Cigáni na hrad!
@ :: Krátke príbehy ::
Sep 18 2005, 16:02 (UTC+0) | 
Hrad Ve¾ká Ida bol údajne z troch strán chránený rieèkou Ida. |
Miesto: Veľká Ida
Čas: Povesť je dejovo situovaná do roku1556, prípadne 1557
Autor: Anna Domaniková
O obrane hradu Veľká Ida kolovala medzi ľuďmi povesť, zaujímavá nielen historickými faktami, ale aj jej aktérmi. Zachované písomné pamiatky sa rozchádzajú v datovaní udalosti. Isté však je, že to bolo v časoch, keď bol hradným pánom Fraňo Peréni. V časoch, keď rozvadení uhorskí páni prepadúvali hrady jeden druhému.
Fraňo Peréni bol mierumilovný, pokojný hradný pán. Nemal vojsko, ani žiadnu posádku, iba nepatrný počet mužstva, ktorému velil Michal Gerendy. Keď hrad v r. 1557 napadol nepriateľ na čele s Michalom Puchaim, zavolal na pomoc cigánov, ktorých bolo v obci mnoho. Po niekoľkých dňoch obrany už bolo mužstvo unavené a ich veliteľ bol presvedčený o tom, že hrad neubránia. Rozhodol sa preto z hradu utiecť. Cigánskemu vajdovi odovzdal hradné kľúče a s predstieraným úmyslom, že ide pre pomoc a potraviny, hrad opustil.
Na hrade ostali pánmi cigáni. Vajda zvolal do veľkej hradnej siene na poradu popredných z nich a riekol:
„Uhorské vojsko tajne opustilo hrad. Už sa nevráti. Zato nič, ba pre nás veľké šťastie. Starý a povestný je cigánsky národ. Možno už aj faraón bol kedysi prvým vajdom, ale nie je to isté, lebo ešte i dnes sa o tom učenci hádajú. Len na dedinách máme mnoho nepriateľov, najmä richtárov. Preto nás osadili všade za dedinu, akoby sme ani neboli ľuďmi. Teraz máme príležitosť ukázať svetu, akí sme hrdinovia. Tento hrad sme dostali do rúk bez námahy. Ponechajme si ho a na moju česť ho pomenujme Čori-hrad. Kurucov sem už nevpustíme a proti labancom začneme tuhý boj.“
Cigáni ho opätovne zvolili za svojho vajdu. Čori odomkol hradné komory a pivnice, povynášali z nich všetko, čo našli. Na nádvorí rozložili oheň a začali opekať a piecť. Pri dobrom víne sa nálad stupňovala. Na počesť svojho vajdu začali cigáni strieľať z kanónov, až sa otriasalo celé okolie.
Tento hluk zobudil aj vodcu labancov, Michala Puchaima. Bol trochu preľaknutý, nevedel si vysvetliť, čo streľba znamená. Zvolal vojenskú poradu. Rozložil mapu a na nej ukázal na bod, ktorý sa zdal byť označený ako vrch v blízkom okolí. Nadarmo sa vojaci dušovali, že tuto niet nielen vrchu, ale ani len menšieho kopca, vojvodca ich umlčal odpoveďou, že čo je na mape, to je pravda.
Rozkázal odvliecť kanóny na označené miesto. Vojaci tam našli miesto vrchu veľký močiar. Podľa rozkazu doň kanóny vtiahli a tie sa v močiari potopili. Len náhodou zachránili tri. Keď sa o tomto vojvodca Puchaim dozvedel, okamžite dal rozkaz na ústup, mal obavy, že by sa útoku kurucov neubránil.
Medzitým sa cigáni na hrade unavili. Boli najedení, opití, zložili svoje hlavy kam prišlo a zaspali. Len starý vajda nespal. Odvliekol sa do pivnice, kde mu cigánka – veštkyňa začala vykladať karty a hovorila mu o bohatstve, sláve a ukolísala ho do sladkých driemot.
Čorimu sa sníval krásny sen: v pivnici našiel na stene gombík, ktorý po stlačení otvoril veľké dvere v stene. Vajda vošiel do obrovskej miestnosti, plnej bohatstva. Zlaté dukáty, šperky, zbrane, odevy, nádherné kone. Všetko bolo jeho. Dokonca sa mu prisnila aj posledná bitka proti labancom, ktorú, samozrejme, cigáni vyhrali.
Ešte sa ten krásny sen neskončil, keď ho jeho zafúľaní otrhanci zobudili otázkou, čo majú robiť, keď nepriateľ uteká. Vajda dal príkaz, aby na ustupujúce vojsko labancov strieľali z kanónov. Lenže márna snaha. Nemali pušný prach, lebo ho pri oslave v noci vystrieľali. Tak sa všetci otrhanci vyhrnuli na hradné múry a kričali za utekajúcim nepriateľom: „Máte vy šťastie, že sa nám minul prach! Ináč by sme vás rozstrieľali na capart!“
Keď sa to dostalo do uší Puchaimovi, rozkázal vosku vrátiť sa a hrad dobyť. Cigáni si nestačili ani uvedomiť, čo sa deje a boli z hradu vyhnaní. Fraňa Peréniho neskôr Puchaim chytil a odvliekol na hrad Šariš. Hrad Veľká Ida zrúcal.
Cigánska sláva trvala v pevnosti do 17. augusta 1557, teda presne dvadsať dní. Pripomína nám ho aj porekadlo, ktoré hovorí, že krátka sláva je taká ako sláva cigánov na hrade Veľká Ida.
Hrad Veľká Ida pravdepodobne nebol veľkolepý a nezohral ani dôležitú úlohu v dejinách krajiny. Nebyť historke o cigánoch, ktorí ho tak udatne bránili, možno by po ňom neostala žiadna spomienka.
Prvá písomná zmienka o Veľkej Ide je z roku 1397, keď bol majiteľom hradu Peter Chyrke. Hrad sa týčil na nepatrnej vyvýšenine severozápadne od mestečka Veľká Ida, obmývaný z troch strán potokom Ida. V roku 1424 bola majiteľom hradu rodina Peréniovcov, ktorá bola údajne aj jeho zakladateľom. V roku 1536 sa zdržiaval na hrade Gašpar Serédi, hlavný veliteľ a kapitán mesta Košíc. Od roku 1538 bol majiteľom hradu sedmohradský vojvoda Peter Peréni a po ňom zdedil hrad jeho syn Fraňo Peréni.
Uvedený príbeh je však povesťou, ktorá okrem málo pravdepodobného deja nesie aj veľké nezrovnalosti z hľadiska histórie. V boji sa spomínajú kuruci, ale tí vstúpili do dejín približne po storočí a nejakom tom desaťročí. Rok 1526 bol známy hlavne svojou bitkou pri Moháči, kde uhorské vojská utrpeli ťažkú porážku od osmanských vojsk Süleymana II. a začala vyše 150 ročná nadvláda Turkov v strednej Európe.
Existuje ešte jedna verzia povesti. Podľa nej cigáni pri hýrení vyhadzovali jedlo z hradieb. Obliehajúce vojsko malo v pláne strategicky nevýznamný hrad vyhladovať, aby neutrpelo zbytočné straty. Keď však videli, ako sa tu rozhadzuje jedlo, rozhodli sa odísť. Vtedy údajne jeden cigán zakričal, že dobre že už idú, lebo je hladný, keď včera všetko povyhadzovali a vystrieľali všetok pušný prach. Vojsko sa obrátilo a hrad poľahky dobylo. A kto tvoril oné vojsko?
Pokiaľ by sme brali vážne datovanie povesti, mohlo by ísť ešte prípadne o vojenský konflikt v rámci tzv. občianskej vojny. Tá vznikla na základe korunovácie kráľa Jána Zápoľského. Stalo sa tak 11. 11. 1526, korunoval ho nitriansky biskup Štefan Podmanický a mal nahradiť ¼udovíta II., ktorý padol v bitke pri Moháči. Na trón si však nárokoval aj Ferdinand Habsburský. Toho za kráľa zvolil uhorský snem 17. 12. 1526 v Bratislave a korunovaný bol 3. 11. 1527. V Uhorsku teda vzniklo dvojvládie, naviac vojna s Osmanskou ríšou. Tá mala navrch, pretože tu bojovali aj Zápoľkého vojská s Habsburskými a Uhorsko nebolo jednotné.
Dnes by sme už márne hľadali akékoľvek viditeľné zvyšky tohto hradu. Valy boli rozsypané, priekopy zasypané, vidno len kopčeky a jamy, kde môžeme tušiť ostatky kedysi tu stojacej pevnosti. Ako hrad navonok v skutočnosti vyzeral, si môžeme pozrieť len na jedinom mieste v dnešnej dedine Veľká Ida. Na priečelí bývalého správcovského domu rodiny Peréniovcov. Dom stojí na pôvodnom mieste, maľba sa zachovala aj počas jeho renovácie a prestavby na sídlo miestneho úradu, pošty a neskôr policajného zboru. Aj v dnes žije v obci veľa cigánov, ale tí si už sotva spomenú na svojich slávnych predkov.
|
|
