Zachráňte mäsiara!
@ :: Poviedky ::
Apr 20 2015, 09:16 (UTC+0) | 
ahanovce v súèasnosti |
Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce
Čas: jeseň 1945
Autor: Slavomír Szabó
„Števko, dávaj pozor na to, čo robíš! Z každej jednej slivky musíš vybrať kôstku, inak si niekto môže vylámať zuby. Možno to budeš práve ty! A vlastne, umyl si ich všetky?“
„Či som si umyl všetky zuby? Áno mama. Všetky.“
„Nie! Či si umyl všetky slivky!“
„Aj tie.“
Jasné, dobre som vedel, že mama má na mysli slivky. Len som ju rád takto naťahoval. Aby ste mi rozumeli, mama každú vec povedala aspoň dva - trikrát, stále dookola, akoby som bol hluchý. Občas mi to liezlo na nervy. V taký čas mi dobre padlo do nej trochu podpichnúť, ale nie tak, aby to brala, že jej robím naschvál. Jednoducho, spravil som sa hlúpym. Napríklad pokiaľ ide o chrup, takmer každý deň mi vyčítala, že míňam veľa z toho fajnového pepermintového prášku, ktorý je taký drahý a ťažko sa zháňa. Že ona si voľakedy umývala zuby iba soľou, občas popolom. Ale to teraz nie je podstatné. Podpichol som ju, lebo som sa zlostil, ako ma zamestnala. Naložila predo mňa celé vedrá sliviek, mám ich umyť, kôstky vypučiť von a slivky hádzať do pripravených hrncov. Dnes budeme variť lekvár. Sestra sa vraj musí učiť do školy, mám sa tu teraz trápiť sám. V meštianke dostávajú viac úloh ako my, tak sa Eržička vyvalila na záhrade, pozerá do kníh a zošitov, až kým sa jej to nezunuje a potom určite pribehne, že už je naučená. Som si istý, urobí tak presne v tú chvíľu, keď zahlásim, že mám hotovo. Lenže to ešte potrvá aspoň dve hodiny!
„Tie slivky umy poriadne, dobre? Nie že tam ostane nejaká špina alebo nalepené blato. Pozor, nech ti nespadnú na zem! A ak nejaká hej, zdvihni ju a umy znova! Inak bude lekvár škrípať pod zubami,“ ozvala sa opäť mama. Tie jej rady a príkazy! Akoby som to nevedel! Akoby som mal sedem rokov, ale mne je už dva razy toľko! A každý rok si musím dookola stále vypočuť to isté. O chvíľku isto zahlási, že ak by sa mi zdali nejaké slivky nedobré, nech také ukladám na jednu kopu. Že ich potom sama pozrie a ak by boli naozaj zlé, dá ich zožrať sviniam.
„Števko, ale keby si našiel nejaké slivky, čo už začali hniť, nedávaj ich do kotla! Len ich ulož na kopu. Potom na ne pozriem a prinajhoršom ich hodín sviniam, nech nevyjdú navnivoč,“ ozvalo sa z kuchyne cez otvorené okno.
„Ako môžu vyjsť svine navnivoč?“ opýtal som sa znova hlúpo.
„Nie svine! Tie slivky nech nevyjdú navnivoč!“
„Aha!“ tváril som sa, že som konečne pochopil a robil ďalej. Stlačiť slivku, vypučiť kôstku, kôstku hodiť do jedného hrnca, slivku do druhého. Vziať ďalšiu slivku, stlačiť ju.... a tak stále dookola.
Sedel som na lavičke pred domom na gánku, ranné septembrové slnko mi svietilo priamo do očí už hodnú chvíľu, ale vykôstkované slivky stále sotva pokrývali dno jedného hrnca.
„Pomôžem ti?“ ozval sa zrazu niekto. Miro. Ani som nevidel, kedy prišiel.
„Keď chceš,“ kývol som plecom, posunul sa trochu bokom, aby si mohol prisadnúť a začať robiť. Miro, môj kamarát od susedov, bol u nás často. Hoc odo mňa mladší o rok, ale o dievčatách toho vedel viac ako ja. Preto som sa s ním kamarátil, lebo od svojich bratov sa dozvedel kadečo. Navyše Jano, čiže Mirov najstarší brat, sa frajeril s Kristínou, a to bola najväčšia krásavica v ahanovciach. Rád som počúval Mirove historky, lebo ich často špehuje a potom mi rozpráva, čo videl. Raz ich sledoval, ako sa v záhrade bozkávajú. Sadli si do trávy za ríbezľové kríky a začali sa k sebe túliť. No Jano zistil, že tam nie sú sami. Zobul si nenápadne čižmu a šmaril ju po Mirovi. Zasiahol ho presne do obočia. To mu krvácalo, až sa zľakol, že prišiel o oko. Doma však nepovedal ako sa to stalo. Klamal, že niekde spadol a odvtedy bol Jano k nemu milší a začal mu radiť, ako sa má správať k dievčatám. Áno, dával mu rady na nezaplatenie, ale isto by s tým prestal, keby vedel, že ho Miro sledoval i vtedy, keď sa zavrel s Kristínou do humna. Pozeral na nich cez škáru vo dverách, no oni si ľahli na seno tak, že ich poriadne nevidel. Ale zato počul viac ako dosť! Potom nevedel celú noc zaspať, hrýzol si pery a nadával na osud, že sa tí dvaja nemohli posunúť trochu viac stranou, aby mal lepší výhľad.
„Ak chceš, pomôžem vám aj variť lekvár,“ Miro sa znenazdajky ponúkol.
„Počkaj, počkaj, počkaj.... Pod kotlom zapálime hneď po obede a miešať slivky treba až do noci. Budeš tu so mnou robiť až do tmy?“ skúšal som, aké je jeho odhodlanie. Dôvod som skôr tušil ako vedel.
„Števo, počul som, že tu príde aj Kristína. Jano mi to povedal. Vraj ráno pôjdu na Hornád vyšúchať koberce, ale večer sa nestretnú, lebo Kristína sa dohodla s tvojou sestrou, že jej príde pomôcť miešať lekvár. Tak pomôžem aj ja,“ usmial sa Miro. Už som mu rozumel dobre a predstava driny do noci sa mi začala páčiť. Robiť lekvár totiž nie je len tak. Do obrovského kotla sa najskôr vysype jeden hrniec sliviek. Na malom ohni sa varia bez vody, takže ich treba stále miešať, aby neprihoreli. Keď už je z nich taká brečka, prisype sa ďalší hrniec a potom ďalší. Nakoniec je kotol plný, horúci, mieša sa stále ťažšie a ťažšie, no nemožno prestať ani na chvíľku. Inak by to prihorelo a bolo všetko nanič. Poriadna drina, ľudia sa musia striedať. Varecha veľká, obrovská do dvoch rúk, aby dosiahla až na dno, a keď je brečky po okraj, voda sa z nej odparuje a lekvár začína hustnúť. Vtedy treba ozaj poriadnu silu. A nedajbože, aby lekvár vyprskol. Mama tak vraví, že kadejakú popáleninu možno vyliečiť, ale tie zo slivkového lekváru nechajú fľak na tele navždy. Napriek tomu kvôli horúčave z kotla nikto na seba priveľa šiat nenavlieka. Dievčatá neraz skladali aj lajblíky a miešali len tak v blúzkach. Pot im stekal z vlasov a krku až na hruď, lepil blúzku na telo a to bol pohľad, pre ktorý hodno pomáhať všade tam, kde sú pekné dievčatá a slivky v kotle bublú.
S Mirom sa mi robilo lepšie, rýchlejšie a už mi ani neprekážalo, keď sa ma mama opäť opýtala, či som dobre umyl slivky a či také popučenejšie, čo trošku nahnili, dávam nabok. Miro hovoril o kadečom, ale vlastne vždy o tom istom. O dievčatách. Aj sa ma pýtal, či niekedy pozorujem, ako sa Eržika kúpe. Zdalo sa mi hlúpe priznať, že áno. To sa zakaždým do kuchyne prinesie veľká plechová kaďa, voda nahreje vo vedrách na peci a potom v izbe čakám, kým sa sestra poriadne namydlí. Keď vylezie z kade von a oblečie sa, mama ma zavolá do kuchyne a sadnem si do tej vody, ešte kým nevychladla. Neviem, či aj Eržika špehuje mňa cez kľúčovú dierku z izby, ale asi nie. Radšej to nevedieť. Hanbil by som sa.
„Aha, dievky idú prať na Hornád,“ kývol Miro bradou smerom na ulicu a naozaj. Po ceste schádzali tetky, ale aj ich dcéry a niesli pod pazuchami drevené lavičky a na chrbtoch tkané koberce. „Rýchlo všetko urobme a pôjdeme sa pozrieť,“ navrhol Miro a ja som súhlasil. Najmä vtedy, keď som zbadal, že k Hornádu ide aj Kristína. Ide? Zdalo sa mi, akoby sa priam vznášala. Ako našľapovala z päty na špičku, ako sa pri tom mierne húpala, vrkoč jej podskakoval a zboku vyzeral jej profil tak nádherne a vznešene... Nešla sama, vedľa nej kráčal Jano. Celé ahanovce už vedeli, že sú pár a pomaly čakali len na ohlášky v kostole. Kristína niesla iba jadrové mydlo a tvrdú kefu - ryžak, Jano na jednom pleci lavičku a na druhom dva koberce. Treba uznať, bol silný.
Trochu s obdivom som pozeral na Mira, ako rýchlo chytal jednu slivku po druhej a vyberal kôstky. Jeho ruky sa mi pred očami priam mihali. I ja som sa snažil najlepšie, ako som vedel, a oplatilo sa. Keď sme zavolali, že už je robota hotová, mama vyšla z kuchyne na gánok a čudovala sa, ako sme to stihli. Dokonca sa zabudla znova opýtať, či sú slivky čisté a či sme určite zo všetkých vybrali kôstky.
„Odmením vás, zaslúžite si,“ vošla znova do kuchyne a o chvíľu zas von. V rukách držala dva krajce chleba pokropené vodou a posypané kryštálovým cukrom. To bol zákusok chudoby. Ale zbožňovali sme ho. Mal som rád, ako mi cukor škrípal pod zubami a jeho sladkosť sa mi rozplývala v ústach. Len som povedal, že keď som už všetko urobil, idem sa s Mirom hrať k Hornádu. Práve v tej chvíli vyšla zo záhrady Eržička.
„Mama, už mám všetko naučené. Pôjdem za kamarátkami, dobre?“
Jasné, ako som predpokladal. Ak by som s Mirom robil hodinu dlhšie, hodinu dlhšie by sa učila aj ona, aby nám nemusela pomáhať. No čo už. Len som tak neisto pokýval hlavou a s pochúťkou v ruke vybral od nášho domu z Jarku cez Hájik až ku štreke, kadiaľ vedie železničná trať. Miro šiel vedľa mňa a mlčal. Mal plné ústa. Bolo mi jasné, že v jeho predstavách sa odohráva to isté čo v mojich. Dievčatá a ženy si vyhàňajú sukne, vchádzajú do rieky a ich krásne biele nohy obmýva voda. Na samom kraji pri brehu si cez lavičky prehadzujú koberce, aby sa nad ne nahýnali, polievali ich, mydlili a šúchali kefami. Rád som sa na to pozeral. Oveľa radšej, ako keď som mal chodiť pomáhať mame šúchať koberce ja.
Už sme boli takmer pri trati a stačilo prejsť cez koľajnice k rieke, keď zrazu okolo nás prebehlo pár chlapov, ale aj žien a čosi kričali. Vraj prišli Rusi a zatýkajú. S ich volaním sa otvárali všetky okná, ľudia vychádzali pred domy, niektorí opatrne, iní zasa rozhodne a rýchlo mierili na jedno miesto. Na Valal. Aj my sme razom zabudli na Hornád i na dievčenské stehná a pobehli za nimi. Dlho sa o tom hovorilo. Do mnohých dedín došli ruskí vojaci, v rukách zoznamy, čo nevedno kto spísal a brali mužov, ktorí vraj spolupracovali s Nemcami a s Maďarmi. Všetci to vedeli. Aj malé deti. Aj my.
Na Valale, na pľaci pred domom urbariátu, sa už zhromaždilo hádam sto ľudí. Mračili sa a nespokojne vykrikovali. Ak by ruskí vojaci stojaci pri svojich autách nemali samopaly, hádam by sa na nich vrhli. S Rusmi sa tam vytàčal aj neznámy muž v dlhom montgomeráku a s čiernym klobúkom, hoc bolo ozaj teplo. Vraj tajný. Pozerali ku kostolu. Práve odtiaľ sa blížili ďalší štyria vojaci a medzi sebou viedli uja Imra.
„Išli ste po Vasiľa? Šiel niekto po neho?“ kričali ženy a iní odpovedali, že hej, len či je doma.
Keď eskorta prišla k ľuďom, so strachom sa rozostúpili a ujo Imro sa razom ocitol pred tajným policajtom a ruským veliteľom.
„Vy ste...?“ začal sa pýtať tajný, ale niekto ho prerušil.
„Áno, je to on. Náš mäsiar, ktorý pomáhal partizánom!“ zaznela plynulá ukrajinčina a nielen tajný, ale aj ruský veliteľ a jeho vojaci spozorneli.
„Chcete povedať, že máme zlé informácie? A kto ste vlastne vy? Ste Ukrajinec?“ pozrel ruský veliteľ na uja Vasiľa, ktorý predsa len došiel, či skôr dobehol a hlas sa mu triasol nie zo strachu, ale že sa ešte nestačil vydýchať.
„Tak je. Som z Podjarkiva. Z ¼vovskej oblasti. Tam som sa narodil, ale bol som ešte decko, keď sme sa prisťahovali na Slovensko. Tu som sa oženil. Do ahanoviec,“ Vasiľ natiahol ruku a podal ruskému veliteľovi akési doklady.
„Vy ste boli partizánska spojka?“ Rus vravel trochu s rešpektom, keď pozrel do papierov, ktoré mali v danej chvíli veľkú cenu.
„Áno, a spolupracoval s nami aj Imrich,“ ukázal Vasiľ na mäsiara, ktorý mal oči nalepené na priateľovi, chápajúc, že sa v týchto chvíľach rozhoduje o jeho osude.
„Keď bol partizánom aj on, nech tiež ukáže papiere,“ rozhodol Rus, šúchajúc si vystretým prstom nos, čo bolo neklamným znakom toho, že je v rozpakoch.
„Papiere nemá. Ukrajinskí vojaci, čo viedli partizánov, nám ich dali ešte vlani na jar. Nech sa vieme preukázať, keď príde vojsko. Aby nám dôverovali. Lenže v októbri prišli do ahanoviec Nemci na nákladiakoch. Rabovali. Brali najmä svine, tie sa im nakladali ľahšie ako jalovice. Tiež kadečo, čo našli v izbách a v komorách. A komu asi prehrabávali dom najviac, ak nie mäsiarovi? Len čo odišli, tuto Imro mi sám povedal, že papiere radšej rýchlo spálil, nech ich nenájdu. To sme mali ešte iba toto,“ ukázal Vasiľ na jeden z dvoch dokladov, ktoré predložil. „To druhé, čo je napísané po slovensky, sme si po oslobodení mohli ísť dať vystaviť do Košíc, ako potvrdenie odboja. Ale na to bol potrebný ten prvý papier. Keď som Imrovi vravel, nech ide so mnou, že tam všetko vysvetlíme, vravel, že nie preto pomáhal, aby mal o tom doklad, ale aby sme vyhnali fašistov. Taký človek si zaslúži medailu, nie zatykač!“
„A ako pomáhal? Bežal so samopalom medzi zákopmi a hádzal granáty do nemeckých šíkov?“ uškrnul sa viac než ironicky tajný policajt a posunul si klobúk hlbšie do čela.
„Za dedinou smerom na Kostoľany bola hranica. Veď viete, keď sme patrili pod Maďarov. Ale tí ahanovčania, čo mali pozemky na slovenskej strane, tam mohli chodiť pásť naše kravy. Pustili ich, taká bola dohoda, no pred zotmením sa museli vrátiť do ahanoviec. Ale i keď ich zakaždým kontrolovali slovenskí aj maďarskí vojaci, nikto nepočítal, koľko kráv išlo tam a koľko nazad. Tak je to! Pre rodinu je krava živiteľka, každý si tú svoju chráni ako môže. Hej, Imro ich má dosť, ale i tak pozná ich cenu. Cez vojnu sa na tom dá dobre zarobiť. V každej dedine mäsiari zbohatli. Ale tento tu nie! Prečo? Lebo dával celé kravy partizánom!“ Vasiľ postupne prešiel z ukrajinčiny na slovenčinu a rozohnil sa možno až priveľmi, lebo Rusi hľadiac na zamračený dav podvedome stláčali svoje zbrane stále viac a viac.
„Spýtam sa ešte raz. Prečo by som mal veriť tomu, čo poviete?“ tajný opakoval svoju otázku ako hluchý.
„Vasiľ stál pri cintoríne, keď tadiaľ prichádzali Rusi! On vítal vojsko a vravel, že dedina je čistá, že tu už netreba bojovať. Poznal sa s nimi, s tými partizánmi, čo prišli s vojakmi. Boli v spojení!“ kričali ľudia jeden cez druhého a ja som mal z toho taký čudný pocit. Už dávno sme sa prepchali pomedzi mužov a ženy dopredu, a tak som videl všetko ako v divadle. Ako ujo Vasiľ berie Rusovi z rúk papiere a dáva ich tajnému. Ako si ten vyťahuje okuliare, dýcha na ne, čistí ich vreckovou a potom číta. To už nekričal nikto. Práve naopak. V tej chvíli bolo také ticho, že keď na blízkom strome zaspieval drozd, počul som to, akoby mi trilkoval rovno do ucha.
„Zajtra ráno k nám prídete. Spíšeme zápisnicu, kde ešte raz poviete všetko tak, ako dnes. Potom budem môcť tohto muža vyškrtnúť zo zoznamu. Možno ho ktosi udal zo závisti. Mohol to byť aj niekto z detstva, niekto, komu prebral frajerku, alebo sused, čo mu závidel majetok. ¼udia sú rôzni, ja len plním príkazy,“ vrátil tajný policajt Vasiľovi doklady a obrátil sa na ruského veliteľa. „Môžeme ho pustiť?“
Ten prikývol.
Mäsiar Imro vyšiel spomedzi vojakov, ruky sa mu zjavne triasli a v tej chvíli nebol schopný slova. Len pozrel na všetkých naokolo a potom sa pomaly vybral po ceste hore, tam ku kostolu, kde stál i jeho dom.
¼udia sa rozišli, aj ujo Vasiľ sa pobral domov a vyzeralo to, že je zatýkaniu koniec. Omyl. Rusi vraj potom znova vyšli na Valal a odviedli najmenej dvoch mužov. Takých, čo udávali Maďarom, kto nesúhlasí s Horthyho Maďarskom a nemeckou Treťou ríšou. To som sa dozvedel až večer pri varení lekváru, navyše s tým, že možno tých mužov bolo ešte viac. Teraz som však išiel mlčky s Mirom ku trati.
„Nie je to ešte ani týždeň, čo som rozprával s Vincom. So synom uja Vasiľa. Vravel o tom, ako sa raz cez vojnu v noci zobudil. Vošiel do kuchyne a tam potme sedeli jeho otec a nejaký čudný muž. Keď zapálil petrolejku, skoro sa zľakol. Že mal také šikmé oči a zdal sa mu veľmi škaredý. Jedol chlieb s margarínom a z taniera si kládol do úst kyslú kapustu. Bol to Rus, čo bojoval s partizánmi a prišiel na výzvedy. Otec Vincovi povedal, že o tom nesmie nikomu hovoriť,“ prerušil som ticho.
„A vidíš? Povedal to! Neudržal tajomstvo!“ zarehotal sa Miro.
„Povedal mi to až teraz, keď je po vojne. Teraz už môže,“ skúsil som Vinca brániť.
„Štefan, čo si zabudol? Čo tu trepeš? Koho teraz také veci zaujímajú? Nevieš kam ideme? K Hornádu! Vykasané sukne, mokré blúzky, môžeme sa popozerať!“ zdvihol Miro obočie a zrak sa mu rozjasnil.
„Myslím, že ja už nejdem. Musím sa vrátiť domov na obed. Mama by sa hnevala. A potom pôjdeme variť lekvár. Veď prídeš, nie?“ skúšal som to uzatvoriť.
„Jasne, že prídem. Keď tam bude Kristína i Eržička, tak to si nenechám ujsť!“ lúskol Miro prstami ako svetaznalý švihák, ale musím sa priznať, že v tej chvíli sa mi zdal ako úplné decko. Moje myšlienky sa uberali inam. K tomu, čo som práve videl, čoho som bol svedkom. Miro je predsa len o rok mladší. I keď, musím priznať, inak s ním býva zábava.
|
|
