Hrozníčkovské hody
@ :: Poviedky ::
Feb 12 2017, 05:10 (UTC+0) | 
Príbeh pochádza z Moravy, presnejšie z obce Køtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014. |
Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: pravdepodobne 1946
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó
Pamätáte si, ako vyzeral svet, keď ste naň hľadeli detskými očami? Mnohé z toho, čo už zovšednelo, sa kedysi zdalo mimoriadne, očarujúce, kúzelné. Z čierneho mraku, čo sa vznášal na oblohe ako veľký drak s roztiahnutými blanitými krídlami, sa stal už len mrak, z ktorého začne pršať. Zvuky nočného lesa, pripomínajúce dych, kroky a tajné signály záhadných zlovestných bytostí sa zmenili na poryvy vetra, vàzganie dreva a hlasy nočného vtáctva. Svätojánske mušky prešli premenou z bludičiek na obyčajný hmyz a hlas kukučky prestal oznamovať, koľko rokov života nám ostáva. Keď som bol malým chlapcom, myslel som si, že naša dedina sa volá Křtomil preto, lebo v nej žijú ľudia, ktorí milujú krsty i ostatné zvyky a obrady. No tie už v detstve strácali na mimoriadnosti. Stále to isté dookola. Akoby sme viedli nezaujímavý život, iný ako napríklad cigáni, čo tu z času na čas zakotvili pri svojom kočovaní krajinou. Tí tu prinášali niečo zvláštne, svojskú atmosféru, čosi ťažko definovateľné, mimoriadne, isto i trochu očarujúce, akoby z iného sveta. Zvesti o nich však neboli veľmi lichotivé a potom padli aj moje posledné ilúzie. Asi je to tak, že ak niečo spoznáte zblízka, stráca to na tajomnosti a výsledkom je často sklamanie. Preto deti pozerajú na svet s úžasom, lebo ho ešte len objavujú. Ale poďme pekne po poriadku...
Vďaka svojej nespútanosti museli cigáni ihneď po príchode do Křtomile žiadať od richtára povolenie na táborenie. Zvyčajne sa tu zdržali tak dva až tri dni, iba výnimočne týždeň. No aj za tak krátky čas stihli vyvolať rozruch, po ktorom sme mali ešte dlho o čom rozprávať.
Začalo to v sobotu, keď som sa chystal na svoje pravidelné stretnutie s Tondom. Niečo vypijeme a potom vyrazíme za dievčatami. Keď ruky bolia od roboty, plecia tuhnú, akoby boli z kameňa a nohy drevenejú, nič nepomôže lepšie, ako posedenie v krčme či tanec. Telo sa len tvári unavene, lebo sa bojí ďalšej práce, ale keď príde na radosti života, vládze až až. Už som sa videl, ako sedím na Vrbovci, ako spievame na chválu piva, ako krútime hlavou, že krčmová slivovica nie je nikdy taká dobrá ako domáca, ale vzápätí si opäť objednávame poldeci, lebo čo ak ten ďalší pohárik bude lepší?
Tonda. Nikdy naň nedám dopustiť! Je ako ja. Syn bohatých statkárov. Máme už svoje skúsenosti, podobné vyhliadky na život, zhodneme sa na všetkom až na jedno. Každému z nás sa páči iné dievča. A to je len dobre, lebo ak by sme obaja prahli po jednej a tej istej, to by bol koniec priateľstva.
Do krčmy na Vrbovci som prišiel ako prvý a sedel pri slivovici s očami prilepenými na dvere. Zakaždým, keď sa otvorili, čakal som, že vstúpi Tonda. Zbytočne. Prelial som teda pohárik dolu krkom sám a objednal som si pivo. Zvyčajne vydrží dlhšie než sklenený náprstok slivkového životobudiča, ale ani to nepomohlo. Dno pohára už vyschlo, koncom jazyka som dávno zotrel posledné zvyšky peny okolo úst, ale kamaráta nikde. Na rad prišla ďalšia slivovička. Taká, akože na rozlúčku, že keď už tu čakám zbytočne, nech aspoň neodídem triezvy. A práve vo chvíli, keď si posledná voňavá kvapka prepaľovala svoju cestu mojim hrdlom, dvere ani nestačili zavàzgať, ako sa rýchlo rozleteli a Tonda vtrhol dnu ako býk, čo práve ušiel z bitúnku. Jasné, čosi sa muselo zomlieť. On, stále usmiaty a sebavedomý, bol teraz iný. Nie ako troska, ale... no... neusmiaty a nesebavedomý.
„Piješ bezo mňa?“ vychrlil, trasúc sa, akoby ho celý deň mlátili cepmi.
„Už som dopil,“ rozhodil som rukami, takýto vyčítavý tón som nečakal.
„Aha,“ hlesol teraz pre zmenu tak, akoby ho lámal smútok, či dokonca zúfalstvo.
Bez slov zobral zo stola prázdny pohárik a prevrátil ho do seba, či ešte na dne čosi nebude. Nebolo. Mal som sa ho chuť pýtať, čo sa stalo, ale zdráhal som sa. Sám mi povie. Ak bude chcieť. Aj od toho sú kamaráti, aby sa s nimi dalo spoločne mlčať, ak sa človeku nechce hovoriť.
„Pamätáš si Šaríka?“ opýtal sa po chvíli, keď s hrmotom odtiahol stoličku, sadol a podoprel si hlavu ľavicou ako ťažké bremeno.
„Ako či pamätám? Tvojho Šaríka myslíš? Tvojho koňa? Tvoju pýchu? Hnedáka s bielym fliačkom medzi očami?“
Prikývol mlčky.
„Hovor!“ náhle ma prešla trpezlivosť, nič dobré som nečakal.
„Už nie je pýchou nikoho a ničoho. Mesiac tomu bude, čo ho pohrýzol pes. Taký nejaký od cesty, keď sa otec vracal s vozom z furmanky. Z Bystřice išli. Pes sa tam motal, neuhol, ba ešte skočil. Šarík sa skoro splašil, ale čo môže taký krpatý bastard proti koňovi? Len čo ucítil kopyto, zaskučal a zdrhol. Po jeho zuboch Šarík ochorel!“
Áno, už mi to bolo jasné. Kto čoby len raz pozrel zblízka do konských očí, kto pozná oddanosť zvieraťa, ktoré poslušne cvála s pánom na svojom chrbte, silu, akou dokáže potiahnuť naložený voz, ten si musí kone zamilovať. Tonda vravel ďalej, ako sa Šarík menil. Ako prestal žrať, či jedol aspoň pomenej, ako fàkal, kopal, nedalo sa k nemu priblížiť. Ranu na nohe si ešte väčšmi sám rozhrýzol. Felčiar sa najskôr hrdil, že ho vylieči. Vystatoval sa, koľkých už dal takto do poriadku; neskôr však prichádzal i odchádzal zo stajne s hlavou stiahnutou medzi ramenami a vravel len, že musia len dúfať a veriť.
„Keď od utorka nič nežral a nepil, len ležal a trhal sebou ako v kàčoch, felčiar povedal, že urobil čo mohol, ale človek nie je všemocný. Napokon otec poprosil suseda, aby ho zastrelil.“
„Zastrelili ste felčiara?!“ skríkol som v prekvapení a vyskočil, až sa všetky pohľady v krčme obrátili na nás.
„Sprostý si? Sprostý? Nie felčiara, Šaríka sme zastrelili! Už sme ho aj dali pod zem. Na Hrozníčkove, kam sa zakopávajú zdochliny.“
Tonda ma ešte nikdy nenazval sprostým. No vyčítali by ste mu to? Ja som chyboval, ja to musím naprávať. Šiel som za krčmárom a o chvíľku som sa vrátil s dvoma pohárikmi slivovice.
„Vypi!“ podal som mu jeden a on poslúchol v okamihu. „Ber aj druhý,“ niečo sa vo mne lámalo, nechcel som, aby sme sa hnevali.
„Tak na Šaríka!“
„Na Šaríka!“ ja som len prikývol a Tonda to opäť v okamihu prevrátil do seba.
Čas nestál, aspoň tam vonku to tak vyzeralo, keď obloha stmavla, slnku ubudli sily, takže sa už nedokázalo udržať na oblohe a ulice pokryla tma. V krčme sa až na to svetlo nezmenilo nič. Všetky stoly stáli na tom istom mieste ako pred chvíľou, ako včera, ako pred rokom. Len Tonda sa mi zdal o niečo starší. Viem, čo je to smútiť za zvieraťom. Ba videl som slzy aj pre menšie tvory než kone. Napríklad Anežka, moja milá. Raz plakala pre malé kozľa, až nevedela ulapiť dych. Chudobná je, tak celá Křtomil hovorí, vraj kto to kedy videl, aby statkárov syn obskakoval okolo nejakej dievky bez vena. No ľúbim ju a kašlem na reči. Jej rodičia kone nemajú. Len kozy. Lenže ako vie ona o nich pekne rozprávať! Vraj je ich mlieko liečivé, lebo zožerú všetko. Od buriny až po bodliaky, nielen trávu. A každý bylinkár vraj potvrdí, že niet rastliny, čo by na niečo nepomáhala. Tak je v kozom mlieku všetko. Stále hovorí, že sú to múdre stvory. Múdrejšie než ovce.
Pamätám sa, to sme boli iba deti, ako raz Anežka ťahala na povrázku kozu cez dedinu. Vlastne ešte nebola vyššia ako to zviera. Akási tetka ju videla a opýtala sa: „Kamže si sa vybrala s tou kozou?“
„Nesiem ju k Sládkovým na pripustenie, teta.“
„Ty ju vedieš na pripustenie? A to nemáte doma nejakého chlapa?“ tetke sa to nezdalo.
„No áno. Môj brat Staša je doma, ale on už pre kozu neurobí nič. Odkedy má frajerku, nedbá o ňu,“ odpovedala Anežka prostoducho. Tak sa napokon všetci od Bystřice až po Dřevohostice bavili na tom, že křtomilskí chlapi s kozami neobcujú, až keď majú frajerky.
Anežka, moja Anežka! Čo vlastne robím v tejto krčme? Aha, sústrastne mlčím spolu s Tondom, aby vedel, že som pri ňom, lebo ma teraz potrebuje.
„Počkaj, ešte donesiem,“ siahol mi práve na plece, keď videl, ako sa mrvím. Nepýtal sa ma, či si dám, či nie. O chvíľku sa vracal späť s ďalšími pivami a poldecákmi. Bolo to jasné. Smúti a chce sa opiť. Aká je teraz moja úloha? Som povinný zmaľovať sa pod obraz boží, keď na kamaráta dopadne clivota? Nevedel som si dať odpoveď. Mal som chuť prevrátiť stôl a rozbehnúť sa rýchlo preč, za mojou milou, ale Tonda už natiahol ruku, aby sme si štrngli.
„Na Šaríkovu pamiatku! Nech mu je na Hozníčkove dobre. Viac takého koňa nebude!“
To sa opakovalo ešte niekoľko krát. Tondov hlas bol však stále roztrasenejší, temnejší, nakoniec akoby sa strácal v diaľke. Rovnako aj jeho obraz. Rozmazával sa, bledol, mizol a hlava mi oťažievala. Mal som pocit, že mi zlomí krk, alebo zapadne hlboko medzi ramená. Zem sa pohla. Bez toho, aby som chcel, možno z posledných síl, inštinktu, ktorý drieme na dne duše každého chlapa, som sa odrazu postavil a vybehol pred krčmu. Zvracal som ako náš pes, keď ho upchalo a my sme mu dali ricínový olej. Čakali sme, že to vypustí spod chvosta, ale jemu žalúdok vyvrhlo cez hrdlo. Tak i mne teraz. Tvár mi horela, zem sa vlnila, zvedavé pohľady tých, čo sa obšmietali naokolo, som priveľmi nevnímal a uvedomoval som si len jedno. Musím ísť domov!
Neistým krokom som vykročil, teda ak to krokom možno vôbec nazvať, lebo som nešiel priamo, ale zo strany na stranu, snažiac sa pridàžať stien, plotov, kadečoho, čo bolo naokolo. Potom všetko zmizlo. Celá dedina. Odrazu som bol na kraji prašnej cesty, z jednej strany pole, z druhej lúka a dedina nikde. Nevedel som, ako som sa sem dostal. Spomínam si už len na hrkot cigánskeho voza, a to je všetko.
„Bolí ťa hlava?“ ozvalo sa, keď som s námahou rozlepil ťažké viečka. Čakal som, že ma oslepí dáke svetlo, asi som stratil pojem o čase. Obklopovala ma tma narúšaná mesiacom v splne a obloha plná hviezd. Jasne som ich však nevidel. Vlastne som jasne nevidel skoro nič. Skôr obrysy než tvár ženy, čo sa nado mnou skláňala.
„Kde som?“ zahundral som.
„A čo ja viem? Ja nie som odtiaľ,“ opäť zaznel jej hlas. Nepoznal som ho.
„Kto si?“
„Nerozprávaj a pi,“ priložila mi hrdlo akejsi fľaše k perám.
Smädný som bol riadne, pil som plnými dúškami, ale striaslo ma.
„Čo to je? Také horké!“
„Byliny. Dobre ti to urobí, vyčistí hlavu.“
„Neotráviš ma?“ cítil som sa stále neisto.
„A prečo? Veď keby som chcela, už som ti mohla dávno prekutrať vrecká a zobrať si všetko, čo tam máš. Neotrávim, nepodrežem, neokradnem. Ale toto vypi a potom si daj vyveštiť.“
„Vyveštiť?“
„Mám tu karty,“ roztiahla ich v ruke ako vejár, oči si pomaly na tmu začali zvykať. Videl som, že vedľa mňa na tráve sedí mladá cigánka.
„Sama si tu?“
„Sama. Šli sme okolo na voze, keď si spadol na zem. Chlapi hneď vedeli, že si sa ožral. Aj sa ťa pýtali, odkiaľ si, ale nikto ti nerozumel. Potom sa medzi sebou hádali, či ťa odviezť domov, ale kam, keď si nevedel ani svoje meno? A keby sme ťa ukázali ľuďom, však vieš akí sú, hneď by sa začali šíriť reči, že sme ťa opili a možno uniesli, aby sme ťa upiekli. Alebo, že sme ťa opili, aby sme ťa zaviezli domov a potom si za to pýtali veľa peňazí, lebo sme ti zachránili život. Však si sa mohol zvratkami udusiť! No a chlapi nakoniec povedali, aby som ostala pri tebe, pomohla ti a keď sa preberieš, nech ti vyveštím, aby som aj dačo zarobila.“
„Nechcem, aby si mi veštila.“
„Nechceš poznať svoju budúcnosť? Aha, pozri si túto kartu,“ ukázala mi jednu, ale nič som poriadne nevidel. „To je karta lásky. Dobrá je, ale záleží na tom, čo si vytiahneš pred ňou a čo po nej. Lebo nie je láska ako láska.“
„Karty sú len karty, veštiť sa z nich nedá. To sú sprostosti.“
„Nuž, keď neveríš, neveríš. Viem veštiť aj inak. A pravdu máš, inak je istejšie, lebo človek nosí svoju budúcnosť zapísanú v koži!“
Než by som stihol čokoľvek povedať, už ma držala za ruku. Uvedomil som si teplo jej dlaní. Tiež jej uvoľnenosť. Ani za mak nebola škrobená. Naopak. Mal som pocit, že je úplne slobodná, ničím neviazaná, prítulná ako zvieratko, čo chce pohladiť. Bola bosá, oblečená v pestrých šatách a hlboký výstrih štedro odhaľoval jej bujné, vlniace sa prsia. Naraz sa mi zrak zlepšil, už som hľadel len na ne a prsia akoby mi šepkali: Dotkni sa nás, sme také plné, také pevné, hebké, lákavé, tak nečakal a chytaj!
„Si zdravý a veselý chlap. Máš rád život. Budeš dlho žiť a trápenie sa ti bude vyhýbať,“ začala vravieť, hoc som si vôbec nebol istý, či môže v noci ryhy na dlani vidieť. „Si zručný a máš veľké nároky na život. Čiara srdca sa začína v strede, teda sa ľahko zamiluješ. Čiara hlavy je ďaleko od čiary života, a to značí, že máš rád dobrodružstvo,“ pokračovala a ticho sa usmievala.
Cítil som, ako mi búši srdce a ako mi začína v žilách vrieť krv.
„Dosť!“ odtiahol som náhle ruku a ona na mňa prekvapene pozrela. „Musím ísť domov!“
„A odmena?“
„Počkaj,“ siahol dom do vrecka, alebo nebolo tam nič. Ani v druhom. „Kde mám peniaze?“
Mlčala, nevravela nič.
„Ty si...“
„Čo ja som? Myslíš, že by som ti vzala koruny a ešte čakala, kedy sa preberieš?“
„A ostatní cigáni? Vravela si, že odišli na voze!“
„Keby ťa obrali, tak asi by ma tu nenechali, no nie? Tak čo? Dáš mi dačo, či nedáš?“
„Nemám nič! A bolo tam... No, dosť tam bolo!
„Keď nemáš, prines dačo z domu. Aspoň kus slaniny. Každý v dedine vie, kde táboríme. Teda, ak si zo Křtomile. Si?“
Prikývol som, ale hneď som si v duchu povedal, že to už stačilo. Rýchlo som vstal, hlava sa mi trochu zakrútila, ale potom som vyrazil pomerne rýchle. Prejdúc poľnou cestou na hradskú som už uvidel svetlá domov a vedel presne, kde som. O cigánku, ktorej som sa ani neopýtal na meno, som už nemal záujem. Veď patrí k nim! K tým, o ktorých sa dobre vie, že po nociach preliezajú ploty a lezú do kurínov. Ba čo len po nociach! Lojzíkovi vlani chceli ukradnúť sliepky za bieleho dňa. Jedna cigánka v dome veštila a druhá vykrútila hydine krky a napchala si ju pod sukne!
Čo ako som bol zlostný, napajedený, odkiaľsi z dna mojej duše sa ozývali výčitky, či konám správne. Skúšal som si všetko uvedomiť nanovo. Prečo sa hnevám a vlastne na koho? Opil som sa, zatúlal za dedinu a tá mladá cigánočka tam pri mne sedela a čakala, či nebudem potrebovať pomoc. Peniaze mi zmizli, ale nemala pravdu ona? Vari by pri mne ostala, ak by ma okradli? Nie sú to všetko iba predsudky? Nemal by som sa hnevať hlavne na seba? Výčitky zosilneli, najmä keď som prišiel domov, zamieril si to rovno do chlieva a do kurína, ale tam bolo všetko tak, ako má byť. Vzal som z komory kus slaniny, taký riadny, hádam za lakeť a potichu, aby som nezobudil rodičov, som vyšiel z domu. Bolo mi jasné, kde richtár dovolil cigánom rozložiť tábor. Isto tam ako vždy. Pod Hrozníčkovom. ¼udia im prácu nedajú, možno teraz aj hladujú, nič sa nestane, ak trochu pomôžem.
Keď som z diaľky uvidel žiaru vatry, trochu som spomalil. Chcel som najskôr zistiť, či je tam už aj to dievča, čo mi chcelo veštiť. Postavy boli nejasné, blikotavé svetlo plameňov mi veľmi nepomáhalo. Bolo však jasné, že je im veselo. Znel spev, dokonca sa mi aj páčil a vôbec som sa nečudoval, že sa tam pri tej rezkej melódii aj zopár žien natriasa. Inak a oveľa zvodnejšie, než naše dievky pri dychovke. Už som šiel pomaly, pomaličky, hrbil som sa, aby ma nezbadali, pokiaľ sám nebudem chcieť.
„Má ešte niekto hlad?“ zakričal ktosi a to som už videl, ako akýsi cigán pri ohni dvíha nad hlavu zvieracie stehno. Obrovské stehno. Konské stehno!
Akoby som zamrzol. Iba som sa skrčil ešte viac a stál tam bez pohybu až do chvíle, kým som odkiaľsi zozadu nezačul dáky šuchot. Blízko rástli kry, stačilo pár krokov a bol som pri nich. Učupím sa, ukryjem a.... Niť myšlienok mi pretrhol pohľad na zem. Hneď pri mojich nohách ležala hlava. Konská hlava hnedáka s bielym fliačkom medzi očami. Šarík! Tondova pýcha! Vykopaná mrcina, ktorou sa kàmia! Nie, to nie sú ľudia ako my... Prehltol som nasucho, triasol sa od zlosti, vstal som a bežal preč. Za chrbtom som počul prekvapené hlasy, isto ma zbadali a zakopnúc o kameň som padol na zem. Dobehnú ma a potom čo? Rýchlo som vstal a utekal ďalej. Preč, čo najďalej, rýchlo preč!
Zastal som až uprostred dediny. Čo teraz? Ísť za Todnom? Ísť za richtárom? Vrátiť sa domov a tváriť sa, že sa nič nestalo? Áno, tak! Najlepšie bude o všetkom mlčať. Aspoň do staroby, nech sa im Tonda nepomstí. Urobí nejakú hlúposť, za ktorú ho strčia do áreštu a Šaríkovi to i tak nepomôže. V rukách som ešte držal slaninu, pozrel na ňu a potom mi niečo napadlo. Pôjdem na Anežkou. Zaklopem na okno, ak sa nikto neozve, pozriem, či nespí v stodole na sene. Poviem, že som sa v posteli prehadzoval a nevedel zažmúriť oka, lebo ju tak veľmi ľúbim. Aj slaninu jej dám, nech si doma trochu prilepšia. Najskôr nebude chcieť, začne odmietať, že nie sú odkázaní na milodary. Ale nakoniec ju príjme a ešte ma za to milo objíme. To bude dobre. Veľmi dobre. Pre také chvíle sa oplatí žiť...
|
|
