Páni, tá hanba!
@ :: Poviedky ::
Oct 04 2014, 15:40 (UTC+0) | 
V Silickej Jablonici |
Miesto: Silická Jablonica, okres Rožňava
Čas: 1952 – 1953
Autor: Jiří Zaťovič
Vliekla som sa prašnou cestou od Hrušova, lebo ešte jednu jazdu policajným autom by som neprežila. Už tak dosť, že sa na mňa všetci pozerali, keď nás doviezli ráno. Eržu vysadili na kraji Jablonice a mňa, ako barónku, pomaly viezli až na samý koniec, kde bývajú moji rodičia. Okukovali ma ako bosorku, ktorú vedú na popravu a iste si aj všeličo šepkali, lebo ľudské reči sú tu rýchlejšie ako myšlienka. Kadečo si mohli predstavovať, len to nie, ako ma privíta otec. Ktosi mu čosi po vedal, prihnal sa na voze, z koní sa ešte parilo.
„Tak, kde sú tie cigarety?“
Zapierali sme s Eržou, sľúbili sme predsa, že nič neprezradíme. Ale Šaňo sa pri krížovom výsluchu na nás odrazu otočil a spýtal sa sám: „Tak povedzte, kde ste tie cigarety skryli?!“
Nechápavo sme s Eržou na seba pozreli. On chce, aby sme priznali? Aby sme vyzerali ako zlodejky?!
Tak som povedala. Vlastne sme si s Eržou skákali do reči. Akoby tie nešťastné cigarety mali zhorieť, kým vypovieme, kde sú ukryté.
Otec ma švihol bičom, ale nepovedal nič. Vyšetrovateľ šiel naisto do stodoly, ale vrátil sa s prázdnymi rukami. A zlým výrazom v tvári. Nič nenašiel.
„Kde si ich zašantročila?“ oslovil ma otec. „Kam si ich dala?“
Bola som taká ochromená z tej hanby, že som nevládala premýšľať. Len sa mi stále tlačilo do hlavy, že Jánoš. Jánoš...
Jánoš! - rozsvietilo sa mi konečne. Veď sme sa dohodli, že on ich vezme a ukryje tak, aby ich nikto nenašiel. Keby sa čosi stalo. Povedala som to a posadili ma do toho hnusného auta. Preleteli sme dedinou a pred domom Jánošovho otca prudko zabrzdili.
Odtiaľ sme zasa prešli celú dedinu, lebo Jánoš tie cigarety ukryl u svojej vydatej sestry. Začala som sa cítiť ako v tej rozprávke o kohútikovi a sliepočke. Lenže kým sliepočka behala od jedného k druhému, aby zachránila život svojmu kohútikovi, ja som cítila, ako sa mi tým neustálym pobehovaním priťažuje, ako sa mi sťahuje slučka okolo krku.
Preto som druhýkrát odmietla odvoz autom. Mala som dosť času na premýšľanie. Aká som hlúpa. Ako som chcela byť bohatá. Ako som aj ja naletela „kúzelníkovi“. Len ako to všetko povedať otcovi. A ako mu povedať...
Vtáky mi veselo vyspevovali, za každou mojou horkou slzou nasledoval trilok. Priala som si hlbokú noc. Aby ma nikto nevidel, keď vkročím do dediny. Aby ma už nikdy nevidel môj dobrý otec, ktorého len zlostím.
* * *
Erža má pravdu. To mi bolo jasné, ani som sa nemusela pozrieť do zrkadla. Ten kúsok, zastrčený za trámom by mi to aj tak neukázal. Ale ja dobre viem, ako vyzerám. Ako stará baba. Vyblednutá spratá sukňa, vyčaptané gumáky a cez plecia kacabajka. Už len zajdu a nejakú chustku a vyzerám ako stará žobráčka. Taká, čo ich už u nás niekoľko rokov nevídať.
Ale nemôžem predsa teraz povedať otcovi, že ma to už nebaví, že chcem žiť inak. Ani by na mňa nepozrel. Len by zagánil: „Tak si choď žiť inak! Ale nie z môjho!“ A bolo by po paráde. Lebo žiť, to znamená predovšetkým mať kde spať, mať čo do úst, cítiť blízkosť iného človeka. A to by mi otec bez zaváhania odoprel.
Sklonila som sa nad kôš a opäť zbierala zlatožlté plody. Kyprá zem sa sama oddeľovala, do koša padali už iba čisté zemiaky. Pekná úroda. Pekná odmena za polročnú námahu. Ale to je na jeseň asi so všetkým tak. Ako sa človek od jari usiluje, tak na jeseň zbiera plody svojej práce.
Ale ja nechcem! Donekonečna sa hrbiť nad zemou, akoby som prosila aspoň za trochu jedla. Žiť sa dá aj inak! Veď v meste predsa nemajú zeme, na ktorých by sa dreli. A predsa sa majú dobre. Robia v továrňach, vytvárajú hodnoty. Sú ako novodobí šľachtici. Navyše nerobia od svitu do mrku, ako sa ja musím drieť na otcovom. Po presne odpočítanom čase jednoducho s robotou skončia a pokračujú na druhý deň. A za prácu dostanú mzdu. Plácu. Nie ako ja, aby som neustále drankala od mamy a večne počúvala, že nemáme, že sa musíme uskromniť. Ja viem byť skromná, som skromná takmer vždy. Len keď stretnem Eržu – ale to sa mi ona asi sama priplichtí do cesty, aby som jej závidela – tak jej aj závidím, lebo má stále na sebe čosi nové. Blúzku, sukňu, minule dokonca prišla v nohaviciach, čo sa až babky prežehnávali. Alebo si kúpila náušnice. A vždy má peniaze, ide ma rozhodiť, keď ma pozýva na kávu. Čo som ja nejaká panička, aby som vysedávala niekde vo vároši v kaviarni. Už len cigareta do úst by mi chýbala a nemohla by som sa doma ani ukázať.
„No čo, spíš, Julka? Tak to si zasa toho svojho princa na bielom koni zaspala,“ vyrušil ma otec z myšlienok.
Princ na bielom koni! Keby tak otec vedel, nad čím premýšľam!
Hodila som kôš na voz, pristál na vreciach, plných zemiakov. Zimu prežijeme. Znovu o zemiakoch, ako posledné roky vždy. A vďaka kravám aj o mlieku a hrudke masla. Ak, pravda, dokážeme naplniť kontingenty. Ak nie, možno nebude ani tých suchých zemiakov.
„Povedala som ti, že pôjdem,“ zopakovala som večer na skúške Eržike, lebo tá najprv akoby nechápala, čo jej hovorím.
„Tak ty pôjdeš?“ zaradovala sa konečne tak, ako som si predstavovala. „Bude ti so mnou dobre, uvidíš!“ sľubovala.
To bolo pred polrokom.
Ráno vstávam rovnako, ako doteraz. Treba obriadiť statok, podojiť kravy, nasypať sliepkam, nasekať žihľavu húsatám. To všetko musím stihnúť, kým odídem do roboty. Otec sa so mnou už pol roka nebaví. Zradila som ho. Akoby som bola predurčená na toto hrdlačenie.
Keď dokončím robotu v chlieve, musím sa vydrhnúť, aby to nebolo cítiť. Vedúci nemá rád, keď z niekoho cíti chliev.
„Tu nie sme nijakí kovoroľníci! Tu zodpovedne slúžime našej vlasti, budujeme socializmus a bránime mier!“ prednáša, len čo zacíti pach dediny, ako to on volá. Je fajnový človek. Taký mestský. Darmo, Košičan. Otec by povedal fičúr. A nech. Šaňo sa stále smeje a žartuje, vládne okolo neho dobrá nálada.
Na rozdiel od otca. Ten sa stále mračí a zazerá, najradšej by metal blesky a síru a každého strašil peklom. Aj keď teraz pred mesiacom zomrel Stalin a po ňom Gottwald, len čosi zašomral o zloduchoch a pekle, ktoré sa ich nevie dočkať. Ale to zasa otcovi rozumiem. Do družstva sa mu nechce, zakladali ho želiari, čo mali akurát tak mozole od roboty a jazyky ako veslá, keď tej roboty nebolo, ale zeme a statok žiadny. Otec je gazda a hoci nie veľký, už mu dali nálepku kulak a chystajú sa ho zničiť. Na plote máme každý druhý deň hnusné čmárance. A čo nám závidia? Tú drinu?
„Madam, pre vás všetko,“ usmial sa Šaňo na dievča vo zväzáckej košeli. „Nemožné na počkanie, zázraky do troch dní! Som rýchlejší ako biblia!“ chvastal sa. Dievča sa pýrilo, ale keď Šaňo spod pultu vytiahol nylonky, chamtivo po nich siahlo a vôbec sa netrápilo, že za ne dáva nekresťanskú cenu. Dalo by aj dušu. Ani nová doba nezabránila parádivosti a túžbe vyzerať lepšie a mať sa lepšie ako iní. Nech to stojí, čo chce.
Takýchto fintičiek som denne videla desiatky. Tovar, ktorý v bufete pri rozostavanom Jablonovskom tuneli nebol na dodacích listoch ani v sklade, otvorené aj po otváracích hodinách, hoci žandári prísne striehli na dodržiavanie poriadku. Šaňo vedel ako na každého.
„Ja sa vyznám!“ hovoril vždy s úsmevom na tvári. „Mňa sa držte, dievčatá, a bude sa vám dobre vodiť!“
Inak sa s nami veľmi nebavil. Kým sme s Eržou kmitali po bufete, vážili šaláty a salámy, krájali chlieb a otvárali malinovky, ktoré v brigádnikoch mizli ako v bezodnej jame, táral sa Šaňo kdekade, asi za svojimi kšeftami. Keď nebolo nikde cigariet, u nás v bufete ťahali chlapci, čo sa hrali na veľkých, jednu za druhou.
„Vojak sa stará, vojak má! Bol si už v armáde?“ pýtal sa, ak sa niekto staral, odkiaľ všetky tie úzkoprofilové tovary máme. „Ak sa ti nepáči, nechaj tak, zoberie iný,“ ohradzoval sa, keď ho niekto podozrieval z nekalých kšeftov. „Keby som bol kšeftár, už ma predsa dávno zavrú,“ smial sa. „Treba sa vedieť zariadiť. Viete, ja som ako ten z Ferda mravca. Eskamotér, iluzionista a kúzelník, pavúčik Pútniček, k vašim službám,“ usmial sa a vystrúhal publiku poklonu. Takého fanfaróna by sme potrebovali v našom divadle, napadlo mi neraz. Lenže keď som to povedala Šaňovi, iba sa zasmial. „Julka, Julka, akoby som ja mohol hrať divadlo kdesi v tej vašej Jablonici? Toto,“ teatrálne ukázal na vydrhnutú podlahu bufetu, „toto sú dosky, ktoré znamenajú svet! Tu sa dá čarovať, tu vykúzlim úsmev na tvári každého návštevníka, zákazníčky, lebo tu sa dá nefalšovane čarovať. Tu som kúzelník. Tam kdesi v tej vašej dedinke pod kopcom by som bol iba zaprášený amatér!“
Kúzelník. Tak s tým by veru u nás nepochodil. To stačilo iba spomenúť a už bol oheň na streche. Pravda, keď ste vedeli, pred kým a kedy. Do krčmy by nás s Eržou ani párom volov nedostali, ale pod okno si stať a zvolať: „Hééééj, chlapi, kúzelník ide!“ keď v krčme sedeli naši starí, to bolo podobne odvážne ako rýpať do osieho hniezda. Kúzelníka mali všetci starší v živej pamäti a ak im ho niekto čo len omylom spomenul, koledoval si o výprask alebo aspoň hrsť šťavnatých nadávok.
To sa stalo vraj niekedy na začiatku storočia. Alebo možno na konci minulého. Letný podvečer si hľadal miesto na násype, vtesnal sa k babkám na priedomí alebo len tak lenivo nazízal do oblokov, v ktorých sa vetrali periny a vankúše. Detiská, neunavené celodennou robotu sa hnali dedinou, jeden naháňal obruč a ostatní jedného, lebo ak obruč spadla, prvý, kto sa k nej dostal, mohol ukázať svoju šikovnosť. Zrazu sa deti zastavili a s vyvalenými okáľmi sledovali neuveriteľné čudo. Chlap akoby sa vznášal vo vzduchu, medzi kolenami jedno koleso, spod zadku druhé koleso a rútil sa dedinou, akoby ho zbojníci naháňali. Preletel okolo detí, tie akoby pošibal zázračným prútikom a už sa hnali za tým čudom. Zázrakom.
Keď zázrak zrazu zastal, chlapci na seba popadali, lebo prvý spomalil, ale ostatní nie.
„A ty si kto?“ spýtal sa najsmelší Joži.
„Ja som... kúzelník,“ zaváhanie ani nebolo veľmi počuť. Kúzelník sa znovu zavesil medzi dve kolesá a deti ho znovu naháňali, teraz už s krikom: „Kúzelník, kúzelník je tu!“
Pred krčmou kúzelník zastal, urobil smiešny pohyb a odrazu stál vedľa toho divného stroja.
„To je kostitras. Bicykel,“ poučoval deti. Tie s bázňou a z bezpečnej diaľky sledovali stroj, aký ešte nikdy nevideli.
„Ty si kto?“ drgol do cudzinca v krčme Juro, mladý gazda.
„Ja som...“ začal cudzinec, ale spomenul si na pokrik detí, usmial sa povedal: „Ja som kúzelník!“
„To by mohol povedať každý!“ nedal sa Juro.
„Mohol,“ priznal cudzinec kúzelník.
„Dokáž!“ rýpol Juro. Krčmou letelo súhlasné mručanie.
„Tak, asi nechcete, aby som vám ukazoval také tie jednoduché kúzla s kartami alebo šatkami, či holubmi?“ obrátil sa do miestnosti. Všimol si, ako žid nenápadne skrýva poháre a všetko, čo by sa dalo rozbiť. Tu asi nemajú chlapi ďaleko k rane, napadlo mu.
„To teda nie. Nie sme malé deti!“ už ručal podgurážený Juro. „Ukáž nám naozaj chlapské kúzlo, aké nikto iný nezopakuje!“ Vo výzve zaznela hrozba.
„A to len tak?“
„Ako, len tak?“
„Zadarmo?“
„Keď sa nám bude kúzlo páčiť, vyplatíme ťa,“ akoby bol počul, že bude rád, ak neodíde s klobásami na chrbte.
„A keby sme sa stavili?“
„O čo?“
„Každý z vás dá desať korún. Ak vyhrám, beriem ich. Ak prehrám, budem hostiť celú krčmu do rána!“
Chlapom zaiskrilo v očiach, už sa videli, ako na cudzie trovy likvidujú židove zásoby.
„Stavme sa, že ja sám otvorím dvere do krčmy, ktoré budete vy všetci držať!“
„Somarina, to nedokáže!“ zjednotila sa mienka štamgastov.
„Keď sa mi to nepodarí, budem vás hostiť. Keď vyhrám, beriem bank. Čo vy na to?“
Chlapi vo vidine ľahkej výhry ľahko poskladali peniaze, prepočítali ich a položili na drevo. Cudzinec ich vzal a vložil do vrecka kabáta.
„Ak sa mi to do hodiny podarí, vyhral som.“
„A ak nie, budeme piť na tvoju útratu!“ hulákali rozjarení chlapi.
Kúzelník vyšiel von, zatvoril za sebou dvere. Počul, ako sa k dverám okamžite presúvajú stoly a lavice, ako nimi zapierajú kľučku. Počul rehot chlapov, ktorí sa do nich ešte opreli plecami a tešili, ako ľahko prišli k príjemnej výhre.
„Môžem začať?“
„No, začni!“
„Tak už začínam,“ tlačil cudzinec do dverí, ale tie sa ani nepohli. Ešte zo trikrát to zopakoval, hekal pritom, fučal, vzdychal, každý jeho ston vyvolával búrku smiechu vnútri krčmy. Potom zostalo ticho.
Po hodine sa ozval gazda Juro: „No čo, tvoj čas prešiel. Prehral si, ty kúzelník!“
Vonku však bolo ticho.
„Hanbíš sa priznať prehru? Nemáš na to, aby si nám poplatil? Dohodneme sa – dáme ti po papuli, zaplatíš oldomáš a budeme kamaráti!“ smiali sa chlapi dnu, ale odpovedalo im iba ticho.
„Kto by to dokázal, musel by byť Miesiželezo alebo Valibuk, ako tí z rozprávok!“
Odpratali stoly a lavice, odmkli dvere, otvorili... A vtedy im to došlo! Dvere sa otvárali dnu! A peniaze ostali u toho kúzelníka. A kúzelníka nikde a toho jeho divného stroja tiež nie.
Naozaj stačilo pred niektorými staršími chlapmi v dedine spomenúť kúzelníka a bol oheň na streche. Šaňo však kúzlil po svojom. Vyčaroval všetko, za čím pišťali srdiečka zväzáčok, plnil tajné želania zväzákov, veď budovateľov Jablonovského tunela treba motivovať a odmeňovať za ich pracovné úsilie. Bolo mi to jedno, lebo som bola rada, že mám dobrú robotu a som medzi ľuďmi.
„Vraj bude mena peňazí,“ oslovil ma z ničoho nič otec.
„Nebude, počúvala som prejav prezidenta Zápotockého,“ odvetila som.
„Aj tak, možno by sa bolo treba popýtať, či naozaj.“
„Ty neveríš slovu prezidenta?“
„Ja verím iba svojim rukám. Inak sa nedá veriť nikomu.“
Spýtala som sa na to Šaňa. Bol predsa Košičan, každý deň mal prístup k dôležitým informáciám. Čo už sme my s Eržou mohli vedieť!
„Tak, hovorí sa, že mena nebude. Ale pre každý prípad – máte nejaké zvyšné peniaze?“
Povedala som, koľko sa mi podarilo našetriť, ale Šaňa to veľmi rozosmialo.
„Myslel som kapitál, dievča. S tými drobnými môžeš tak zapríčiniť smrť hlineného prasiatka pred Vianocami. Ak by ste vedeli dať dokopy napríklad... takých päťtisíc?“ mrkol na mňa, usmial sa, lebo videl, že premýšľam, „Možno desať? Vedel by som, čo s nimi, aby nestratili hodnotu!“
Otec chvíľu uvažoval, ale potom vytiahol z kredenca knižku, vyložil z nej bankovky a napočítal mi rovných desať tisíc. V živote som toľko peňazí nevidela. Natiahla som k nim ruk, ale otec mi ju pricapol k stolu.
„Ak ma oklameš alebo ten tvoj Šaňo...“ hrozbu nedokončil, ale bolo jasné, že by sa to neskončilo dobre.
A toto ma najviac trápilo. Mena peňazí, ktorá nemala byť, ako sa zaprisahal prezident, predsa len bola. Šaňo zmenil všetky staré peniaze za tovar, ktorý zmizol zo skladu bufetu. Sama som videla, ako nakladajú plné autá a vozia ich niekam preč. A len čo prvé ohromenie vyprchalo, len čo sa ľudia vyplakali, že im už neostalo naskrze nič, len holé dlane, ktorými by najradšej tých klamárov zahrdúsili, začal sa tovar pomaly vracať do bufetu. Zasa bolo u nás všetko, na čo si človek spomenul. Teraz už za nové ceny. A všetky peniaze plynuli do Šaňovho vrecka. Bolo kúzelník, ale taký presvedčený o svojej šikovnosti, že sa sám nachytal. Tých tisíc cigariet, čo nám dal ukryť, bolo iba omrvinkou v rozkrádačke, akú mu nakoniec dokázali.
Dovliekla som sa domov. Už sa šerilo, po domoch sliepňali slabé svetielka, ľudia večerali, modlili sa, možno iba tak sedeli, ukonaní celodennou drinou, ktorej je na jar rovnako veľa ako v jeseni.
Uvedomila som si, že ak sa nestane zázrak, budem sa musieť k tej drine vrátiť. Otec bude mať pravdu a bude mi to do smrti pripomínať.
Sadla som si k peci, bála som sa k stolu.
„Aký hlúpy človek som ja,“ začal otec. „Lebo som hlupaňu vychoval!“
Na to sa nedalo nič povedať. Iba čo mi sťažil to, čo som sa chystala urobiť. ažko som vzdychla a vytiahla z kabelky zväzok bankoviek. Desaťtisíc korún. Starých. Otec na ne pozrel, vytrhol mi ich z rúk a šmaril do pece.
„Hlupák som a hlupákom aj ostanem.“ Ani sa nehneval, mal už toho všetkého dosť.
***
Zázrak sa stal.
Ráno som vstala na svitaní, obriadila dobytok, vydrhla sa a šla do bufetu. Treba otvoriť, mladí sú večne hladní, privezú chlieb, šaláty, malinovky, nemôžem sa tváriť, že sa zrútil svet. Nevedela som, čo bude ďalej, ale vedela som, že si musím plniť povinnosti. Doobeda prišlo auto z podniku, urobili sme inventúru a domov som sa vrátila ako nová vedúca bufetu na stavbe. Našťastie zo mňa nikdy nebude žiadny kúzelník, ale zato sa môžem spokojne pozrieť ľuďom do očí a v noci sa riadne vyspať.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.
|
|
