Bolesť a viera
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 04 2005, 18:02 (UTC+0) | 
Slepému žobrákovi sa údajne vrátil zrak potom, ako sa napil z rieky Laborec |
Miesto: hrad Jasenov
Čas: povesť dejovo zasahuje do 14. storočia
Autor: Anna Domaniková
Vendo Drugeth bol ukrutným, bezbožným, bezohľadným a mocným hradným pánom. Poddaní sa ho báli, šľachta sa s ním zabávala a zúčastňovala všetkých turnajov, poľovačiek a slávností, ktoré na hrade Jasenov usporadúval.
V jeden letný deň prechádzal po brehu potoka Laborec slepý žobrák. Utešoval sa žblnkotom vlniek a prosil Všemohúceho, aby vlial do jeho duše silu a odvahu na boj s ukrutným hradným pánom, ktorý okrem rozkoší a hýrenia nepoznal nič iné na svete. Po chvíli sa nahol nad vlnky a po krátkom habkaní rukami nad hladinou načrel dúšok vody a napil sa. V tej chvíli, akoby si na niečo spomenul, ešte raz nabral do dlaní vodu a ponamáčal si ňou oči. Zrazu vykríkol, že vidí a v kľaku ďakoval Bohu za vrátenie zraku. Dal sľub, že presne na tom mieste sám postaví kaplnku a potom oddá svoju dušu Najvyššiemu. Ihneď sa pustil do roboty. Postavil kamennú kaplnku a keď na jej múry položil posledný kus kameňa, padol na zem ako podťatý. Svoje sľuby dané Bohu splnil.
Ku kaplnke od tej chvíle putovali zástupy zbožných ľudí. V nedeľu ich tam bolo vždy najviac. Všetci sa modlili, prosili Boha o pomoc. Iba jeden človek kaplnku nikdy nenavštívil. Spupný pán hradu Vendo Drugeth, ktorý neveril v nič svätého a ktorý sa Bohu rúhal. Aj dnes bol so svojou družinou na poľovačke. Už sa zvečerievalo, keď sa dupot kopýt blížil ku kaplnke. Keď družina prechádzala popri zástupe ľudí, ktorí práve nôtili nábožné pesničky, kôň hradného pána sa splašil, vzoprel sa na predné nohy a zhodil jazdca zo svojho chrbta. Vendo Drugeth škaredo zaklial a hneď prikázal svojej družine, aby zástupy ľudí rozohnala a kaplnku zrovnala so zemou. Ruka, na ktorú spadol, ho strašne bolela, vyzerala ako peceň chleba: opuchnutá, červená, koža na nej takmer praskla.
Žeravá bolesť ho neopustila ani pár týždňov po nehode. Z kaplnky neostal kameň na kameni a lekári boli bezmocní. Nech urobili čokoľvek, bolesť neustupovala, stav hradného pána sa nezlepšoval. Drugeth ležal, škrípal zubami, zúril. Občas mu hlavou blesla myšlienka, či by sa nemal pokoriť Bohu. Čo ak by práve toto prinieslo úľavu jeho telu. Táto myšlienka sa mu v hlave objavovala čoraz častejšie, až sa jej podvolil. Rozkázal svojmu služobníctvu, aby ho zanieslo k potôčiku, kde ešte nedávno stála kaplnka. Tam si pokorne kľakol a v modlitbách prosil Boha, aby ho oslobodil od ukrutných bolestí. Súčasne sľúbil, že ak sa mu vráti zdravie, bude celý svoj život slúžiť Bohu. Jeho prosby boli vyslyšané. Nebesá sa otvorili, jasná žiara zaliala celé okolie, obliala aj Drugetha, ktorý pocítil nesmiernu úľavu a bolesť sa stratila.
Svoj sľub splnil. Na mieste zrúcanej kaplnky dal postaviť kláštor, v ktorom pred oltárom kľačal a dennodenne sa modlieval zbožný, skromný, Bohu sa koriaci chudobný mních – Vendo Drugeth.
Zrúcanina hradu leží na chrbte Humenských vrchov nad obcou Jasenov. Vznikol pravdepodobne v 13. storočí po tatárskom vpáde a pôvodne bol hniezdom rodiny Raškayovcov. V historických listinách sa prvý krát spomína na začiatku 14. storočia ako „Castrum Jezenew, Castelanus de Jezenew.“
Taliansky rod Drugethovcov bol majiteľom Jasenovského hradu po bitke pri Rozhanovciach (1312) a patril im až do 17. storočia.
Podľa zachovalých povestí mali Drugethovci na hrade dielňu na razenie falošných peňazí. Mincmajstrom bol Mikuláš, ktorého po odhalení tohto činu popravili v Prešove.
Vojská Juraja Rákócziho ťažko poškodili hrad Jasenov počas jeho obliehania v roku 1644. Neskôr ho už neopravovali ani nasledujúci hradní páni. V 18. storočí patril hrad Csákyovcom a v 19. storočí Andrássyovcom.
O záchranu objektu prejavili záujem koncom 19. a začiatkom 20. storočia vtedajšie pamiatkové inštitúcie. Niektoré časti hradných múrov zakonzervovali a časť objektu zastrešili. Dokončenie prác zmarila prvá svetová vojna.
|
|
