Zaručený milostný úspech
@ :: Poviedky ::
Dec 17 2014, 20:19 (UTC+0) | 
V Kašove v roku 2014 |
Miesto: Kašov, okres Trebišov
Čas: okolo roku 1950
Autor: Slavomír Szabó
„Počula som aj také, že keď tetka Tereza bola mladica a muž jej odišiel za robotou do Ameriky, nepísal jej vyše roka a nič o ňom nevedela. Bola na neho zlostná, lebo vieš ako to bolo. Niektorí chlapi zatajili, že majú rodinu a oženili sa v Amerike druhý krát. Ale mala aj strach, či sa mu niečo nestalo. Keď prišla Lokšaňa žobrať do Kašova, tetka Tereza za ňou išla a dobre jej zaplatila. Vraj nech tá žobráčka poriadne čaruje. Ešte v tú noc priletel čierny cap, normálne z oblohy, hoc nemal krídla a pristál rovno na streche u tetky. A na chrbte mal jej muža. Bol vraj z toho taký vystrašený, že ešte mesiac koktal, ale už bol doma,“ riekla som potichu, akoby som sa za tie slová sama hanbila a hľadela zblízka do Magdiných očí. Bolo neskoré sobotné zimné popoludnie, takže už vlastne šero, ako to v decembri po Vianociach býva. Celá dedina ležala pod kopami snehu, k domom viedli len úzke chodníky, chlapi i ženy na nich lopatovali už ráno a stredom ulice viedla len úzka cesta lemovaná závejmi. Taká, ktorou len s ťažkosťami prejde jeden voz. Nevedno, čo by sa stalo, kedy sa stretli dvaja gazdovia, ako sedia na rebrinákoch a poháňajú kone rovno proti sebe.
„To s tým capom je riadna kravina,“ zaškerila sa Magda.
„Myslíš?“ povedala som tak potichu, že sa mi sotva pohli pery.
„Lokšaňa je oveľa mladšia ako stará Tereza. Takže keď bola Tereza mladou ženou, Lokšaňa ešte musela byť malé decko,“ Magda mudrovala, akoby o tajomnej žobráčke nič nepočula.
„Moja babka vraveli, že keď ešte ona boli deckom, Lokšaňa tu už chodila po žobraní a vyzerala presne tak ako teraz! Akoby nestarla, vôbec sa nemení, tak sa nečuduj! Vždy sa tu len z času na čas ukáže, poprosí niekoho, nech jej dá najesť a dovolí jej prespať a potom ide zasa po svojom. A neviem o tom, že by ju niekedy odniekiaľ vyhodili. Každý jej otvorí dvere, dokonca nachystá teplé lokše, lebo tie má najradšej, len aby si ju nepohneval.“
Od Vysokého vrchu zavial chladný vietor, čo roznášal prašné zľadovatené kryštáliky snehu, až sme Magda i ja museli skloniť hlavy, nech nám nenúka do očí. Ulice, ktorými sa inokedy prechádza nemálo ľudí, boli teraz prázdne a to mi vyhovovalo. Svojimi rečami o Lokšani som sa chcela dostať k niečomu, čo som túžila rozpovedať a veľmi ma zaujímalo, ako sa Magda zatvári. U nás doma ani u nej by som to nemohla. Nechcela som, aby nás niekto počul. A tak, nech to znie akokoľvek čudne, na tento rozhovor bol najlepší práve stred dediny.
„Vieš, Julka,“ začala Magda, keď vietor konečne stíchol, „kadečo sa hovorí o Lokšani, ale veľa je povymýšľané. Lenže raz sa stalo krivému Jožovi, a počula som to priamo od neho, lebo občas ku nám chodí a hrá s otcom karty, teda keď bol u nás, hovoril, čo sa stalo, keď mu zomrela svokra. Mal ju rád, vraj ako vlastnú matku, aj u nej bývali, u vdovy, a ako sa pobrala na druhý svet, on sa večer od žiaľu kdesi strašne opil. Nechcel sa ani ukázať žene, nech nekľaje, tak šiel do šopy. V prednej izbe spala jeho žena, v zadnej izbe bola na doskách na stole jeho svokra. Ani truhlu jej ešte nestihli zohnať. No a keď si krivý Jožo ľahol v šope na seno, vraj po streche behali mačky a tak ukrutne mňaučali, akoby ich dakto rezal britvou. Že sa to nedalo počúvať, až mu zimomriavky naskakovali a tak si povedal, že radšej ako tu prespí pri nebožtíčke. Potichu vošiel do domu, nech nezobudí ženu a prešiel do zadnej izby. Už si aj chcel ľahnúť na nebožtíčkinu posteľ, šmátral rukami v tme, keď naraz siahol na dáku tvár. Od ľaku vykríkol, až razom vytriezvel a tu sa ozvala Lokšaňa. Vraj nech nekričí, že ona môže spať aj na zemi, lebo na tú posteľ sa dvaja nevmestia. Do izby už vbehla aj Jožova žena s petrolejkou a kričala na Lokšaňu, prečo sa nikoho nepýtala, prečo prišla do domu len tak a prečo šla do izby po nebohej, keď ju ešte nepochovali. Ba zdalo sa jej, že i màtvola na doskách má dajako pootočenú hlavu, akoby s ňou niekto hýbal. Že vraj Lokšaňa je bosorka, isto tam chcela čarovať a už by ju bola vyhnala, ale Lokšaňa začala prosiť, nech ju pustia aspoň do šopy, a že môžu byť spokojní, lebo nikomu sa nič nestane. Tak jej to dovolili a krivý Jožo, hoc ešte dlho nezaspal, vraj už žiadnu mačku nepočul. Nie ako keď si tam ľahol on!“
„No, teda,“ tlačilo sa mi na jazyk, že toto je len také nič oproti čiernemu capovi, čo dokáže priniesť chlapa z Ameriky cez oceán až do Kašova, ale nechcela som, aby sa Magda urazila. „Ozaj si myslíš, že tam chcela robiť dáke čary?“
„Čo ja viem? Iba som zopakovala, čo otcovi povedal krivý Jožo, a to je všetko.“
„Ale niečo si o tom určite myslíš, nie?“ nedala som sa odradiť.
„Prečo si myslíš, že si o tom niečo myslím?“ urobila Magda najlepšie čo mohla, ak človek tlačí na iného tak, aby povedal niečo čo nechce a odvetila mi otázkou.
„Lebo si dávam u Lokšani urobiť čarovný odvar,“ nevydržala som a už som sa priznala. To ste mali vidieť Magdine oči! Skoro jej vypadli zo skrehnutej tváre rovno na sneh.
„Nápoj lásky?“
„Tak,“ prikývla som.
„Pre Mikolaja?“
Teraz som už prikývla nemo a cítila, ako sa mi do primrznutých líc vlieva krv, zohrieva ma a ja sa červenám.
„A...“ začala Magda, ale zasekla sa, keď sa mi spoza chrbta ozval mužský hlas.
„Julka, Magda, čo vy tu? Ako dve baby, čo radšej zmrznú na ľad, než by mali prestať klábosiť!“
Otočila som sa a za mnou stál Imre, kedysi náš spolužiak a teraz parobok. Vôbec som ho nepočula ako prišiel.
„Prídeš s kamarátmi pozrieť na priadky? Len odbehneme domov po priadzu a už sa tam zberáme aj my,“ usmiala sa naň Magda, až jej oči zažiarili. Z úst jej vychádzala para, ktorú napriek hustnúcej tme ešte bolo vidieť.
„A načo priadzu? Však dnes prídu hudobníci. Cigáni. Farkašovci z Hrane. Sme sa na nich vyzbierali, veľa peňazí nepýtali a bude tancovačka! A veď poďte hneď so mnou. Ja tam už idem!“
„O chvíľu Imre, len si ešte musíme ešte čosi medzi sebou...“
Imre sa zasmial, pokrútil hlavou a šiel ďalej sám.
„Sa ti páči?“ premerala som si Magdu, ako za ním hľadela a nevedomky špúlila pery.
„Všimla si si, ako nám povedal? Julka, Magda, čo vy tu... Tvoje meno vravel ako prvé, takže si nemyslím... A vôbec! Má ešte pred vojenčinou!“
„No a? Ja teraz musím domov, ale ty za ním bež, nech nejdeš sama,“ posmelila som Magdu a vlastne som ani veľmi nemusela, lebo sa za ním rozbehla, len aby jej v tej tme nezmizol.
V noci prituhlo. Mrzlo poriadne. Stála som na našom dvore pri dome, triasla sa od zimy a na rozsvietené okno som sa bála pozrieť. Dýchala som si na skrehnuté končeky prstov a dúfala, že rodičia tak skoro neprídu. Priadky sa konali celú zimu v dvoch domoch. V jednom sa stretávali vydaté ženy a v druhom slobodné. Mama už dávno odišla a mohla by sa aj vrátiť. Možno aj otec, ten šiel za kamarátmi trošku porozprávať a niečo si vypiť. Magde som ani nestihla povedať, že prídem neskoro a i keby som tak urobila, netušila som, že tu budem stáť tak dlho. Už včera som sa s Lokšaňou dohodla. Počúvala ma, gúľala očami a robila pri tom všakovaké čudesné grimasy, krútila hlavou, na ktorej jej spod šatky vytàčali sivé kučery, keď som jej vravela, ako ľúbim Mikolaja, ale on sa na mňa ani nepozrie. A keď som ju prosila o dáke kúzlo, pýtala sa ma, či viem držať jazyk za zubami. Potom povedala, že od tejto zimy až kým na budúci rok napadne ďalší sneh, zakaždým keď príde do Kašova, jej mám dať päť lokší a ona mi pomôže. Súhlasila som. Veď čo sú lokše proti láske na celý život! Potom vravela, že mám ísť k domu Mikolajových rodičov a vybrať z neho pár klincov. Tie jej mám doniesť a o ostatné sa už postará. Viete, ako som sa cítila, keď som sa tam cez deň prikradla? Ak by ma zbadali, hoc by ma aj nespoznali, našli by ma podľa stôp v snehu, dobehli a čo by som im potom povedala? Lenže láska je láska a dala by som aj život za to, aby sa moje predstavy o svadbe s Mikolajom zmenili na skutočnosť. Riskla som to. Srdce mi búšilo, ale jeden klinec som už vytiahla z okenice sekerou, čo som si priniesla. Chcela som aj druhý, ale keď konečne povolili a vyliezal von, zlomil sa. Hlavička klinca spadla do snehu, ten som rozhrabala, ale nenašla ho. Už som nevydržala a utiekla som za dom k humnu, kde som vytiahla druhý klinec z dverí. Potom som bežala domov. Jasné, bolo to ešte skôr, než som sa zhovárala s Magdou. A doma, keď Lokšaňa konečne prišla a dala som jej päť lokší a dva klince, poslala ma von, nech tam čakám, kým ma zavolá, lebo kúzlo sa inak nepodarí. Ani dovnútra nesmiem nazrieť oknom, lebo aj to by bol koniec a márna snaha.
Konečne sa dvere otvorili a Lokšaňa vystrčila hlavu, utierajúc si spakruky ústa. „Julka, poď dnu.“
Pobehla som.
„Na, tu máš!“ podala mi do rúk hrnček, v ktorom bolo čosi ako celkom obyčajná voda.
„To je všetko?“ hlesla som prekvapene.
„A čo si čakala? Štyri plné vedrá? Veď kúpať sa v tom nebude! Ale toto musí vypiť! To je už na tebe, ako to urobíš. Ale ak by to nevypil do dna, nechoď sa mi sťažovať, keď nápoj nezaberie, lebo potom to nie je moja vina! No ak si preleje dole hrdlom aj poslednú kvapku, dievča, hovorím ti, ten Mikolaj sa bude držať tvojej sukne ako kliešť!“
Sotva to Lokšaňa dopovedala, vyšla von, niekam, nevedno kam a nevedno, kto ju na dnešnú noc prichýli. Zmocnilo sa ma tušenie, že tak urobila, lebo cítila, že sa blíži otec a bude v zlej nálade. Ten pocit som nadobudla, keď sa takmer v tom istom okamihu dvere opäť otvorili a dnu vkročil otec. Nemohli sa minúť.
„Stretli ste Lokšaňu?“ opýtala som sa, akoby to nebolo jasné.
„Koho?“
„Lokšaňu. Dala som jej najesť, teraz vyšla von.“
„Nie, nestretol,“ pokrútil hlavou v zasneženom klobúku.
„Ale predsa...“ radšej som zmåkla.
„Žobráci! Tým je teraz najlepšie. Alebo by im bolo, ak by mali aspoň kúsok rozumu. Môžu sa pokojne prihlásiť ku komunistom, im nemajú čo zobrať. Práve naopak. Najväčšia zberba a chudoba sa tu bude rozdrapovať a vyhrážať sa, že nám zoberú aj posledné gate, ak nebudeme odvádzať kontingenty. Masť, kožu z prasaťa, vajcia, mlieko, pšenicu, všetko nám vezmú a nechajú len čosi na prežitie! My, čo drieme ako voly, budeme žobráci a zo žobrákov sa stanú páni súdruhovia! Dala si Lokšani najesť? Súdružke Lokšani? Á, Boha jeho,“ otec mávol rukou, „jej môžeš. Nemá to v hlave v poriadku. Žobrák nikdy nebude robiť, len žobrať, alebo brať. Ako komunisti!“
„Otec, nemôžete hádzať všetkých do jedného vreca,“ skúsila som odporovať, ale to ho ešte viac napajedilo.
„Mladá si a mladosť je hlúpa! Pekná, ale hlúpa! Bola si ešte decko, tak si asi nepamätáš, keď raz prišiel do dediny žobrák, dajaký nový, ešte mladý a nebožka Mária mu dovolila, aby spal u nej. Bola vdovica, doma dve malé deti, Janko a Zuza, tvoji rovesníci, čo sú teraz siroty, to o ich mame hovorím. Nevedela sa znova vydať, veľa toho nemali, nebola ani pekná, tak sa nejako s tým žobrákom zblížila. Lenže už nechcela, aby si chodil pýtať jesť po domoch, ale aby robil. Vydržal jeden deň, pomáhal jej na poli a na druhý deň sa stratil. Vrátil sa večer s hrnčekom masti, chlebom, fazuľou, vajcami, s kadečím. Potom povedal, že obchádzal gazdov a žobral v Cejkove. A chcel, nech sa s ním zajtra vyberie i ona do Jastrabieho, že ju naučí, ako sa mať dobre aj bez roboty. Takú hanbu by nebožka Zuza nezniesla a dala mu na výber. On sa mohol rozhodnúť. Mať ženu, roľu, kravu, sviňu, sliepky a svoj domov, alebo chodiť po žobrote. Aj sa rozhodol a odišiel po svojom. Žobrák má na svojej žobrote vlastný podiel, ak netúži svoj život zmeniť. A takí sú z jedného vreca!“
Nemalo význam otcovi odporovať. Ktovie, možno mal pravdu, ale to teraz nebolo dôležité. Keď som si všimla, ako spod hustého obočia uprel zrak na hrnček, čo som držala v rukách, napadlo mi, že je smädný a tak som sa radšej rýchlo pratala do izby a tam preliala svoj čarovný nápoj do fľaše, čo som si schovala pod kabátec. Rýchlo som sa vrátila a otvorila dvere na dvor. Ovanul na mrazivý chlad a bez slova som sa pobrala preč. Ešteže sa ma otec nepýtal, kam idem. Sneh mi vàzgal pod nohami a ja som sa náhlila na priadky, či vlastne na zábavu, lebo ako Imre povedal, dnes je tancovačka.
Keď prídu hrať cigáni z Hrane, vždy je veselo až do noci. Mladí sa napracú do jedného domu, nedá sa tam takmer ani hýbať. Je to celkom iné ako letné zábavy pod šírym nebom. Cigáni s basou a husľami sa tlačia v jednom rohu izby, vyhrávajú, uprostred môže málokedy tancovať viac ako päť či šesť párov a ostatní pri stenách čakajú, kým niekto skončí, aby sa mohli vystriedať. Keď som tam prišla, dunivé hlboké tóny basových strún bolo počuť až von, rovnako ako smiech. V dome sa všetci len tak letmo pozreli kto vošiel, ale nik ma nevítal. Hľadala som očami Magdu. Práve znel rezký čardáš, husle priam vystreľovali vysoké tóny a rezké muzikantské cifry kdesi k stropu izby, kde na podlahe, áno, a teraz som si to dobre všimla, medzi pármi tancovali aj Magda s Mikolajom. S mojím Mikolajom, i keď on o tom ešte nevedel. Musela sa poriadne pobaviť, keď som jej hovorila o zázračnom nápoji! Čo ak to povedala aj jemu, Mikolajovi? On vyzeral spokojne. Mlčky som hľadela, ako si plieska po stehnách, aké pohľady na ňu hádže, keď sa pred ním krútila a ako ju potom chytá za pás, zatiaľ čo mu ona kladie ruky na ramená. Chýbal len kúsok, malý kúsoček, aby si o jeho hruď obtierala prsia! A už nechýbal ani ten kúsoček! Sám si ju tak blízko pritiahol! Cítila som, ako ma premáha zlosť. Nie, oni netancovali tak ako ostatní. Nie ako keď parobok požiada o tanec dievku pre zábavu. Oni tancovali, ako keď tanečník zvádza tanečnicu a ona jeho tiež. Pred oči sa mi navalila červená hmla, mala som chuť medzi nich vbehnúť a zdrapiť Magdu za vrkoč. Veď sa za jej zadkom obracia polovica Kašova, tak prečo nedá pokoj práve Mikolajovi? A on? On sa pred ňou nadrapuje ako kohút pred sliepkou!
Do očí sa mi vtlačili slzy. Otočila som sa prešla z izby do kuchyne. Nik tam nebol. Len starý stôl, pec, kredenc, pár stoličiek, akási truhlica prekrytá tkaným handrovým kobercom a poličky s hrnčekmi. Hneď som jeden vzala a naliala doň vodu z fľaše. Vyšlo to takmer po okraj. Práve v tej chvíli muzikanti v izbe stíchli a na ich uznanie sa ozval bujarý pokrik.
„Napi sa, musel si riadne vysmädnúť,“ pribehla som z kuchyne a natiahla ruku s hrnčekom k Mikolajovi. Pozrel na mňa prekvapene.
„Veď sa napi, zaslúžiš si,“ zasmiala sa Magda a teraz som na ňu prekvapene pozrela ja. Kamarátka moja zlatá. Ona ho nezvádzala. Ona mi ho strážila...
Mikolaj si najskôr uchlipol len trochu. No musel byť isto smädný, lebo nakoniec vypil všetko. Do poslednej kvapky. Myslela som si, že sa v takej chvíli budem cítiť šťastná, ale naraz mi hlavou začali lietať rôzne myšlienky. Napríklad, že klince mali byť z jeho domu, ale to bol iba jeden a druhý z ich humna. Potom mi napadlo, že čo ak je Lokšaňa iba podvodníčka, čo využíva povesť čarodejnice. Keď mi vrátil hrnček, myslela som si, že sa neudržím a spadnem, pretože sa so mnou krútil celý svet.
„Rýchle, pridaj, lebo sa inak nedostaneme na sane!“ utekal Mikolaj krok predo mnou, ako vlastne takmer všetci. Imre doniesol z domu sane. Také veľké, čo jeho otec požičiaval na zvoz dreva. Lenže v nedeľu sa nerúbe, tak sme ich teraz mali my. Vyzerali ako malý voz a spúšťali sme sa z kopca. Nebolo nás tu síce toľko ako včera na tancovačke, motali sa medzi nami aj deti, ale tie som si nevšímala. Hlavne, že prišiel Mikolaj. Už včera tancoval väčšinou so mnou, ba aj ma odprevadil domov. A dnes? Dnes sa správal, akoby som tu bola jediná dievka! Aj teraz, keď sme sa spustili po svahu až k záhradám domov, sedel za mnou, držal ma okolo pása a ja som túžila, aby tá jazda nikdy neskončila. Srdce mi divoko búšilo. Na sánkach nás bolo hádam desať, ale nie každý sa pomestil. Tí, na ktorých nevyšlo, teraz čakali hore na kopci. Ako sme sa spúšťali, aby sme nenabúrali do plota, niektorí parobkovia začali brzdiť nohami. Sane sa prevrátili a my sme sa kotúľali po snehu. Keď som vstala a začala sa oprašovať, Mikolaj mi pomáhal. Lenže to sa už ostatní rozbehli do svahu a my sme zaostávali.
„Daj ruku, potiahnem ťa,“ odrazu som ucítila Mikolajovu dlaň a utekal tak rýchlo, že som sotva stíhala prepletať nohami.
Sánky na vrchu už boli pripravené na spustenie a nakopili sa na ne znova asi desiati. Keď sme k nim došli konečne aj my, pozrela som dole na zasnežené strechy a dymiace komíny, mysliac si, že teraz chvíľku postojíme, kým sa iní spustia.
„Poďte!“ kývla Magda na Mikolaja i na mňa a sama ostatných potlačila, aby sa vytvoril aspoň kúsok miesta. Rýchlo som si chcela nasadnúť, pustila som Mikolajovu ruku, ale sánky sa práve pohli. Isto nechcel, aby som s ostatnými odišla a on tam ostal bezo mňa. Vlastne som to nechcela ani ja. Ale malo to dopadnúť inak. Nie takto. Sane neprešli ani meter, ešte sa vlastne nerozbehli, len pohýnali, keď Mikolaj v snahe zachytiť ma, zdrapol ma za sukňu. Lenže to sme už zrýchlili a on, držiac sa ma ako kliešť, nepoľavil a bežal na nami. Chvíľku. Len tam, kde sa svah mení, prudko klesá nadol a sane sa rozbehli ako blesk. Mikolaj spadol a strhol i mňa. Lenže nie len tak. Kotúľali sme sa dole a ja som sa cítila nejako čudne. Bola mi zima na nohy. A vedľa sa gúľal Mikolaj, stále držiac v rukách moju sukňu. Či skôr moje sukne. V tom páde mi ich celkom strhol z tela. Sukňu vrchnú i spodnú. Keď sme zastali a sánky už boli dávno preč, pár kamarátov a kamarátok, čo ostali na kopci, na mňa hľadeli ako na čudo nevídané. Stála som tam len v hrubých vlnených pančuchách, nohy mi bolo vidieť až po spojnicu a Mikolaj v rozpakoch pobehol ku mne.
„Julka, Mikolaj, teraz nie! Vydržte aspoň do večera!“ zaznel zhora smiech. Čo smiech, rehot to bol a ja som si myslela, že sa od hanby prepadnem. Nečakala som, kým mi Mikolaj sukňu podá. Nerozmýšľala som nad ničím, len chcela byť odtiaľ čo najďalej. Rozbehla som sa dole svahom, v sluchách mi bilo ako zvony na poludnie, potom som utekala poza záhrady na ulicu a domov. Len nikoho nestretnúť, len nikoho nestretnúť! Zbytočné želanie. Tetky i ujkovia, ktorých som míňala, na mňa pohoršene pozerali ako na pobehlicu, ktorú treba ukameňovať. Čo mi povedia doma? Pochopia, že to bola náhoda? Triasla som sa od strachu i od zimy. No keď som konečne dobehla na dvor, keď som naťahovala ruku, že stlačím kľučku na dverách, zdalo sa mi, že počujem Lokšanin hlas. Bola to vlastne iba jedna veta. Jediná. Tá, ktorú mi vravela, keď mi podala čarovný nápoj: „Dievča, hovorím ti, ten Mikolaj sa bude držať tvojej sukne ako kliešť!“
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť Pravé orechové realizuje v spolupráci s MAS Tokaj-Rovina.
|
|
