Rozškľabená tvár
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 15 2005, 22:03 (UTC+0) | 
Tvár nešastnej ženy stále pozerá z fasády secesnej budovy na Košièanov 
|
Miesto: Košice
Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Slavomír Szabó
Ak sa prejdete v Košiciach po Štefánikovej ulici, na jednom zo secesných domov nájdete vyobrazenú rozškľabenú tvár ženy. Údajne nevznikla náhodne a viaže sa k nej príbeh.
V časoch, keď ešte v týchto miestach tiekol Mlynský náhon, rieka čoby rameno Hornádu, už z diaľky bolo počuť klepot mlynských kolies. Typický zvuk dával najavo, že sa tu melie obilie a z neho vzíde múka na cesto, aby sa pre hladných Košičanov mohol piecť chlieb. ¼udia prichádzali do mlyna, dávali zomlieť svoju úrodu a odchádzali odtiaľ na vozoch naložených vrecami. Práca i obchod, to bol život mlynára. Aspoň na prvý pohľad. Ale či už to je mlynár, pekár, alebo kováč, každý vo svojom vnútri skrýva aj mnohé osobné radosti i žiale, čo nevidieť, možno ich iba niekedy vycítiť, ak má človek citlivé srdce.
Aj mlynár, žijúci v chalupe, čo stávala azda v tých miestach, kde sa dnes nachádza dom so zvláštnou tvárou ženy, mal svoje trápenie. Jeho dcéra, aspoň sa mu to tak zdalo, mohla byť voči nemu vďačnejšia. Byť mlynárom, to už bolo niečo. Taký človek požíval úctu, mal svoje postavenie a dával si záležať na tom, aby ani v práci, ba ani v súkromí neurobil nič, čo by bolo nehodné jeho spoločenského postavenia. A dcéra? Chcela sa vydávať, čo bolo v jej veku už i rozumné, lenže za koho? Za muža v kabáte s deravými vreckami! Za chudáka bez peňazí, bez majetku, bez postavenia! Hovorila mu, že sa ľúbia. Že nik im v láske nezabráni, tak nech im dá otcovské požehnanie, pretože s iným by nikdy nedokázala byť šťastná. Hlupaňa! Áno, hlupaňa, to bolo to prvé slovo, čo sa mu dralo na jazyk, keď naň naliehala. On celý život drel, ukladal mincu k minci, snažil sa vychádzať vždy s každým za dobre, ale predovšetkým s pánmi, čo majú plné mešce a len od ich vôle záleží, ktorého mlynára si vyberú a komu dajú zarobiť.
Roky driny mu priniesli uznanie, postavenie, v ktorom by sa pri troche šťastia mohol pritrafiť i zámožnejší ženích, nielen odpovedajúci jeho stavu, ale i o niečo váženejší, pretože dcéra bola naozaj pekná a on už známy majster.
Keď dcéru vysmial a ona s plačom neprestávala, začal kričať, prikázal jej, a to neznieslo odpor, že na toho niktoša zabudne a vydá sa za muža, ktorého jej len on, jej otec, vyberie. Ale dá sa na rozkaz zabudnúť? Možno na základe príkazu prestať milovať, či naopak, na povel sa zaľúbiť? Nie, teraz už vedel, že mu nezáležalo na jej šťastí, len na svojom. Pri každej spomienke sa mu roztriasli ruky a zmáhal sa ho plač. Slzy vyronené z poznania vlastnej hlúposti. Áno, už vedel, že chyboval.
Potom, ako mu na druhý deň oznámili, že sa mu dcéra z nešťastnej lásky skántrila, že skočila do vôd Mlynského náhonu, stratil jeho život všetky farby. Naraz mu nezáležalo na mlyne, na obchode, na postavení. Behal po nábreží ako šialený, zvolal všetkých svojich učňov a dal im hľadať telo. Plakal, prosíkal každého, kto ide okolo, nech ju hľadá, možno ju voda vyplaví, možno ešte nie je neskoro. Ale ako dlho vydrží človek pod vodou? Naozaj len chvíľočku.
Zronený dcérinou smrťou, chcel jej aspoň vystrojiť pohreb. Už sa na ňu nehneval, len na seba, na vlastnú hlúposť, prílišnú sebaúctu, ktorou šliapal po jej citoch. Telo nenašli.
Prešiel rok, možno dva. Nie nezabudol, zmenil sa, akosi rýchlo za taký čas ostarel. Často pozeral mlčky do vôd Mlynského náhonu a vtedy sa k nemu radšej nikto neozýval. Každému bolo jasné na čo myslí, z čoho pramení jeho bôľ. Včerajšok však všetko zmenil.
Keď za ním prišla akási žena, že má preňho dôležitú správu, myslel na obchod. Že to bude len ďalšia stvora, čo sa začne pýtať na cenu a pokúsi sa získať nejakú zľavu, ak chce zomlieť zrna viac. Ale potom, ako mu povedala, že mu prináša pozdrav od jeho dcéry, vyrazilo mu dych. Nehybne, otupene, bez schopnosti akokoľvek prejaviť svoje city počúval, že po onú ženu prišiel v noci kočiar. Bola to pôrodná baba a kočiš jej povedal, nech nastúpi, lebo kdesi ktosi rodí a treba tam pomôcť. Kočiar uháňal nočnými ulicami Košíc, rovno k Mlynskému náhonu. A potom, tam obďaleč mlynárovho domu, ako stojí na brehu smutná vàba, sa zrazu voda rozostúpila a kočiar zostúpil do podzemného panstva. Vraj práve tam v noci počala mlynárova dcéra dieťa a otcom toho dieťaťa je vodník.
Mlynár nevedel, čo si počať. Vyhnať ženu ako šialenú, alebo ako zlomyseľnú xantipu, čo sa zabáva na jeho žiali? Lenže ona sa mu taká nezdala. Naopak, vyzerala, že si veľmi dobre uvedomuje, aké hrozné a čudesné veci rozpráva. A bolo jasné aj to, že mala strach. Až sa zajakávala. Keď to dopovedala, radšej rýchlo zmizla.
Mlynár stál ešte chvíľu bez pohnutia, ale potom, ani sám nevedel, ako ho nohy doniesli na breh k smutnej vàbe, kde sa zahľadel do vody. Potom ju uvidel. Uvidel tvár svojej dcéry, ako naň pozerá spod vodnej hladiny. Len chvíľku, krátku chvíľočku, ale videl ju úplne zreteľne. Azda trpela, azda nie. Nie, tým si nemohol byť úplne istý. Veď ten strašný úškľabok, čo jej kedysi krásnu tvár deformoval, nemusela spôsobiť bolesť nad osudom, ale vlny. Drobné vlnky Mlynského náhonu, čo na hladine vytvára vietor, a ktoré dokážu zmeniť tvar všetkého, čo vidíme pod vodou. Alebo naozaj trpí, trápi sa? Istý si bol len jedným. Neboli len vidiny muža v jeho veľkom žiali.
Nevedno ako a na čo zachytil ten výraz. Či ho nakreslil prstom do múky rozsypanej po podlahe, alebo uhlíkom na plátno. Avšak tú tvár ženy, bytosti trápenej nenaplnenou láskou, čo sa chcela skántriť a nakoniec sa stala ženou vodníka, sa teraz nachádza na dome, ktorý stojí údajne v tých miestach, kde sa nešťastnica rozhodla skoncovať so životom.
Hľadať paralelu medzi príbehom a skutočnosťou by bolo márne. Isté však je, že na spomínanom dome sa okrem tváre nešťastnej ženy nachádzajú aj vyobrazenia žiab, čo by mohlo naznačovať, že fasádu domu vyzdobil secesný umelec práve na základe tohto tradovaného príbehu. Možné je však i to, že umelec tie žaby vytvaroval, pretože dom stavali nad tokom Mlynského náhonu, kde sa to v tých časoch mohlo žabami naozaj hemžiť. A potom niekto tento príbeh vymyslel. Ale... Prečo by si niekto dal na fasádu domu umiestniť ženskú tvár deformovanú od bolesti? Tu sa už skôr možno domnievať, že to malo naozaj nejakú príčinu.
Existuje totiž ešte jeden tradovaný príbeh, ktorý by mohol poskytnúť zámienku. Podľa neho v týchto miestach kedysi stával domček ženy – veštice. V každých časoch mali veštice svojich neprajníkov, ale tiež svoju klientelu, ktorá ich pravidelne či sporadicky navštevovala. Koho by nezaujímal vlastný osud? A v každom čase boli i ľudia, čo vešticu vyhľadávali len potajomky, ale medzi ľuďmi si radšej pri zmienke o nej ťukali na čelo. A neprajníci? Tí v každej veštkyni vidia bosorku. Veštkyňa od Mlynského náhonu bola údajne kruto pravdivá. Nehovorila ľuďom, čo chceli počuť, ale pravdu. Tým si mnohých pobúrila, najmä ak ich nečakala dobrá budúcnosť. Zlé vyhliadky svojho osudu začali dávať za vinu jej údajným čarom, ktorými sa im snaží pokaziť všetko, čo ich ešte len čaká. Označili ju za čarodejnicu a ukameňovali. Vyobrazenie na dome, čo stojí na mieste, kde kedysi žila, vraj zachytáva jej tvár v čase ukameňovania.
Na dôvažok, toto miesto je podľa povery stále začarované. Vraj kto prejde bránou tohto domu, trochu oškaredie. Kto prechádza touto bránou často, jeho tvár sa rýchlo zmení a stratí všetok pôvab.
Príbehy viažuce sa k tomuto domu nám povedal turistický sprievodca mestom Košice Milan Kolcun.
|
|
