Iná ako iné
@ :: Poviedky ::
Jun 02 2016, 13:40 (UTC+0) | 
Kostol v obci Vojnatina |
Miesto: Vojnatina, okres Sobrance
Čas: od konca dvadsiatych rokov po rok 1948
Autor: Slavomír Szabó
Na to nemám nervy, je to nezmysel a zbytočná strata času! Alebo nie? Neviem, cítim akýsi zmätok, ktorý narušil môj vnútorný pokoj a istotu, že veci sú ako majú byť. A možnože naozaj sú, lenže inak ako som si to predstavoval ja. Nemal som dnes brať do ruky sekáč a kladivo, ale namiesto toho som si do uší mohol radšej vopchať kus papiera, aby som nepočul všetky tie reči, čo sa teraz trúsia celou Vojnatinou. Žil by som naďalej ak nie šťastne, tak aspoň spokojne. Naozaj som už po rokoch nemyslel na príbeh, ktorým to začalo. Príbeh, kvôli ktorému vo mne skrslo prvé podozrenie. Podozrenie, že naša dedina, že Vojnatina nie je ako iné.
Ako chlapec som bol vcelku bystrý, učenie ma bavilo, no ani zbojstvám som sa nevyhýbal. Nezaťažoval som si však hlavu problémami v rodine, na to som mal predsa svojich rodičov. Až raz, keď som mal asi deväť rokov a hrali sme sa, teda môj kamarát Jožko a ja, kdesi pri močiari sme si hádzali kamienky a prišli sme odtiaľ k nám celí mokrí a vyhladnutí, zdalo sa mi čudné, že mama si nás akosi nevšíma. Otec, inokedy vždy zaborený do práce, len sedel v kuchyni pri stole a pozeral neprítomne do zeme.
„Dačo by som zjedol,“ domáhal som sa svojho v nádeji, že mama urobí chlieb aj Jožkovi. Nebol z takej bohatej rodiny ako ja; mal som radosť, keď dali aj jemu.
„Pavel, zajtra idem s otcom do Ungváru. Pôjdeš do školy a keď prídeš domov, počkáš, kým sa odtiaľ vrátime,“ povedala mi mama ticho, ale z jej hlasu som mal pocit, že ešte pred chvíľkou plakala.
„Na trh? V utorok? A prečo nepôjdeme všetci spolu v sobotu?“
„Lebo my nejdeme na trh.“
„A kam teda?“
„K veštici.“
Mama sa mi radšej otočila chrbtom, no i tak som zbadal, že jej vyhàkli slzy. Pribehol som k nej a pritúlil sa.
„Chlapče, ty nevieš, čo sa v poslednom čase u nás deje. Za dva mesiace nám skapalo sedem kráv,“ ozval sa otec.
„Sedem?“ vyhàklo zo mňa, akoby som presne chápal jeho bôľ, jeho trápenie. Veď nám ostalo ešte raz toľko, pomyslel som si, ale nahlas som to už nevyriekol. „Idete si dať vyveštiť, koľko nám ešte skape?“ dodal som rýchlo hľadajúc odpoveď.
„A môj otec hovoril, že veštice sú podvodníčky a netreba im ani trochu veriť. Len povedia, čo chcú, aby od ľudí vydrankali peniaze,“ spustil do toho všetkého nanajvýš nevhodne Jožko. Teraz už viem, že nevhodne, ale ako dieťa som to vnímal celkom ináč.
„Felčiar nepomohol, pastierove bylinky tiež nie, keď nám vykape všetok statok, pôjdeme na žobrotu,“ rozhodil otec rukami, ale oči z mami nespúšťal, videl, ako sa trápi. A ona? Po týchto slovách sa otočila a rýchlo prebehla z kuchyne do izby, ešte za sebou pre istotu aj dvere zatvorila.
„A čo bude u tej veštice?“ zaujímal som sa, na chlieb som aj zabudol a bežať za mamou som sa akosi neodvážil, i keď by som tak najradšej urobil. Cítil som, že teraz chce byť sama.
Otec sa akosi samovoľne rozhovoril. Hovoril však pomaly, akoby vopred zvažoval každé slovo, či nám nemôže ublížiť alebo nás vyľakať. Vravel, že ľudia hovoria a mama tomu azda tiež verí, vraj nám voľakto zlý závidel, ako sa nám darí, tak na nás vrhol kliatbu. A vraj práve veštica vie povedať, čo urobiť, aby zlo pominulo.
„Keby to počul náš učiteľ v škole, asi by sa nám pred celou triedou vysmial,“ pošúchal si Jožko nos, akože on je už veľký a takým rečiam už neverí.
„No, kadečo sa hovorí a aj ja mám pochybnosti, či nebudeme merať cestu zbytočne. Možno to inde stojí za smiech, ale Vojnatina nie je dedina ako iné,“ pokúšal sa otec odviesť reč, zmeniť tému a aj sa mu to podarilo, pretože s Jožkom sme sa spýtali takmer naraz: „Prečo?“
„No... Viete, hovorí sa, že skôr ako tu ľudia začali stavať svoje domy, práve na týchto miestach sa nachádzal vojenský tábor. A nie hocijaký. Žili v ňom Tatári. To boli...“
„Mongoli! Mali šikmé oči a luky a vraždili!“ skočil otcovi do reči Jožko. „Viem to. Od učiteľa.“
„Tak vidíš, ale to podstatné nevieš,“ pokračoval otec. „Vraj kráľ prehral bitku s Tatármi a tí zničili jeho vojsko. Ten kráľ sa volal Belo, no jeho nezabili. Skrýval sa kdekade v lesoch. Tatárov viedol akýsi Batuchán. Práve jeho vojaci mali tábor tu na mieste Vojnatiny. Keď ľudia z okolia stretli v lesoch kráľa, ponúkli mu pomoc. Belovi ešte ostalo zopár vojakov a tak aj s dedinčanmi urobil oddiel, aby ho odprevadili do Nitry. Lenže Tatári ich našli. Strhla sa bitka a kráľ sa opäť zachránil. Ba viac! ¼udia z okolitých dedín Tatárov vyprášili, až celkom ušli. Muselo to byť radosti, keď v ich tábore našli veľa vecí, jedlo i zbroj, ba aj to miesto sa im tak zapáčilo, že tu založili dedinu. Isto im na to dal povolenie samotný kráľ, ktorý sa však už ponáhľal preč.“
„To som ani netušil, že sme potomkovia bojovníkov,“ hrdo som vypol hruď a na chvíľu aj zabudol na uplakanú mamu.
„To ešte stále nie je všetko. ¼udia rozprávajú, že o pár sto rokov aj Turci, keď si chceli podrobiť Uhorsko, vyslali jeden oddiel až tuto k nám do lesov. A viete čo sa stalo? Prišlo kráľove vojsko, znova sa k nemu pridali naši ľudia a bojovali. Pozabíjali skoro všetkých Turkov a ich màtvoly nechali zhniť len tak na zemi medzi Vojnatinou a Tibavou. Ani hroby im neurobili, tak tých pohanov nenávideli,“ pokračoval otec.
„Hej, hej, to môže byť pravda. Však keď otec pomáhal pánom založiť novú vinicu, presne ako hovoríte, medzi našou dedinou a Tibavou, tak nadával, že aká je to zem, vraj samý črep a samá kosť,“ pritakal Jožko, na chlieb s maslom už isto zabudol aj on.
„Ale keď hovorím, že pozabíjali skoro všetkých Turkov, znamená to, že úplne všetkých nie. Vraj ich aj dosť zajali. Boli to takí, čo veria v Alaha, a tak aby ich naši poriadne potupili, dali im postaviť náš kresťanský kostol.“
„Náš kostol stavali Turkovia?“ hvizdol som od prekvapenia.
„Nie Turkovia, ale Turci. A vraj ho postavili z riečnych kameňov. Z takých okruhliakov veľkých ako päsť, ba i väčších, a museli ich murovať maltou s horúcim vápnom. Náš kostol je preto silný a pevný, že by ho neprebila ani delová guľa.“
„A čo sa potom s tými Turcami stalo?“ nedalo mi to pokoja.
„Nie Turcami, ale Turkami, opravil ma zasa otec, ale to som sa už musel poškrabať za hlavou, lebo mi to voľajako nesedelo. „Neviem, čo sa s nimi stalo. O tom som nikdy nepočul. Starí ľudia však rozprávali aj o kostole. Že je vraj väčší, než si myslíme, ale nemôžeme to vidieť. Neviem, ako to mysleli. Škoda, že som ich vtedy poriadne nepočúval.“
V kuchyni sa rozhostilo ticho. Mlčal otec, Jožko a ja tiež, akoby nás v tej chvíli napåňala hrdosť na našich predkov, čo pobili Tatárov i Turkov. Lenže keď som spoza dverí do izby opäť začul mamu plakať, došlo mi, že otec nás len odvádzal od toho, čo ich práve trápi.
„A čo to má spoločné s tým, že nám zdochli kravy?“ vyhàkol som odrazu.
Otec rozhodil rukami. Vravel, že táto zem je plná pohanskej krvi, a to je vraj pre bosorky a bosorákov veľmi dobre. Údajne sa im tak viac darí škodiť ľuďom. Neviem, či mi to v tej chvíli dávalo nejaký zmysel, ale trochu som sa začal aj báť. Ba strach zo mňa nevyprchal ani vtedy, keď mama zasa vošla do kuchyne a natrela Jožkovi i mne chlieb. A večer som sa až triasol. Pamätám si, že som sa bál potme aj zložiť nohy z postele na zem. Na zem plnú pohanskej krvi.
V to druhé popoludnie bolo všetko ešte horšie. Rodičia sa z Ungváru vrátili, akoby boli v horúčke. Otec len zoskočil z voza a už bežal po rýľ. Pred maštaľou potom začal håbiť jamu. I keď ryl zúrivo, dlho nemusel. Siahala mu sotva nad členky, keď spomedzi hrúd hliny voľačo vytiahol. Vlasy. Obrovský chumáč vlasov, akoby si ho niekto naraz vytrhol a zakopal rovno pod maštaľné dvere. Lenže prečo by to robil? A ako a kedy by to urobil, keď sme tam nikdy pokopanú zem nevideli? Otec to šmaril od seba čo najďalej a potom bežal po raždie. Uložil ho na tie vlasiská a rýchlo zapálil. Štipľavý dym sa vzniesol nad dvor a rozplynul sa vo vetre.
Až neskôr som sa dozvedel, že sa vraj stalo to, čo predpovedala tá veštica. Potom nám už neskapala ani jediná krava.
Pamätám si, ako to na mňa vtedy zapôsobilo. Naozaj som žil v presvedčení, že Vojnatina nesie voľajaký prastarý údel, azda voľačo, čo z času na čas dá moc nekalým bytostiam. Akoby vojna s nečistými silami celkom neprestala. A kostol ma zaujímal zo všetkého najviac. Vraj je väčší ako vidíme. Čo je na ňom väčšie? Žeby jeho sila, ktorá nás nakoniec vždy ochráni? Dumal som nad tým, často o tom rozprával s Jožkom, ale ako nám pribúdalo rokov, začal sa mi posmievať. Vraj či ešte verím na rozprávky. Lenže ja viem, čo som videl, tie vlasy pod maštaľou neboli len tak! Neskôr ma viac ako tajomné príbehy o pozabíjaných Turkoch dokázali upútať úsmevy dievčat, nádhera ich očí a vzrušenie, ktoré na mňa doliehalo, najmä ak sa dokázali cnostne červenať. Na Turkov, čary a povesť o kostole som pomaly zabudol. Asi vždy a všade to tak chodí, prináša to život. Sny o krvavej zemi vystriedali predstavy o nežných dotykoch, zaľúbení, o láske. I to bolo zatiaľ len snívanie, ale plné nádeje, že čoskoro sa môj život zmení k lepšiemu, krajšiemu. A keď už došlo aj na opätovanie mojich citov k jednej nich, k Márii, to som sa vtedy cítil ako v siedmom nebi a veril som, že celý svet je gombička.
Môj život sa zmenil naozaj. Úplne, ale inak. A nielen môj. Prišla vojna. Nerád na ňu spomínam. Najmä na jej koniec. Akoby vojna a Vojnatina patrila k sebe, akoby sa história opakovala, lenže miesto Tatárov a Turkov sme tu mali maďarských a nemeckých vojakov. Asi dvetisíc ich tu bolo v tej pľuhavej jeseni štyridsiateho štvrtého roku, keď sa strhli boje o dedinu. A tie trvali celé štyri dni. Nemci a Maďari nechceli ustúpiť, lebo tu mali bojovú techniku a tá sa nedá odviezť len tak za deň. Odsúvali ju pomaly, i keď už tušili, že vojnu nemôžu vyhrať. Rusi a partizáni nepoľavili, až nakoniec ostala Vojnatina bez nepriateľov. Nie, nebolo to vôbec ľahké, ale nechcem všetko opisovať podrobne. Spomienky bolia. Cez pot, strach a krv sme sa dostali do nových čias a staré príbehy z detstva mi už zneli len ako rozprávky. Až ma strasie, keď si i teraz spomeniem, ako sme pri kostolných múroch kopali jamy. Dvanásť hrobov a pochovali sme tam našich. Ak hovorím našich, myslím tým aj Rusov. A viem prečo...
Žil som už len pre skutočnosť. Ani som nepohol brvou, keď o rok po tomto pohrebe sme museli hroby znovu rozkopať a vytiahnuť pozostatky tiel, aby sme ich previezli na vojenský cintorín do Michaloviec. Hľadel som na to s úžasom, čo sa stane za tak krátky čas z tých, ktorí pre mňa boli a aj sú skutočnými hrdinami. Nie z rozprávania o zašlých časoch, ale takí, čo tu nechali to najcennejšie, čo mali – svoje životy, len aby nám priniesli slobodu. Viem, akí sú ľudia, že niektorí azda zabudnú. Každému, kto sa tomu bude po rokoch smiať či aspoň uškàňať, by som doprial aspoň hodinu z toho, čo sme museli prežívať my.
Dnes za mnou prišiel farár. Vraj či nepomôžem. Že pán Belczházy zakúpil pre kostol sochu Panny Márie. Vravel, že sa bude dobre vynímať, ak by som do steny vysekal výklenok. Socha je veľká, aj výklenok musí byť taký, aby sa tam vmestila. Že ak súhlasím, budeme na tom robiť dvaja, Jožko a ja. A tak som šiel. Nakoniec na kostole okrem nás robilo aj mnoho ďalších mužov kadečo, chceli sme ho celý vynoviť.
„Si predstav, že som bol včera okopávať vinice. A vieš čo?“ opýtal sa ma Jožko, keď sme už nakreslili na stenu obrysy budúceho výklenku a práve som si prezeral dláta, čo ležali pripravené na kostolnej lavici.
„No čo? Bolia ťa z toho kríže?“ usmial som sa.
„Pamätáš, ako tvoj otec hovoril o tých Tatároch aj Turkoch? A ako dlho si tomu veril, až som sa ti za to smial? Asi by som sa ti mal ospravedlniť. Vieš koľko kúskov hrdzavého železa, črepov a kostí som tam vykopal i ja?“
Iba som mykol plecom a myslel si svoje.
„Poďme radšej sekať,“ ukázal som na stenu a začal ako prvý. Zbytočne. Márne som sa snažil z plných síl, mlátil kladivom, naše dláta pod omietku nešli. Až som vzal do ruky čakan, ale opäť zbytočne. Potom sa Jožkovi zlomilo jedno dláto a mne hneď nato ďalšie dve po sebe.
„Veď hej, ten kostol naozaj nie je ako iné. Postavený z tých najtvrdších okruhliakov a z malty s horúcim vápnom. Ani delová guľa múr neprebije,“ mudroval Jožko a ja som už toho mal plné zuby.
„Stíchni! Ozaj, prosím ťa, stíchni! Hádam tomu veríš? Výklenok vysekáme, aj keď malý kúsok po kúsku, hoc aj za rok. Ja žiadne okruhliaky zatiaľ nevidím, neverím na ne, neverím na Turkov a neverím, že ten kostol je väčší ako vidíme. Sú to všetko...“
Nedopovedal som. Nestihol som. Cez otvorené dvere vstúpil voľakto dnu a zavolal na nás: „Poďte sa pozrieť, čo sme našli pri oprave múrov!“
Vybehli sme von. Zo zvedavosti. Pri zadnej stene sa črtala rokmi, možno aj storočiami trávou zarastená kamenná platňa. Chlapi prstami vyberali hlinu zo škár na jej okrajoch. Potom do nich strkali tyče. Aj ja som pomáhal, aby sme platňu nadvihli. Nešlo to ľahko, ale nakoniec sa to podarilo. Pred nami sa zrazu objavili schody vedúce niekam do podzemia. Zvedaví a plní vzrušenia sme zostúpili dnu, ale len sme dýchali zatuchnutý vzduch a nevideli nič. Bola tam tma. Jožko vytiahol zápalky a škrtol. Nepomohlo. Až keď chlapi priniesli z kostola sviečky, zistili sme, že stojíme v starobylej krypte. Neviem, koho tu pochovali. ¼udia sa ukladajú to rakiev, ale tuto boli poukladané lebky a kostry aj po zemi. Kto boli títo ľudia? Starí kňazi, čo tu ešte pred stáročiami slúžili Bohu? Bohatí statkári, ktorí si dobre zaplatili, aby boli pochovaní pod kostolom, kde znejú večné modlitby za spásu duší? Alebo... Keď tie lebky boli len tak po zemi, žeby.... Turci?
Neviem, cítim akýsi zmätok, ktorý narušil môj vnútorný pokoj a istotu, že veci sú ako majú byť. A možnože naozaj sú, lenže inak ako som si to predstavoval ja. Nemal som dnes brať do ruky ten sekáč a kladivo, namiesto toho som si mohol vopchať do uší len kus papiera, aby som nemusel počuť tie reči, čo sa teraz trúsia celou Vojnatinou. Každý hovorí len o tej starej krypte, čo sme dnes našli a vyťahujú staré príbehy jeden za druhým. Aj o tom, že žijeme na pohanskou krvou zmáčanej zemi. Žeby to bola všetko pravda? Všetko? Je Vojnatina skutočne iná dedina? Iná ako iné?
|
|
