Kto som?
@ :: Poviedky ::
Aug 15 2014, 08:38 (UTC+0) | 
Rieka Štítnik pri obci Pašková |
Miesto: Pašková, okres Rožňava
Čas: nevedno kedy
Autor: Slavomír Szabó
„Takže ty by si sa naozaj oženil tak, že sa to všetci dozvedia až po svadbe?“
„Neviem. Hovorím, že o tom len rozmýšľam.“
„A Piroška? Premýšľa o tom tiež?“
Kováč Andráš prestal upratovať vyhňu a pozeral na mňa priamo, sledujúc môj neistý výraz. Vlastne som mu ani nemusel odpovedať. V jeho okrúhlej tvári s malými čiernymi bodkami, čo mu tam za tie roky vypálili iskry, sa zračila otázka i výčitka.
„Viem, čo si myslíte. Že svadba je najväčší deň v živote ženy. Teda aspoň do čias, kým neporodí dieťa. Lenže máme inú možnosť?“
„Šándorko môj, vždy je viac možností. Nech sa deje čokoľvek, ak vidíš len jednu, vidíš zle.“
Kováč Andráš bol skoro ako môj otec, ktorého som nikdy nepoznal. Rovnako ako matku. Už ako dieťa som mu pomáhal. Niekedy som len nosil vodu, podával nástroje, ale ako mi pribúdali roky, učil ma, ako založiť oheň vo vyhni, ako žeraviť železo, ako ho kaliť, ktoré kladivo sa na čo používa, kadečo mi vštepoval do hlavy a neskôr dával aj menšie práce. Chodil som k nemu denne.
„Dobre, oženíš sa a potom? Podľa toho čo hovoríš, Baba vás neprijme a hoc ostaneš bývať u Piroškiných rodičov, budeš neustále vidieť, ako starne. Ako sa nevie o seba postarať. Budeš dobre spávať, keď na druhom konci dediny sa bez opatery nezaobíde žena, ktorá ťa vychovala?“
Jasné, Andráš bol zručný kováč nielen pri nákove, ale aj v reči. Ak sa chytil dákej témy, dokázal presne mieriť a búšiť slovami, ako keď sa kuje železo za horúca. A to ešte nevedel, že proti svadbe sú aj Piroškiní rodičia. Téma bola nielen horúca, ale až žeravá. „Možno sa po svadbe zmierite a možno nie. Veď ty poznáš Babu najlepšie. Ja iba tak, že ak sa jej niekto postaví, nedobre to preň skončí.“
Andráš mojej starkej hovoril tak ako celá dedina. Baba. Ak mám povedať pravdu, vlastne ani ja neviem, koľko má rokov. Keď som sa jej na to niekedy pýtal, vždy ma odbila, že na počítanie nemá čas. Aj v spomienkach na moje najrannejšie detstvo je to stará žena, vráskavá a často trochu namosúrená. I tak za ňou ľudia chodili. Poznala bylinky na kadejakú pliagu, vedela miešať mastičky, variť odvary, trhala a sušila hádam všetko, čo rástlo na okolí. Po niektoré rastliny sa vyštverala až hore na Plešiveckú planinu, hoc je to od nás pekná strmina. No pravda je i to, že kto nemusel, nikdy za ňou neprišiel. Ak sme niekedy u nás na dvore začuli dáke kroky, vedeli sme, že ktosi potrebuje pomoc. ¼udia, kým sú chorí, prosia a spínajú ruky, sľubujú hory a doly, ale keď vyzdravejú, vyhýbajú sa nám. Isto, vždy niečo dajú na odplatu. Raz vrece múky, inokedy slaninu, neraz i nejaký peniaz, ale koľko, to neviem. Starká získala povesť čudáčky najmä preto, že na byliny často chodievala v noci. Zvyčajne za splnu.
„Dúfam, že sa raz pomeríme. Možno keď sa nám narodí dieťa, starká prestane na Pirošku prskať a prijme ju za svoju,“ snažil som sa rozhovor ukončiť. Potom som už len pridal otázku, či ešte niečo treba urobiť vo vyhni, ale keď Andráš povedal, že nie, že na dnes stačilo, radšej som rýchlo odišiel.
Popri našej dedine, popri Paškovej, tečie rieka Štítnik. V hustom poraste stromov a kríkov máme tajné miesto, kde sa stretávame. Piroška a ja. Páči sa nám tam najmä zrána a večer, keď sa slnko kotúľa po oblohe o niečo nižšie a jeho lúče sa predierajú pomedzi konáre, aby hrali s vlnkami svoju hru pohyblivého svetla a tieňov. V taký čas, pri svitaní a pred súmrakom, sa aj vtáky vždy viac rozospievajú. Ich hlasy napåňajú celé údolie medzi planinami Koniar a Plešivecká. Niekedy stovky vtáčích hrdiel trilkujú tak nahlas, že k nám nedoliehajú žiadne zvuky z dediny a cítime sa ako v inom svete. V takom, kam nesiaha moc ľudí z Paškovej, nikoho, žiadneho z nich, ani Piroškiných rodičov, ani mojej starkej. Teraz som sa náhlil, dúfajúc, že tam už Piroška bude. Prebehol som od posledných domov po úzkom drevenom moste, videl, ako z lúk ženie pastier stádo kráv a vracia sa do dediny, cítil vôňu vánku, v ktorej sa miešali tisíce kvetov. Preskakoval som posledné zvyšky kaluží, čo ostali po poludňajšom daždi, a keď som sa konečne prešuchol pomedzi kríky k miestu, kde tráva schádzala miernym brehom až k vode, srdce sa mi rozbúšilo. Piroška tam už čakala. Sedela na zemi a rukami si objímala kolená. Aj hlavu na ne zložila a na mňa nepozrela. Myslel som si, že drieme.
„Hu!“ chcel som ju vyľakať a aj sa trochu otriasla, ale inak sa nepohla.
„Stalo sa niečo?“ skúsil som jemne a za to vystrašenie som sa naraz cítil previnilo ako malý chlapec.
„Možno,“ skôr šepla, než povedala, ale hlavu nezdvihla. Sedela tam celá v bielom, v bielej blúzke, v bielej sukni, bosá a tichá. Gaštanový vrkoč jej visel na chrbte, mal som chuť jej ho trochu potiahnuť, nech sa preberie, ale takéto pestvá ju nikdy nebavili.
„Stalo sa niečo také, že sa na mňa ani nepozrieš?“ neistota prerastala do presvedčenia, že si dnes veľa zábavy neužijeme.
Piroška ďalej mlčala.
„Pozri sa,“ skúšal som ukázať, že viem, ako jej je, „za farárom som ešte nebol a ak chceš, tak radšej počkáme. Možno čas niečo zmení. Tiež myslím na to, aké sú dievčatá šťastné, keď rozdávajú družbom a družičkám vyšívané ručníky, nech je ich hneď poznať. Tiež s akou radosťou a hrdosťou si kladú na hlavu veniec nevesty, aby mohli prejsť na čele sprievodu hrdo cez celú dedinu.“
„A lekvárový koláč?“ konečne sa ozvala. „Pamätáš sa, keď sme ešte ako deti chodili pozerať na každú svadbu a mali ústa od lekváru?“
Jasne, vedel som, o čom hovorí. Kto je pozvaný na hostinu, hoduje. Kto nie, môže prísť aspoň zaželať mladomanželom šťastný život. Pre takých je vždy upečený obrovský kysnutý koláč natretý hrubou vrstvou slivkového lekváru. A kto mladým niečo pekné zavinšuje, odhryzne si z neho. Naschvál je tak robený, aby sa vinšovník celý zababral a bola zábava. Každý, kto pribehol s nejakou veršovankou, si odhrýzol čo najviac.
„Noooooooooo...“ zatiahol som, aby som skúsil preladiť na veselšiu nôtu. „Nielen ako dieťa, ale aj vlani, keď sme sa boli pozrieť na Žužinej svadbe, si aj taká zalekvárovaná vyzerala rozkošne. Tak sladko. Až som ťa mal chuť olízať.“
„Aj teraz vyzerám sladko?“ opýtala sa a konečne zdvihla hlavu. Pozrela na mňa a hoc bolo teplo, striaslo ma. Isto som i vystrúhal nepríjemnú grimasu, lebo Piroška bola na nepoznanie. Jedno oko ani nevedela otvoriť, mala ho napuchnuté, privreté a podliate obrovskou modrinou. Pod nosom zasa veľkú chrastu zo zaschnutej krvi a hornú peru zdurenú po dákom údere. Aj jedno líce jej zmodralo a ohyzdne opuchlo.
„Kto ti to...“ natiahol som ruku a chcel sa jej dotknúť, ale odtiahla sa. Päste sa mi zovreli a v hrudi ma stiahlo, až som mal chuť vykríknuť na celú dolinu.
„Krava.“
„Čože?“
„Krava,“ zopakovala Piroška a myslel som si, že mám v tom jasno. Zakrútil som hlavou, ale uľavilo sa mi. Teda aspoň na kratučkú chvíľku, lebo jej vyhàkla slza.
„I takú ťa ľúbim a ľúbiť neprestanem. Len... Ako sa to? Šla si k nej odzadu a zľakla sa? Tak ťa kopla?“
Piroška začala rozprávať a ja som si zatiaľ sadol tesne vedľa nej. Aj som ju chcel obchytiť okolo ramien, ale zasa sa odtiahla. Snažil som sa teda len počúvať.
„Dve noci dozadu sa u nás na dvore ozýval gagot. Zdalo sa mi to čudné, lebo veď husi za tmy spia. Ale čo ak k nim prišiel tchor či líška? Tak som rozmýšľala, keď som vybehla pred dom. Hus tam bola, ale nie naša. Gagotala tak nahlas, akoby volala o pomoc. Šla som k nej, chlácholila ju, nech sa nebojí, ale ako som pristúpila bližšie, hus naraz vyletela a rovno mne do tváre! Zobákom mi len tak sekla tesne pred očami, ale som sa zahnala a trafila ju rukou, až spadla na zem. Ešte zo dva razy takto vyskočila, ale vždy som ju odbila a ona potom s roztiahnutými krídlami od nás zutekala. Ani som o tom nikomu nehovorila. Veď vieš, otec by sa ešte zlostil, že keď tak bolo, mala som ju schmatnúť, vykrútiť jej krk a nikto by na nič neprišiel.“
„Ale hovorila si o krave, nie?“ skúšal som sa z toho nejako vymotať, lebo sa mi zdalo, že hovorí trochu zmätene.
„Hej, hus prišla predvčerom, ale včera v noci som sa zobudila na to, že na dvore žalostne bučí krava. Vedela som, že nie naša, veď my máme len kozy. No keď to trvalo dlho, zasa som vybehla von. Krava šla rovno ku mne, myslela som, že potrebuje podojiť a preto tak narieka. Azda sa niekomu stratila i keď, ako sa môže krava stratiť? Zastala a tak som si k nej čupla a pozrela na vemená. Mala ich ozaj plné, skoro na prasknutie. Len som sa postavila, že zájdem po vedro, naraz sa ku mne otočila zadkom a kopla. Myslela som, že je po mne. Keď som preletela cez dvor a tresla sa o dom, nevedela som vstať. Na jedno oko som nevidela a ešte ani nevidím! A krava prišla zasa blízko a skočila na mňa. Kopytom som schytala do pleca. Strašne pri tom funela, ja som kričala, ležala tam a ona na mňa, chcela ma rozdupať! Ešte ma kopla do rebier, tam je to tiež celé modré, ani dotknúť sa toho nemôžem. Otec ma počul a vybehol von. Keď ho krava uvidela, ušla. Darmo za ňou bežal, vraj cválala dedinou ako kôň. Do rána som nespala, mama chcela, že pôjde za Babou, teda za tvojou starkou, nech pozrie, či dačo nemám polámané a dá dajaké masti. Ale nepôjde. Povedala, že ja jej nevesta nikdy nebudem a Baba ma tiež nechce. Tak vraj zájdeme zajtra do Plešivca. Mama dnes šla predávať na trhy, aby bolo dosť peňazí na lekára.“
Darmo som Piroške hovoril, že je to celé nezmysel. Že k nám pokojne môže prísť. Keď sa jej rodičia i moja starká rozhodli, že sa nemôžeme vziať, v podstate zmýšľajú rovnako a niet príčiny na nepriateľstvo. Piroška si však postavila hlavu, potom opatrne vstala, pár krát pri tom i od bolesti vzdychla a vybrala sa späť do dediny. Šiel som za ňou, že jej pomôžem, ale poslala ma preč. Vraj to tak bude lepšie.
„Sprostá krava! Sprosté všetky kravy sveta! To hádam ani nie je možné, aby ma kvôli nejakému zúrivému hovädu Piroška odvrhla a nechala tam stáť samého! ¼úbi ma vôbec? Kdekoho kopol statok, niektorí z toho aj krívajú na celý život, ale čo to má s láskou? Je vari toto koniec?
Keď som sa upokojil, myslel som na to, že asi zbytočne preháňam. Pirošku bolia rany a modriny, musí sa dať do poriadku. Prejde týždeň, dva a isto sa bude zasa tak krásne usmievať, šepkať mi nežné a odvážne slovká do ucha, nechá sa objať a láskať. Slnko začalo klesať, ale ja som dnes nemal s kým obdivovať hru svetiel a tieňov na vodnej hladine. Ostal som sám a vybral sa domov.
„V hrnci máš tekvicu. Prívarok. Ešte je teplý, nalož si,“ nakázala mi starká, keď som vstúpil do kuchyne. Motala sa medzi stolom a policami, rozhliadala sa na všetky strany, no na mňa sa ani nepozrela a kládla si do košíka nejaké veci. Nôž, staré nožnice, špagát a plátenné vrecká. Bolo mi jasné, že sa chystá na byliny. Nemala rada, ak som ju v takom čase vyrušil, pretože potom vždy niečo zabudla. Žila vo svojom pračudesnom svete a ak o čomsi premýšľala a ja som si napríklad len pískal, vedela sa nazlostiť. A už vôbec som nedal znať, že tekvicový prívarok je to, čo chcem najmenej. Aby ste mi rozumeli, v tomto bola svojská. Ak som jej povedal, že niektoré jedlo nemám rád, varila ho potom aspoň rok aj dva razy týždenne. Verila, že sa ma chytajú panské maniere, ktoré mi len uškodia. Kdesi tam hlboko v jej podvedomí jestvovalo presvedčenie, že človeku treba dávať jedlo, ktoré mu nechutí. Musí sa premôcť, aby ho zjedol a to ho urobí silnejším. Zato keď som niečo pochválil, že to bolo dobré a výborne mi to padlo, potom to neuvarila aspoň pol roka. Jedlo má zasýtiť a nie rozmaznávať. Sýty človek je silný, rozmaznaný je pre svet zbytočný. Nikdy sa mi nepodarilo vyvrátiť jej názor a posledné roky som sa o to už ani nepokúšal.
„Idete na byliny?“ prehodil som len tak, keď odchádzala.
„Prečo? Vari vyzerám, že sa chystám narukovať k vojsku? Ja nie, ale ty pôjdeš. Možno už o rok. Tam snáď dostaneš rozum.“
„Urobil som vari niečo zlé?“
„Mladosť je hlúpa. Pekná, ale hlúpa. Vojenčina ti pomôže dozrieť a potom si budeš ceniť, čo ti ponúkam.“
Radšej som už mlčal, hoc to bolo málo platné. Azda počula aj moje myšlienky, čítala z mojej tváre. Starká, chudá, že na nej všetko viselo, ako vždy celá v čiernom a trochu zamračená, konečne vyšla z domu. Akurát sa začalo stmievať a ja som načrel lyžicou do prívarku.
Bola noc a spln. Matné strieborné svetlo mesiaca prenikalo cez malé otvorené okno presne doprostred izby. Ležal som a hľadel von. Kdesi pred domom lietal netopier, už viackrát som ho zahliadol. Spánok ma obchádzal, ale ako by mohol prísť? Myslel som na Pirošku. Na jej obitú, avšak pre mňa stále najkrajšiu tvár na svete. Na tú slzu, čo sa jej v rozhovore vykotúľala z tmavých očí, na strach, ktorý bolo možno jasne vycítiť z jej tichého chvejúceho sa hlasu. Azda by bolo lepšie vstať a prejsť sa k domu Piroškiných rodičov. Vrátil by som sa skôr ako starká, tá príde až ráno. Možno nespí ani Piroška. Hlúpa zhoda náhod z predošlých dvoch nocí jej isto nedá zažmúriť oči. Ale ak to nebola zhoda náhod? Nie, tomu nemôžem uveriť, veď už by som bol ako ona. Napriek tomu, keď som vstal, šiel som hľadať bič. Dlhý a kožený, veľmi starý, čo som nikdy nesmel vziať do ruky a starká ho opatrovala, hoc sme kone nemali. Lenže už som nevedel, kde presne je a oleja v kahanci bolo len tak na spodku, že každú chvíľu mohol zhasnúť. V komore som však našiel pevné konopné lano, tak som vzal aspoň to. Vyšiel som na dvor. Napriek tomu, že už polnoc pominula, vonku bolo stále teplo. Môj cieľ bol jasný a tak som rázne vykročil.
Pašková nikdy nebola veľká dedina a ani moja cesta dlhá. Len cez ulicu a poza kostol a už som bol blízko. Odrazu niekto vykríkol. Piroška! Nie, nemohol som sa mýliť a už som bežal zo všetkých síl. V jasnom slnečnom svite som ju zbadal, ako uteká po dvore a za ňou kôň. V tej istej chvíli z domu vybehol ujo Béla, Piroškin otec. Obaja sme hneď utekali ku koňovi a ten sa vzoprel na zadné. Predným kopytom kopol uja Bélu, a keď padol na zem, otočil sa mu zadkom. Bolo mi jasné, čo bude nasledovať. Výkop zadnými nohami môže byť smrteľný. Dobehol som ku koňovi zboku a prehodil som mu lano cez krk. Poriadne som ťahal pažami, prisúval si ho k telu a k zemi. Kôň sa vzpieral, prskal, mal viac síl než ja. Lenže ujo Béla sa postavil, chytil ho tiež za krk a ťahal dole, ako len vládal.
„Slučku! Urob slučku!“ kričal na mňa a ja som poslúchol. Vo chvíli, keď kôň padol na bok a jeho nohy svišťali vzduchom ako štyri buzogáne smrtiacej sily, som lano dotiahol. Kôň sa odrazu prestal hýbať. Len ležal a dychčal.
„Drž lano pevne!“ prikázal Béla, ale sám koňa pustil. Ten sa pomaly opäť postavil, ale už stál krotký ako dobre vycvičený žrebec. „Nie kôň, kobyla je to!“ povedal Béla, keď si vydýchol a jeho ďalšie slová ma prekvapili. „Musíme za Andrášom. Pozri Šándorko, je nepodkutá.“
„Ale načo za Andrášom? Niekto ju ráno isto bude hľadať. Vrátime ju, ako sme ju našli.“
„Hej, choďte už. Teraz! Andráš bude vedieť prečo,“ ozvala sa zrazu Piroškina mama; ani som si nevšimol, kedy vyšla von. A tak sme šli. Strachom stále chvejúca sa Piroška za nami pozerala, mama ju objala okolo pliec a potom ich pohltila tma. Béla držal kobylu z jednej strany za hrivu, ja z druhej za lano. Azda to ani nebolo nutné, lebo kráčala medzi nami pomaly a krotko, i keď bolo cítiť, že má strach.
„Dobre, hneď založím oheň. Ale na ňu dávajte pozor a nepovoľte!“ len toľko povedal Andráš a ja som jeho horlivosti nerozumel. Po chvíľke už jasné plamene osvetlili vyhňu, Andráš vyberal, primeriaval, skúšal vhodné podkovy a potom prišlo na rad žeravenie. Rozpálené klince vbíjal do kopýt presne tak, ako sa má. Nie kolmo, nech sa časom neuvoľnia a podkovy neodpadnú, ale šikmo. Keď ich špičky vychádzali z bokov kopýt, správne ich zahol a konce odštikol kliešťami. Ešte nikdy som nevidel, že by robil tak rýchlo.
„Hotovo, môžeš povoliť,“ povedal mi nakoniec. Nuž som povolil. Kobylu som držal už len ja, Béla pomáhal pri podkúvaní. Šlo to až podivuhodne ľahko.
„Kam s ňou teraz?“ opýtal som sa hlúpo.
„Odnesieme ju ku vám. Stajňu máte prázdnu, nie?“ pozrel Andráš na mňa a ešte dodal: „Pôjdem s vami, toto si nenechám ujsť.“
Teraz sme šli spolu štyria. Piroškin otec Béla, kováč Andráš, kobyla i ja. Priviazali sme ju k drevenému ståpu, čo uprostred stajne plnej sušených bylín držal strechu, vyšli sme von a sadli si na podstienok domu.
„Počkáme do rána,“ šepol Béla a mlčky sme sedeli a čakali.
To ráno ostane v mojej pamäti nadosmrti. Ešte ani mesiac nezmizol z oblohy, ale prvé slnečné lúče už dopadli na zem, keď sa kováč Andráš postavil a otvoril vráta do stajne. Šli sme za ním. Tam uprostred pri kole stála priviazaná moja starká a na skrvavených dlaniach i nohách mala pribité podkovy.
„Odviaž ma a povyťahuj klince!“ vykríkla zlostne, ale keď sa pozrela na Andráša a na Bélu, stiahla sa, skrčila a pokúšala ukryť za ståp.
„Ak vravíš nahlas o tom, čo len tušíš, ľudia ťa môžu vysmiať. Lenže teraz už všetci uveria,“ povedal Béla a chytil ma za rameno, keď som jej chcel pomôcť. Stál som tam s otvorenými ústami a naraz sa mi všetko začalo v hlave spájať.
„Šándor, pomôž mi!“ prikázala znova starká, či vlastne už aj pre mňa iba Baba.
„Nie,“ snažil som sa, aby môj hlas znel isto.
„Radšej som ťa mala v tej kolíske nechať! Také nevďačné decko ukradnúť!“ vyprskla a so mnou sa zatočil svet.
„Kým si podkutá, musíš poslúchať. Môžeme ťa ukázať ľuďom a vieš, čo ti urobia? No čo s tebou? Odvedieme ťa na faru? Nech kňaz píše list a prídu ťa vypočúvať?“ Béla priostril.
Baba zmåkla, placho pozerala na nás a potom okolo seba, akoby už naše pohľady nemohla zniesť.
Vyšli sme znova von.
„Bude ozaj poslúchať?“ spýtal sa Andráš Bélu.
„Bude. Musí. A potom všetko čo sľúbi, bude musieť dodržať, aj keď jej tie podkovy zložíme.“
Nevedel som, čo mám povedať. Akoby mi naraz došli slová. Len som stál a počúval, ako sa Béla s Andrášom radili, že najskôr bude musieť povedať, komu ma ukradla ešte predtým, ako sa som mnou do Paškovej prisťahovala. Potom bude musieť sľúbiť, že tu všetko nechá a nikdy sa sem nevráti.
„Sila je len jedna, záleží len na tom, kto ju ako použije. Predsa len, niektorým ľuďom tu pomohla,“ pošúchal si Béla bradu, hľadiac na zem.
„Prečo ma ukradla?“ vypadlo zo mňa, konečne sa mi vracala reč.
„Žiadna striga nemôže zomrieť, kým niekomu neodovzdá moc. Isto chcela, aby si najskôr zatvrdol, zanevrel na svet a potom by sa to stalo. Robila pre to všetko, lenže ty si sa jej vzoprel. Teraz sa dozvieš, kto a odkiaľ sú tvoji rodičia. Isto ich budeš chcieť navštíviť. A potom, keď sa vrátiš... Vieš, proti tebe sme nikdy nič nemali. Len proti Babe. Ak sľúbi, že sa do Paškovej nikdy nevráti, odvezieme ju niekam ďaleko, zložíme jej podkovy a ona si už poradí inde. Tak príde čas na to, aby sme si pohovorili aj tebe a o Piroške. O svadbe, keď už ťa aj ona má tak rada,“ skončil Béla a ja som mal pocit, akoby som sa znova narodil. Áno, stál som na prahu nového života. Vlastného života, ktorý začínal naberať jasný smer.
„Tak sa vráťme späť do stajne, nech vieme, kto skutočne si,“ navrhol Andráš a ja som prikývol.
* * *
Poznámky autora:
Rieka Štítnik - pramení v Stolických vrchoch na juhozápadnom svahu vrchu Stolica. Má dåžku 32,8 km a preteká cez alebo popri obciach Čierna Lehota, Slavošovce, Rochovce, Ochtiná, Štítnik, Kunova Teplica a pri Plešivci sa vlieva do rieky Slaná.
Plešivecká planina a Koniar - dve najzápadnejšie planiny Národného parku Slovenský kras. Plešivecká planina je zo všetkých strán obklopená strmými svahmi. Známa je rozľahlými lúčnymi plochami. Nachádza sa na ploche približne 53 štvorcových kilometrov. Planina Koniar je najmenšou najviac zalesnenou zo všetkých planín Slovenského krasu.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
