Bábika
@ :: Poviedky ::
Oct 03 2016, 20:32 (UTC+0) | 
|
Miesto: Petrovce, okres Sobrance
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Už sa teším, ako sa stretnem s Matím. Je to môj najlepší kamarát, i keď sa tomu mnohí čudujú, lebo sa vždy hádame. Ale ja to s ním rád. To nie je ako keď sa o niečo naťahujem so spolužiakmi, ktorí mi zlomili ceruzu alebo hodili čiapku cez pol triedy až k tabuli. Hádky s Matím sú iné. Málokto to pochopí, pretože my si vždy nájdeme čosi, kde pravdu nemôže dokázať ani jeden, ani druhý, ale pritom sa podozvedám kadečo nového. I keď sa musím priznať, že raz mi svoju pravdu Matí už dokázal. Bolo to pre mňa až kruté. Teraz, keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoju tvár, mám iný pocit ako kedysi. Už nie všedný, voľačo si vážim. Však aj moja mama hovorí, že zdravý človek má tisíce prianí, ale chorý iba jedno. Ale nechcem vás dopliesť, začnem pekne poporiadku.
Stalo sa to asi pred mesiacom, akurát cez prázdniny, keď slnko pieklo na oblohe, až sa stáda jalovíc na pasienkoch skrývali do tieňov okraja lesa a chlapi i ženy sa tešili, že už je po žatve. Ráno som vstal rýchlo, nie ako keď sa mi nechce a spal by som aj do obeda. Tešil som sa na to, ako vytiahnem zo studne vedro plné vody a umyjem sa. Zdá sa vám to čudné? No, u nás v Petrovciach boli donedávna len tri studne. Horná, stredná a dolná. A hlboké sú riadne, hladina sa ani netrbliece, veď je hlboko aspoň desať metrov. Mám aj staršieho brata. Volá sa Petro a má už dvadsať rokov, teda o sedem viac ako ja. Práve on si na svoje pätnáste narodeniny zaumienil, že vykope studňu u nás na dvore. Tak začal. Spočiatku mu to šlo ľahko, lenže po dvoch metroch narazil na skalu. Otec krútil hlavou, že pekne od neho, aj snaha pomôcť rodine sa cení, lenže Petro sa nevzdával. Veď od nás je inak najbližšia studňa pol kilometra a vodu odtiaľ nosieval práve on aspoň dva razy denne. Tak teda kopal ďalej. Vždy keď mal čas. Nie čakanom, ten mu otec nedovolil zničiť. Búšil do skaly veľkým kladivom, čo nám ostalo ešte po pradedovi kováčovi. Svaly mu z toho narástli poriadne, zato šija ho bolela tak, až po nociach stukal, ale ani vtedy to nevzdával. Akoby si v tej drine našiel záľubu, akoby chcel dokázať, že jeho rozhodnutie a vôľa sú pevnejšie než kameň. ¼udia sa mu spočiatku smiali, potom len krútili hlavami, ale nakoniec mu každý držal prsty a zaujímal sa, či už na tú vodu narazil. Päť rokov kopal! Päť rokov! A nakoniec sa studňa naplnila. Celé Petrovce o tom rozprávali, každý sa k nám chodil pozerať, akoby sa stal nejaký zázrak, každý chcel z tej vody ochutnať. Lenže čudo. Bola síce dobrá, ale vždy sme ju najskôr museli vyčistiť, lebo na dne vedra ležalo aj zopár uhlíkov.
Matí hovoril, že to možno ešte kedysi dávno-pradávno tu žili ľudia, ktorí pálili drevené uhlie rovnako ako dnes a azda na nich padla tá skala. Podľa mňa je to hlúposť a ďalší dôvod na naťahovanie. Ale i tak to bolo pre mňa voľačo úžasné. Vyjsť s vedrom z dverí, urobiť len zopár krokov a nabrať vodu. Preto som sa tak tešil, veď za tých päť rokov som trochu i podrástol a tak som za posledný čas k tej vzdialenej studni musel chodiť aj ja.
Okolo dediny je aj zopár prameňov. ¼udia majú radi najmä ten, čo voláme Kapustaš. Vravia, že voda z neho lieči, chodia po ňu aj páni z Ungváru. V drevených sudoch naplnených až po okraj si ju prevážajú. Strýkovi raz padol na nohu strom, keď rúbal v lese a voda z Kapustašu ho zachránila. Nohu mu našťastie nezlomilo, no rozdriapalo až do krvi a potom mu to všetko začalo hnisať. Chlapi vraveli, že alebo mu treba nohu odrezať, alebo dostane otravu krvi a bude po ňom. No on sa nedal. Stále si to umýval tou vodou a uzdravil sa. A na hornom konci Petroviec je ešte prameň, kde sa vždy stretávam s Matím. Tak ako v ten deň, keď som sa ráno umyl pri našej studni a bežal za ním, aby sme šli spolu do Huty do kostola na omšu.
„Pôjdeme?“ spýtal sa ma vtedy Matí stroho, len čo ma zbadal, lebo už na mňa chvíľu čakal.
„Ako inak, veď preto som tu prišiel,“ cekol som.
A tak sme šli. Najskôr dlho mlčky. Ale vedel som, že to ticho nevydrží až kým do Huty dorazíme.
„Teraz sa o tvojom bratovi hovorí ako o hrdinovi, tak si možno očistí aj meno,“ začal Matí po chvíli, keď zjemnil krok.
„Však to, čo urobil, hocikto len tak nedokáže. By si mal vidieť, koľko dievčat chodí teraz k nám do dvora. Až si niekedy hryziem pery, keď vidím, ako sa okolo neho obšmietajú, usmievajú sa a pozerajú naň ako na svätý obrázok. Každý by chcel byť na jeho mieste. Ale prečo by si mal očistiť meno, keď nikdy nič zlé nezrobil?“
„Hej, ale volá sa Petro. A kdekto hovorí, aj môj dedo, že práve prameň, kde sme sa stretli, bol pri dome zbojníkov. Že tí zbojníci založili Petrovce a Petro sa volal ich vodca. Dom, čo tam postavili, bol poriadne veľký. Mal dvanásť dverí. To že keby prišli pandúri, aby mali vždy ktorými utiecť. Prepadávali povozy po horách a z toho potom žili. A keď zostarli, založili si rodiny a tak vznikla naša dedina. A vraj tu ľudia, čo dajú svojim deťom menom Petro, akoby ich už vopred chystali, že raz budú aj oni zbojníkmi.“
„To je sprostosť! Dačo som počul aj ja, aj o tom dome, aj o zlodejoch, ale s tým menom to preháňaš. Podľa toho, čo hovoríš, sme teda všetci potomkami zbojníkov a či sa voláš Jano, Mihaľ, Petro alebo Matí, to je celkom jedno,“ krútil som hlavou a cítil, že teraz mám v načatom spore prevahu. „Však aj tvoj otec je Petro a vari je zbojník?“ trošku som pritvrdil.
„Otca mi nechaj na pokoji! Vždy a všetci tu boli zbojníci, kým si nezaložili svoje rodiny! I keď tvoj brat vykopal tú studňu, až keď sa ožení, potom sa očistí úplne, bo nosí meno zbojníckeho kapitána!“
Zastal som a pozeral na Matího ako na zjavenie. Na takých hlúpostiach sme sa hádali možno pred niekoľkými rokmi, ale myslel som, že sme už pokročili. Kde sú naše zvady o hviezdach, o duchoch, o bosorkách a o druhom svete? Zastal aj Matí a víťazoslávne na mňa pozrel; azda sa domnieval, že posledným slovom už vyhral.
„Prečo by sme mali byť všetci potomkovia zbojníkov? Myslíš si, že tu iní ľudia nikdy neboli?“ oponoval som mu, ako som mal vo zvyku.
„Hej, žila tu Pogaň Dzivče.“
„A to bol zas kto?“
„Vidíš, také nevieš, ale tváriš sa ako vševed. Aj to bola zbojníčka. A vrahyňa. Žila tu dokonca skôr ako Petro. Ešte dávno, v čase kráľov a rytierov. Mala aj niekoľko hradov, ale tie dala postaviť bez panovníkovho súhlasu a mala aj celú armádu zbojníkov, čo ju na slovo poslúchali. Jej najbližšia pevnosť stála hneď tuto na vrchu Hradzisko. Ale aj v Mukačeve, kde mala aj mučiareň. ¼udia sa jej tak báli, že privolali na pomoc kráľa Štefana. A ten prišiel aj so svojim vojskom. Pogaň Dzivče sa zľakla. Zbojníčka jedna, utekala pred ním na koni, ale mala smolu. Keď cválala pod bukom, vlasy sa jej zaplietli do konárov, ostala za ne visieť zo stromu. Kôň jej spod zadku ušiel. Tak za ňou došiel kráľ Štefan, vytiahol meč a sekol. Rovno cez krk. Telo dievčiny spadlo na zem, hlava prichytená za vlasy sa hompáľala vo vzduchu. Vidíš, aj pred Petrom tu žili ľudia, ale tiež zbojníci. Pogaň Dzivče, tá zbojníčka vraj nešla do neba ani do pekla, možno tu stále hľadá svoju hlavu. Jej duch tu možno ešte stále straší, daj si pozor!“
Šli sme ďalej. Zasa som sa dozvedel dačo nové, i keď nie celkom, lebo aj ja som ten príbeh poznal, ale trochu inak. „Vieš, Matí, asi to máš dopletené. Ja som o nej počul, že nežila tu, ale v zrúcaninách hradu pri Podhorodi. Vraj to bola obryňa a nohy mala ako kačka. Neviem nič o tom, že by sa jej zaplietli vlasy do konárov, ale tiež som počul, že ju zabil kráľ. No nie Štefan, ale Matej Korvín. Takže sa ten príbeh hovorí asi všade trochu inak a každý tvrdí, že sa stal u nich.“
„Čo to zasa trepeš? Však ti hovorím, že mala viac hradov, možno aj v Podhorodi. A Štefan alebo Matej, nie je to jedno? Veď počkaj, keď ťa začne strašiť.“
„Kto? Kráľ?“
„Nie. Pogaň Dzivče. Po nociach tu naokolo často svietia tajomné svetlá. Možno jej telo chodí s lampášom, keď ešte si hlavu nenašlo.“
Konečne som mal Matího, kde som chcel. Tajomný svet blúdiacich duší, čudesných zjavení a neľudských tvorov, to bola moja obľúbená téma. Ale nemohol som ho nechať len tak. Nadhodil som teda, že tie lampáše je len spráchnivené drevo, čo v tme svetielkuje. A tiež sa vraví, že najmä po žatve, keď sa nosí pšenica na predaj do Ungváru, chodia k našej dedine cigáni. Svietia lampášmi a zbierajú zo zeme vytrasené zrno. Teda žiadne tajomné svetlá!
„Ale to je hlúposť! Vieš, aká je to hlúposť?“ spustil Matí ostro. „Myslíš si, že by mohli cigáni s lampášmi potme hľadať rozsypané zrno? Ty takému veríš? No, si ako decko!“
„A prečo nie?!“
„Lebo koľko by nazbierali pšenice za jednu noc? Nevideli by ju poriadne, lampáš nie je slnko! Ani za toľko by jej nenašli, čo stojí petrolej do petrolejky. Zrnko by museli skladať k zrnku a ešte by to mali plné hliny a kamienkov. Ak by aj chceli dačo zozbierať, robili by tak cez deň. Za toto by ich nikto nehnal a nebil. To nie je ako v Ungvári na trhu, kde musia cigáni stáť dva kroky pred každým tovarom a nesmú sa ho dotknúť. Tam je kopec žandárov a dávajú na nich pozor. Keď daktorý cigán chytí do rúk zemiaky alebo vajcia, žandár ho zbije hlava-nehlava, ale potom aj obchodníkovi zakáže, aby to ďalej predával slušným ľuďom. Kdeže cigáni, hovorím ti, Pogaň Dzivče bez hlavy tu chodí s lampášom!“
„Tomu ani sám neveríš. Vravíš to, aby si sa znova hádal!“
„Ty sa chceš hádať!“
„Nie ja, ale ty sa chceš hádať!“
Náš rozhovor dospel práve k záveru, vždy sme končievali týmito vetami. Už som si myslel, že to máme za sebou a teraz pôjdeme zas len mlčky až do Huty, aby sme cestou späť začali hovoriť o čomsi inom, ale tu ma Matí prekvapil.
„Keď si taký frajer, tak choď v noci na krížne cesty. Tam sa stretávajú bosorky, duše màtvych, možno aj cigánky, čo s nimi kujú pikle. Choď, prespi na takom mieste a potom si od otca požičiam klobúk, aby som si ho mohol dať na hlavu a s úctou ho pred tebou mohol zložiť. Ak to urobíš, spravím tak pred celými Petrovcami!“
To už nebola hádka, ale výzva. Matí, ako to povedal, mi pozeral rovno do očí a čakal, ako sa zachovám. No... Čo som mal robiť? Po prvé, rodičia by ma v noci nikam nepustili, po druhé, mal som aj strach, ale kto by ho nemal a po tretie, chýbal mi akýkoľvek dôvod. Prečo by som ho mal poslúchnuť? Lebo to chcel on?
„Vidíš? Mlčíš! Máš rečí ako koza bobkov, ale keď príde na lámanie chleba, stiahneš uši a zavrieš ústa. Určite by si na krížnych cestách neostal spať ani cez deň, nieto ešte potme,“ vyrýval Matí naďalej. Lenže teraz sa netrafil.
„Dobre,“ začal som trochu opatrne. „Ak nikomu nepovieš, že som nebol na omši, ľahnem si rovno na krížne cesty a budem tam spať, kým sa nevrátiš. Ale potom ma zobuď, hej?“
„Platí,“ natiahol Matí ruku, ja som ju prijal a tak sme došli na miesto, kde sa cesta z Petroviec do Huty kríži s cestou vedúcou z jednej hory do druhej.
„Ani nevieš, ako si mi dobre urobil. Ráno sa mi nechcelo spať, tešil som sa na našu novú studňu, ale teraz je to iné. Rád si zdriemnem. Ty budeš počúvať rečičky pána farára a ja si zatiaľ nechám zdať niečo pekné. Ïakujem ti za ten nápad a teším sa, až predo mnou zložíš s úctou ten klobúk,“ ešte som sa na neho jemne usmial a zatiaľ čo on mizol v diaľke, ja som si ľahol na zem. Prach mi neprekážal, veď sa oprášim. A strach som vôbec nemal. Pogaň Dzivče ma nemátalo ani za mak a z krížnych ciest ako miesta zlých síl tiež nie. Cez deň nie. Ja som už taký, len čo privriem oči, ide na mňa spánok. A ani tam tomu nebolo inak.
Na chvíle, ktoré prišli namiesto slastného snenia, spomínam veľmi nerád. Je to ešte príliš čerstvé. Všetko začalo až podozrivo príjemne. Bolo takmer bezvetrie, len občasný teplý vánok vykúzlil utišujúce šumenie lístia. Slnko príjemne hrialo a z okolia doliehal spev vtákov. Možno čakáte, že ma odrazu pochytil des, ale ja si na nejaké takéto sny veľmi nepamätám. Iba čosi mi utkvelo v spomienkach. Nebol to obraz, skôr pocit, akoby mi niekto dýchal do tváre. Cítil som to tak zreteľne, až som sa na to zobudil. Otvoril som oči, prezrel, postavil sa a chcel si odpľuť, ale nešlo to. Len slina sa mi natiahla a visela z úst. Vtedy sa ozvali kroky a po ceste sa vracal Matí.
„Už si tu? To som spal tak dlho?“ chcel som povedať, ale znelo to celkom inak. Akoby ani nie môj hlas a nedalo sa mi rozumieť. Matí zastal a hľadel na mňa s výrazom hrôzy.
„Čo sa ti stalo?“ pýtal sa a chytal ma za obe ramená. Dotkol som sa líca, ale dotyk som necítil. Zakrútila sa mi hlava, keď mi Matí vravel, že mám vykrivené ústa, jeden kútik mi visí celkom nadol a gamba sa mi odula a padá mi aj ľavé viečko. Chcelo sa mi plakať, keď naraz povedal, že mi ochrnula polovica tváre, ale slza vytiekla iným smerom ako zvyčajne. Domov sme bežali. Nebola to krátka cesta, ale napriek tomu si pamätám každý jeden jediný krok. Srdce mi búšilo niekde v sluchoch, nohy sa triasli a cítil som, že mám malú, maličkú dušičku. A doma? Mama sa zhrozila, dobehol aj otec, sestry, Petro, každý sa ma pýtal, čo sa stalo. Lapal som po dychu, chcel som im to rozpovedať, ale išli zo mňa len akési čudné zvuky. Obrátili sa na Matího a on musel s pravdou von. Otec zahrešil, ako som ho dovtedy nepočul, na Petrovi som videl, že by Matího najradšej prerazil a mama ma hladila, plakala, vyzerala bezradne. Prvé, čo napadlo mojim sestrám, bola voda z Kapustašu, ale mama naliehala, nech hneď nebežia, nech počkajú, že sa pôjde poradiť so starou Eržou, veď tá pozná byliny, vie veľa o rôznych chorobách, hádam dáko pomôže.
Mama utekala von, dosť dlho jej nebolo, ale potom sa vrátila aj s tetkou Eržou a Matí musel zasa všetko vyrozprávať. Erža krútila hlavou, že studená voda na ochrnutú tvár nie je dobrý nápad. Len si to mám zatiaľ držať v teple, stále hladiť, nech neprestáva prúdiť krv a potom vzala mamu bokom a čosi jej hovorila šepky.
Ešte v to popoludnie sme išli do Sobraniec. Teda mama, otec a ja. Podľa Eržinej rady tam žije jedna žena, čo vie ďaleko viac ako len liečiť bylinami. Dokáže pomôcť, ak voľakomu porobili bosorky. Tvár som mal zakrútenú v teplom šále, i keď zima nebola a náš koník klepotal po ceste ťahajúc rebrinák, pričom zvuk kopýt sa mi zarýval do hlavy, akoby mi niekto po nej udieral palicou. A keď sme došli na miesto k tej čudesnej babici, len sa mi prizerala a občas potiahla nosom, akoby ma chcela ovoňať. To jej mlčanie ma hnevalo viac, než čokoľvek iné. Tak veľmi som čakal na jej slová, ale ona stále nič. Mama jej už dávno všetko rozpovedala a tiež tàpla, čo bude teraz, až si babica konečne sadla na rozheganú stoličku a začala: „Dobre, že ste na to nedávali tú vodu. Voda môže pomôcť, ale nie pri všetkom. Studené mu teraz ozaj dobre neurobí,“ hľadela na mamu.
No, dobre... To sme už predsa vedeli. Ale čo ďalej? Čo ďalej? Hľadel som na ňu, ona našťastie pokračovala.
„Aj prievanu nech sa vyhýba. Vodu pred umývaním mu treba prihriať a musí robiť grimasy do zrkadla. Špúliť pery, usmievať sa, skúsiť klikať oboma viečkami naraz, aby mu tá polovica tváre neochrnula nadobro. Ešte sa to dá zachrániť, veď je mladý, ale to nie je najdôležitejšie, lebo....“
Babica sa zhlboka nadýchla, zasa chvíľku mlčala, akoby hľadala správne tie slová; veľmi mi tou pomalosťou liezla na nervy, nevedela to najdôležitejšie povedať hneď na začiatku? Bola mojou nádejou, no zároveň som mal chuť na ňu zaručať, nech už, preboha, vraví.
„Nooo....“ zatiahla po chvíli pohľadu zabodnutého kamsi do diaľky, „keď sa stalo všetko tak, ako ste mi povedali, musíme urobiť ešte voľačo.“
„Čo?“ otec s mamou vyhàkli takmer naraz.
„Chlapec musí ušiť handrovú bábiku.“
Zdalo sa mi, že snívam. Ochrnula mi tvár, nemôžem rozprávať, z úst mi vytekajú sliny, ktoré neviem zastaviť, oko mi stále slzí a takýto mám šiť bábiku ako nejaké dievča? Babica začala vysvetľovať ďalej.
„Zo šiat, ktoré nosil, urobte handry. Z nich tú bábiku ušije, ale nie len tak. Ešte predtým sa musí vrátiť na krížne cesty, presne tam, kde sa mu to stalo a zo zeme vziať tri kamienky. Tie zašije do tej bábiky.“
„A potom? Čo urobíme s tou bábikou potom?“ prezvedala netrpezlivo mama.
„Nič. Môžete ju niekam položiť, hocikam, kam sa nedostane žiaden pes, ktorý by ju rozhrýzol, ani žiadne decko, ktoré by ju potrhalo. Tie kamienky musia ostať v bábike, kým sa váš syn neuzdraví, ale radšej i potom.“
Môj otec je rozvážny chlap, veci berie ako sú a nemá rád hlúpe táraniny. No v tejto chvíli povedal: „Dobre, skúsime. Ráno pôjdeme spolu po kamienky a...“
„Nie ráno,“ skočila mu babica do reči. „Čas je dôležitý. Ešte dnes. Choďte hneď teraz, ale vy ostaňte dosť ďaleko. Na krížne cesty dôjde chlapec sám a on tie kamienky prinesie.“
„Kým prídeme do Petroviec, bude tma,“ zapochyboval na chvíľu otec, ale keď naň babica pozrela, akoby sa zahanbil.
Bola už noc. Tma, môj žalostný stav duše, ochrnutá polovica tváre a štreka cez pastvisko, čo každým krokom mala vyústiť na krížne cesty. Kdesi ďaleko za mojim chrbtom ostal otec a i keď vždy silný, v tú chvíľu sa isto modlil. Šiel som rýchlo a snažil sa na nič nemyslieť. Len som sa neustále pozeral naokolo, neviem ani čo som od toho očakával. Že zbadám Pogaň Dzivče? Keď som zastal na križovatke, kde sa to všetko stalo, mal som zvláštny pocit. V duchu som sa spytoval sám seba, čo tu vlastne hľadám, chytala sa ma úzkosť, akoby som sa ani nemohol zohnúť a natiahnuť ruky po kamienky. Keď som však tak učinil, keď som tri malé kúsky skaly pocítil v dlani, otočil som sa a bežal ozlomkrky späť k otcovi. Bežal? Skôr akoby som letel. Chcel som byť odtiaľ čo najskôr preč, a hlavne čo najďalej. Až doma som sa upokojil. No, upokojil je silné slovo. Ruky sa mi triasli tak, že natiahnuť niť cez uško ihly bolo nemožné. Mama mi musela pomôcť, ona aj nachystala látku z mojej starej košele a tak som sa dal šiť bábiku. Hlavu, ruky, nohy, trup. No skôr, ako som ten trup zašil natrvalo, vložil som doň ešte tie tri kamienky z krížnych ciest. Nakoniec som všetky časti bábiky zošil dohromady a pozrel sa na svoje dielo. Zdala sa mi odporná. Žiadne dieťa by sa s ňou asi nehralo, ale zo mňa nikdy žiadna šička nebude. Podal som ju mame. Neviem, kam ju odniesla a čo s ňou urobila, no na druhý deň som sa cítil už o niečo lepšie. Nie, nebol som ešte zdravý, ale aspoň mi sliny tak netiekli a silou vôle som už dokázal trochu šklbnúť ovisnutým lícom. Potom sa to začalo zlepšovať. Každým dňom trochu viac a viac. Aj reč sa mi začínala vracať tak, že mi ľudia už aj rozumeli. A teraz? Už sa viem pokojne pozrieť do zrkadla, nepripadám si ako príšera či príšerou znetvorená obeť. Veď ako inak nazvať bytosť-nebytosť, čo takto dokáže ublížiť človeku?
Dnes sa opäť stretnem s Matím. Opäť sa budeme na niečom naťahovať a nakoniec sa asi znova pohádame. Naše hádky sú však celkom iné než vídame u ostatných. Niet v nich hnevu. Však sme kamaráti. Možno ešte lepší ako predtým.
|
|
