Zázraky existujú!
@ :: Poviedky ::
Jan 14 2017, 17:15 (UTC+0) | 
Obec Èeèejovce je okrem iného známa aj stredovekými freskami z èias gotiky |
Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó
Vraj okolo Čečejoviec nie sú žiadne kopce. Somarina! Možno nejakí horali, ktorým po celé dni tienia chalupy vrchy s končiarmi v oblakoch, by sa zastrájali, že Zvonárka nie je nič iné, len trochu odutá rovina. Taký hrboľ, čo pánboh nestihol poriadne vyžehliť, keď stvoril zem. Ale ja som sa naň plahočil skoro hodinu! Pravda, v snehu vyše kolien a tiež ma na pleci ťažili lyže. Iste to nie sú dobré lyže. Ktovie, kde ich otec zohnal. Chválil ich síce až do neba, že sú jaseňové a jaseň je vraj na to ako stvorený, ale čo len môže o tom vedieť, keď na nich ani nestál? Ak by boli dobré, lyžoval by som prinajmenšom tak ako Jani alebo Miháľ. Vraj v ich veku budem, veď už mali pätnásť a ja až o dva roky, no ale čo? Ja chcem už teraz! Veď nie sú odo mňa ani vyšší, ani silnejší. A keď sa mi to nepodarí? Tak potom je lyžovanie sprostosť! No najhoršie je, že ma ukrutne bolí hlava. Dnes som sa lyžoval prvýkrát a práve sa vraciam domov...
Keď treští v hlave mame, sedí potme v izbe so studeným obkladom na čele. No ja tu nemám ani izbu, ani tmu, ani obklad. Tupá bolesť prichádza, silnie na nevydržanie, potom načas ustúpi, ale to hádam len preto, aby nabrala novú silu na mučenie. Akoby mi niekto vsadil čelo do otcovho zveráka z dielničky a postupne ho stláčal tuhšie a tuhšie.
Jedinou dobrou vecou na lyžovaní sú palice. Opieram sa o ne zakaždým, keď nevládzem urobiť ďalší krok. Pomáhajú mi. Všimol som si, že mám ruky červené ako rak. Štípu ma od mrazu. Musel som kdesi stratiť rukavice. Keď sa to mama dozvie, začne kričať a potom mi už hlava isto vybuchne. Poriadne som sa predklonil, akoby mi dochádzal dych. Ale ako som sa zohýnal, naplo mi žalúdok a ústa sa mi plnili nakyslastou odpornou brečkou. Biely sneh, topánky, nohavice a kabát sfarbili žltozelené zvratky. Raňajšia praženica s cibuľkou a slaninou, ba i lipový čaj znovu uzreli svetlo sveta. Myslel som, že omdliem. Akoby to všetko nestačilo, chytali sa ma aj kàče a myslel som, že za raňajkami polezie von celý žalúdok. Nechápal som, ako je možné, že hoci sa trasiem od zimy, po tele mi steká pot. Aj zrak sa mi akosi pokazil. Videl som dvojmo. Potom trojmo a ďalej som radšej ani nepočítal. Len zem sa odrazu pohla a svet sa začal krútiť. Čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Stromy sa nevedno prečo nakláňali, až sa zdalo, že na mňa padnú, zavalia ma svojimi kmeňmi a bude mi koniec. Myslím, že už umieram.
Nikto mi nikdy nevedel vysvetliť, ako je Zem pripevnená vo vesmíre, aby nespadla a ako sa môže ustavične točiť, keď mne sa zdá, že stojí. Možno ju drží nejaký obor medzi rukami a otáča ňou tak, ako malé deti loptou. A teraz má ten obor záchvat zúrivosti a ja si to odnesiem!
„Andráško, žiaden obor ju nedrží. Krúti ňou Boží dych,“ vysvetľovala mi kedysi mama a nevedel som, komu a čomu mám veriť. Či jej, lebo keď mi občas v nedeľu popraží cukor na karamel a pridá doň orechy, tak ju mám celkom rád a som zaň ochotný prikyvovať všetkému čo povie. Alebo veriť pánovi učiteľovi, ktorý s výrazom dôležitosti, no nezrozumiteľne, rozpráva o tajomstvách vesmíru? Mama vidí všetko po svojom, vlastne si len myslí, že vidí všetko po svojom, ale ona nemá svoj pohľad. Hovorí iba to, čo ju kedysi naučila jej mama a tú zasa jej mama a tak sa to opakuje možno od praveku, keď tu behali praľudia alebo Adam s Evou. Ani v tom nemám jasno. Učiteľ je hlava študovaná, ľudia mu prejavujú úctu. Aspoň do chvíle, kým nezačne hovoriť o fyzikálnych zákonoch vesmíru a praľuďoch. Učil aj mamu, ale ju nepresvedčil. Lenže mama je mama...
Pamätám sa, kedy som bol zo sveta prvý raz poriadne zmätený. Bolo to pred troma rokmi, keď sme sa vybrali na svätú púť. Šiel som vedľa mamy, ponáhľali sme sa na stanicu, aby sme stihli aspoň dopoludňajší vlak do Turne, keď sme už kvôli chorému otcovi zmeškali ten ranný. Vtedy som bol namosúrený. Jasne som si uvedomoval, že tentoraz nepôjdem s kamarátmi na procesiu. Na druhej strane som mal radosť, že idem aspoň s ňou. Púť Panny Márie Škapuliarskej sa vraj v Bôrke koná už dvesto rokov. Pán farár hovorieval, že ju povolil v osemnástom storočí samotný pápež. Ten pápež sa volal ako náš prezident. Nie Gottwald, ale pápež Klement. Púť na počesť Panny Márie bola i je vždy šestnásteho júla. Ak však tento sviatok pripadne na všedný deň, tak v najbližšiu nedeľu. No čo už. Ani svätí neoslavujú cez pracovný týždeň.
Pravdupovediac, vôbec mi nešlo o modlitby a rozjímanie. Rád som tam chodil, lebo s kamarátmi je vždy veselo a na jarmoku predávajú sladkosti. Zemiakového cukru by som zjedol aj za vrece, ale bol som rád, keď som mal tak dve veľké kocky do dlane. A páčila sa mi aj tá trma-vrma. Ale vtedy, keď som šiel s mamou, mi odrazu napadlo, že to možno nestihneme, bude už po procesii i zemiakovom cukre, ba aj kamarátov cestou postretáme, len ako už idú naspäť. Pocítil som obrovské sklamanie a dal to jednoznačne najavo. Kráčal som s odurenými gambami, hundrajúc na nespravodlivosť tohto sveta. Mama také nerada počúva, ale keď sa ide na svätú púť, predsa nebude kričať na decko, no nie? Preto ma chcela zaujať nejakým rozprávaním. Občas zvykla hovoriť kadejaké príbehy, ktorým som rád načúval, a tak len čo sme nastúpili do vlaku, začala.
„Pamätáš sa na debraďskú púť? Vieš, aká je stará? Ešte staršia ako tá v Bôrke. Vraj od čias, keď sa tam stal zázrak. “
„Naozaj? “ spozornel som a mala ma tam, kde ma chcela mať.
„Kedysi tadiaľ putoval kráľ Ladislav s vojenskou družinou. Bojoval s Kumánmi. To boli takí neznabohovia, čo vraždili mužov, kradli ženy, jedlo a vypaľovali všetky dediny. A raz sa stalo, že keď bol kráľ a jeho vojaci na planine, došla im voda. Boli to príšerne horúce dni. Kone odmietali ísť ďalej, aj vojaci od smädu zoslabli a nemohli sa pohnúť nikam, lebo zo všetkých strán bola prevaha Kumánov. Neostávalo im nič iné, len sa ukryť v tieni lesa. Keď poslali na tú či onú stranu nejakých pár mužov, aby hľadali pramene, nevrátil sa ani jeden. Určite ich pochytali nepriatelia. Vyzeralo to nedobre, ale kráľ neveril, že by Boh dopustil, aby diví pohania porazili kresťanov. Vyšiel doprostred lúky a zabodol do zeme meč. Vieš, ako má meč rúčku a tak, keď ho zabodneš, vyzerá, akoby zo zeme vyrastal kríž. Kráľ si pred neho pokľakol a začal sa modliť. Keď modlitbu skončil, ešte sa prežehnal, vstal a meč vytiahol. A vtedy z miesta, kde ostrie čepele nechalo v zemi jamku, vytryskla voda. Prameň sa začal zväčšovať a zväčšovať a naraz tiekol prúdom. Kráľ padol na kolená a ďakoval Bohu za túto pomoc. Vojaci kričali, že sa stal zázrak, ale potom padali na kolená aj oni. Nie, aby sa modlili, ale aby sa mohli napiť z toho prameňa. Vojsko posilnené božím znamením o chvíľu vyrazilo do ďalšieho boja a hoc bolo Kumánov viac, kráľovi vojaci ich porazili. No a pretože sa stal ten zázrak, ľudia tam na lúke uprostred lesov postavili kostol. A prameň nazvali Ladislavovým. Nakoniec po kráľovej smrti aj Ladislava vyhlásili za svätého, lebo okrem toho vraj vykonal ešte veľa iných zázrakov. “
Pri tejto historke som na chvíľu zabudol na svoje sklamanie. Všetko som si predstavoval. Kráľa v pestrofarebnom plášti, vojakov na koňoch a potom aj to, ako všetci na púti pijú tú vodu. Aj ja som pil, keď sme tam každým rokom prišli, lebo som bol smädný, ale už som vedel, že je za tým oveľa viac.
Mama zatiaľ pozrela z okna a začala o niečom inom.
„Počul si už o kamennom bačovi nad Zádielskou dolinou? Dnes tadiaľ pôjdeme.“
„Táraniny sú to. Veď akoby mohol niekto len tak skamenieť?“
„Keď nevieš, tak nehovor,“ rozložila mama rukami. „Každý tam dobre pozná príbeh baču Jozefa. Pásaval svoje ovečky hore na lúkach a jeho žena mu nosievala jedlo. Len jedného dňa ju veľmi bolela noha. ažko sa jej kráčalo a do kopca sa jej už vôbec nechcelo. Tak zakričala mužovi, čo jej je a nech príde za ňou do doliny. Ale bača bol tvrdohlavý a hrdý. Žil v presvedčení, že ho žena musí obslúžiť. Čože by sa unúval dole, keď musí strážiť ovce! Volal teda naspäť, nech ihneď príde a dá mu najesť. Tak sa prekárali, až žena napokon uznala, že s bačom nepohne a s boľavou nohou sa vydala do kopca. Ale zlosť a pocit neprávosti jej nedovolili kráčať len tak, musela si uľaviť a v hneve zakričala: - Ty jeden tvrdohlavec s kamenným srdcom! Keď si taký bez ľútosti, bodaj si celý skamenel, kým k tebe dôjdem! -
Ako povedala, tak sa aj stalo. Keď pastierovu ženu napokon hriali slnečné lúče priamo na vrcholku, od hrôzy takmer onemela. Pochopila, prečo celou cestou nepočula štekot psa, bľačanie oviec, ani namosúrené Jozefove nadávky. Jej kliatba bola vyslyšaná. Darmo preklínala svoj jedovatý jazyk. Jej muž už bude naveky hľadieť z vrchu svojim kamenným pohľadom. “
„To si len ľudia vymysleli. Neverím, že sa to stalo. Veď keby áno, aj dnes by sa diali podobné veci,“ stál som si za svojim
„Stávajú sa, Andráško. I dnes sa stávajú, ale vieš, zázrak je zázrak. Nemôže prísť každý deň, ba ani každý rok, ba možno ani každé storočie. Všedné veci sa dejú často, ale zázrak, synku, ten sa udeje len raz za čas.“
Takéto poučovanie už naozaj nemusím a naviac som si spomenul kam ideme a že prídeme neskoro, takže som znova nazlostene nadul líca a očné štrbiny sa mi zúžili. Mama vedela, čo to znamená, a tak začala hovoriť ďalej skôr, než by som začal hundrať. Pospomínala hádam všetkých kráľov, čo poznala. Nielen Ladislava, ale aj Samuela Abu, podľa ktorého sa vraj volá náš kraj Abov. Tiež kráľa Mateja, čo dal vraj v Jasove postaviť kostol svätého Michala, keď bratríci vypálili ten v kláštore. Aj kráľa Bélu spomínala, ako sa ukrýval v jaskyni v Zádielskej doline, keď jeho vojsko porazili Tatári. ¼udia mu pomáhali a keď sa vrátil na trón, okolité dediny poriadne odmenil. Už som ju však poriadne nepočúval. Vlak spomaľoval, boli sme v Turni a šli sme von. Odtiaľ pešo do Zádielu a potom cez dolinu do Bôrky.
Zádielska dolina je pekná sama o sebe, tam aj mama mlčala, či skôr dychčala ako tá lokomotíva, čo ťahala vlak a ja som kráčal rýchlo, hľadiac na vysoké skaly. Videl som veľa všakovakých otvorov, určite vedú do jaskýň a možno v niektorej z nich ostali pamiatky na kráľa Bélu. Možno meč, čaša, prsteň, hocičo. Mal som chuť ísť to preskúmať, urobiť výpravu hľadačov, driapať sa nahor a vo svetle faklí nachádzať zabudnuté podklady. Nejaký kamenný bača ma nezaujímal. Lenže keď sme prešli najväčším stúpaním a dolina sa roztvorila doširoka, mama chytila druhý dych a rozprávala ďalej.
„Andráško, naozaj si nemysli, že sú to všetko len povedačky. Tak mi napadlo, že vlastne taký zázrak sa stal aj u nás.“
„V Čečejovciach?“ nezmohol som sa na viac, než na úškrn.
„Nie celkom. Pri kopci. Pri Zvonárke. Kedysi tam vraj stávala dedina, ale prepadla sa pod zem.“
„Postavili dedinu nad jaskyňou a tej sa zrútil strop?“ skúšal som hľadať možné vysvetlenie, ktorému by sa dalo uveriť.
„Nie. Takto to isto nebolo. Vieš, každý ten príbeh pozná inak. Ale ženy na priadkach najviac hovoria o tom, že sa tam žilo bezbožne. Že všetkých sedem smrteľných hriechov tam prekvitalo deň čo deň. Vieš, aké sú smrteľné hriechy, nie?“
Prikývol som, ale zbytočne. Bolo mi jasné, že mi ich mama vymenuje, aby ma poúčala, lebo podľa nej i farára niet nad každodenné opakovanie nemenných právd. A tak začala: „Pýcha“.
No, človek by mal byť hrdý na to, čo dokáže a nepodlizovať sa iným. Je rozdiel medzi pýchou a hrdosťou, ale to som nahlas nepovedal, iba si myslel.
„Lakomstvo.“
Každý by mal byť trochu šporovlivý, aby sa nezadlžil. Iba hlupák rozfláka svoj majetok. Veď aj v škole nám učiteľ povedal obľúbený výrok veľkoobchodníka a obuvníka Baťu. Že chudoba je iba výhovorka. Podľa Baťu je najväčšou príčinou chudoby lenivosť a nedostatok odvahy vziať život do vlastných rúk. Že každý človek má na to, aby v čomsi vynikal, ale lenivým je ľahšie lamentovať a čakať, kedy im kto ponúkne prácu či aspoň almužnu. Ale i teraz som ostal ticho.
„Závisť.“
Konečne som prikývol a dal mame za pravdu. Keď sa človek trochu snaží a má dáky úspech, nájde sa dosť závistlivcov. Zvyčajne takých, ktorým na väčšie skutky chýba guráž, ale majú ostré jazyky. Nejako to asi súvisí s tou lenivosťou či chudobou.
„Hnev,“ pokračovala mama a už mi to začalo prekážať a trochu liezlo na nervy.
„Smilstvo.“
S tým ešte nemám skúsenosti, ale už sa na ne teším.
„Obžerstvo.“
Doprajú človeku aspoň nejakú radosť v živote?
„Lenivosť,“ vzdychla mama a spod šatky jej dole čelom stiekli veľké kvapky potu. Pozrela na lavičku pri potoku a navrhla, aby sme si na chvíľku sadli.
„Mama, my máme ísť na púť. Osláviť sviatok Matky Božej a už je tam isto veľa ľudí a vzdávajú jej patričnú úctu. A my ostaneme oddychovať ako dvaja lenivci? Budeme sa tu oddávať tomuto smrteľnému hriechu?“ zaťal som do živého, lebo prekvapene na mňa pozrela, asi sa zahanbila a bez slova kráčala ďalej. Zvýšila sa tak moja nádej, že kým prídeme do Bôrky, všetok zemiakový cukor nepredajú. Po chvíli začala zasa.
„Teda v dedine pri Zvonárke žili ľudia všetkými smrteľnými hriechmi a raz sa vraj stalo, že sa už na to nemohol Pánboh pozerať a tak sa dedina prepadla pod zem. Celá. Iba kostolu sa vraj nič nestalo. Lebo aby sa na tento zázrak nezabudlo a aby ľudia nezabudli ani na sedem smrteľných hriechov, každých sedem rokov, sedem mesiacov a sedem týždňov od prepadnutia dediny počuť spod Zvonárky vyzváňať zvony. Tak je. A v Čečejovciach sa nájdu ľudia, ktorí ti potvrdia, že ich už počuli.“
„Až ich budem počuť aj ja, uverím,“ uzavrel som to a viac nerozprával. Všimol som si totiž, že keď mama hovorí, vždy spomalí. A tak sme šli ďalej mlčky.
Ozaj, ako to všetko súvisí s lyžovačkou? Hovorím, jaseňové lyže nie sú dobré, lebo inak by som lyžoval ako Jani alebo Miháľ. Veď čo na tom môže byť zložité? Keď som sa od dediny vyše hodiny brodil hlbokým snehom, keď som vyšiel až na Zvonárku a pripevnil si všetky remienky cez topánky okolo členkov a odpichol sa palicami, stalo sa niečo nevídané. Bol to pocit, aký som ešte nezažil. Ja som stál, ale zároveň som sa hýbal. Vietor mi dul do tváre oveľa silnejšie ako inokedy, až sa mi naplnili oči slzami a krajina okolo mňa sa rozbiehala stále rýchlejšie a rýchlejšie. Chvíľku som mal pocit, že letím ako vták, že sa o okamih odlepím od zeme a vzlietnem k oblakom. Preletím ponad Čečejovce ako anjel, nad zasneženými strechami a dymiacimi komínmi zakývam mame na dvore, ba i zvýsknem od radosti, lenže k tej radosti som mal ešte trochu ďaleko. Výskať som po chvíli výskal, lenže už od strachu. To keď sa mi krajina pred očami hmýrila natoľko, že som nevedel nič rozoznať, čosi mi dvíhalo žalúdok a kolená sa roztriasli, akoby som vážil sto kíl. Chytila sa ma panika, keď tu sa naraz zdvihla zem a udrela ma plnou silou rovno do tváre. Ležal som na snehu pod kopcom, nohy vykrivené, triaška v celom tele a bolo mi jasné, že to nemôže byť s kostolným poriadkom. Zdvihol som hlavu a vtedy mi v nej začalo príšerne trešťať. Zrazu som počul zvony. Isto mohutné zvony, čo bili priamo v nej, každým úderom som mal pocit, že mi to vytlačí oči, prasknú mi bubienky a zahyniem. Možno to bol trest. Človeku nie je súdené lietať ako anjelom. V spánkoch mi neuveriteľne dunelo, ba stále ešte duní a teraz sa vlečiem domov. Stal sa zázrak. Zvony spod Zvonárky prešli do mojej hlavy. Len dúfam, že mi tam nebudú dunieť naveky. Tak si pamätajte. Lyžovanie je sprostosť. Ale zázraky existujú!
|
|
