Meč archanjela Michaela
@ :: Poviedky ::
May 09 2017, 07:23 (UTC+0) | 
Hrušovské rybníky |
Miesto: Hrušov, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová
Fero od radosti takmer zvýskol. Idúc domov začul, že obecný pastier Jano si hľadá na leto pomocníka. A byť pomocníkom pastiera, to nie je len tak. To má človek vážnosť, hoci je ešte len chlapec. Potajme dúfal, že Jano si vyberie práve jeho. Veď škola čochvíľa skončí, prídu posledné prázdniny a každá minca by ho potešila. Navyše, Jano je im rodina. Janov dedo a jeho dedo sú bratanci. Tak ho teda musí vybrať, no nie? Celou cestou si už len hvízdal a poskakoval. Bude mu sveta žiť! V lete behať okolo kráv na lúke a počúvať pastierove príhody.
Prešli dva dni a bolo po radosti. Pastier Jano si za pomocníka vybral Ondreja. Kde sú tie časy, keď rodina držala pohromade?! Fero bezmocne zatínal päste, odul spodnú gambu a kýval hlavou zo strany na stranu. Bol by sa ľahšie zmieril so sklamaním, ak by za pomocného pastiera vybrali niekoho iného. Ale Ondreja? Kamaráti z nich nikdy nebudú. Akoby aj! Fero bol šikovný chlapec, no Ondrej vždy o čosi šikovnejší. Keď sa pretekali v behu cez celú dedinu až ku kostolu Panny Márie, Fero vyhrával, ale tesne pred cieľom zakopol a spadol. Tak zvíťazil Ondrej, hoci bol pomalší. A tak to bolo vždy! Často súperili a aj keď Fero mal veľa príležitostí ukázať svoju silu i obratnosť, napokon mu vždy víťazstvo o vlások ušlo. Keď chlapci hádzali žabky pri mokradiach, vyzeralo to, že Fero s prevahou vyhrá, no ako na potvoru ku koncu došiel aj Ondrej a jeho kameň sa od hladiny odrazil sedemkrát, zatiaľ čo Ferov iba šesťkrát. Aj vtedy dlho soptil. Fero začal veriť, že keď bol malý, mal pod kolískou kopu smoly. Inak sa to nedalo vysvetliť. Ešte aj vtedy, keď sa pretekali, kto ukradne viac hrušiek, Ondrej vyhral o jednu jedinú! Darmo namietal, že hruška je malá a nahnitá. Nepomohlo to. A aj meno mal Ondrej lepšie. Na Ondreja sa večer chodilo z domu do domu vinšovať, a to najmä dievčatá chlapcom a potom im hádzali do okien kukuricu. Nevedno prečo, zvyk je zvyk, ale vinšujúci boli obdarovaní kusom koláča či jablkom, podľa toho, čo sa v ktorom dome našlo. Keď mal Fero meniny, nik si ani len nespomenul, nieto ešte dievčatá...
Niet divu, že Ferovi ležal Ondrej v žalúdku riadne dlho. A teraz? Ešte aj robotu mu vyfúkne! Hej, výber pomocného pastiera bol poslednou kvapkou v pohári horkosti. Osud dal jednoznačne najavo, komu nadàža a kto mu je ľahostajný. Inak to nebude, len osudom. A tak, keď začali prázdniny, si Fero namiesto pasenia kráv krátil čas polihovaním v záhrade. Sprvu pozoroval oblaky. Najprv si vybral jeden, samozrejme, ten najškaredší, taký riedky, akoby deravý a nepekný a pomenoval ho po Ondrejovi. A potom ďalší oblak, oveľa krajší a rýchlejší, pomenoval Ferom. Oba obláčiky putovali po nebi a pretekali sa. Lenže ten deravý sa naraz zocelil, zväčšil a Ferov sa rozpadol na malé kusy. Fero si odpľul a začal si radšej predstavovať, že jeden z oblakov je drak. Pravdaže, sedemhlavý. Taký tu vraj žil iba kúsok za dedinou v Hrušovskej jaskyni a oheň, ktorý šľahal z jeho papúľ, spálil na uhoľ všetko, čo sa pred ním zjavilo. Isto sa v tých starých dobách našiel niekto, kto spasil svet pred touto obludou. Najväčší oblak pomenoval po archanjelovi Michaelovi. Oblak Michael prekryl dračí mrak a zvíťazil. S Michaelom by sa bolo dobré kamarátiť. Alebo mu byť roveň, aby spolu putovali po zemi ako dvaja hrdinovia. Možno Michael skolil oblačného draka svojím ohnivým mečom. Ferovi sa páčila myšlienka byť hrdinom, ale na to by potreboval zbraň. Hej, aj on má meč. Vlani mu starý otec jeden urobil z bukového dreva. Spomenul si naň, vyskočil a trielil domov, že ho pohľadá. Skryl ho pod posteľ, musí tam byť! Starostlivo ho poutieral od prachu a pavučín a začal ním šermovať. Svišťanie vzduchu znelo ako fanfáry na počesť víťazstva archanjela Františka. Archanjel František? Nuž, neznelo to veľmi slávnostne, ale našťastie ani archanjel Ondrej neznelo o nič dôveryhodnejšie alebo dôstojnejšie a to Fera naplnilo radosťou. Aspoň raz na tom nie je horšie. Odrazu si ten meč tak zamiloval, až presvedčil seba samého, že on je ten vyvolený, čo musí bojovať za záchranu utláčaných a chudobných. Hádam len nad záchranou Ondreja by uvažoval. Vybehol za dedinu až pod les na kraji Dolného vrchu a tam sa v duchu púšťal do jedného súboja za druhým. Tak sa zahåbil do svojich hrdinských činov, že si nevšimol, ako beží čas. Načim ísť domov. Rýchlo. Tak bežal.
Na maštali ostali otvorené dvere. Fero vbehol dnu a sledoval, ako mama sedí na trojnožke a snaží sa podojiť ich Majorku. Vedro však bolo prázdne, len na dne sa ligotala akási priezračná belavá tekutina, ktorá sa na mlieko ani nepodobala. A úplne navrchu plávalo pár kvapiek čerstvej malinovočervenej krvi. Krava vytáčala hlavu a jej obrovské oči odrážali čosi ako zúfalstvo. Hlasité bučanie, v ktorom sa miesili bolesť a nepokoj, znelo nielen vo Ferových ušiach, ale aj v hlave, ba i v bruchu a možno v celom tele.
„Čo sa stalo?“ díval sa, tušiac, že nič dobré. Matka len nespokojne kývla plecom a ustarane čosi zašomrala.
„Veď povedzte, čo sa deje?“ spýtal sa hlasnejšie, no opäť nedostal odpoveď. A tak len ticho stál, pozorujúc smutné divadlo. Po chvíli mama poškrabala Majorku medzi ušami, zdvihla trojnožku i vedro a ešte raz sa doň pozrela, akoby sa chcela uistiť, či ho medzitým nejaké kúzlo nenaplnilo až po okraj. No kúzlo sa nekonalo. Tak šla do domu, do kuchyne, kde otec brúsil nože. Fero za ňou.
„Nevieš, čo sa stalo? Majorka nič nenadojila,“ čakal vysvetlenie od otca. Ani ten nemal chuť hovoriť. A vtom to naraz prišlo. Vysvetlenie.
„Ja už viem“, vyskočil. „To isto Ondrej! Podojil Majorku a potajme odniesol mlieko domov,“ oznámil dôležito.
Otec neveriacky dvihol obočie: „Si ho videl?“
„No, nevidel, ale... Len Ondrej môže byť na vine, ak niečo nie je v poriadku,“ vyhàkol.
„Nemožno len tak niekoho obviniť! Ste sa pohádali?“ zaujímal sa otec.
„To nie. Ale on sa mi vždy stavia naprotiveň. Veď je pomocným pastierom miesto mňa!“
A bolo to vonku. Horkosť, ktorá ho gniavila, prestala byť tajomstvom. Ešte stiahol pery do úzkej prísnej čiarky a akoby na potvrdenie svojich slov vypol hruď.
„Uvidíme zajtra,“ prerušila ich mama. „Ak je, ako vravíš, že to Ondrej dojí kravy a kradne mlieko, tak ho pri tom niekto musí prichytiť. Ty ho prichytíš! Zajtra budeš na neho čakať. Samozrejme tak, aby ťa nevidel. Rozumieš? A keď ho uvidíš, šanovať ho nemusíš. Pokojne hádž aj kamene a hlavne krič, aby ťa niekto počul!“
„A čo ak to bosorky?“ hlesol otec sucho.
„Prečo bosorky? Nemáme nepriateľov. Veď premýšľaj, dačo pravdy Fero má. Ondrej bol vraj chorý, Jano pásol sám. A len dnes krava nedojí, akurát, keď šiel Ondrej na pašu prvýkrát,“ mama otcovi odporovala vždy, už zo zvyku, ale teraz stál Fero na jej strane.
„Aj tak si myslím, že nám ľudia závidia. Hoc nie tak okato, aby sme to vedeli. Zlí ľudia. Zlé ženy,“ otec bol už taký, že pomaly, nenásilne, no i neúnavne omieľal to svoje dookola, až kým mu všetci nedali za pravdu.
„Trepeš, hoc si nepil. Alebo si už pil?“ okríkla ho mama. „Keby si bol chlap, bol by si zašiel za Janom a zariadil by si, aby bol jeho pomocníkom náš Fero!“
„A čo Mariena? Kravu nemá, no mlieko hej. A nik nevraví, že by jej mlieko dával či predával. Počul som, že ráno chodí na pastvisko a zbiera rosu do plachiet. To všetky bosorky na celom svete tak robia. Skoro ráno pozbierajú rosu a kravy, ktoré sa pasú na tej tráve, pri dojení len bučia, no mlieka nedajú ani za náprstok. A bosorky v taký čas povesia plachty s rosou na klinec a začnú ich rukami poťahovať, akoby dojili vemená. Bol som ešte decko, keď som na vlastné oči videl, ako pri dojení plachty tieklo mlieko. Čo je? Prečo sa smeješ?“
Mamu opustila zlosť a teraz sa skôr chytala za hlavu.
„Čo si to za chlapa? Veď táraš ako poverčivá stará baba. Alebo starý blázon.“
„Akokoľvek už je, jeden deň počkáme. Zajtra sa uvidí. Ak Majorka zajtra nenadojí, nedbám, nech Fero ide na pastviny sliediť za Ondrejom,“ rozhodol napokon otec.
Noc bola na prvý pohľad ako každá iná. Od Sorošky až do nekonečna siahalo hviezdnaté nebo, Horný i Dolný vrch sa zmenili na čierne obrie siluety a ak by nepofukoval vietor a nešumelo lístie, človek by mal pocit, že sa na to všetko nepozerá naozaj, ale iba akoby to bolo namaľované na obrovskom obraze. Aj Majorka stíchla, už nebučala, no Ferovi sa spánok stále netlačil na oči. V mysli sa mu premieľali obrazy dnešného dňa, akoby hľadal, či voľačo neušlo jeho pozornosti. Možno maličkosť, dáky moment, ktorému nevenoval pozornosť, no teraz by mohol do všetkého vniesť nové svetlo. Svetlo však neprichádzalo, teda ak si odmyslí tie hviezdy a mesiac, čo žiaril mimoriadne silno. Kto by povedal, že je otec taký poverčivý! Učiteľ v škole rozprával, že na bosorky sa verilo v stredoveku. Dokonca ich aj chytali a upaľovali a robili to farári. Ktovie, či by aj hrušovský farár dokázal upáliť ženu, ak by zistil, že je bosorka. Skúšal si to predstaviť. Kdesi čosi na povale puklo, len taký tichý zvuk, ako keď sa niekto zaprie nohou do dosky a Fero hneď privrel oči. Stuhol, nehýbal sa, robil sa, že spí. Niečo si je lepšie ani nepredstavovať. Najmä ak si spomenul, čo sa rozpráva. Že stačí o bosorkách len hovoriť alebo na ne myslieť a ony to vycítia. Vycítia a prídu. Takže predsa jestvujú? Nech už len zaspí! Nech už spí a má od všetkého pokoj! Lepšie by bolo hádzať do Ondreja kamene, než utekať pred dákou strigou!
Ráno prišlo ako vždy, pastier s pomocníkom prechádzali dedinou a z každého dvora vychádzala krava, aby sa pridala k ostatným. Tak ich hnali na pastvu, aby ich v čase obeda priviedli nazad na prvé dojenie. Otec nakázal Ferovi zbierať marhule, teda aspoň tie, čo už dozreli, ostatné ešte ostanú pár dní na konároch. Tak Fero priniesol domov, čo sa dalo, vrátil sa do záhrady a zaspal v tráve. Prebral sa až na bučanie. Ihneď vedel, že je to Majorka. Bežal rovno do maštale, kde akoby zastal čas. Alebo akoby sa vrátil včerajšok. Mama znova sedela na trojnožke, Majorka znova utrápene bučala, vo vedre čľapotala nechutná belavá tekutina zmiešaná s krvou. Len mama mala na tvári viac vrások a otec, opierajúc sa o zárubňu, vyzeral ako pred výbuchom. A to isté bolo i pri večernom dojení. Spoločné posedenie nad taniermi posledného jedla dňa sa nieslo v znamení ticha. To napokon prerušila mama.
„Zajtra pôjdeš na pastviny,“ prikázala Ferovi. „No tak, aby ťa nevidel ani Jano, ani Ondrej!“
„Ani kravy?“ opýtal sa Fero.
„To je jedno, do pekla!“ odsekla. „Teraz len počúvaj a neskáč mi do reči!“ Mala strach a ten v nej vyvolal netrpezlivosť i hnev, a tak si Fero uvedomil, že ju neradno prerušovať, nuž len poslušne prikyvoval hlavou. „Ráno si privstaneš, zoberieš si jedlo i vodu na celý deň, aby si nikam nemusel odbehovať. Budeš sledovať všetko, čo sa deje. Ak kradne Ondrej mlieko, musí Majorku niekde podojiť a musí mať so sebou kanvu na mlieko.“
„Akoby tam odniesol kanvu? Veď to by ho Jano videl,“ Fero rýchlo pozrel na mamu. Tá ho teraz nezahriakla, hoc dlho mlčať nevydržal. Akoby začala premýšľať o tom, čo povedal.
„Možno ju má niekde schovanú a vracia sa po ňu večer. Doma ju vyprázdni a možno ešte v noci nesie prázdnu nazad, aby ju skryl niekde v lieskach," nadhodila mama a otec špúlil ústa ako vždy, keď s ňou nesúhlasí. „Oči musíš mať prikované na Majorke, rozumieš?“ prízvukovala mama snáď už desiatykrát. Ferovi to však napodiv neprekážalo. Prvýkrát naozaj cítil, že je dôležitý. Do postele šiel rozrušený. Nevedel si predstaviť, čo všetko ho na druhý deň čaká. Zdalo sa mu len čudné, že dnes nehovorila nič o kameňoch. Pritom vie hádzať dobre. Ak sa všetko podarí, nielenže zachráni Majorku, ale bude pre chlapcov viac než Ondro a isto dostane aj to miesto pomocného pastiera. Celá dedina už naňho bude pozerať inak.
Ferova noc bola nepokojná. V sne bojoval so sedemhlavým drakom, ktorému z každej papule trčal kus Majorkinho tela. Z nozdier draka striekala krv, zaiste Majorkina, a zbesilý hluk – zúfalé bučanie sa striedalo s praskotom kostí pod dračími zubami. V jednej chvíli však vpichol svoj drevený meč do dračieho oka, no pritom sám spadol na zem a už iba bezmocne zdvihol ruky pred tvár. Prebudil sa so spoteným čelom a silnou triaškou. Vykríkol. Potom si dal ruku na ústa a len sledoval, ako sa na druhej posteli zavrteli otec s mamou. Spali však ďalej, uľavilo sa mu. Pokúsil sa ešte aspoň zdriemnuť, no až do úsvitu sa len prevaľoval. Bol nevyspatý a unavený, ale pevne rozhodnutý nevrátiť sa ako porazený. Vzal svoj drevený meč a do torby si zbalil uvarené vajcia, dva krajce chleba a cesnak. Doma jesť nemohol. Nechutilo mu. V hlave mu hučalo a žalúdok sa mu triasol ako huspenina. Vedel, že pastier Jano nemá psa, lebo nech to znie akokoľvek čudne, Jano sa psov bojí. To bolo vlastne pre neho dobré, brechot je asi to posledné, čo by chcel počuť, keď sa bude skrývať. Tak šiel. Sám, sotva sa rozvidnelo, rýchlo poza domy až k mokradiam, čo bohato obrastené pálkou poskytovali dosť miesta na ukrytie.
Ležať, nehýbať sa a pozorovať, je vlastne nuda. Jano bol pomaly vďačný aj za ovady, že poletujú, bzučia a občas niektorý pichne. Zabil ich už zo desať, ale tak, aby ho nikto nezbadal. Vždy, keď to pľaslo, ostal strnulo bez pohybu, sledujúc, či ho začuli. No nikto sa na tú stranu ani nepozrel. Až keď sa slnko blížilo na stred oblohy a pastieri sa rozhodli najesť, siahol do torby aj on. Kravy sa pásli, Majorku mal stále na očiach. Zdalo sa mu to čudné, ale akoby medzi pastiermi a zvieratami panovala akási súhra. Vo chvíli, keď si Jano a Ondrej sadli na zem, zvieratá vyhľadali tieň a taktiež si políhali. Všetky, až na jednu. Majorka stála obďaleč od ostatných, nehýbala sa. Akoby dávala pozor, či ju niekto sleduje a po chvíli prešla na kraj pastviska. Fero si myslel, že sa ide napiť z mokrade, no zrazu mu zmizla z očí. Isto si ľahla, teraz ju nevidí, ale čosi mu vàtalo hlavou. Nechal torbu torbou, len do nej vložil nazad chlieb, schmatol drevený meč a plazil sa za Majorkou. Košeľa sa mu vyhrnula nad brucho, tráva ho rezala, ale nevšímal si to. Bolo mu jasné, že Ondrej pri krave nie je. Ale čo ak tam bude nejaká žena? Bosorka?
Keď sa mu podarilo dostať blízko, mal pocit, že sa mu to sníva. Že to nemôže byť pravda, lebo v pravde je kus múdrosti a to, čo videl, sa mu zdalo hlúpe. S drakom si to už rozdal, hoc len vo sne. Ondreja by trafil kameňom a nejakú tetku odohnal krikom. Ale čo so žabou? Majorka ležala na kraji mokrade vyvalená na boku a k jej vemenám bola prisatá ropucha. Lenže nie taká, aké poznal. Veľká asi ako pes. Cicala a z kútikov úst jej vytekali veľké kropaje mlieka. Ktože by sa bál žaby? Malé dievčatá! Tak presviedčal samého seba, a hoc mu strach zväzoval ruky, našiel silu, vstal a rozbehol sa.
„V mene archanjela! V mene Michaela!“ dodával si krikom silu a stačilo pár krokov, zdvihnutá paža a presné oko, aby hrotom dreveného meča pichol žabu tam, kde je najhrubšia. Tesne nad zadkom.
Počuli ste už niekedy žabu? Istotne hej. A čo by ste robili vy, keby ste namiesto kvákania začuli výkrik, čo znie, akoby niekto padal zo skaly? Presne tak zvrieskla, bolo v tom ženské jačanie a krv vystrekla tak vysoko, až pokropila Ferovu tvár. Chcel bodnúť znova, napichnúť ju a priniesť domov, ukázať, stiahnuť z kože a vyvesiť na plote, nech to vidí celý Hrušov, no žaba naraz skočila do vody a znelo to, akoby ste tam šmarili ozrutný balvan.
Jano s Ondrejom všetko počuli a bežali k vode. Keď videli Fera s dreveným mečom a krvavou tvárou, preľakli sa, čo sa mu stalo.
„Nič!“ cekol namiesto vysvetlenia. „Len som si prišiel po kravu. Po Majorku.“
„A tá krv?“ pýtal sa ďalej Jano.
Fero rozmýšľal, či povedať, či nie. No keď sa ho Ondrej posmešne opýtal, či mu niekto dal do nosa a rozmazal si to po tvári, Fero radšej všetko vyjavil. Nech počujú, nech vedia! A keď to zo seba dostal, Ondrej spustil taký rehot, až mu mal chuť jednu vraziť.
„Len sprostý sa z toho smeje,“ zarazil ho pastier Jano. „Myslel som, že už od nej bude pokoj. A toho roku je tu znova. Kiež by sme vedeli, ktorá žena...“ Nedopovedal. Len uznanlivo potľapkal Fera po pleci a pobral sa nazad. Ondrej za ním bežal. Ako pes, hoc Jano nikdy žiadneho psa nemal. Aspoň bolo jasné, načo mu je pomocník.
Doma Majorka nadojila za plné vedro a v kuchyni pri stole bolo veselšie. Na druhý deň sa v celom Hrušove hovorilo, či skôr potajme potichu šuškalo o tom, že Mariena, tá suseda, čo nemala kravu, iba mlieko, ochorela. Ani nevstala z postele. Až o pár dní poriadne zhrbená krívala po dedine. Vraj hovorila, že spadla na vidly, a to tak zle, že sa jej zapichli rovno do krížov. No pár ľudí už vedelo svoje. Ferov otec všetko v krčme porozprával. Len kamarátom a tí to povedali zasa len svojim kamarátom a tak to ešte v ten deň vedel celý Hrušov. A ľudia odrazu, keď sa im na ulici Fero zdravil, odpovedali mu s úsmevom, uznanlivo pokyvovali hlavami a šuškali si, že to je ten, čo má takú veľkú vieru, že si na svoju stranu priklonil i archanjela Michaela a s dreveným mečom sa postavil temným silám pekla. Prácu pomocníka pastiera však nedostal...
|
|
