len sa sami dovtípili, že zatiaľ čo v pekle ubehla jedna noc, tu na zemi to boli celé roky. Ich deti už bili oveľa staršie ako oni sami. Aj knieža Rákoci už medzitým zomrel kdesi v ďalekom tureckom meste Rodosto. Biedu už však nepoznali. Žeravé uhlie, čo doniesli v kožených vreciach, sa medzitým zmenilo na zlato.
Poznámka: Táto povesť, ktorá dejovo zasahuje do čias rákociovských vojen, nesie mnohé znaky starých tradovaných príbehov.
V prvom rade je to viera, že zlo sa zlom opláca, teda viera vo vyššiu moc, ktorá dá po smrti všetky neprávosti do poriadku. To môžeme vidieť na základe tej časti, v ktorej zemepáni, či azda rovno šľachta, čo žila z práce poddaných, skončila ako ťažné kone.
V druhom rade je to príbeh, podľa ktorého sa ponúkaná odmena z pekla premenila na zemi vec opačnej hodnoty. Zo žeravých uhlíkov sa stalo zlato. Tento prvok sa nachádza v mnohých slovenských povestiach, z Košického kraja napríklad z hradu Vinné. Tam cigáni, čo hrali čertom si mali možnosť vybrať. Tí, čo si vzali zlato, našli ráno vo vreckách blato. Ale tí, čo si vzali smetie z rohov miestnosti, mali ráno vrecká plné zlata. Daný prvok premeny je, ako som už napísal, v slovenských povestiach častý.
V treťom rade je to časový posun. Zatiaľ čo v tejto povesti cigáni hrali jednu noc, na zemi prešli hádam dve až päť desaťročí. Prvok časového posunu pri pobyte v pekle síce nie je v slovenských povestiach až taký rozšírený, ale vyskytuje sa.
Hľadať paralelu medzi opísaným príbehom a skutočnosťou by bolo asi márne. Je to dielo ľudu, tradovaný príbeh, ktorý mal byť zaujímavý, trochu strašidelný a dať aj nádej, že krutým, hoc zábavychtivým pánom sa nebude po smrti vodiť dobre. Zato poctivým ľuďom, čo slúžia celý život ako zvieratá, sa po smrti otvorí nebeská brána. Takmer každá povesť či ľudová rozprávka nesie tento prvok. Nakoniec, ukájanie sa chudobných v takejto predstave mohlo šľachticom iba vyhovovať. Aspoň sa nebúrili.
Zaujímavý je časový kontext diela. Fratišek II. Rákoci bol sedmohradským kniežaťom, narodeným na území terajšieho Košického kraja v Borši. Patrili mu aj obrovské statky na území Šariša. Žil v rokoch 1676 až 1735 a Košice boli naozaj hlavným mestom kuruckého odboja proti viedenskej vláde Habsburgovcov. Cisársky generál Jean Louis Rabutin de Bussy obliehal mesto Košice v roku 1706.
|
|
