Sedem životov
@ :: Poviedky ::
Aug 30 2015, 15:47 (UTC+0) | 
... |
Miesto: Kolibabovce, okres Sobrance
Čas: takmer súčasnosť, tesne pred rokom 2000
Autor: Slavomír Szabó
Pozametal som dvor a pozrel na oblohu. Začalo sa stmievať, no ešte nie celkom. Posledné lúče slnka farbili mraky dočervena. Vedel som, že z nich pršať nebude; boli to len také baránky, čo plávajú nad našimi hlavami ako nariasené periny a počas dňa zmierňujú letnú páľavu. Cítil som, že na mňa prichádza akási zádumčivá nálada, i keď v tej chvíli by som sa mal cítiť presne opačne. Byť strohý, nabrúsený a pripravený konať. Pozrel som na svoj pásový traktor, tú moju pýchu odpočívajúcu v rohu záhrady a ešte raz si premyslel, ako vyleziem na jeho strechu. Aby ste mi rozumeli, mám už svoje roky. Som dôchodca. To je ten stav, na ktorý sa tešíte, keď desaťročia svojho života spočítate na prstoch jednej ruky, ale ak váš čas naozaj príde, túžite ešte, aby vás naokolo potrebovali, aby ste robili niečo užitočné a ľudia pritom občas uznanlivo pokyvovali hlavami. Tak som sa dal na pestovanie marhúľ. U nás v Kolibabovciach má tradíciu skôr hrozno, ale prečo nebyť trochu iný? Niekedy veľa netreba, stačí nápad, vysadiť zo dvadsať stromov a byť najväčším pestovateľom daného ovocia v dedine. Pre seba, pre priateľov a ak náhoda dá, bolo by možno aj na predaj. Lenže práve to ma teraz začalo trápiť. Sotva marhule dozreli, dokonca ešte ani nie celkom, so zberom hodno počkať aspoň týždeň, ktosi ich začal kradnúť. Dosť dlho som sa staral o stromy, kypril zem okolo koreňov, v predjarí strihal konáre, nenechám to predsa len tak! Tak som sa nachystal. Rozhodol som sa, že noc strávim na streche svojho traktora a keď zlodej príde, zasvietim naň baterkou, zakričím a... A čo ďalej? Ešte neviem, uvidím, čo zlodej urobí...
Odložil som metlu, vzal baterku a čakal. S pribúdajúcim súmrakom bolo naozaj príjemne, už som aj vyliezol na to moje miesto, výhľad som mal dobrý. Po chvíli ma celkom zakryla tma, len tie baránky sa kamsi roztrúsili až za obzor a obloha bola odrazu jasná, plná žiarivých hviezd. Spev vtákov, čo donedávna od lesa napåňal celé okolie svojimi trilkami, ustal. Nevedel som, ako dlho takto budem ležať, možno i celú noc. A ak nik nepríde? Cez deň si pospím a zajtra to zopakujem. Ale on určite príde, veď vidí, že čoskoro úrodu pozberám a potom mu neostane už nič.
Strecha traktora podo mnou trochu zavàzgala, dlho som si hľadal dobrú polohu, aby ma netlačilo. Pozeral som na záhradu tak, ako kedysi ešte zo strechy nášho domu, keď som po svete pobehoval v krátkych nohaviciach a konopnej košeli. Ale to bol iný svet, iný život. Koľko životov vlastne prežije človek medzi svojim narodením a smrťou? Jeden? Mohol by som tomu veriť, ak by sme narodenie prijímali ako jediný začiatok a smrť ako jediný koniec. Isto, kedysi to azda bolo možné. Niekedy, keď čas nezrýchľoval tak ako teraz. Človek sa narodil trebárs v období kráľov a feudálov a rovnako aj zomrel. No myslím si, že v terajších časoch človek prežije životov ďaleko viac. Samozrejme, ak za začiatok i koniec prijímame začiatky a konce spoločnosti, ktorá nás obklopuje. Narodil som sa v hrdom Československu, ale v tridsiatom deviatom som sa aj s našou dedinou stal súčasťou Maďarska, čo uchmatol regent Horthy. To bol druhý život, iný ako predtým a tretí začal vojnou. Po ňom štvrtý, keď sme boli opäť necelé tri roky časťou slobodného Československa, až sa vlády zmocnili komunisti a začali sme podľa ich plánov budovať novú spoločnosť. To bol už piaty život. Aj na šiesty došlo, i keď krátky. Po revolúcii, čo získala meno podľa zamatu, sme boli opäť v novom Československu, ale zasa len zo tri roky, až nastúpil môj siedmy život a stali sme sa samostatným Slovenskom. Cha! Vidíte? Nielen mačka má sedem životov. Aj ja, aj mnohí iní. Ten siedmy je azda posledný, človek už má čosi odžité a možno by si zaslúžil aj dáke znamenie, že tu nebol nadarmo, zbytočne, ale všetko malo i má svoj význam a vedie k niečomu, čo môžeme skôr tušiť ako poznať. Dostať znamenie je dobré. Je to dôkaz toho, že tam niekde niekomu stojíte za to, aby vás vyrozumel o tom, čo vás čaká. Nikdy som neveril, že smrť je bránou do prázdnoty. Blíži sa môj odchod zo siedmeho života? Tak čo bude ďalej? Zádumčivá nálada na mňa doliehala stále viac a viac. Možno je to tým, že človek starne rýchlejšie ako krajina, že pohľad na nočnú záhradu vo mne so spomienkami z detstva vyvolával viac nostalgie, než by som si želal a oživil všetky nálady a pocity, ktoré mnou kedysi prechádzali.
Moja mama zomrela, keď som mal dva roky. Jej úlohu prevzala babka. Otec bol vtedy ešte mladý, musel sa poriadne oháňať, aby nás uživil. A zatiaľ čo som sa učil prvé kroky, objavoval v mlákach svet s odrazom oblohy a neskôr sa i začal učiť prvé písmená, Kolibabovce obsadili maďarskí vojaci. Nerozumel som im rovnako, ako som nerozumel učiteľovi a nechápal, prečo sa v škole nesmiem učiť hovoriť tak, ako rozprávame doma.
Detský vek mal iné priority než politiku. Bol to predovšetkým svet hier a radosti, v ktorom neostávalo veľa úvah o slobode či chudobe. Detská myseľ je už taká. Čo najviac bezstarostná a veselá. Spomínam si, ako sme sa ako deti rozhodli zahrať na strašidlá. Nikdy som si nemyslel, že skutočne jestvujú a dodnes mám názor, že ľudia, ktorí v ne veria, to nemajú v hlave všetko v poriadku Babka chodievala na priadky a vždy sa vrátila s nejakou novou historkou. Vraj dedinu obchádzajú zlé sily. Že za noci raz tá, raz iná žena zočila, ako tadiaľ prechádzajú prapodivné vysoké postavy, hlavy im siahajú až kdesi po strechy domov, ale nikdy nikto im zatiaľ do tvárí nevidel. Sú celé čierne, vlastne vyzerajú ako vzpriamené dlhočizné tiene, chudé až vyziabnuté. Vraj to môžu byť vyslanci smrti, ktorá sa chystá kosiť životy vo veľkom.
Ani môj kamarát Mižo tomu neveril. Niektorí kamaráti však pri rečičkách o tajomných prízrakoch vyzerali vydesení na smrť, až sa im triasli kolená. Navyše stala sa mi taká zvláštna vec. V lete som často spával v stodole v sene. Nielen ja, takmer v každej rodine bol taký zvyk, že s teplým počasím chodia deti spať mimo domu, kde sa inak v zime všetci tlačili. A keď som sa v jedno ráno prebudil a vykrútil z deky, ešte som si pretrel oči a znovu ľahol. V sene sa čosi šuchlo a na moje holé nohy vyliezla vretenica. Neuhrýzla ma, len cez ne preliezla a mierila preč. Možno vám to nedá žiaden zmysel a skutočný význam, ale ja som v tej chvíli uveril, že budem dlho žiť. Pre mňa si žiadne tajomné zjavenia neprídu, môj život má pevný koreň. Posilnilo ma to ešte viac.
V dedine sme mali chlapca, ktorý sa volal Piťo. Chudáčik, vždy bol tak trochu na hlavu. V škole mu to nešlo, všetko mu bolo potrebné najmenej zo tri razy povedať, kým to pochopil a rozprával tak huhňavo, že mu takmer nikto nerozumel. Detská duša vie byť aj krutá a tak nečudo, že si z neho každý robil posmech a on sa nás preto stránil. Raz sme, teda Mižo a ja, dostali nápad. Vystrašíme Piťa! Najskôr sme na to použili pravítka. Ani neviem, odkiaľ sme sa dozvedeli, že do pravítka stačí navàtať dve dierky. Jednu na jednom konci, druhú na druhom. Do jednej potom navlečiete špagát a uviažete. Druhý koniec špagátu vezmete do ruky a roztočíte ho tak, aby vám pravítko poriadne rýchlo krúžilo nad hlavou. Azda kvôli tej druhej dierke to začne vydávať zvláštny zvuk, trochu hvízdavý, trochu ako hukot, ale určite taký, čo sa na žiaden iný nepodobá. Ak teda počujete len ten zvuk a neviete, čo ho vydáva, je pre vás tajomný. V spojení s rečičkami o čiernych posloch smrti bol priam ideálny čas. Chodili sme tajne po nociach z domu a krúžili pravítkami pod oknami. Najčastejšie pri Piťovom okne a on, chudák, chodil a rozprával, že už ich obchádza smrť, zatiaľ len vrčí, ale čierne tiene sa sťahujú nad ich domom, že im isto dakto pobosoroval. Dávali sme pozor, kto sa mu smeje a v noci potom išli vystrašiť aj tých. O chvíľu sa po celých Kolibabovciach hovorilo len o zlých znameniach a istej blízkej pohrome. Nakoniec sme sa s Mižom rozhodli, že by to malo mať nejaké pokračovanie, lebo ľudia si na ten zvuk zvyknú a čoskoro sa prestanú báť. Začnú vychádzať von, zisťovať, čo sa v skutočnosti deje a bude po zábave.
Na ďalší deň sme sa obliekli celí do čierneho. Vysokí ako tie prízraky sme síce neboli, ale na vyľakanie to mohlo stačiť. Vedeli sme, že aj Piťo spáva v stodole a sám, lebo bol jediný. Tak sme sa tam večer vkradli, ale márne sme ho hľadali. Znamenalo to, že ešte neprišiel. Ukryl som sa teda v ich záhrade a Mižo v slame. Po chvíli sa Piťo ukázal, neviem, kde bol, ale podľa tej jeho ťarbavej chôdze, akoby naklonený na jeden bok, som ho spoznal. Rýchlo som roztočil pravítko a len čo sa ten zvuk vzniesol nad záhradou, Piťo utekal. Smiešne, tak ako smiešne chodil. Rozbehol som sa za ním a zbadal ma. Videl vo mne čierny prízrak. Keby mu v tej chvíli niekto meral čas, asi by sme mali nového rekordéra v behu o život. Zabuchol za sebou dvere do stodoly, ale to už prišla Mižova chvíľa a ten tam hneď vyskočil zo sena. Piťo, naopak, sa doň zas rýchlo zahrabal a čakal, kedy vzduchom zasviští kosa zubatej. Začal kričať. Príšerne vrieskal, ale to som už aj s Mižom ušiel preč. Piťov hlas však znel za našimi pätami poriadne dlho. Keď sme zastavili za dedinou, mlčali sme. Bolo nám i do smiechu, ale predovšetkým sme tušili, že sme to asi prehnali. Do rána som potom nespal, trápilo ma, či sa Piťo načisto nepominie na rozume. Veď on nevedel, že to všetko bola iba zábava, myslel si, že prízraky sa zjavili skutočne.
Dnes už viem, že sme to nemali robiť. Hovorila o tom celá dedina, každý tvrdil, že teraz sa už zlo prejaví naplno. Aj sa prejavilo, ale inak a s našim strašením to nemalo nič spoločné. Prišla vojna. Jej zmysel som celkom nechápal, veď prečo by sa mali ľudia zabíjať, keď svet je taký krásny, rastú v ňom sladké čerešne, lesy lákajú na prechádzky a je úžasné po dlhej ceste strčiť nohy do žblnkotajúceho potoka. Dospelí to asi videli inak. Vzácny detský pohľad! No najviac nad moje chápanie bolo, keď ma otec vystískal, vybozkával a prosil ma, nech budem silný, no i poslušný a dobrý zároveň. Potom odišiel s ostatnými chlapmi na front. Roky prešli, vojna skončila, ale otec sa nevrátil. Bolo by zbytočné robiť si ilúzie, že padol niekde v boji proti Hitlerovi a za slobodu nás všetkých. My sme vždy boli roľníkmi, vinármi, drevorubačmi a furmanmi, nie vojakmi! On len urobil, čo musel. Narukoval a potom sa po ňom zľahla zem. Až rok po vojne k nám prišiel jeden muž. Bol zo Záhoru, videl som ho prvý krát; babka tiež lovila v pamäti, aby si spomenula, či ho už dakedy zazrela. Povedal nám, ako sa veci majú. Bol s mojim otcom od chvíle, čo ich odtiaľ odviezli k vojsku. K maďarskému vojsku, kde ani nerozumeli veliteľom, kde nedostali skoro žiaden výcvik a už ich poslali bojovať. Maďari stáli na strane Nemecka, nuž ich museli brať všade ako okupantov. Boli dve možnosti. Poslúchať veliteľov a žiť do konca života s výčitkami svedomia, alebo sa nechať zajať. Otec aj s niektorými ďalšími zvolili tú druhú možnosť. Ich oddiel bol práve v Rumunsku, keď sa ocitli v zajatí, lenže v inom, než čakali. Nikto sa ich nepýtal, kto sú a odkiaľ. Videli maďarské uniformy a tak ich odviezli. Do Ruska, na Sibír. Otec vraj zomrel od zimy a hladu, tam niekde leží, možno v spoločnom hrobe, možno nie, neviem. Nikdy to nebudem vedieť.
Sloboda však priniesla viac radosti než bôľu. Mladí parobkovia i dievčatá sa stretávali uprostred dediny, spievali a tancovali. Len tak bez muziky. I ja medzi nimi. Verili sme v lepšiu budúcnosť, nič nás nedokázalo rozladiť. Ani správy o Gottwaldovi a opatrenia voči gazdom, ktorých začali nazývať kulakmi. Navyše sotva prešli dva roky od chvíle, čo sa komunisti chytili vlády, zomrela aj moja babka. Rakva šla do zeme, dom ostal prázdny a ja, čistá sirota, som bol odkázaný len a len na seba. Hľadal som niečo pekné, voľačo, čo by dávalo môjmu životu zmysel a nečudujte sa mi, prosím, nečudujte, že ma oslovili vidiny krásneho života, v ktorom všetko bude patriť všetkým, teda myšlienky komunistov. Museli by ste prežiť to, čo ja, žiadne rozprávanie cez vás neprenesie všetky tie pocity, v ktorých som sa zmietal ako mladý človek hľadajúci svoje miesto pod slnkom.
Do dediny prichádzali noví ľudia. Agitátori. Verbovali gazdov do družstva. Lenže v Kolibabovciach sme mali veľa chlapov, čo bojovali v Rusku. Rozprávali, aká je tam strašná chudoba a ak máme viesť hospodárstvo podľa ich vzoru, tak amen s nami. Z týchto mužov sa takto stali nepriatelia spoločnosti, dopúšťali sa ohovárania socialistického zriadenia, noviny predsa o Sovietskom zväze písali inak. U nás to však nebolo až také zlé ako napríklad v Porúbke. Tu nikomu nevzali majetky nasilu, namiesto družstva sme založili traktorovú stanicu a ľudia sa učili orať inak než koňmi. A keď nakoniec vzniklo i družstvo, celkom sa mu darilo. Viete, aké to boli prevratné zmeny? Najmä pre ženy. Dovtedy boli iba domáce gazdiné, ale naraz mali zamestnanie. Veľmi to na ne vplývalo, cítili sa dôležitejšie. A neskôr, keď družstvo prinieslo prvé výsledky, ľudia vraveli, že ho mali založiť ešte aj skôr. Pestovali sme pšenicu, jačmeň, zakladali vinice a chovali svine, býky, kravy a ovce vo veľkom. Celá dedina ako jeden gazdovský dvor. Stále si myslím dve veci. Družstvá sa nemali rušiť ani po revolúcii, po tej, čo ju nazvali zamatovou. ¼udia odvykli drieť na roliach, jedna celá generácia vypadla z kolobehu dedičstva lásky k pôde, polia stoja, zarastajú burinou, hodnoty sa strácajú. Ešteže som kúpil ten traktor. Štyridsať rokov som na ňom jazdil, je to poctivá mašina a inak by skončila v zbere šrotu! Za pár korún mi ju predali tak, ako rozpredali všetko, keď sa družstvo likvidovalo. Už si na ňom nepojazdím, ale stále, keď naň pozriem, pripomína mi najkrajšie roky môjho života. A druhá vec, o ktorej som presvedčený – komunisti to v počiatkoch mysleli dobre. Aspoň tí obyčajní z dedín. Lenže do strany sa dostali zlí ľudia, preto strana musela padnúť.
Už sa mi neležalo pohodlne, strecha traktora ma tlačila, asi ozaj nebola urobená na vylihovanie. Ležal som ďalej hľadiac do záhrady a rozmýšľal. Čo to dnes so mnou je? Prečo sa mi v hlave premieta celý život? Prečo každý pohľad, každá myšlienka ma vracia späť do časov, keď som bol mladší? Veď teraz tu čakám na zlodeja, aby som si uchránil marhule! Aha, hviezdy sú úžasné, dávajú viac svetla, než som čakal a mám pekný výhľad na okolie až po kríž. Hej, ten kamenný kríž, kde sme sa neraz hrávali. Je starší než ja, omnoho starší, svedok viacerých než siedmych životov. Kým sme nemali kostol, pri ňom vždy na Veľkú noc stával farár a svätil pasku. ¼udia tam prichádzali v najlepších šatách s parádne vyzdobenými košíkmi a v nich tie najlepšie dobroty. Ako dieťa som sa tam motal, tešil sa, že už o chvíľku skončí štyridsaťdenný jarný pôst a babka už konečne vyberie dačo dobré pod zub. Najlepší zákusok bola vždy len klobása! Cha – a zasa som tam, zasa spomínam. Komunisti a cirkev. To vraj nikdy nešlo dohromady. V panských mestách možno, ale Kolibabovce i dediny na okolí mali svoj vlastný život. Komunistami sa stali aj ľudia, čo v tridsiatom siedmom stáli v uvítacom zástupe, keď prišiel biskup Pavol Peter Gojdič, aby požehnal nášmu novopostavenému kostolu. A chodili na bohoslužby i potom. Tu sa to tak nebralo.
Stop! Koniec rozmýšľaniu, koniec rozjímaniu, veď mi tu príde zlodej, oberie všetky marhule a ja budem spomínať so zasnenými očami? Musím dávať pozor, kto to je, aby som, ak bude treba, zavolal aj políciu! Zlodeji sú prefíkaní, veď aj my sme ako chlapci mali svoje finty. Najskôr sme sa ukryli a čakali, či niekto nebude strážiť. A keď bolo dosť dlho ticho, preliezli sme cez plot a už sme si pchali slivky či jablká za košele.
Moment! Čo sa to so mnou stalo? Koľko z môjho prvého života vo mne ostalo, keď teraz tu čakám plný trpkosti pre pár marhúľ? Keď nás ako chlapcov načapali na slivkách, poťahali nás za vlasy a dosť. Žiadna dráma, žiadni žandári či súdy. To som sa tak zmenil?
Vo chvíli, keď som si toto uvedomil, uvidel som svetlo. Nie, žiaden zlodej s baterkou. Vychádzalo od kríža, na ktorý som stále hľadel. Bolo krásne. Silný a široký svetelný prúd, akoby vyžarovaný obrovským reflektorom si to namieril šikmo na oblohu, asi niekde tam v smere nad Porúbku. Môžu sa mi všetci smiať, ťukať si po čele, hovoriť o mne, že mi šiblo, ale z toho svetla sálalo niečo nadpozemské, krásne, niečo, čo ma napåňalo pocitmi, aké som doposiaľ ešte nezažil. A keď som na to hľadel v nemom úžase, odrazu sa v tom svetle ukázala akási postava. Neviem, či mužská alebo ženská, videl som len jej obrysy. Stála pri kríži, zdvihla obe ruky a vo svetelnom prúde stúpala až k nebu. Pomaly, ale isto, akoby nebolo na svete nič prirodzenejšieho. Oči sa mi zaplnili slzami a srdce mi bilo tak silno ako v mojich mladíckych rokoch. Postava vystúpila až k oblohe, svetlo zoslablo a nakoniec úplne zhaslo.
Zliezol som zo strechy traktora a šiel pomalým krokom domov. Ticho a pokorne so srdcom plným nádherných pocitov, ktoré azda nie je možné vyjadriť rečou človeka. Možno to bolo znamenie, ktoré som spomínal na začiatku. Nech je to už akokoľvek, som si istý, že nepochádzalo z tohto sveta.
(Keď som o tom neskôr hovoril v dedine, zistil som, že ten nádherný svetelný prúd videli okrem mňa ešte ďalší traja ľudia. Vravel som to aj farárovi. Najskôr mi povedal, že on sám nebol svedkom žiadneho podobného úkazu, ale potom na mňa pozrel trochu inak a dodal: „Nie každému je súdené to vidieť.“)
|
|
