Smradľavá Anča
@ :: Poviedky ::
Aug 08 2014, 11:17 (UTC+0) | 
K mnohým jaskyniam v Slovenskom krase sa viažu rôzne povesti a tradované historické príbehy. Tento sa týka jaskyne Èertova diera, ktorá je spojená s Domicou. |
Miesto: Kečovo, okres Rožňava
Čas: údajne prvá polovica 18. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Johann, volám sa Johann,“ povedal som v úctivom predklone presne tak, ako ma to Smradľavá Anča naučila. Keď prídu Maďari, mám sa predstaviť ako Jánoš, ale Rakúšanom, či Maďarom, ktorí sa viac než k Budínu hlásia ku Viedni, ako Johann. Prišlí hostia síce hovorili po maďarsky, ale kočiš toho pána vravel, že hľadá pre svojho veľkomožného Franza pomoc. Teda, nepovedal len Franza, ale oveľa viac, lenže to meno bolo také dlhé, že by som si ho nezapamätal, aj keby mi ho kričal do ucha celý deň. Stačilo mi vedieť, že je Franz a nie Ferencz a ja som sa stal Johannom.
„Ráčite mi povedať, či budete u nás jesť, alebo sa pánovi žiada aj odpočinúť si v skromnej izbe, či sa ubytovať na noc?“ stál som pred krčmou stále sklonený, takže som videl len na špičky čižiem toho pána a kočiša, ktorý mu bol zároveň sluhom. Dobre som si všimol, že to nebol koč žiadneho cestujúceho obchodníka, ale na dverách mal honosný erb. Pán Franz teda musí byť šľachtic.
„Najskôr daj len napiť nám aj koňom a nejaký stôl, za ktorý si môžeme sadnúť. Potom sa porozprávame o pomoci, čo od teba čakáme,“ odpovedal kočiš, veď čo by sa pán so mnou otravoval a ja som sa uklonil ešte hlbšie. Otočil som sa a ukázal na otvorené dvere do krčmy, nech ráčia vstúpiť.
Krčma U Smradľavej Anči stála osamotená na ceste pod Silickou planinou, kde kedysi nablízku bývala dedina Kečovo. Po ceste voľakedy stávali dediny tri, aspoň tak ľudia spomínajú, ale aj oni to len počuli od starcov, čo už dávno hnijú pod zemou. Ardovo, Dlhá Ves a Kečovo zmizli; koho Turci nezabili, toho vzali do otroctva. Mužov na robotu, ženy pre potešenie a deti na prevýchovu za janičiarov. Domy spálili, ostali len trosky, čo časom prerástli trávou. Ale to už tak býva, že nech sa hocijaké vojsko prevalí krajinou a zabije a zničí všetko, na čo narazí, cesty ostanú. Stále niekam vedú, kde ešte pretrval život, a tak ľudia po nich chodia a potrebujú krčmy. Smradľavá Anča založila túto. Neveľkú, nie noblesnú, ale útulnú a jedinú na okolí.
„Útulnú?“ opýtal sa Franzov kočiš, keď som im to vysvetľoval, ale jeho pán len kývol rukou, nech to nechá tak. Isto mal iné problémy, než hľadať miesto s vycibreným vkusom hodným jeho postaveniu. Nakoniec, nablízku by žiadne takéto nenašiel. Kašľať na to, keď človeka pritlačí nejaká pliaga a pán Franz kráčal pomaly, pomaličky, doslova zavesený na pleci svojho kočiša, ktorý ho ešte držal objímajúc okolo ramien.
„Páni, prinesiem vám víno. Fajnové, žiaden ocot!“ snažil som sa byť čo najpríjemnejší.
„Nieže doň prileješ vodu!“ zaznel mi za chrbtom kočišov príkaz, keď som sa zvrtol na päte, ale do toho opäť zasiahol pán Franz.
„Bárna, veď ho už nechaj a usaď ma na stoličku! Ale opatrne!“
Vodou by som víno isto neriedil. Voda nám bola vzácnejšia, ale hostia nemohli vedieť, že po tureckých bojoch sa v opustených osadách nikto o studne nestaral a v tomto kúte sveta pramene nie sú. Ktovie, možno vtedy i boli, ale zmizli. Prepadli sa pod zem, čo je skrz naskrz prevàtaná kadejakými chodbami, tmavými jaskyňami a inými príbytkami diabla. To len Smradľavá Anča mala taký nápad, že z jaskýň vynesie mazľavé blato, veľa mazľavého blata a nakydá ich na dná všetkých jám, krasových závrtov, ktorými steká dažďová voda do podzemia. Tak sme na tom robili, ona a jej pomocníci, medzi ktorými som bol aj ja. Viete, aká je tá hlina ťažká? Celý rok sme ju vynášali v prútených košoch na chrbtoch, ale účinok sa dostavil. Dnes je pri krčme niekoľko jazierok, kam steká dažďová voda z celých úbočí. Nechutí veľmi, ale je tu. Odoženie smäd. Musíme ňou šetriť. Bolo by prepychom umývať sa. Iba ak zaprší a nahí vybehneme von. Preto to ľudia začali volať U Smradľavej Anči, i keď ja už žiaden smrad necítim. Zvykol som si.
„Budú páni aj jesť? Môžem im ponúknuť...“ keď som položil džbán bieleho na stôl, snažil som sa z nich vytiahnuť čo najviac peňazí, ale kočiš Bárna ma rázne zastavil.
„Nie! Jedlo sme si priniesli vlastné. Najmä po tom, čo sme počuli!“
„Vari o nás idú nejaké plané chýry?“ tváril som sa prekvapene.
„O kočonine, ktorú si hostia krájali a našli v nej ľudský prst!“
„Ohovárajú nás, pane! Závidia nám, že sa snažíme, že sa nám občas i darí, preto tak hovoria! Ako by sa dostal prst do jedla? Ja o ničom takom neviem,“ zaklamal som. Nakoniec, čo iné mi ostávalo? Radšej som však ihneď vyšiel von postarať sa o kone.
Slnko na oblohe pomaly stúpalo k vrcholu a blížilo sa poludnie. Z východu od planiny, čo v tejto dolnej časti pokrýva hustý les, vial slabý vietor. Z cesty zaliatej slnkom som vstúpil znova do pološera krčmy a videl, ako cez malé okno dopadá svetelný lúč presne na stred ťažkého bukového stola, za ktorým sedeli obaja hostia. Skôr ako som vošiel dnu, ešte som počúval, o čom sa zhovárajú. Nerozumel som im všetko, ale niečo predsa. Hovoril viac-menej kočiš Bárna, pána Franza pred čímsi vystríhal a potom dodal, že toto je tá posledná diera sveta, kde možno ešte ani nechyrujeme, že Rákoci už dávno ušiel do exilu, labanci a kuruci uzavreli mier a na trón nastúpil Karol III.
„Kone sú v poriadku?“ ozval sa pán Franz, keď som k nim šiel, aby som sa pýtal na ďalšie priania.
„Áno, napojil som ich a teraz priviazal do tieňa blízko vody. Trávu tam majú dobrú, môžu sa pásť.“
„Tak si sadni, Johann a dáme reč,“ ukázal na voľnú stoličku a ja som ostal prekvapený, že som mnou chcú sedieť za jedným stolom. Kočiš Bárna síce vystrúhal nepríjemnú grimasu, ale pán Franz trval na svojom.
„Isto si si všimol, ako sa ťažko hýbem. Ischias. V krížoch som sa nenarovnal už pekných pár týždňov a bolesť je taká silná, že občas plačem ako decko. Nech ťa neprekvapuje, že o tom hovorím tak priamo. Potrebujem pomoc od Smradľavej Anči. Kadečo sa o tejto krčme hovorí, ale aj to, že kto dobre zaplatí, tomu tu vyliečia každú chorobu zázračnými pijavicami. Tak mi povedz, kde je Smradľavá Anča a či je tento chýr pravdivý,“ jeho hlas znel priam prívetivo a nehľadel ako iní páni kamsi ponad mňa, ale díval sa mi priamo do tváre.
„Tento chýr je ako všetky chýry. Či už dobré alebo zlé. Prehnaný, ale nejaké to zrnko pravdy na tom bude,“ začal som pomaly, ale kočiš Bárna mi skočil do reči.
„A aká je pravda o chýre, že varíte mäso z chudobných pocestných?“
„To nie je chýr, ale ohováranie. A to je rozdiel!“ prvýkrát som trochu zvýšil hlas, ale zabralo to pramálo voči pokarhaniu, čo na Bárnu spustil pán Franz. Vraj, že tiež nemusí hneď veriť všetkým klebetám a ak nám ešte raz skočí do reči, vyhodí ho služby. Bárna sa preľakol, stiahol a ja som pokračoval.
„Ak nechcete ostať na noc, na Smradľavú Anču asi čakáte zbytočne. Odišla ešte pred svitaním a ak sa vyberie preč, niekedy to trvá aj pár dní. Ani mne nevraví, kam ide. Nakoniec, je to moja pani, nemá sa mi čo spovedať. Tiež neviem, či sú tie pijavice zázračné, veď takto liečia aj inde, ale u nás naozaj každému pomohli. Aj ja som raz spadol a pichol sa konárom do brucha. Škaredá rana hnisala a zaplavila ma horúčka a isto by bolo po mne. Pijavice mi pomohli. Odsali všetku zlú krv,“ zdvihol som halenu, aby som pánovi ukázal okrúhlu rozďavenú jazvu presne nad pupkom.
„A ischias? Vyliečili niekomu aj ischias?“
„Isto pane. Už mnohým.“
To boli slová, na ktoré pán Franz čakal. Doposiaľ vyzeral ustarostene, no teraz, hoc mu nemohlo byť o nič lepšie, sa dokonca usmial. Stačila mu nádej.
„Ale na Smradľavú Anču čakať nemusíte. Tak ako ona, liečim pijavicami aj ja. Ak by tu aj s nami sedela, asi by touto prácou poverila mňa.“
Pohľady oboch mužov sa do mňa zapichli a tak som začal vysvetľovať. Vravel som, že pijavice sú vyberavé a nežijú vo všetkých vodných jamách. A aj tam, kde ich máme, nie sú všetky dobré. Tie veľké, čo voláme konské, sa síce prichytia na boľavé miesto rovnako ako tie menšie, ale nepomôžu. Zato tie malé vysajú vždy len zlú krv a prinesú úľavu.
Netrvalo dlho a pán Franz už ležal zoblečený na posteli v jednej z dvoch izieb pre hostí. Cítil som to aj v končekoch prstov, keď som mu priložil prsty na kríže, že svaly má napäté a tvrdé ako kameň. Zvlášť jedno miesto nemohlo zniesť ani ľahší dotyk. To som už mal pri sebe hlinený krčah s vodou a pijavicami. Opatrne som jednu vytiahol a priložil práve tam. Nebolo potrebné dlho čakať, kým sa prisaje. Potom som vzal druhú a priložil ju vedľa. Bolo jasné, že bolesť je veľká, tak som nimi nešetril. Nakoniec ich mal pán Franz na krížoch celý tucet.
„Musíme počkať, kým sa nasajú. Stačí na ne hľadieť, a to už vidím, ktorá ešte pije a ktorá má dosť. Napríklad táto už má dosť,“ ukázal som na tú, čo som priložil ako prvú. „Ïalej by tam zbytočne visela. Treba ju opatrne uchytiť medzi ukazovák a prostredník a s jemným tlakom prechádzať jej telom od začiatku až po koniec. Ona sa potom sama pustí,“ vysvetľoval som ďalej a hneď i robil. Pán Franz to síce vidieť nemohol, zato kočiš Bárna mi strkal hlavu priamo pod ruky, aby mu nič neušlo. Zrazu sa zháčil. Jedna pijavica mi praskla pri hladení medzi prstami.
„To nič, to sa stáva. Takú už len vyhodiť. Ale tie ďalšie nie, treba ich vložiť späť do vody, ešte sa zídu. A aha, z miesta, kde bola pijavica prisatá, tečie z ranky krv. Ak je tmavá až čierna, treba ju nechať nech vyteká. Čierna krv je zlá, červená dobrá. Ak ranka prestane krvácať, ale posledná krv bola celkom tmavá, hodno na rovnaké miesto priložiť ďalšiu pijavicu. Ak z ranky tečie krv svetlá, už netreba robiť nič. Ale nikdy, nikdy neslobodno čiernu krv vytláčať prstami!“ robil som ďalej, rozprával ako školený medicus a zdalo sa mi, že pán i jeho kočiš sú spokojní. Zato mne sa to veľmi nepáčilo, lebo na niektoré miesta som priložil už aj tri pijavice a z rán tiekla vždy len tmavá krv.
„Pane, ak sa neurazíte, pohovorme si o platbe,“ začal som presne v momente, keď pán Franz povedal, že cíti trošičku lepšie. Presne tak ma to naučila Smradľavá Anča. Že zdravý človek má tisíce prianí, ale chorý iba jedno. Koľko zaplatí treba vždy dohodnúť vo chvíli, keď sa prejaví prvá úľava, ale telo ešte trpí, túžiac sa vymaniť spod bolestného jarma.
„Bárna, ten veľký!“ prikázal pán Franz kočišovi a on akoby na chvíľku zaváhal. Nakoniec si však spod blúzy vytiahol veľký mešec a hodil mi ho, sotva som ho chytil. Pozrel som doň a až som mal od radosti zvýsknuť. Videl som samé strieborné toliare, neviem koľko, nebol čas na počítanie, ale už by mi nebolo ľúto, aj keby som minul všetky pijavice zo všetkých vodných jám na okolí.
„Teraz si musíte poležať. Ešte sa nehýbte. Ja zatiaľ odnesiem pijavice späť do vodnej jamy. Potom prídem a pomaly vstanete,“ dával som posledné pokyny pred tým, než som šiel von. Pán Franz síce vravel, že keď napne svaly v krížoch, už ho to tak nebolí, ale je lepšie byť opatrným. Na rankách mu zasychala už len červená krv a tiež som dúfal, že to bude dobré. No sotva som prešiel z hosťovskej izby do jedálne, začul som vonku dupot konských kopýt a vzrušené hlasy. Náhle sa dvere s rachotom rozleteli, nie, nikto ich neotvoril, vykopli ich a dnu vbehla skupina husárov. Skôr než som stihol čokoľvek povedať, zaleskla sa čepeľ šable a jej špička mi mierila na krk.
„Kde je Špinavá Anča?!“ vykríkol husár v červenej čiapke a s fúzmi, čom mu siahali až pod hornú peru.
„Neviem. Odišla ráno,“ cítil som, ako sa trasiem, toto nevyzeralo dobre.
„Kam šla?“ zakričal ktorýsi druhý, bolo ich tam zo päť.
„Prisahám pri Panne Márii, že neviem!“ videl som sa už màtvy.
„A ten koč vonku? Kde je jeho pán?“
„Tu som,“ ozvalo sa spoza môjho chrbta a pán Franz prišiel pokojnou a vyrovnanou chôdzou, zastanúc po mojom boku. „Tento človek je pod mojou ochranou,“ povedal hlbokým a vážnym hlasom a mne to znelo ako zbor modliacich sa anjelov, čo ponúkajú spásu.
„Tento človek je zbojník a vrah! Je spojencom a osobným pobočníkom zbojníckej kapitánky, čo prepadáva pocestných od Plešivca až po Aggtelek. Ba čo viac, pane, dúfam, že ste tu nejedli žiadne mäso...“
„Ja a vrah? Zbojník? Ja? Veď keby ste len vedeli, ako sa mi u ťažko žije! Koľko bitky sa mi ujde každučkým dňom! Ako Smradľavá Anča zabáva hostí tým, že na mňa vrieska, hádže po mne železným kutáčom a už ma šľahla aj bičom!“ padol som na kolená a chcel objať husára okolo nôh, ale ten urobil krok vzad. Jeho pobočník mu voľačo pošepol do ucha.
„Vieš, kde je Čertova diera?“
„Viem pane. Ale je to miesto, kam neradno chodiť! Dlhé a nekonečné chodby sú príbytkom diabla, jaskynné siene obývajú démoni a nečisté bytosti!“
„Nečisté bytosti... To máš pravdu. Aj ty by si potreboval poriadnu kúpeľ! Hoďte ho do vodnej jamy!“ skríkol husársky kapitán a z dvoch strán sa na mňa vrhli jeho pomocníci. Hlinený džbán padol na zem, robil sa a pod podrážkami ich čižiem hynuli moje pijavice. Rozpučili ich, až na zemi ostali len krvavé škvrny. Tie som už však nevidel. O chvíľku ma zaliala voda. Kopal som na všetky strany, metal rukami a snažil sa kričať, ale voda sa mi liala dole hrdlom a ja som cítil, ako klesám ku dnu. Odrazu ma schmatli niečie ruky. Ktosi tam skočil za mnou. Keď som sa konečne dostal nad hladinu a na breh, videl som, že to bol kočiš Bárna.
„Zbíjať a vraždiť vieš? Plávať si sa mal učiť!“ posmieval sa mi husársky kapitán, ale pán Franz sa rozkričal, nech toho ihneď nechá, lebo som mu práve pomohol a že sa bude na husárov sťažovať priamo u stoličného župana. Gestikuloval pri tom nahnevane, dvíhal ruku s napriameným prstom, že za toto sa budú husári zodpovedať, lebo ja som vraj jeho liečiteľ, čo mu pomohol, keď lekári len špekulovali, predvádzali sa v múdrych rečiach, ale on ďalej trpel ako zbitý pes.
„Nedbám,“ snažil sa kapitán zachovať si zvyšky svojej hrdosti, „vyčkajme chvíľu, potom nech nás zavedie k Čertovej diere a ďalej je už len váš“.
Pán Franz súhlasil a tak zatiaľ, čo si sadol do koča a kočiš Bárna šiel po kone, husári sa rozostavili z oboch strán cesty. Ja som si sadol do trávy na zem. Najradšej by som ušiel. V hlave sa mi vynárali dlhé rozhovory, v ktorých ma Smradľavá Anča strašila. Vravela kadejaké príbehy o mocných a zlých démonoch, čo sadli na človeka a vysali mu dušu. Tú zaniesli pod zem a smažili v plameňoch pekelného ohňa. O čertoch, čo vypichovali ľuďom oči a potom ich hádzali ohnivým kohútom, nech sa nažerú. Tiež o strigách, ktoré v jaskynných sieňach tancujú s čiernym capom a plodia s ním deti, čo sa živia ľudským mäsom. Smradľavá Anča sa ma ujala, keď som ako sirota takmer zamrzol v kôlni opusteného domu kdesi za Plešivcom. Bola mi ako matka, možno nie vľúdna, ale bola tým najlepším, čo som kedy spoznal. Len vďaka nej som stále nažive. Tí chlapi, čo tu za ňou chodia a neraz platia zlatom, muži hrubých spôsobov a oplzlých rečí, sú možno zbojníci, ale sú jej ako rodina. Teda i moja rodina. Zradiť ich? Zradiť Smradľavú Anču? Nie! Veď to by som zradil sám seba!
Už z diaľky bolo počuť dupot cválajúcich koní. Vírili prach, jeho mračno bolo vidieť skôr než jazdcov. O chvíľu sa na ceste zjavil hádam celý husársky pluk. Posila, ďalší bojovníci, čo prišli na pomoc. Bárna práve zapriahal kone do kočiaru a pána Franza som nevidel. Iste len sedel v jeho vnútri a o čomsi premýšľal. Husári sa zvítavali.
Teraz alebo nikdy! Rýchle som vstal a rozbehol do lesa. Utekal som šialene rýchlo, bol to beh o život. Neobzeral som sa, bolo jedno, či sú za mnou, či nie, beztak by som nespomalil. Až keď som prebehol cez vrch Pereš a dostal sa dlhou cestou až na kraj hory pri Tornali, hodil som sa na zem a dychčal. Ušiel som? Ktovie. Možno. Ak nie, v žiadnu milosť nemôžem dúfať.
Dobre sa pozerá na svet z konského chrbta. Cesta ubieha oveľa rýchlejšie, ako keď idete pešo. Ani nohy tak nebolia, len zadok si musí zvyknúť. Ten môj si zvykol pomerne rýchlo a svojho Sivka, koňa takmer bieleho, by som nevymenil za celý svet. Nekúpil som si ho hneď, hoc by mi na to peniaze od pána Franza stačili. Tie som najskôr utratil za dobré šaty, čižmy, koženú brašnu a sadu sklenených fľaštičiek. Potom som v mokradiach a tôňach hľadal pijavice, nie tie konské, ale menšie a chodil po dedinách, ponúkajúc služby medicusa.
Nikto sa ma nikdy nepýtal, či som študovaný alebo nie. ¼udia za mnou prichádzali, pozývali ma k sebe a ukazovali mi opuchnuté kåby, modriny veľké ako hlava, nastavovali bolestivé kríže i hnisavé rany. Úspech sa dostavil, i keď sa musím priznať, že nie v takej miere, ako som očakával. Predsa len, pijavice z vodných jám od krčmy U Smradľavej Anči pomáhali rýchlejšie. Preto som sa teraz, po dvoch rokoch ako som odtiaľ ušiel, rozhodol vrátiť na staré miesta. Do Ardova, Dlhej Vsi i Kečova začali zemepáni zvážať ľudí z blízkeho i ďalekého okolia. Vraj sa tu opäť objavila voda, vytryskla spod zeme hneď v niekoľkých vyvieračkách a dediny je dobré znova osídliť, nech sa do nich po vyše dvesto rokoch vráti život. V parádnom klobúku, ostrihaného a oholeného u skutočného holiča a s jemnými pestovanými fúzikmi ma isto nikto nespozná. Aspoň som sa tak nádejal. A tváriť sa musím ako pán. Síce nie vysoko urodzený, ale tak, nech nikomu v hlave neskrsne ani zrnko podozrenia, kto naozaj som.
Dosť som počul o tom, že krčmu U Smradľavej Anči husári vypálili do tla a bol som na to i pripravený. Aspoň som si tak myslel. Lenže keď som uvidel zuhoľnatené zvyšky domu, kde som strávil časť svojho detstva i mladosti, opantala ma veľmi čudná nálada. Na jednej strane som vedel, že ak by sa toto všetko nestalo, ešte stále by som tam robil ako taký poskok. Na druhej strane mi bolo ľúto, že zo všetkého ostali len obhorené trámy a popol rozfúkaný do celého okolia.
Zo Sivka som zoskočil až pri prvej vodnej jame. Pri tej najväčšej, kde boli aj najlepšie pijavice. Tu sa to, našťastie, veľmi nezmenilo. Len jej brehy obrástli vysokou trávou a burinou, ktorú už nič nespásalo. Opatrne som otváral sklenené fľaštičky jednu po druhej, naberal do nich vodu a vkladal dovnútra pijavice. Potrebujem ich, ľudia ich potrebujú.
O Smradľavej Anči som si toho za posledné obdobie vypočul veľa. Niektorí ľudia hovoria, že ju husári zastrelili. Ju aj zbojníkov, keď ich prepadli pri Čertovej diere. Iní zasa vravia, že zbojníkov tam postrieľali, ale nie všetkých. Niektorým sa vraj podarilo ukryť v hlbokom a nepriehľadnom labyrinte podzemných siení a chodieb. Iní vraveli, že sa cez podzemie dostali až kamsi ďaleko, kde lúpia dodnes a Smradľavá Anča im stále velí. Ba našli sa aj takí, čo sa dušovali, že zbojníkov zabili, ale Smradľavú Anču nie, lebo im uletela na metle. Vraj sa potom vrátila nazad a za nocí počuť z jaskyne jej šialený smiech.
Nech už ľudia hovoria tak či inak, v jednom sa zhodujú. Že husári povynášali z Čertovej diery nazbíjané poklady, a keď ich viezli do Plešivca, rad vozov bol taký dlhý, až sa ľudia od úžasu žehnali, lebo nie je v ľudských silách toľko nazbíjať, ak by zbojníkom nepomáhali sily pekelné.
Všetko sú to len chýry i ohováranie, deliť v nich zrnká pravdy od plevelu je nad ľudské sily. Nech sa to stalo akokoľvek, pre mňa to všetko znamená iba jedno. Ak by som tu nežil, ak by som tu nestrávil kus svojho života, nikdy by mi nebolo tak dobre ako teraz. A za všetko vďačím jej. Smradľavej Anči.
* * *
Krčma U Smradľavej Anči - údajne stála na mieste, kde modrá turistická značka vedúca od štátnej hranice a pri jaskyni Domica odbáča z cesty na Dlhú Ves v smere na Tornaľu. Na turistických mapách je tu vyznačené Smradľavé jazero. To je však v čase mimo daždivých dní takmer vyschnuté a pre bujarú zeleň a kroviská neprístupné. Pritom ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa tu deti kúpali a člnkovali.
Čertova diera - jaskyňa s hlavným vstupom v juhozápadnej časti katastra obce Kečovo. V podzemí sa spája s jaskyňou Domica a Baradla. Spolu vytvárajú obrovský komplex podzemných siení a chodieb dlhých približne 25 kilometrov. Jaskyňa Čertova diera bola známa už v histórii, v roku 1801 ju opísal známy slovenský vedec, vlastivedný pracovník, historik a geograf Ladislav Bohuslav Bartholomeides. Jaskyňu Domica objavil až v roku 1926 jaskyniar Ján Majko. Jaskyňa Baradla má vstup na území Maďarska. Celý jaskynný komplex sa vyznačuje bohatou krasovou výzdobou, podzemnou riekou Styx i početnými nálezmi obývania pravekým človekom.
Pereš - kopec v Slovenskom krase južne od jaskyne Domica s nadmorskou výškou 381 metrov.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
