Křtomil
@ :: Poviedky ::
Dec 05 2015, 21:52 (UTC+0) | 
Obec Køtomil v súèasnosti |
Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: rok 1241
Autor: Slavomír Szabó
Som kat. Som človek, ktorý nezriedka navlečie odsúdenému povraz na krk, aby ho zbavil života. Ak previnilec nemá šťastie, ak mu pád po vykopnutí debny spod nôh nespôsobí, že mu slučka trhnutím zlomí väzy, začne sa dusiť. V takých chvíľach je mojou úlohou sledovať, ako sa povraz sťahuje, ako ho škrtí, berie mu dych, až mu vyliezajú oči z jamôk, ako sebou hádže, metá sa, až nakoniec ho opustia sily i život. Potom musím zistiť, či mu už naozaj dotåklo srdce, aby som ho opäť zvesil. Nie je mi cudzia ani poprava sťatím, keď odsúdenec položí hlavu na klát, aby môj meč zasvišťal vzduchom a prudkým švihom oddelil hlavu od tela. Chceli by ste byť mojimi priateľmi?
Áno, som človek, ktorý pomáha aj pri vypočúvaní zločincov. Nezdráham sa natiahnuť zločinca na škripec, lámať mu prsty, či priložiť žeravé železo na telo. Ešte skôr, než vykonám svoje dielo, vidím zblízka, ako sa ma vypočúvaní boja. Ich strach z nich priam srší, cítim ho na perách, na jazyku, čo mi v takej chvíli vyschýna, a to mi pomáha poznávať hodnotu života. Zdá sa vám to hlúpe? Čo môže vedieť kat o hodnotách, keď sa živí mučením a zabíjaním ľudí? Tak! A teraz mnou isto pohàdate. Nemáte záujem o moju spoločnosť, aj keby som vás pozval na vynikajúcu večeru. Lenže viete, ako sa cítia obete zločinov? Váš pohľad by sa celkom určite zmenil, keby som mal sťať človeka, ktorý zabil vašich rodičov. Zbičovať toho, kto vás prepadol, ohrozoval na živote a olúpil na cestách, alebo mučením prinútiť naničhodníka, aby prezradil, kam uniesol a kde ukrýva vašu dcéru.
Napriek tomu, že žiaden súdny človek nemôže pochybovať o zmysle mojej existencie, ľudia ma len tak pre nič za nič nevyhľadávajú. Je to tak zaužívané, že s katom sa nikto na ulici nevíta ako s dobrým známym, nestláča mu priateľsky ruku, nepýta sa ho, či mu zdravie slúži. Dokonca keď idem na trh, kde sa v dave tlačí hlava na hlave, okolo mňa sa vždy vytvorí priestor, akoby bol aj náhodný dotyk so mnou prehreškom voči dobrým mravom. Ale nesťažujem sa. Moje poslanie je isté. Som ten, kto čistí spoločnosť od ľudskej spodiny, aby sa iným, aby sa aj vám žilo lepšie. Som ten, ktorého poslaním je zbavovať svet zla.
Myslel som si, že viem o ľudskej zlobe viac ako iní. Že ju poznám dokonale, ale mýlil som sa. Všetko zmenil jeden jediný deň.
„Ukry sa! Idú! Už idú!“ kričal na mňa neznámy jazdec, čo sa v plnom cvale rútil po prašnej ceste oproti mne. Nepýtal som sa ho, kto ide. Bolo mi to jasné. Aj Kateřina, moja žena, mi vravela, nech dnes ostanem doma. Lenže ja občas potrebujem byť sám, potrebujem si oddýchnuť od toho desu, čo pri mojej práci v mučiarni vládne, zhodiť zo seba napätie, uši pohltené krikom mučených vyčistiť vtáčím spevom a šumom stromov. Preto vždy, keď je to len trochu možné, sedlám koňa a vychádzam sa prebehnúť po okolitých lesoch.
„Uteč!“ zakričal neznámy ešte raz, keď ma míňal a videl som, ako sa za ním v diaľke dvíha do výšok obrovské mračno prachu. Prenasledujú ho stovky, možno tisíce jazdcov. Je to tu. Tatári!
Trhol som uzdou, otočil koňa a pustil sa do cvalu. Späť, rýchlo domov! Dupot kopýt sa odrážal od cesty až k výšinám, srdce mi zbesilo tåklo a myslel som len na Kateřinu. Prečo neznejú zvony? Prečo nebijú na poplach? Ešte správa o blížiacom sa vojsku do mesta nedorazila? Musím ich varovať! Koňa som hnal z plných síl, predbehol som aj toho nešťastníka, čo ma upozornil na nebezpečenstvo. Cesta viedla popod les, potom svahom nahor, odtiaľ už vidieť domy. No skôr než som vycválal na návršie, premkol na desivý pocit, že skaza prišla skôr než varovanie. Zbadal som dym a keď som bol hore, videl som domy v plameňoch a húfy pohanských bojovníkov, čo pálili, plienili, zabíjali. Museli zaútočiť z viacerých strán. Nezastal som, nerozmýšľal, len konal. Prvého Tatára, ku ktorému som sa dostal, som zhodil z koňa iba tak, že som uhol švihu jeho krivej šable a plnou silou mu vrazil päsťou do tváre. Ešte skôr, než padol, stihol som ho zdrapnúť a vyrvať mu jeho zbraň. Òou som si kliesnil cestu ulicami, sekal na všetky strany z plných síl. Neviem koľkých som zabil a bolo mi to jedno. Len rýchlo domov, rýchlo nájsť svoju ženu. Môj dom už horel ako ostatné. Plamene blčali na streche, aj zvnútra cez okná a rozmlátené dvere. Zoskočil som na zem a vbehol dnu. Volal som Kateřinu, kričal jej meno. Isto by ma počula i v tomto hukote plameňov, ale čo ak odpadla a niekde leží? Ak sa dusí a nemôže kričať? Prebehol som oboma izbami, kuchyňou, pozeral aj pod stôl, pod posteľ, či sa niekde neskrýva, ale nebolo jej. Kašľal som, dusil som sa, horúčava bola neznesiteľná, čudujem sa, že mi nevzplanul odev. Z domu som však vybehol, až keď som si bol istý, že jej tam niet. Vtedy som ju zbadal. Padlé telo na ulici som spoznal podľa šiat. Pribehol som bližšie a otočil jej hlavu, aby som jej videl do očí. Boli už bez iskry života, len z rozseknutej tváre hľadeli do prázdna. Pozrel som na nebo a vykríkol. Azda práve preto si ma všimol ten šikmooký bastard, čo sa rútil na koni rovno ku mne. Postavil som sa, uskočil včas, takže jeho šabľa zaťala do prázdna, ale moja nie. Netrafil som ho, ale jeho koňa. Ten spadol a s ním aj Tatár. Priskočil som k nemu a skôr než sa postavil, mal na hrdle ostrie čepele. Dostal strach. Áno, strach viem dobre vycítiť, v tomto som majster. Videl som, ako sa mu lesknú oči, ako mu pulzuje tepna na krku, ako plytko a rýchlo dýcha. Potom už len zachrapčal, keď sa oboma rukami chytil za hrdlo, z ktorého mu začala striekať krv. Kľačal na zemi, padol, snažil sa kamsi ukryť, liezol štvornožky ako pes a ďalšia rana by jeho utrpenie len milostivo ukončila. Nie, nezaslúžil si milosť. Nechal som ho tam, nech sa trápi, kým vykrváca a očami som prebehol po okolí, hľadajúc svojho koňa. Nebol však nikde. I tak som vyrazil do boja s jedinou túžbou. Pomstiť Kateřinu, pomstiť všetkých nevinných, zabiť čo najviac Tatárov. Som predsa ten, ktorého poslaním je zbavovať svet zla.
Neviem, koľkých som v ten deň zabil. Nerátal som ich. Bol som ako v horúčke, aj spomienky sú nejasné. Pamätám si na akéhosi lukostrelca, čo pred mojimi očami strelil priamo do srdca mladého chlapca, takmer dieťaťa. Ruky, ktorými napínal luk, už o chvíľu ležali na zemi. Vrieskal ako zviera, ale to bolo presne to, čo som práve túžil počuť. Vzal som si jeho koňa a odzadu skolil ďalšieho jazdca. Nie, nebaví ma opisovať všetky boje a ako som už povedal, nemôžem si na všetko spomenúť. Dokonca si nespomínam ani na to, ako prišiel večer, noc a ako som sa dostal znova do lesa. Slnko bolo už poriadne vysoko, keď som sa na druhý deň prebudil ležiac pod korunami stromov na opadanom lístí a celý ofàkaný, ba priam zmáčaný od krvi. Našťastie, nie od vlastnej. Od tatárskej. Rýchlo som vstal a snažil sa zistiť, kde som. Keď som spoznal cestu, utekal som späť, odkiaľ som prišiel, teda k domovu. Koňa som zasa nemal, na to som ani nemyslel.
Kto to neprežil, ten to nepochopí. Pocit, ktorý sa v človeku vyplaví, keď namiesto svojho domu vidí zhorenisko. Ba celé ulice sa zmenili na ruiny, z ktorých ešte stále stúpal smradľavý dym. Po zemi ležali bezduché telá, zohavené aj po smrti. Ten tatársky zvyk bol dobre známy. Všetkým màtvym odrezať uši. Tie potom posielali v mechoch svojmu panovníkovi ako dôkaz víťazného postupu. Medzi màtvymi pobehovali čudesné ľudské kreatúry, ktoré ich šacovali, hľadali mešce, peniaze, niečo, čo ušlo Tatárovej pozornosti, čo nestihol ulúpiť. Rovnako tak robili v domoch, ktoré celkom neľahli popolom, v ich špajzách a truhliciach. Iní sa zasa tmolili ulicami so šialeným pohľadom a zbavení rozumu, len tak bezcieľne; akási žena si dokonca spievala. Načisto zošalela. Tých, čo plakali a horko vyčítali nebesám toľkú nespravodlivosť, však bolo najviac. Ani ja som nemal od toho ďaleko, keď som pred troskami svojho domu nenašiel Kateřinino telo. Hľadal som všade, ale márne. Bolo to silnejšie než ja. Svet sa so mnou začal krútiť, pred oči sa mi valila hmla a podlomili sa mi kolená. Na viac si nepamätám.
„Pritiahli od severu. Od Odry a Otmuchova. Holasovice padli. Tiež Kravařsko, Místek, Příbor, Přerov, Hustopeče, Rokytnice, Bruntál, Litovel, Tišnov, Kojetín a ešte veľa dedín i miest. Niektorí hovoria, vraj sem prišli naplniť posledné želanie akéhosi svojho vodcu, čo si to prial tesne pred smrťou. Akéhosi Džingis-chána. Iní vravia, že je to pomsta za smrť ich princeznej. Že ju olúpili a zabili dáki Nemci a Tatári teraz tiahnu týmto smerom.“
„A čo kráľ? Musel mať správy, že sa blížia, keď už porazili Uhrov.“
„Václav? Vraj pošle vojsko. Ale kedy?“
„Príde nám na pomoc?“
„Netuším, či osobne. Vieš, ako dopadli Uhri? Ich kráľ Belo sa postavil na čelo odporu a v porážke musel z bojiska utiecť. Vraj sa schováva v lesoch a Uhorsko ostalo bez panovníka. Počul som už aj také, že Václav nepríde. Že vojsku bude veliť Jaroslav Šternberk.“
„Vodu,“ vydralo sa ticho z môjho hrdla, ale stačilo to na to, aby prerušilo rozhovor dvoch mužov. Ležal som na voze ťahanom vychudnutým koňom, hrkotal po neznámej ceste a okolo mňa bola hromada rôznych vecí. Isto ich vzali z opustených domov.
„Vidíš? Vravel som ti, že sa preberie!“ ozval sa jeden z nich a o chvíľu si preliezol z kozlíku ku mne. K perám mi priložil hlinený hrnček s chladnou vodou. Vypil som ho na dúšok.
„Podľa šiat nevyzeráš na chudáka. Kto si?“ pýtal sa ma chlapík v roztrhanej hnedej halene a s mečom za opaskom.
„Teraz sme chudáci všetci,“ hlesol som opäť ticho, hučalo mi v ušiach a nemal som chuť na rozhovor.
„Tak mi povedz aspoň svoje meno,“ naliehal.
„Volám sa Křtomil,“ odpovedal som.
Je zvláštne, ako sa ľudia menia v čase psoty a biedy. Bolo by možné povedať, že na dva tábory. Na tých, ktorí kradnú, lúpia a skrývajú sa v horách, len aby sami prežili. Tých je, našťastie, menej. Väčšina sa snaží držať pohromade, pomáhať si navzájom a posmeľovať sa. Vozov, na akom som ležal, bolo veľa. Niektoré mierili na západ, veriac, že kráľ Tatárov zastaví a nedôjdu až k Prahe. Iné, a tých bolo tiež nemálo, smerovali na Hostýn. Tatári lúpili hlavne pri obchodných cestách. Najmä pri Jantárovej a do nej ústiacej Krakovskej cesty. Zdržovali sa teda častejšie na rovine a v údoliach. Hostýn, vrch s výhľadom do širokého okolia, mal povesť miesta ochrany už od dávna. Vysoké valy, ktoré tam postavili ešte starí Kelti, ba možno ešte skôr dáki barbari, teraz tvorili nádej, že ochránia prostých ľudí. Tí nemajú možnosť stiahnuť sa do hradov. Rodiny s deťmi, starcami a starenami, s chorými a ranenými si vedeli tiež zrátať, že by nedokázali postupovať dosť rýchlo z Moravy do Čiech a Tatár by im dýchal na krk, až by ich dolapil.
Hostýn, Hostýn, Hostýn! Opakovali to všetci dookola, množstvo vozov s jedlom a všakovakým náradím, zbraňami, čo zozbierali na bojiskách a pri cestách, ba ľudia tam hnali aj svoj dobytok, všetko, kto čo mal. Zlé správy, ktoré prichádzali, sme počúvali ticho a so zvesenými hlavami. Ale koľko radosti spôsobila zvesť, že hrad Štramberk Tatári nedobyli a utrpeli porážku. Veľmi nás to posilnilo. Len sa potvrdilo, čo sa vravelo už dávnejšie, ale nikto nevedel, nakoľko tým rečiam možno dôverovať. Že Tatári, hoc akokoľvek silní a výbojní, pri svojej taktike nemajú šancu dobyť žiaden kamenný hrad. Aj v Uhorsku tak bolo. Vyplienili krajinu, ale tých pár pevností za kamennými múrmi s kamennými baštami a dobrou posádkou sa ubránilo. Obranné valy nás spasia, Hostýn je posledným útočiskom!
Môžete sa nadchýnať, dúfať a veriť, lenže ak trávite celé týždne v neistote, začnete pochybovať. Rýchle som sa pozviechal a hľadal, čím môžem byť užitočný. Doviezli ma tu, dosť ďaleko od môjho domova a nikoho som nepoznal. Malo to výhodu, keďže nikto nepoznal ani mňa. ¼udia neklopili zrak, keď sa nám stretli oči, na zvítanie mi tisli pravicu, pýtali sa ma na zdravie, či sa už cítim lepšie. Začal som učiť mužov bojovať mečom. Mnohí z nich, roľníci, pastieri, furmani, ho v rukách držali prvý krát. Pomáhal som aj chorým a často chodil na stráž. Ba párkrát aj von, to sme robili prieskum vždy vo dvojiciach, aby sme nebadane prešli krajom a zistili, kde je nepriateľ a čo je nového. Ale správy neboli potešujúce. Stále sa len hovorilo o príchode vojska s Jaroslavom Šternberkom, zásoby jedla sa nám míňali a nikto nevedel, ako dlho takto vydržíme. Žili sme na Hostýne už tri mesiace!
Vojsko k nám nakoniec dorazilo. Nie celé, iba jedna jednotka, ale i to by bola posila. No nezažili sme žiaden triumfálny príchod s veselými trúbami a dobrou zvesťou o našom víťazstve. Práve naopak. Počuli sme krik, vreskot, rinčanie zbraní a videli zástup našich vojakov, ako sa zomkol tesne k sebe s vytrčenými kopijami na všetky strany, aby medzi nich Tatári neprerazili. To by bol koniec. Nepriatelia útočili, strieľali šípy, aj jazda sa párkrát pokúšala prelomiť šík bojovníkov. Zbadali aj nás, ako stojíme na valoch s kopijami a vytasenými mečmi. Na chvíľku sa zastavili, čo vojenská posádka hneď využila a vyrazila nahor čo najrýchlejšie. Keď sme sa s nimi zvítali, pripravili sme sa na rozhodujúci boj. Tatári vyrazili. Najskôr, ako to mali vo zvyku, vyleteli šípy. Tisíce šípov, ktoré takmer zatemnili oblohu a padali na vrch našej hory. Keď som videl, koľko mužov, detí a žien padlo len po prvom vystrelení, bolo mi jasné, že takto nemáme šancu. Vyleteli ďalšie strely a každý sa kryl, čím mohol. ¼udia zaliezali pod vozy, schovávali sa za kone, za dobytok, líhali na zem a prikrývali sa màtvolami tých, ktorých skolila prvá rana. Mal som obrovské šťastie, že ma nezasiahli. Potom nastal bojový rev. Divoké hordy začali postupovať na vrch a mierili k nám. Neviem, kto bol ten prvý, čo začal prosiť nebesá a Pannu Máriu o pomoc, ale postupne sa pridával ďalší a ďalší hlas, až nakoniec sme sa jednotne modlili všetci. Bol to zvláštny pohľad. Z jednej strany bojový hurhaj tých, čo chceli krvavou silou zbraní všetkých pozabíjať, či odvliecť do otroctva, na druhej strane vrúcna modlitba plná pokory a odovzdanosti. Tatári už boli blízko. Ich jazda už bola blízko, ale dole sa pešiaci nejako zdržali. To sme ešte nevedeli, že z hory vyrazil prameň a prúd vody im sťažuje cestu. Čo na tom? O pár chvíľ skôr či neskôr... Už sme jasne videli do tvárí protivníkov, vnímali ich úškľabky či pohàdanie, keď sa náhle zdvihol vietor a oblohu začali pokrývať čierne mračná. Mohutné oblaky sa miesili, narážali do seba a udrel blesk. Prvý. Za ním nasledovali ďalšie. Nikdy som nič nepodobné nevidel, nezažil, ale tých bleskov bolo veľa, možno stovky, možno tisíce a hromy tak hlasno duneli, že sme nepočuli vlastného slova, nieto ešte Tatárov. Tiež dážď, ak to vôbec možno dažďom nazvať. Búrka, v ktorej sa z nebies liala voda ako z tých najdravších riek. Vodopády z oblakov stekali na zem, v divokých prúdoch tečúcej vody a poryvoch vetra sa lámali a padali stromy po stovkách rovno na tatárske šíky a kde boli cesty, vznikli rieky. Skaza hodná apokalypsy, lenže nie naša. Tatári s výrazom desu ukazovali na oblohu, čosi kričali, otáčali kone, pokúšali sa uniknúť, utiecť preč, zachrániť si holé životy. A keď sa mraky rozostúpili, aby krajinu ožiarilo slnko, celé okolie vyzeralo na nepoznanie. Vrch Hostýn vyčnieval z rozľahlej vodnej hladiny ako biblický Ararat v časoch potopy sveta. Bol to zázrak? Zásah Bohorodičky? Isto, čo iného!
Trvalo chvíľu, kým voda opadla. Hliadka vyslaná na prieskum sa vrátila so správou, že zem je posiata màtvymi Tatármi, a tí, čo prežili, kamsi utiekli. Nadišiel čas vyslať lovcov a poobzerať sa po dákom jedle. Dlhšie by sme tu nevydržali ani týždeň.
„Křtomil, snáď by sme si mohli trochu oddýchnuť,“ prihovoril sa mi Jan, človek, ktorého som po dlhom čase mohol nazývať priateľom. A neraz rovnako nazýval aj on mňa. Volal na mňa odzadu, keď som šiel koňmo na čele zástupu vozov naložených ľuďmi. Dnes, niekoľko týždňov po potope, sme opustili Hostýn. ¼udia sa rozdelili do viacerých skupín. Väčšina sa vracala domov, iní, ktorých dediny celkom ľahli popolom, sa vybrali hľadať novú zem pre život. Ja som to cítil tak, že už sa nemám prečo vracať a vybral som sa s tými, ktorí chceli začať celkom odznova.
„Čo to tu tečie?“ ukázal som na prúd riečky, ktorú som nepoznal. Nikdy som tu doposiaľ nebol.
„To je Bystřička,“ odpovedal ktosi z prvého voza.
„Stiahnime sa na okraj lesa. Vozy ukryte medzi stromy, nech ich nevidieť. Zopár chlapov pôjde naloviť ryby,“ rozhodol som.
Nikdy som sa nepasoval za ich vodcu, cítil som sa skôr ako ochranca. Ale bolo to akosi tak, že ak som niečo navrhol, zvyčajne súhlasili. Nálada sa výrazne zlepšila. Najmä potom, ako prišli správy z Olomouca. Práve tam sa z Hostýna vybrali Tatári, teda tí, čo prežili. Spojili sa s ďalšími oddielmi a zaútočili na mesto. Keď to už vyzeralo, že Olomouc padne, naraz sa ukázalo vojsko vedené Jaroslavom Šternberkom a zasadilo pohanom ranu, z ktorej sa už asi nespamätajú. V boji padol aj ich vodca Kublajevic. Hovorí sa, že ho zabil samotný Šternberk. Duch Tatárov bol nalomený už v Hostýne. Vraj uverili, že sa s nami spojil akýsi nebeský ohnivý drak, ktorého sa veľmi boja. O Panne Márii nevedia nič. Ale to je už vlastne jedno. Vozy sme zatiaľ skrývali, pre istotu sme sa nechceli veľmi ukazovať, ale správy boli také, že Tatári kraj opustili. Verím, že nadobro.
„Priateľu, nezájdeme na poľovačku? Bažanty, zajace, srna, ľudí by to povzbudilo,“ usmial sa na mňa Jan. Už viackrát sme predtým poľovali v hostýnskych lesoch, s lukom to vedel lepšie než ja. Súhlasil som. Zatiaľ, čo iní oddychovali, prešli sme hore riedkym lesíkom popri tenkom potoku, ktorý sa vlieval do Bystřičky. Zastali sme na okraji akejsi lúčky. Toľké šťastie! Srna, čo sa tam práve pásla, nás nezbadala. Vytiahli sme luky a vystrelili obaja naraz. Keby sme to skúšali aj celé roky, nikdy by sme si nenacvičili to, čo sa stalo v danú chvíľu. Šípy, letiace neomylne na nič netušiace zviera, sa vo vzduchu streli, odrazili jeden od druhého a zmenili smer. Len jeden z nich zasiahol srnčí chrbát, ale skôr sa po ňom iba skåzol, zanechajúc v koži krvavú ryhu. Srna vyskočila a bežala ďalej proti prúdu potoka.
„Za ňou,“ mávol som Janovi a rozbehli sme sa. Snažili sme sa byť čo najtichší, a i keď to nešlo ľahko, asi sme to robili dobre. Po chvíli sme znova zbadali srnu, ale už nebežala. Šla pomalým krokom k prameňu. Stružka krvi jej stekala po boku, nahla hlavu a začala piť. Opäť sme na ňu obaja mierili, ale niečo nám bránilo vystreliť. Najskôr som si myslel, že ma klame zrak, ale Jan videl to isté. Vo chvíli, keď srna ponorila do vody pysk, krv z jej rany prestala vytekať. A ako pila, rana sa na jej chrbte začala zaceľovať, mizla, až tam nakoniec nebola žiadna.
„Prečo si nevystrelil?“ pýtal sa ma Jan, keď srna pokojne odišla.
„A prečo si nevystrelil ty? Asi sme na to mali rovnaký dôvod,“ vravel som pomaly ako človek, ktorý sa zdráha uveriť vlastným očiam.
„Povieme to ostatným?“
„Musíme im to povedať,“ moje rozhodnutie bolo pevné, hoc za iných okolností by nás isto vysmiali. „Po tom, čo sa stalo na Hostýne, určite uveria. A treba vziať kožené vaky, tiež všetky krčahy a priniesť k chorým a raneným čo najviac z tejto vody. Nech ju pijú, nech si ňou umývajú rany. Tuším, že ďalej netreba ísť. Musím povedať ľuďom, že toto je dobré miesto pre život.“
Voda skutočne pomohla. Mnohým, hoc niektorí na nás najskôr pozerali podozrievavo. Krajina plná zveriny priam volala po tom, aby sme rozorali lúky, vyklčovali kus lesa a začali stavať domy i maštale. Aby sme začali žiť tak, ako žijú normálni ľudia. Ešte ostávalo zistiť, kto je tu zemepánom a získať jeho súhlas na usídlenie. I to sa podarilo.
Som človek, ktorý začal nový život. ¼udia si ma vybrali, aby som spravoval obec, dokonca ju začali volať podľa mňa. Mojou úlohou je dozerať na práce, pomáhať siať i žať, pásť, loviť, no tiež spravodlivo chrániť tých, ktorým by sa diala krivda. Som Křtomil. Chceli by ste byť mojimi priateľmi?
|
|
