Kde sídli drak?
@ :: Poviedky ::
Jun 17 2017, 16:20 (UTC+0) | 
Na Plešiveckej planine |
Miesto: Plešivec, okres Rožňava
Čas: 1943 -1944
Autorka: Silvia Bolčová
„To ani nie je možné! Skutočne si ešte nikdy nepočul o Zvonivej priepasti? Veď jej zavíjanie desí ľudí aspoň raz za mesiac! Myslel som, že ju pozná každý,“ neveriacky krútil hlavou István.
Ako obvykle, v sobotu poobede chodievali István s Izákom zo školy rovno do domu Salzmannovcov. Obaja boli v prime meštianskej školy, do ktorej sa nedostal len tak hocikto. István mal trinásť rokov a na svoj vek bol trochu detskejší. Najmä v porovnaní s Izákom. Väčšinu času strávil rojčením a fantazírovaním, k čomu ho predurčovala jeho obrazotvornosť. To Izák bol úplne iný. Pôsobil vážnym dojmom. Niet divu, veď pochádzal z bohatej židovskej rodiny Salzmannovcov, v ktorej sa okrem majetku už po niekoľko generácií dedila aj profesia lekára. Nik nepochyboval, že aj on bude jedného dňa doktorom. Podľa zvyku ho vychovávali ako elitu, okrem školy k nemu chodieval aj domáci učiteľ a dával mu hodiny latinčiny i nemčiny. Samozrejme, bol vedený aj k láske a úcte k starým tradíciám. Práve ich židovská viera bola dôvodom sobotňajších Istvánových návštev. Podľa nej v sobotu nesmeli zakladať oheň, preto si na túto činnosť najímali kresťanov. István tu chodil veľmi rád. Po prvé – bola to pre neho jedna z možností ako prísť k peniazom, po druhé - veľmi sa mu páčil dom Salzmannovcov. Zakaždým dostal zákusok a limonádu a v jeho očiach bola táto domácnosť symbolom hojnosti. V izbách mali plyšové orientálne koberce, mahagónový nábytok s intarziou, na stenách viseli obrazy. Umeniu István nerozumel, ale akosi podvedome cítil, že tie obrazy sú veľmi vzácne. A čo tam bolo kníh! Tie ho fascinovali najviac, najmä v koženej väzbe so zlatým písmom. Iste, niektorým by neporozumel, najmä tým lekárskym, čo patrili Izákovmu otcovi. Ale v ostatných sa isto ukrývalo množstvo príbehov o kráľoch a rytieroch, o dávnych časoch, kedy svet potreboval ozajstných hrdinov. Do tých by sa veru začítal. Jediné, čo mu v dome nevoňalo, a to doslova, bol pach cibule. A tiež mu chýbalo od Izáka trochu vľúdnosti. Je pravda, že chlapci neboli práve najlepší priatelia, ani v triede nesedávali v jednej lavici, napriek tomu Istvána Izákov odstup trochu mrzel.
„Naozaj? Naozaj? To si vážne ešte nikdy nepočul o Zvonivej priepasti?“ István nemohol uveriť svojim ušiam a pýtal sa stále dookola to isté. On sám nikdy nevynechal príležitosť vypočuť si starú povesť hoc aj po stý krát. Poznal ju už naspamäť, mohol by ju sám farbisto vyrozprávať, ani keby to sám zažil.
„Možno sa o tom ľudia aj niekde rozprávali, ale mňa to veľmi nezaujímalo,“ mykol plecom Izák.
„Ja poznám viac príbehov, ako sa to vraj stalo, každý to rozpráva tak trochu po svojom, ale v čom sa zhodujú všetci rozprávači, to predsa musí byť pravda,“ pokračoval István nadšene, i keď z jeho tónu nebolo zrejmé, koho chce o pravde uistiť. Či seba, či židovského spolužiaka.
„Vidím, že priam horíš, ako to chceš všetko povedať. Tak dobre, počúvam,“ hlesol Izák, ba vlastne ani nestihol doriecť posledné slovo, keď István nadšene spustil.
„Vstup do jaskyne, v ktorej žije drak, sa nachádza v hlbokej priepasti. Tu v okolí je jaskýň veľa, ale dračí brloh je len v tej jedinej. Na jej dne vraj vyrástla veža z kameňov, ktoré do nej nahádzali ľudia, aby odhadli, aká je tá priepasť hlboká. A ozýva sa odtiaľ besné zavýjanie. To asi keď sa drak zlostí. Alebo keď je hladný. Môj dedo rozprával, že sa do jaskyne viackrát chceli spustiť všelijakí dobrodruhovia alebo blázni, čo túžili po sláve. Niektorí plánovali draka chytiť a možno predať do cirkusu, iní sa zastrájali, že ho rovno zabijú a predajú dračiu krv, čo je vraj zázračný liek na všetky choroby. Údajne sa tam prví odvážlivci z Plešivca vybrali v roku tisícosemstosedemdesiatpäť. To viem presne od deda, lebo stále to hovoril dookola, že v tom istom roku sa narodila babička. A pretože nič nezistili, možno tam ani nedošli a utiekli s plnými nohavicami, o sedem rokov na to usporiadali celú novú výpravu. Nejaký chlapík sa vraj nechal lanom spustiť dolu. Ale nemysli si, že bol hlúpy. Na konci lana visela veľká pevná klietka obitá klincami tak, aby hroty trčali smerom von. On bol v tej klietke. Vieš, keby ho chcel drak rozdrapiť, tak by sa na klincoch poranil. Ale nič hrdinské nevykonal. S drakom sa nestretol, ba ho ani len nepočul. Lenže to nič neznamená, lebo lano bolo prikrátke a klietka nedošla až na dno.“
István chrlil ďalšie a ďalšie podrobnosti, celkom sa pohrúžil do tajomstva priepasti na Plešiveckej planine a ani nevšimol, kedy ho Izák prestal počúvať. Napokon sklamane stíchol.
„Idem rozložiť oheň. Veď, kvôli tomu sem chodím,“ svižne vybehol po nachystané polienka. To už boli v dome Salzmannovcov , kde sa o krátku chvíľu vzbåkli plamene v krbe i v belasej kachľovej peci, ktorú pre jej zdobenie, veľkosť i celkovú krásu vždy obdivoval. Izák zatiaľ kamsi odišiel, tak si v hlave prerátal, koľko asi potrvá, kým drevo dohorí, aby sa vrátil priložiť a pobral sa na chvíľu domov.
Len čo István zatvoril dvere a prešiel predzáhradkou s kovanými mrežami na ulicu, zabudol na veľké izby plné obrazov, police s knihami v koženej väzbe i na kachľovú pec. Ovanul do čerstvý vietor, čo sa práve prehnal pomedzi domy a pohľadom zablúdil na vrchol Plešiveckej planiny. Raz, ak bude čas, sa tam isto vyberie. No nie len tak bez rozmyslu. Usporiada výpravu, prinesie dôkaz o žijúcom drakovi a potom ho budú aj Židia s úctou zdraviť, pretože sa stane hrdinom.
Uprostred zamyslenia, v ktorom jeho predstavy potlačili vnímanie okolitého sveta, narazil do Lászla. O dva roky starší chlapec mu bol dobrým kamarátom, hoc si Lászlo často myslel, že to iba preto, lebo jemu sa podarilo dostať na meštianku a László sedel len v laviciach štátnej elementárnej školy. I tak bol priateľstvu so starším a značnej silnejším kamarátom rád.
„Si slepý? Mračíš sa, nevidíš, buchneš do mňa...“ chytil ho László za plece. István mal chuť povedať, že predsa vrazili do seba spoločne, nielen on do neho a teda vina nie je len na jeho strane, ale radšej to vzdal, László mal silou i rokmi jasne navrch.
„Idem od Izáka. Asi ma nemá rád. Občas mám dokonca pocit, že som pre neho ako vzduch,“ zahundral skôr sám sebe.
„Prečo potom k nemu chodievaš?“ rozložil László rukami, ako rybár, čo ukazuje, akú veľkú rybu chytil, alebo farár na omši, keď naznačuje potrebu objať okolitý svet. László už bol taký, jeho ruky boli stále v pohybe, nech hovoril čokoľvek.
„Lebo sú Židia. Nesmú v sobotu rozkladať oheň, tak im pomáham. Chodím k nim po škole s Izákom. Doktor Salzmann mi zakaždým zaplatí,“ pri poslednom slove István vypol hruď, ale keď zbadal, ako sa László zatváril, ba i pritom plesol rukami, radšej sa zhrbil.
„No, tak to hej. Ale vybral si si zle. Celý deň derieš gate v nóbl škole a potom sa zmeníš na sluhu, čo obskakuje židovské zadky. Je jasné, že ťa neberie za seberovného. Si preň iba taký poskok. A viem, že Izák sa len tak s hocikým nebratríčkuje. Ale keď sme pri tom, peniažky sa zídu aj mne. Chodievam do Koruny čistiť hotelovým hosťom topánky, ale dostávam peniaze aj od Kohnovcov, tiež za rozkladanie ohňa. Aj oni sú Židia, ale mám sa u nich lepšie. Dajú mi vždy aj poriadne najesť – polievku, mäso, ba aj koláče,“ pohládzal si šťastne plné brucho, ruky mal vždy v pohybe. Naraz však ustali, popravil si nimi nohavice a i keď ich nikto počuť nemohol, dodal skôr stíšeným hlasom: „Kým si strácal čas s Izákom, ja som mal inakšiu zábavu,“ významne zdvihol obočie a poobzeral sa naokolo. „Ešte len pred chvíľou, keď som urobil všetko čo som mal a bol by som už aj šiel, cez pootvorené dvere som zbadal mladú slečnu Juditu. Sedela na posteli a prezliekala sa. Videl som jej chrbát – bielučký, a zboku som videl aj jej prsia. No poviem ti, sú okrúhle a plné. A vystupujúce,“ pri spomienke László takmer mľaskal, hlas sa mu zachvel a ruky zavrel do vzrušenia v päste.
István, obvykle veľmi detský a uhovorený, teraz mlčal, chcel len počúvať a jeho bujará fantázia mu už núkala obrazy, pri ktorých sa v ňom rozhárali túžba i závisť. Túžba bola zrejmá a závisť namierená voči Lászlovi, ktorý zažil to, o čom on môže len snívať. Svet s drakom zo Zvonivej priepasti sa naraz kamsi stratil a nebolo na okolí väčšieho hrdinu, než tajného pozorovateľa odmeneného živým obrazom Juditinej ženskosti. Len nech neprestáva, nech hovorí ďalej, živí jeho predstavivosť a potom.... Čo vlastne bude potom? Kým on zažíva poníženie od spolužiaka, László si užíva. Nie, nech radšej mlčí! A László naozaj zmåkol. Potom sa pohol, šiel popri Istvánovi a nepadlo ani slovo. Kto by v tejto chvíli nazrel do myslí týchto chlapcov, bol by prekvapený. Po chvíli sa ich cesty rozdvojili a István osamel.
Judita bola ako sen. Nie obyčajné dievča, čo skončí niekde v gazdovskej posteli, z ktorej vyskočí každé ráno ešte pred svitaním, aby podojila kravu. Tiež chodila na meštianku a učitelia sa k nej už teraz správali, ako k budúcej pani lekárničke. Jej otec bol totiž lekárnikom, pána Kohna každý zdravil už z diaľky. Naviac, Judita bola parádna a nikdy sa nenafukovala ako Izák. Prívetivosť a láskavosť v spojení s jej krásou z nej robili takmer anjelskú bytosť. Ktovie, či Židia veria na anjelov. V tom István nemal jasno, ale nebolo to ani dôležité. Hoci Judita bývala obvykle vážna, rada sa zasmiala aj s deťmi z jednoduchých chudobných rodín, ak bolo na čom. Jeho myšlienky však po príchode domov rozohnali mamine výčitky.
„Kde si sa zase tak dlho táral?“ vieš, že zo školy máš prísť rovno domov. „Učiť sa ti treba, aby z teba niečo bolo!“
„Zarozprával som sa s Lászlom,“ István nerád klamal, tak sa vytasil s polopravdou. Ale ako to už býva, mamy vždy všetko vedia.
„Naozaj? A prečo ťa potom suseda ťa videla vychádzať od Salzmannovcov?“
„Izáka som navštívil. Je to kamarát, veď sme sa boli spolu v zime aj sánkovať na Ardove,“ vravel rýchlo, keď videl, že sa to mame akosi nepáči. „A dobre je mi držať sa ho. Je veľmi múdry,“ skúšal použiť jej vlastné zbrane. Tento krát sa mu to však nepodarilo. Dobre vedel, aká je mama. Hrdá, to predovšetkým a povedať jej, že chodí Židom pomáhať za pár drobných, by ju popudilo, lebo ona s otcom ho vraj poľahky uživia a dajú mu aj vyštudovať. Naviac, niekedy bývala panovačná viac, ako to bývalo okoliu po vôli. Nielen jemu, ale aj otcovi, ba aj susedom, každému. Ak si niečo vzala do hlavy, nebolo radno stavať sa jej na odpor. A to ani vtedy, ak sa mýlila.
„István, sadni si,“ odtiahla stoličku od stola a zatiaľ čo si István sadol, postavila sa oproti nemu, hľadiac mu do tváre. Možno, aby odhalila, ak by jej v niečom klamal, možno aby podľa jeho mimiky vedela, aký účinok naň budú mať jej slová.
„Dlho som ti nechcela prezradiť všetko, čo sa tu o Židoch hovorí,“ jej výraz očí ho zarazil viac, než jej výčitky. Zdalo sa mu, akoby mala strach. „Si už veľký, iste pochopíš, že toto nie sú žarty. Ja sa Židov bojím a aj ty by si sa mal. Viackrát som počula, a nie sú to žiadne klamstvá, že Židia kradnú deti. Zabijú ich, nechajú stiecť z krvi a tou krstia svoje novorodeniatka a svätia synagógy. Dokonca aj pár slúžok, čo prišli tu do Plešivca z kadejakých dedín, sa stratilo. Ale iba tie, ktoré slúžili u nich! U Židov!“
István si myslel, že sníva. Možno naň mama iba skúša triky ako na malého chlapca; azda si nevšimla, že už podrástol. Alebo uverila rečiam kadejakých báb, čo berú u Židov v obchodoch na dlh viac tovaru než majú peňazí, potom sa veľmi zadlžia a keď im Židia hrozia žandármi, kadiaľ chodia, tam na nich pľujú a ohovárajú.
„To predsa nemôže byť pravda,“ skôr šomral než priamo protestoval. I keď sa mu Izák často zdal studený ako ryba, nedokázal si predstaviť, že by on alebo doktor Salzmann boli vrahmi. Viacnásobnými vrahmi.
„Vieš, čo robia? Každučký deň dávajú do izieb čerstvo nakrájanú cibuľu, aby jej ostrý pach potlačil mdlú vôňu čerstvej ľudskej krvi.“
István zbledol a vyschlo mu v ústach. Veď u Salzmannovcov to cítiť až až. Isto, Židia vravia, že je dobré jesť surovú cibuľu často, vraj je to všeliek proti mnohým chorobám, ale možno tomu veriť? Nezmohol sa na slovo. Jeho výraz prezradil mame, že ho presvedčila. Mlčky sa navečerali a István ani nepomyslel na to, že by sa mal k Izákovi vrátiť, aby im doložil drevo do krbu a kachlí. No darmo si ľahol, jeho myseľ sa nie a nie utíšiť.
Pred očami sa mu mihali hrôzostrašné obrazy vraždenia detí a slúžok. V snahe zahnať desivé myšlienky snažil sa sústrediť na niečo príjemné, a tak sa jeho predstavy zatúlali do domu Kohnovcov. Tam, ako si všetko vysníval, sa spolu s Lászlóm spoza dverí kochal Juditinou krásou. A napokon sa do jeho fantázie a rojčenia predrali jeho najmilšie spomienky, v ktorých videl seba a svojich priateľov, ako sa spúšťajú na saniach z Ardova a ako ich potom znova ťahal sused Subovics svojim parádnym vraníkom na vrchol. Sane s deťmi vytvárali dlhú reťaz. Naraz vytiahol aj dvadsať saní, čo vytvárali dlhokánsku reťaz. Takto sa spoločne bohaté i chudobné deti, židovské i kresťanské, znovu a znovu spúšťali z dlhého kopca, výskajúc od radosti a vzrušenia z dlhej jazdy. Potom sa v Istvánovej mysli rýchle mihali záblesky: z jedného na neho hľadela snehobiela Juditina pokožka, za krátko vystriedaná maminou ustaranou tvárou spred niekoľkých rokov, keď bol István ešte malým chlapcom. Už vtedy ho varovala pred Židmi. Vravela, že nevedia mať radi ľudí. V Plešivci poznal István hneď niekoľko rodín – dvoch lekárov, lekárnika, notára, niekoľkých učiteľov, obchodníkov a hodinára. Navzájom si pomáhali, aby sa im dobre vodilo aj v ťažkých časoch, ale mama vravievala, že si nepomáhali z lásky a priateľstva, ale preto, lebo ich k tomu viaže židovská súdržnosť. A smutno si uvedomil, že s Izákom nikdy nebudú dobrí priatelia. Zaspal až neskoro v noci s myšlienkami vytrvalo sa vracajúcimi k Judite.
Je to zvláštne. Čas meraný hodinami plynie stále rovnako, hoci sa zdá, že občas letí šialenou rýchlosťou a občas sa len vlečie ako chromý kôň, len tak z nohy na nohu. István bol vo veku, keď sú chlapci zmietaní zmenami na tele i na duši. Opúšťajúc sladký vek detstva, naň život i rodičia kládli stále vyššie nároky. Ba doba ešte pritvrdila. Vyvíjala miestami takmer neznesiteľný tlak. István si ani neuvedomil, kedy sa vlastne drak z jeho mysle presídlil nevedno kam. Jednoducho ho prestal zaujímať.
Na jar mal už každý iné starosti. Všetci v Plešivci cítili zlovestnú atmosféru, akúsi predtuchu zla, ktoré sa nedá zastaviť, ani ovládnuť, ani sa mu nedá uniknúť. Zlo, ktoré človeka ochromí, spúta jeho dušu a myseľ naplní strachom. Tak neuveriteľným a mučivým, až zmení jeho pohľad na svet. Prinúti zatlačiť do úzadia všetko, čo je ľudské, skryť nielen pred svetom, ale aj pred sebou samým nesúhlas voči zlu, na ktoré sa je človek nútený dívať deň čo deň. Táto atmosféra pritlačila nielen Istvána, ale každého jeho rovesníka rýchle dospieť. Strach sa zračil na tvárach ľudí, čo veľa toho nenarozprávali, skôr mlčali so stiahnutým obočím a ak aj vraveli, dávali si dobrý pozor čo, komu a kde. Už nielen jeho mama potichu, no často šírila príšerné veci o Židoch, pocit tiesne, obviňovania a vzájomnej nedôvery sa udomácnili takmer všade. Ale opatrne, nech to Židia nepočujú! Lenže ako v nich silnelo presvedčenie o ich pravde, keď vzklíčili semená klebiet, čo s prehľadom rozsieval azda niekto silný, dobre ukrytý a nepoznaný, nastal zlom. A nastal tam, kde by to István najmenej čakal.
István bol členom Levente, mládežníckej organizácie, čo učila chlapcov milovať Maďarsko, byť pripravený brániť svoj ľud a ak treba, položiť zaň aj život. Robila z nich chlapov, budúcich hrdinov a István Levente miloval. A tam priamo od svojho školiteľa denne počúval o zverstvách, ktoré vraj Židia už po stáročia páchajú. Všimol si, že zo školy sa vytratili učitelia židovského pôvodu. Izák aj jeho príbuzní boli zakríknutí, måkvi a neistí.
Zlo sa objavilo ako desivý sen začiatkom marca. Na námestíčku za kostolom svätého Juraja, kde sa obvykle každý týždeň konali trhy, s hlasným rachotom zaparkovali nemecké nákladiaky. Hneď sa okolo zhàklo pár zvedavcov. Na korbe áut boli natlačení Židia z okolitých dedín. Vyzerali zúbožení, no vojaci dovolili len toľko, aby im dali napiť vody. Každá ďalšia pomoc bola zakázaná. Žiadne jedlo, žiadne prikrývky pre uzimených vyhladovaných ľudí, ktorých priviezli ako dobytok. István cítil v duši nepoznanú prázdnotu. Uľavilo sa mu, že už nebudú nikoho vraždiť kvôli krvi na svätenie synagóg, no na druhej strane cítil smútok a súcit. Zároveň pochopil, že je len otázkou času, kedy odvezú aj Židov z Plešivca. Vedel, že je to už neodvratné.
Posledná osudová kvapka pretiekla okrajom tolerancie dvadsiateho marca roku štyridsiatehoštvrtého. Podvečer za ním dobehol László. Celý vzrušený, akoby v horúčke, mu vyrozprával, že notársky úrad dostal od vojakov pokyn poskytnúť žandárom zoznam Židov, aby ich mohli sústrediť na námestí. Smeli si so sebou zobrať iba osobné veci. Rýchle prehodil cez seba kabát a spolu s Lászlóm bežali, aby im nič neušlo. Z chodníka sledovali, ako Juditu spolu s ďalšími zhromaždili za kostolom a odtiaľ viedli v dvoch zástupoch. Jeden smeroval do hotela Koruna a druhý do synagógy. Po ich odchode sa v blate sem-tam zaligotal odhodený šperk alebo nôž. Medzi židmi sa rýchle rozniesla správa, aby sa zbavili všetkého cenného a zbraní. Musia sa vraj zúčastniť osobnej prehliadky u lekára, ale bola to vlastne kontrola, či si neponechali čokoľvek, čo bolo zakázané. I keď sa László snažil byť statočným, István pochopil, že jeho priateľ Juditu miluje.
Pár dní strávili Židia zatvorení a bez kontaktu s ľuďmi. Ich majetok bol zabavený a vydražený. Obaja kamaráti sa tomu prizerali. Takmer bez slov sledovali, ako sa tu a tam ktosi potešil výhodnej kúpe nábytku, ale aj tých obrazov či kníh v kožených väzbách, ktoré István kedysi tak obdivoval. Zabavené odevy sa predávali vo vreciach za jedno pengõ. Rovno na námestí ľudia vrecia rozväzovali, obzerali si šatstvo, vyberajúc si, čo sa komu hodí. Ostatné rozdali iným, nech si to rozoberú. Ktorýsi sused takto získal smotanovo bielu hodvábnu blúzku. László i István si pamätali, že ju nosievala Judita na slávnosti, napríklad na prvý deň v školskom roku.
László sa zdvihol a bez slova odišiel. István ostal, vedel, že to čo vidí, sa zapíše do jeho pamäte natrvalo. Všetko bolo rozpredané, dražba končila a ulica sa postupne vyprázdnila. Ako nemý svedok takmer presne uprostred námestia sa osamotene týčila biela lavica, ktorú očividne nikto nepotreboval. István ju chytil a odniesol domov. Sám nevedel prečo.
Až neskôr sa István dozvedel, že vlak odviezol všetkých stošesťdesiat plešiveckých Židov rovno do koncentračného tábora Osvienčim. Po vojne sa domov vrátilo iba niekoľko z nich. Medzi tými, čo prežili, boli to sestry Kohnové – Judita a Ica. Ako sa neskôr rozchýrilo po Plešivci, obe už čakali na smrť. Nahé stáli pred vstupom do plynovej komory, keď im mladý nemecký dozorca hodil papierové vrecia. Naznačil im, aby ich na seba natiahli a zgúľali sa dole z kopca. Nevedno, ako dlho tam ležali a ako sa im ďalej podarilo ujsť.
Vojna sa skončila a prúd života sa vrátil do starých koľají. Vlastne nie do starých koľají. Zmenil sa, vyhåbil si nové koryto. Dnes sa s odstupom času zdá všetko takmer neuveriteľné. Iba biela lavica v Istvánovej pivnici pripomína všetku tú hrôzu. Ale len jemu. Jemu, ktorý si kedysi myslel, že najdôležitejšie zo všetkého je vedieť, kde sídli drak. Tvor – netvor veľkej neskrotnej sily, schopný ničiť a zničiť všetko. Kde sídli taký drak?
* * *
Poznámky autorky:
Zvonivá priepasť – zvaná tiež Zvonivá jama na nachádza na Plešiveckej planine v Slovenskom krase. Je hlboká 101 metrov a na jej dne je veľký jaskynný dóm so stalagmitmi vysokými až desať metrov. Najväčší z nich má dvadsaťpäť metrov. Zvonivá priepasť je spolu s ostatnými jaskyňami, priepasťami a krasovými javmi chránená UNESCOm v rámci svetového prírodného dedičstva. Chránené územie je cezhraničné a zahàňa Slovenský a Aggtelecký kras.
Plešivecká planina – patrí medzi sedem planín Slovenského krasu. Spomedzi nich je najviac izolovaná. Priamo na Plešiveckej planine sa nenachádza žiadna obec. Je však obkolesená mestami a obcami Rožňava, Rakovnica, Rožňavské Bystré, Štítnik, Kunova Teplica, Pašková, Plešivec, Vidová, Slavec, Brzotín a Kružná. Patrí do okresu Rožňava. Nachádza sa na ploche približne 53 štvorcových kilometrov. Planina je známa vysokým počtom jaskýň a priepastí. Z jaskýň sa medzi najznámejšie radia Stará brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb 120 metrov a Nová brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb cca 800 metrov a podzemnou riekou. Všetky jaskyne Plešiveckej planiny sú verejnosti neprístupné a patria pod najvyšší 5. stupeň ochrany. Z početných priepastí je známa najmä Diviačia priepasť s håbkou 128 metrov a Planina je známa vysokým počtom jaskýň a priepastí. Z jaskýň sa medzi najznámejšie radia Stará brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb 120 metrov a Nová brzotínska jaskyňa s dåžkou chodieb cca 800 metrov a podzemnou riekou. Všetky jaskyne Plešiveckej planiny sú verejnosti neprístupné a patria pod najvyšší 5. stupeň ochrany. Z početných priepastí je známa najmä Diviačia priepasť s håbkou 128 metrov Zvonivá priepasť s håbkou 101 metrov. Planinou prechádza modrá turistická značka vedúca zo Štítnika do Plešivca, zelená turistická značka vedúca z Rakovnice na Gerlašskú skalu a žltá turistická značka vedúca z Kružnej do Slavca.
Hotel Koruna – zvaný tiež Rudnayho dom, bol známym hotelom, ktorý postavili už v 18. storočí v štýle neskorého baroka. Po znárodnený bol ešte využívaný ako hotel, neskôr ako ubytovňa a potom iba už len ako lacná reštaurácia s pivárňou „za železničnou stanicou“. V časoch minulého režimu bola budova naviac necitlivo a účelovo architektonicky upravená. Napriek tomu si ešte ponechala určité čaro. To zaniklo práve v týchto rokoch, pretože bola privatizovaná, dnes stojí zatvorená, bež využitia a chátra.
Kostol sv. Juraja – pochádza zo XIV. storočia a nachádzajú sa v ňom historické fresky z rovnakého obdobia. Podľa „rukopisu“ sú fresky dielom talianskych majstrov, ktorých do Plešivca pravdepodobne prizval Juraj Bebek. Je vlastne takmer zázrak, že sa zachránili, pretože v roku 1553 celý Plešivec včítane kostola vypálili Turci. Chrám v súčasnosti reformovanej kresťanskej cirkvi.
Plešivec od 2. 11. 1938 do oslobodenia v II. svetovej vojne – patril v rámci Viedenskej arbitráže pod Horthyho Maďarsko.
|
|
