Fany
@ :: Poviedky ::
Aug 11 2017, 10:33 (UTC+0) | 
Vo Vyšnej Šebastovej v súèasnosti |
Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: príbeh povesti sa odohráva okolo roku 1766
Autorka: Zuzana Kratyinová
Decembrový deň skúpy na slnečné lúče zvoľna prechádzal do podvečerného prítmia. ¼udia sa uchýlili pod slamené strechy učupených domcov, aby si pri lakomom ohni zohriali uzimené telá. Studený vietor zaliezal pomedzi zle utesnené škáry, hral sa s neduživým dymom, čo unikal z otvorov v strechách a zväčšoval už aj tak ťaživé bytie dedinčanov. Domy sa vyprázdňovali a cintorín plnil novými hrobmi. Smrti, kým k nej došlo, predchádzali choroby a bolesti, v ktorých sa život stával neznesiteľným. Nik nevedel dňa, nik netušil, akým spôsobom odíde z tohto uboleného údolia. Kváril ich hlad, kosila poroba, poddanská drina aj ozrutánske dane i strach z čarodejníc a diablov.
Len pozvoľna sa ustrašená nevoľnícka duša mohla tešiť zo zmien, ktoré im pripravila ich osvietená Mária Terézia. I to nie zo všetkých, lebo nech to už cisárovná myslela akokoľvek dobre, jej úmysly zoslabli po ceste z ďalekej Viedne do severného Uhorska natoľko, že tu iba ťažko zakorenili a len veľmi pomaly sa preberali k životu. Už tri roky uplynuli od posledných bojov s Pruskom, mužov padli celé šíky a koho nestihli pochovať, ten poslúžil vlkom a líškam ako potrava. Poddaným to bolo i jedno, pokiaľ sa niekto z ich rodiny nedal zlanáriť do armády. Viac ich zaujímalo políčko za domom a hlavne, nech už panovníčka nevymýšľa nové vojny, lebo to vždy znamenalo i ďalšie nové dane.
Bol deň svätej Lucie. Robota ustala. Polia odpočívali. Ženy si aspoň v taký čas neničili chrbty za krosnami, prsty pri kolovrate, ani oči pri šití. Povrávalo sa, že tej, ktorá sa v tento bosorácky sviatok chytí takej roboty, zhorí plátno, konope, vreteno aj kolovrat. Na Luciu sa nesmelo nič robiť, ani perie driapať, ani chlieb piecť. Ženy preto pred mužmi hundrali, no potajme sa tešili. Konečne aspoň jeden deň oddychu.
Mladé dievky sa chystali na vymetanie zlých duchov. Natiahnu si konopné vrecia, tváre zaprášia múkou, schytia husacie pierka a metličky a vymetú každý dom v dedine, nevynechajúc ani jeden kút či pec. Poniektorí chlapi brali do rúk drevo a dlátka, aby si do Vianoc zhotovili stolček, čo im na Vianoce bosorky odtajní. Nejednému sa duša roztriasla od strachu a v rukách začalo brnieť od nedočkavosti. V duchu bojovali so strachom z čarodejníc, no i tak ich chceli odhaliť. Také ešte nedávno horeli v zničujúcich plameňoch v Prešove aj Košiciach, no čo ak poniektoré unikli a sú stále medzi nimi?! Je predsa len lepšie vedieť, či sa niektorá z nich neukrýva aj v ich dedinách.
Obyvateľov, ponorených do príprav, vyrušilo vàzganie drevených kolies. Dolu uličkou sa od Senegetu pomaly šinula polorozpadnutá drevená kára. Nebolo v nej zapriahnuté hoviadko, ani kôň. Oje držal v rukách starý Mižo, pastier z majera a príležitostný hrobár. Kráčal rozvážnym, pravidelným krokom, so skloneným chrbtom a hlavou rozrážal priestor. Bol måkvy, zaneprázdnený len vlastnými myšlienkami, nevšímajúc si okolie. Ani raz sa neotočil. Ak by tak urobil, zbadal by dvoch chlapcov, čo sa zakrádali za vozom a bystrými očami sledovali jeho strašidelný náklad.
Desaťročných lapajov neodradil štipľavý mráz, ani mrznúce blato, cez ktoré bežali s nohami omotanými onucami, natlačenými v plstených kapcoch a vypchanými slamou. Ani vietor ich nezastavil, čo sa občas vkrádal pod súkenné gate a čužku z ovčej vlny. Pred očami mali len to nehybné telo, čo sa natriasalo na káre. Màtvola bola zakrytá, a tak sa zabávali hádaním, kto v Senegete tohto dňa vypustil dušu.
„Ak je to ujec Jančo, Mižo zabočí do Kereštvéru,“ šepol Jožko bratovi.
„A ak vydýchla stará Erža, ktorá umiera už celý rok, pôjde do zeme v Šebeši,“ doložil ticho Paľko. „Dobre, že nemáme v Senegete cmiter, nebola by to taká zábava.“
Jožko mlčky prikývol a napäto sledoval, kam sa stará kára zvrtne. Keď zistili, že ide ďalej, v modrých očkách mu zaiskrilo. Ha, mal pravdu, bol to ujec Jančo – gregokatolík a tak sa musí Mižo terigať oveľa ďalej. Lebo tých pochovávajú v Kereštvéri, zatiaľ čo rimokatolíci idú do zeme v Šebeši.
Chlapci zastali a sledovali káru, kým sa im v diaľke nestratila v zákrute.
„Mali by sme sa pobrať domov. Keď mamka zistí, že sme ušli z domu, vybije nás. Možno nám ani najesť nedá,“ strachoval sa Paľko.
„Aj tak nám nedá,“ zahundral Jožko. „Nemá. Počul som, ako vravela tetke Kate. Bedákala na dvore, že nemá dosť pohánky na kašu pre všetkých. Tetka jej sľúbila, že jej donesie trochu múky, ale až ráno. Vydržme ešte chvíľu, chcel by som vidieť, ako budú dievky duchov vymetať. Na Luciu vraj maľujú bosorky kolomažou kríže na domy. Možno by sme nejakú načapali,“ zasvietili očká Jožkovi.
„Nebojíš sa?“ prekvapil sa Paľko.
Jožko váhavo pokrčil plecom. Bál sa, veď kto by sa nebál?
„Aj dospelí sa boja, dokonca aj vrchnosť sa bojí, iste sa aj sama cisárovná bojí. Preto páni nehľadia na námahu a chytajú ich ako vedia. V áreštoch je vraj plno čarodejníc. Vedia čarami kúzliť, zariekať, ľuďom i dobytku škodiť, v povetrí lietajú ako vtáci, spolčujú sa s diablami! A nepomohlo ani naťahovanie na škripec, pálenie, mučenie, topenie. Jednako je ich všade plno a škodia. Aj všetky choroby spôsobujú oni. Pán farár o tom hovorili. A ešte prízvukovali, že sa máme báť. Že sa musíme modliť, usilovne pracovať a pánov na slovo poslúchať. Len to nás spasí pred všetkým zlým,“ zmåkol, sám sebou prekvapený, akú dlhú reč viedol.
„Jožko, a keď sú tie čarodejnice také mocné, prečo z tých áreštov neutečú? Neuletia, alebo nezačarujú strážnikov?“ chytali sa Paľka pochybnosti.
Odpoveďou mu bola grimasa, čo naznačovala, že nevedno.
„Paľko, poďme radšej do kostola. Pomodlíme sa. Zohrejeme,“ vyšlo naraz Jožkovi z úst.
„Možno preto, že v tých áreštoch nemajú metly. A bez nich sa im ťažko lieta,“ nakoniec si Paľko zodpovedal háklivú otázku a otočil sa za Jožkom. Ten ho už nepočúval, kdesi vzadu začul šuchot a zboku zazrel tieň akejsi postavy. Rýchlo sa otočil. Srdiečko mu zovrelo strachom, keď zazrel zvláštnu stvoru s obrovskými krídlami na chrbte. Bosorka! pomyslel si s úzkosťou a nohy sa mu rozbiehali preč.
Krídla sa rozhýbali, sťaby chceli letieť. Tieň sa pohol k nim.
„Chlapci, či neviete o niekom, kto kúpi metly? Idem z Eperješu, ešte dve mi ostali.“
Jožko by sa najradšej rozosmial. Žiadna bosorka, len cigánka Fany z Kereštvéra. Žiadne čarodejnícke krídla, len metly priviazané na chrbte. Pozrel na Jožka. „Tu majú ľudia ledva na jedlo, nedajú groš za obyčajnú metlu. Skús sa opýtať v krčme či v majeri. Možno ti ich za nejaké jedlo vymenia.“
Fany sa už aj pohla ku krčme, no niečo ju v duši začalo tiesniť. Ktovie, či by sa nemala už pobrať domov, veď kým vyjde na Maglovec a prejde les, chytí ju tma. V Eperješi obišla dobre. Na hrudi ju zohrieval útržok konopnej látky a v nej zopár krajcov chleba, dva posúchy a dokonca kúsok slaniny. Pomyslela si na svojich drobcov, čo ju čakajú doma v malej chatrči, viac strčenej do zeme, než trčiacej von, ktorú im vystaval ešte ich nebohý otec. Stislo jej od clivoty srdce. Keby tak ešte žil, on aj jej najstarší syn, nemusela by sa potåkať a pokúšať osud. Lenže už ich nebolo. A šikovní boli obaja. Vedeli vyrobiť z konope tie najlepšie laná. A ak im niekto pretrhnutý povraz priniesol, dokázali ho opraviť tak, že ani nebolo vidieť, kde ho spojili.
Keby len tie kiahne neprišli. Choroba nepozerá, kosí ľudí zaradom, jedno je, či je pekný, škaredý, bohatý, či taký, čo len dieru vo vrecku mal, berie bielych aj cigánov. Neunikli ani oni. Fany vzdychla, utrela si slzu, napriamila sa. Nie je čas na spomienky. Musí ísť domov.
V tej chvíli sa s hlukom roztvorili dvere krčmy a vonku sa vyvalila skupinka potrundžených chlapov. Žiadni chudáci. Všetci oblečení v panských šatách. V hrubých baraních kožuchoch s výšivkami, parádnych zamatových gatiach, na hlavách nastoknuté teplé líščie čiapky, nohy navlečené v čižmách z lesklej hovädziny.
Jeden sa sklonil k zemi, aby si uľavil, ďalší sa rovno vyvalil na snehu a ten tretí s fajkou v rukách sa obzeral dookola. Zabodol pohľad na Fany, vystrčil palec a zvolal. „Aha, bosorka! Gejza, Béla, bude zábava!“
„Pán gróf, ale veď je to len špinavá cigánka,“ namietol Gejza.
„Usporiadame poľovačku. Síce nebude taká, ako bola vo Viedni, keď sme zabili zo dvadsať tých smradov, ale aspoň nejaká zábava v tejto všivavej diere,“ vykríkol gróf. Vyklepal fajku a strčil ju do vrecka. „Kone neberieme. Aby to bolo spravodlivé!“
„Rozkaz, pán gróf! Ako... ako poviete,“ zvolal Béla. „Ide sa! A kde je?!“
„Ušla, veď nebude na teba čakať, ty truľo!“
Fany skutočne zmizla. Dosť počula o poľovačkách na cigánov, vraj na bosorky a bosorákov, a ako zbadala záujem vrchnosti, bežala, či priam letela ako na krídlach, len preč, rýchlo preč zo Šebeša. Už keď na ňu namieril palcom, len čo ju ten pán prebodol pohľadom, zacítila nebezpečenstvo. Cigán musí byť nenápadný, musí splynúť s okolím, nikdy nesmie vyčnievať. Len vtedy sa môže cítiť pokojne, keď nie je nikomu na očiach, nikomu neleží v žalúdku, nikomu neprekáža ako tàň v zadku. Pretože, keď sa na cigána upriamia, je mu amen. Cigán je menej ako človek, menej ako poddaný, menej ako hoviadko, či kôň, menej ako pes, ktorých v panstvách kàmia jemným mäskom, o akom sa jej môže len snívať. Cigána možno do krvi ståcť, zamordovať, dokonca za to dostanú aj odmenu od vrchnosti. Veru, v taký čas je najlepšie na nič nečakať a vziať nohy na plecia. Och, nemala sa už trepať do Šebeša.
Z celého dňa bola ustatá, veď sa aj nachodila v tom Eperješi. Ale od okamihu ako vycítila chmáry, striasla únavu a hnala sa vrchom poza domy, bez rozmýšľania skočila na ľad nad potokom, čo sa prelomil a vytiahla zmočené nohy z Kapanoša, chcela byť už čo najďalej.
Vo chvíli, ako chlapci zbadali pánov vyterigať sa krčmových dverí, stiahli sa a poza domy zutekali domov. Vedeli, čo cigánke hrozí, ak im neujde, ale tušili, že ani oni by dobre neobišli. Stačí, že sa vrchnosti čosi znepáči a už vyťahujú palice.
Vzduch zamàzal. Na oblohe sa kopili sivasté oblaky. Vietor silnel a vymrznuté nohy ich pálili. Bolo načase vrátiť sa. Možno mamka nezbadala, že boli tak dlho preč, povedia jej, že sedeli v maštali pri Strakuši, a keď budú mať šťastie, niečo sa im okrem mlieka na večeru ujde. Keď aj nie, zaobídu sa, veď za posledné roky často museli ísť spať so škvàkajúcim bruchom.
Fany sa ťahala ďalej. Do krpcov sa jej nabrala voda z potoka a slama, ktorou ich mala vypchané, jej sťažovala beh. Teraz ako primàzali, ostré ostne jej pichali do nôh ako žeravé ihly v mučiarni. Ale vydrží, prebleslo jej mysľou. Všetko vydrží, len nech im zmizne z očí. Inak skončí ako jej dedo a baba, obesená na konári stromu. A jej deti, jej malé drobce, čo ešte o krutom živote nevedia veľa, ostanú v chalupe samé. Kto sa o ne postará, keď jej nebude?
Prebehla pozdåž domcov. Kdesi poza ne zazrela vrch Maglovca. Je slabá, neprejde to. No nespomaľovala. Nohy, hoci boľavé, niesli ju poslušne ďalej, veď ani nemali na výber. Napokon sa aj myseľ k tomu behu pripojila. Obzrela sa dozadu, zatiaľ prenasledovateľov nevidela. Ale nechávala po sebe stopy. Možno ju nechajú tak a nebudú sa unúvať, dúfala. Ale takú pohodlnú myšlienku zavrhla. Radšej sa na to nebude spoliehať, potom môže byť neskoro. Lebo ak sa za ňou priženú na koňoch, už im neujde. Musí sa skryť. Skryť! Ale kam? Pred sebou zazrela kamenné múry majera. A srdce jej poskočilo. To je ono. Keby sa nejako dostala dnu.
Už neraz prechádzala okolo a cez múry videla konce striech. Majer má niekoľko maštalí a v nich veľa dobytka a koní. Schová sa do koterca, schúli pod slamu. Kone jej neublížia, cigánov majú radi, to jej vždy hovorili. Gadžovia s nimi zaobchádzajú kruto, len ich využívajú, ženú na cesty, zavalia ťažkými bremenami, sputnajú sedlami a zubadlami a vláčia po cestách – necestách do vyčerpania síl. No cigán im rozumie, vylieči hnisavé kopyto i boľavú dušu a vycíti, kedy majú dosť a potrebujú oddych, úľavu. A kone to cítia.
Už po pár krokoch gróf dýchavične zastal a pozrel na chrbty svojich kumpánov. Pľúca sa mu búrili, nezvyknuté na takú námahu. Prečo len nesadli na tie porantané kone - nadával si v duchu. Najradšej by sa vrátil do tepla vykúrenej krčmy, dal si ešte pálenky, o ktorej ten odkundes krčmár klame, že ju má až z Viedne.
Myšlienku odplašil. Už to nemôže vzdať, chlapi by mu to pripomínali do skonania. Nemohol sa nechať zahanbiť jednou cigánkou. Vraví sa, že cigánky vedia čarovať, bylinky miešať, lásku privolať i chorobu spôsobiť. Niektoré aj také masti namiešajú, že ak sa nimi natrú, lietajú v povetrí ako vtáci. Je to chamraď! Treba ju skántriť. Odpľul si. Čosi vlhké mu pohladilo líca. Zdvihol hlavu a vyvrátil ju k oblohe. Bola zastretá a tmavá a púšťala na zem vločky. Čoraz hustejšie, až napokon v celých kopách klesali na ľadovú zem.
Uvedomil si, že ak ju nenájdu včas, sneh zahladí jej stopy. Pozrel na majer v diaľke a hlavou mu prebehla myšlienka na psy. Buchol sa po čele a ústa sa roztiahli do rehotu.
„Chlapci! Veď čakajte!“ zvolal na nich. „Ženiete sa vpred ako také zajace. Rozmýšľať sa musí.“
Zastali. Začudovane pretiahli tváre, no čušali a čakali, čo im povie.
Kým k nim došiel, stihol sa vydýchať. „Pôjdeme po psy. Tie vyňuchajú cigána aj na sto honov!“
Fany sa predierala krovím až k múru majera. Prešla dlaňou po drsnom kameni, zdeseným pohľadom objala vysoké, pevné múry. Tadiaľto sa nedostane, uvedomila si zúfalo. Bránou sa tajne neprešmykne, múry neprelezie.
Poslednýkrát obišla celý múr, využijúc chvíľočku, aby sa vydýchala a pustila sa opäť v nohy. Tma sa spustila na vrchy aj okolité dediny. Husto snežilo, biela pokrývka v okamihu zakrývala všetky jej stopy. Prenasledovateľov ešte nevidí, ani nepočuje. Aj nohy ju prestali oziabať. Nebola jej zima, vlastne jej bolo horúco ako nikdy. Celé telo jej od námahy skropil pot. Možno všetko dobre dopadne. Obíde posledné domce v Senegete a vhupne do lesa. Tam ju nenájdu. Ona je tam doma! Koľkokrát cez Maglovec prechádzala! Pozná každý strom, každé údolie, každý prameň. Skloní hlavu, ľahne do úžľabiny, či schová sa pod krík, pod lístie a sneh. Splynie s lesom, až budú jedno. Cigán len vtedy prežije, keď sa nevytàča.
Statné čierne psy radostne vyrazili vpred. Oddýchnuté a nažraté sa hnali dopredu, plné síl a odhodlania, nozdry plné pachov, až ich šlo rozhodiť od vytrženia. Chlapi mali čo robiť, aby udržali napnuté povrazy v rukách a nevyšmykli sa im aj so psami preč. Gróf sa tackal za svojím psom z posledných síl a cítil, že už dlho neudrží krok. V duchu preklínal chvíľu, keď dostal tento bláznivý nápad. No teraz už nemohol nič, len držať hubu a utekať, či skôr nechať sa vláčiť po ceste, čo snáď nemá konca. Och, krčma, drahá krčma!
Fany sa podlomili kolená a zviezla sa na zem. Obklopil ju husto napadaný sneh a ona doň dopadla tvárou ako do mäkkej bieloskvúcej periny. Zúfalo lapala po dychu. V pľúcach jej piskľavo hvízdalo, v hlave šumelo a tlkot srdca cítila až v spánkoch. Už vedela, že viac neurobí ani krok. Zdvihla hlavu. Kdesi v diaľke niekto, či niečo, vyrušilo havranov a tie s hlasitým krikom vyleteli ponad koruny stromov. Zdalo sa jej, že začula brechot. Zovrelo jej srdce, myšlienky sa na okamih zatúlali do biednej chatrče v Kereštvéri. Musí! Musí ďalej! Dvihla sa na lakte, oprela o zem a z posledných síl sa presúvala ďalej a ďalej.
Začula zurčanie vody. Bendžovka, prameň, ktorý si nevzrušene vyviera celý rok, zvyčajne ani v zime nezamàza, ako keby ho zohrievala nejaká prapodivná sila zeme. To zurčanie jej dodalo silu a odhodlanie. Fany sa z posledných síl plazila k Bendžovke, odviazala
si z chrbta metly, napila sa z čistej vody a hlava jej vyčerpane klesla na zem. Ešte schytila metly a držala ich pred sebou ako meče. Bolesť, mravčenie aj pálenie nôh odišli, čosi príjemné ju zohrievalo zvnútra, pred mrznúce oči jej vyvstávali prenádherné spomienky a ona pomaly odchádzala na slnečné miesto, kde sa stretne so svojimi chlapmi, kde bude večný mier, láska a pokoj, kde jej bude jasavo na duši, kde nebude cítiť strach, bolesť, zimu, núdzu ani hlad.
Oči sa pomaličky privreli. Na pery vystúpil úsmev.
(Je zaujímavé, že údajne od tých čias mnohé cigánky, čo prichádzali žobrať, alebo predávali metly, volali v Šebeši Fany.)
|
|
