Skutočný koniec
@ :: Poviedky ::
Aug 18 2017, 06:14 (UTC+0) | 
Kedysi obec, dnes mestská èas Košice-ahanovce, je v novodobých dejinách známa aj smutným skutkom z konca II. svetovej vojny, keï maïarskí vojaci popravili pri tuneli 17 protifašistických odbojárov. |
Miesto: ahanovce, dnes mestská časť Košice-ahanovce
Čas: 17. až 19. január 1945
Autor: Slavomír Szabó
Najradšej by som chytil Emila pod krkom a poriadne ním zatriasol. Nech mu hlava poletuje od ramena k ramenu, nech vypúli od prekvapenia oči a lapá po dychu, ale, preboha, nech už sa konečne preberie! Takého nerozhodného kamaráta som ešte nemal. Vždy s mojimi plánmi súhlasí, nikdy sa neodváži povedať nie, ale keď príde na lámanie chleba, naraz má plno výhovoriek, čo a prečo sa nedá, nemôže, nejde, či nie je vhodný čas. Nikdy nezabudne dodať, že ho to mrzí, vraj to možno vyjde nabudúce, a potom sa neisto usmieva, akoby veril, že človeka s úsmevom nemožno chytiť za golier a obúchať o stenu. To by bolo asi jediné riešenie. Je taký prispatý. Keď dospeje, bude z neho domased, ktorý nevytiahne päty z dvora, jeho najmilšie chvíľky budú v kuchyni s rodinou za plným stolom, isto aj s plným bachorom a najkrajšie dni tie, keď od neho nikto nebude nič chcieť a každý mu dá pokoj. Ale veď na Maťaškiráľ chcel ísť aj on, súhlasil s plánovaným výletom, prikyvoval mi, počúval ma so záujmom, keď som mu rozprával, ako to tam teraz vyzerá. Teraz? Vlastne ani nie. Je január, mrzne, všade je plno snehu a ja som tam bol naposledy koncom leta. Tak či tak, náš plán, že sa tam vyberieme dnes, zasa nevyšiel.
Vo svahu pod Hradovou stojí bašta hradu, ktorý hradom nikdy nebol. Že si ju vo svojej záhrade kedysi zbudoval staviteľ Peter Jakab, čo si postavil aj palác v Košiciach. Do záhrady si vodil svojich hostí a chcel, aby to tam vyzeralo romanticky. A to sa mu veru podarilo, i keď záhrada je už prázdna. Ale Maťaškiráľ, ako zvyknú ahanovčania Jakabovu baštu nazývať, opustený nie je.
Emil s roztiahnutými zreničkami počúval, keď som mu hovoril o svojom letnom výlete. Ako som najskôr prišiel k domu pod svahom, hneď za cestou od Hornádu, kde majú sídlo levente. Tam chodili mladí Maďari, aby sa učili o svojej histórii, o vlastenectve, a tiež strieľať z pušiek do terčov či na pohyblivé ciele. To aby z nich raz boli dobrí vojaci, keď ich Maďarsko povolá do armády. Pred domom stáli akýsi dvaja mladíci a spustili na mňa po maďarsky, že odkiaľ som a čo tam chcem.
„Som z ahanoviec a chcem sa opýtať, ako by som sa mohol dostať do levente,“ odpovedal som i ja v maďarčine.
„A chodíš do slovenskej školy či do maďarskej?“ pýtali sa, asi som nemal dosť dobrý prízvuk.
„Do maďarskej,“ zaklamal som. Vlastne ani nezaklamal, lebo školu sme mali len jednu, maďarskú, ale v nej aj slovenské triedy.
„Tak to musíš byť v našom zozname. Keď budeš mať pätnásť rokov, sami ťa nájdeme a zavoláme do strediska. Ale keď chceš, môžeš si to pozrieť už teraz,“ zavolali ma dnu, a tak som prešiel všetkými miestnosťami. Učebňou s lavicami, čo vyzerala ako školská trieda, sieňou slávy s obrazmi a kadejakými spomienkovými predmetmi na veľkých maďarských vojvodcov, tiež mi ukázali knižnicu s množstvom maďarských kníh a miestnosť, kde mali vzduchovky a možno i malorážky. To neviem presne, v puškách sa až tak nevyznám, hoc by som si celkom rád zastrieľal.
Potom som šiel úzkou cestičkou strmo hore svahom cez les až do opustenej záhrady, ktorá však bola vzorne pokosená. Niekto sa o ňu predsa len musel starať. Maťaškiráľ, tá bašta s kamenným vchodom ako na hrade, vyzerala úžasne. Ako vystrihnutá z obrázku dákej knihy o starých časoch kráľov, vznešených dám a udatných rytierov. Chladné pevné múry, pár schodov vedúcich pod kamenný lomený oblúk, a keď som ním prešiel a ocitol sa v jej strede, ostal som prekvapený. Nebol som tu prvýkrát, ale teraz to bolo iné. Uprostred stál veľký kamenný stôl s vyleštenou mramorovou platňou na vrchu a pri stene obrovský biely kríž. Keď vravím obrovský, aj tak to myslím. Určite by každému udrel do očí aj vo veľkom kostole. Uprostred stola stála široká váza a v nej hrubočizná kytica poľných kvetov. Museli ich tam vložiť iba nedávno, pretože boli čerstvé. Takýto výjav som tu nečakal a moja predstavivosť začala pracovať naplno. Možno sa tu konajú bohoslužby pre levente. Možno tajné obrady, keď svojich nových členov zasväcujú do tajomstiev spoločenstva, ktoré z nich urobí silnejších a šikovnejších ľudí. Vždy sa mi páčili odznaky, čiapky a košele, ktoré levente nosili. Vyzerali tak vojensky a chlapci v nich mužne, skoro ako hrdinovia. Ktože by už k nim nechcel patriť?
Keď som o tom všetkom porozprával Emilovi, počúval ma tak sústredene, až som mal pocit, že mu pri tom rastú uši. Sám navrhol, že tam ešte zájdeme spolu. Vraj čo najskôr. Tešil sa aj preto, že chodí do maďarskej triedy, takže on sa do levente určite dostane. Nebol síce Maďar, ale otec ho radšej pridelil k Maďarom. Že je taká doba a čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Hranice posunuli, tak vraj už nie sme Slováci. Jeho otec dokonca vravel, že ako dobre, keď nazval syna Emilom. Akoby tušil, čo nás čaká. Jano je po maďarsky Jánoš, Mišo zasa Miháľ, ale Emil je Emilom v oboch rečiach, nikto mu slovenskú minulosť vyčítať nemôže. Môj otec mal na všetko iný názor, ale to teraz nechajme tak...
V lete sme sa nikam nedostali. Emil najskôr musel pomáhať pri žatve, ale to i ja, lebo chlapi boli na vojne a na poliach nemal kto robiť. Keby som za to aspoň dostal peniaze! Ale to nie.
„Lacko, máš sotva štrnásť, ale ty už vládzeš toľko ako dospelý chlap,“ pochválila ma mama, keď sme spolu robili u gazdov. Iba pochvala, viac nič. Ak by som sa jej opýtal na odmenu, beztak by som nepochodil dobre a ešte by som musel počúvať reči o tom, že mám myslieť viac na rodinu ako na seba. Tam pôjde i moja pláca.
Po žatve sa Emil vykrúcal, že naozaj by na ten výlet išiel, ale že ešte treba toto, tamto, otcovi pomáhať s drevom, otcovi pomáhať s opravou strechy skôr než prídu jesenné dažde, otcovi pomáhať s kadečím, všetkým, každý deň si našiel nejakú výhovorku. Keď na jeseň prišli do dediny Nemci, už sa nestaval do roly vrchného otcovho pomocníka, ale aj tak vraj nikam nejdeme, teda aspoň zatiaľ, lebo mu vraj rodičia nič nedovolia, že teraz je to nebezpečné. Nebezpečné by to preň asi bolo, aj keď odlietali lastovičky. Veď čo ak by doň nejaká narazila a zranila ho? A teraz v zime, keď už niekoľko týždňov počuť z diaľky výbuchy bômb, kanóny, granáty a streľbu, čo po nociach budia všetkých naokolo a nútia ich sťahovať sa z postelí do pivníc, mi Emil povedal, že by už na ten Maťaškiráľ išiel. Myslel som, že žartuje, lebo aj mňa už rodičia varovali, nech sa kdekade netúlam. Pokušenie vybrať sa tam bolo napriek všetkému silnejšie, než čokoľvek iné. Tak sme sa dohodli, že pôjdeme hneď poobede. Veď snehu je všade dosť a keby sme videli nejaké podozrivé stopy, vrátime sa.
Poobede som čakal hodinu, potom hodinu a pol a Emil nechodil. Keď som sa vybral za ním, počul som z ich domu krik. Čo krik? Šialený vreskot to bol a keď som k nim prišiel, videl som na posteli jeho otca bez nohavíc. Ležal na chrbte, z nohy mu stekala krv do lavóra a pri ňom stál ujo Imre s kliešťami.
„Teraz nemôžem. Nedá sa. Chcel som, ale nevyšlo to,“ začal Emil chàliť všetky svoje časté výhovorky. „Otcovi predvčerom spadla na nohu sekera. Necht mu zmodral na veľkom palci, teraz mu ho prišiel vytrhnúť ujo Imre, nech sa mu neoberá a nezapáli. Nemohol som dôjsť, musel som držať otca.“
„Tak poďme teraz!“ naliehal som.
„Laco, si zošalel? Musím obviazať otcovi nohu a potom on bude musieť ležať a ja pomáhať mame. Nedá sa inak. Nemôžem za to. Nejako to zle vyšlo.“
Už som ho ani nepočúval, nečakal kým dodá, že hádam na budúce a isto čoskoro, ba ani kým nahodí svoj záverečný neistý úsmev. Šiel som domov. Sklamaný, nazlostený až zúrivý.
„Asi zajtra poobede. Dobre?“ zakričal Emil na mňa cez dvor a ja som prikývol bez toho, aby som sa otočil a pozrel naň. Jasné, to je to jeho večné zajtra, zajtra, zajtra...
Bol sedemnásty január, pre mňa zasa ďalší z dní, keď som s Emilom iba plánoval niečo, čo je také jednoduché, samozrejmé, a čo jednoducho a samozrejme nevyšlo. Celé popoludnie som strávil doma; otec videl, že so mnou nie je niečo v poriadku, ale nepýtal sa ma na nič. Vzdialené dunenie už nebolo také vzdialené a mama ma poslala do pivnice, aby som odtiaľ vyniesol vedro s vodou, vylial ho a zo studne priniesol do pivnice vodu čerstvú. Ak sa tam budeme musieť stiahnuť, nech je čo piť. Periny boli naukladané na okraji postele, keby sa niečo stalo, každý má vraj schmatnúť tú svoju a bežať pod dom. Jedlo sme tam mali tiež pripravené, rovnako petrolejku a zápalky. Nemeckí aj maďarskí vojaci sa očividne balili a bolo jasné, že čoskoro opustia ahanovce. Každý hovoril, že Rusi prídu čochvíľa. Nikto však nevedel s presnosťou povedať, koľko taká čochvíľa trvá.
Zotmelo sa, prišla noc. Pokojná a čierna, aj streľba na chvíľu ustala, akoby nám vojaci tam niekde pri Kysaku či Ružíne chceli dopriať sladký spánok. Ležal som na svojom diváne v rohu pri kachliach, rodičia na posteli. Otec sa vrtel ako vždy, keď večer vypije veľa čaju. Neviem prečo, niekedy to boli aj dva litre. A ako vždy, ich posteľ vàzgala a on čakal dlho, predlho, kým ešte vydrží neísť von do mrazu. Ale telo je telo a keď ho už poriadne pritlačilo, vyskočil len tak v spodkoch, natiahol si čižmy, obliekol si kabát a bežal cez dvor do záhrady, kde stojí náš drevený budár. Vedeli sme, že sa už po návrate nebude prehadzovať a my pokojne zaspíme. Lenže otec sa nevracal. A nevracal sa dlho. Mne sa už zatvárali viečka, ale mama bola nepokojná a teraz sa na vàzgajúcej posteli prehadzovala ona. Nakoniec vstala a chcela sa ísť pozrieť von, keď sa práve v tej chvíli otvorili dvere a otec vošiel cez pitvor do kuchyne. Nebol sám. Ženský plač, ktorý k nám doľahol, bol síce tichý, ale jasný. Vstal som, akoby ma vystrelilo a do kuchyne sa náhlila i mama.
„Daj deky na okná! Laco, ty zapáľ petrolejku! Ale malý plameň!“ prikazoval ticho, ale rázne otec, ktorý kľačal pri peci a prikladal do nej polienka.
Na stoličke pri stole sedela mladá žena. Nepoznal som ju. Súdiac podľa šiat nebola z dediny. Triasla sa, chvela, celá zmáčaná, akoby vyliezla z jazera a jej vlasy boli zlepené kúskami ľadu.
„Maďari. Nilaši! Strieľali do nás pri tuneli. Poprava!“ triasla sa a vravela skôr po slovách než celými vetami.
„Prines jej šaty!“ prikázal otec mame, len čo zatemnila okná.
„Poďte so mnou do izby. Pri kachliach je teplejšie. Tam sa prezlečiete. A musíte sa poriadne poutierať. Vlastne aj umyť, veď ste ako ľad!“ vravela mama, keď pomáhala neznámej vstať zo stoličky.
„Už zohrievam vodu. Zrobím aj čaj. Zatemni okná aj v izbe!“ prikázal otec mame a ja som im priniesol petrolejku z kuchyne, nech majú trochu svetla.
„Laco, padaj nazad, kým sa neprezlečie!“ zahriakla ma mama, keď som dal svetlo na stôl a stál tam a pozeral sa, ako neznáma vystiera ruky ku kachliam. Tak som sa vrátil.
Kým sa zohriala voda v lavóre, otec neustále odkrýval roh deky a pozeral, či niekto nie je na dvore. Našťastie nik nebol. A neskôr, keď sa žena umyla, zohriala a prezliekla do maminých šiat, začala rozprávať.
„Bolo nás osemnásť. Vyviedli nás z väznice. V Košiciach. Potom nás zviazali po dvoch k sebe. Okolo stáli žandári aj nilaši. Tak nás naložili na auto a priviezli niekam, neviem kam, tam som to nepoznala, ale dali nás na kraj strmého brehu. Videla som pod ním rieku. Postavili nás vedľa seba a oproti nám nilaši zľava a žandári sprava. Poprava! Ako pri Papierovom mlyne! Zatkli nás, lebo že sme proti vojne, proti Maďarsku a proti Nemecku. Namierili pušky. Prví strieľali nilaši, potom žandári. Niektorých zabili hneď, niektorých len zranili, mňa nie. Ako sme spadli na zem, ležala som bez pohnutia, ale podarilo sa mi nebadane odviazať. Videla som, ako nás nilaši kontrolujú a kto ešte žil, strelili mu do hlavy. Rýchlo som vstala a skočila do rieky. Kričali. Strieľali po mne, ale netrafili ma. Bežali k vode, ale breh je tam strmý. Dostala som sa cez rieku na druhú stranu a bežala k nejakému tunelu. Potom od trate hore a cez ploty. Tak som sa skryla v záhrade, čakala a potom ste tam prišli vy...“
„Ako sa voláte?“ opýtal sa otec.
„Prečo?“
„Aby som vedel, ako vás volať.“
„Dudášová.“
„A krstným menom?“
„Prečo to chcete vedieť?“
„Dobre, nemusíte povedať. Poznáte niekoho v ahanovciach?“
Žena prikývla.
„Koho?“
Pozrela na mamu i na mňa, potom si dlho premeriavala otca a mlčala.
„Chceme vám pomôcť. Chcete, aby sme vám pomohli?“
„Keď sa to dozvedia, aj vás postrieľajú.“
„Ale nedozvedia. Ak tým, ktorých tu poznáte, dôverujete.“
Žena sa nahla k otcovi a pošepkala mu niečo do ucha.
„Dobre, ale teraz nemôžeme ísť von. Ráno k nim zájdem a skúsim sa opatrne opýtať. Ak by sa mi niečo nepáčilo, radšej im nič nepoviem. Potom ostanete u nás. Ale cez deň v pivnici, keby náhodou... Na noc tu. Teraz si ľahnite a spite,“ ukázal na môj diván.
„Ako by som mohla zaspať....“ rozplakala sa, triasla a pozerala na nás lesklými očami. Vzala do rúk hrnček s čajom, ale napiť sa nevedela. Dnes po nej strieľali. Bola na poprave. Bez súdu. Nezmyselnej poprave danej z moci tých, čo zúrili pri správach o postupe ruských vojsk. Ruky sa jej triasli, čaj sa vylieval cez okraj.
„Druhý Papierový mlyn máme rovno oproti nášmu tunelu,“ chodil otec hore-dole po kuchyni a zatínal päste, zatiaľ čo mama ostala v izbe s našou nečakanou návštevou. „Dúfam, že sa im ozaj stratila a stopy nenašli.“
„A ak nasadia psov?“ spýtal som sa s obavami.
„Myslím, že už majú iné problémy. Možno zajtra, možno o dva dni, najneskôr do týždňa sú tu Rusi.“
„Čo bude potom?“
„Možno boj, streľba, len dúfam, že nie kanóny, čo zničia dedinu aj...“ zasekol sa na chvíľku v reči. „A keď to skončí, príde sloboda. Dovtedy ešte ale budú fajčiť a piť, koľko stihnú.“
Vystrúhal som na otca nechápavú grimasu. Poslednej vete som nerozumel.
„Ako teraz pri tuneli, tak presne na Nový rok nilaši popravili v Čermeľskej doline pri Papierovom mlyne tridsaťšesť Slovákov! Dostali za to mimoriadnu odmenu. Stopäťdesiat litrov vína a dvanásťtisíc cigariet. Cena za tridsaťšesť ľudských životov. Mohli oslavovať a prefajčiť sa k čiernemu kašľu. Hovädá nilašské a leventské!“
„A čo s tým majú levente? Mne sa celkom páčia,“ začínal sa v mojej hlave vytvárať chaos, myšlienky sa splietali, ale ešte nezapadli do seba presne.
„Ty si myslíš, že čo sú levente? Prečo už deti učia strieľať, pochodovať, kàmia ich sprostosťami o predurčení národa, z ktorého vzišli veľkí králi? Vymývajú im hlavy, aby uverili, že sú nadľudia, ale sú to beštie, bezcitné beštie... Najskôr levente, potom z neho bude nilaš! Spočiatku sa cítili silní, ľudí vešali na stromy v Košiciach na hlavnej ulici, teraz im tečie do topánok, a tak ich radšej strieľajú za mestom. Keby som tam pri tuneli stál ja a strieľali by na mňa, tiež by sa ti levente páčili? Ich pekné čiapočky, vojenské košele na detské telíčka a farebné odznačiky? Hodnotu má to, čo je dobré, nie čo sa páči!“
„Levente udali aj uja Andera?“
„Prečo si to myslíš?“
„Len som počul z maďarskej triedy, ako sa chlapci smiali na tom, akú dostal bitku.“
„Ander našiel pri trati balík slovenských novín. Niekto ho musel vyhodiť z vlaku, čo prichádzal zo Slovenska. Písali tam, ako sa tam žije, aký je ich názor na politiku aj na Maďarov. Keďže je Ander poštár, myslel, že ľuďom dobre padne prečítať si niečo po slovensky. Tak keď obchádzal dedinu, dával každému po jednom výtlačku. Potom prišli maďarskí žandári a chytili ho. Vzali ho k sebe na stanicu, tam ku kaplnke Jána Nepomuckého a zbili ho do bezvedomia. Krvavého ho vyhodili až v noci do priekopy ku ceste. Keby ho ľudia nenašli, do rána by zomrel.“
„Zbili ho viac ako tých, čo spievali na omši po slovensky?“
„Viac,“ prikývol otec. Dobre vedel, čo myslím. Keď prišlo nariadenie, že bohoslužby v kostole musia byť v maďarčine, ľudia šomrali. A keď končila prvá maďarská omša, začali spievať po slovensky. Myslím, že to bolo Hej Slováci, ešte tá naša slovenská reč žije. Niektorí dostali poriadne pelendrekmi hneď po odchode z kostola, niektorých vytiahli z domu a doviedli na stanicu. Zmlátili ich hlava-nehlava. Keby nemali pušky, možno by povstala celá dedina. Ale ľudia stíchli, viac sa o tom nehovorilo.
„A tá Dudášová? Čo budeme robiť?“
„Ty? Hádam ja a mama. Ty budeš iba mlčať, lebo by stačilo slovko a bude po nás.“
Prikývol som a viac nevravel.
Otec si na druhý deň vydýchol. A nielen on. Nemci aj Maďari sa zbalili a opustili ahanovce. Bol to zvláštny pohľad. Oni, ktorí sa tu prechádzali ako po svojej gubernii, či rovno akoby tu boli doma, oni nadradení, panovační a doposiaľ neohrození, sa zrazu náhlili, naskakovali na nákladné autá, na motorky, iní koňmo či chvatom pešo vyprázdňovali dedinu a odrazu to vyzeralo tak, ako som si to už dlho nevedel predstaviť. Nikde žiadna uniforma. ¼udia vychádzali na ulice, nechceli si nechať ujsť tento pohľad. A potom vlak. Nie obyčajný. Všetci sme pozerali neveriacky, ako prechádza popri dedine. ahali ho dve lokomotívy a za posledným vagónom bolo niečo, ani neviem, ako to nazvať. Ako pluh, ale väčšie, ťažšie, mohutnejšie, zaborené hlboko do zeme. Tento pluh doslova oral medzi koľajami, lámal a vytrhoval podvaly z trate, koľajnice za vlakom sa posúvali, rozchádzali a bolo jasné, že tadiaľ už žiadna lokomotíva neprejde. Potom sa ozvali tri strašné výbuchy. Jeden na začiatku, druhý uprostred a tretí na konci tunela. Ten uprostred urobil zvrchu kráter, ktorým bolo vidieť z vrchu kopca na koľaje.
Poslední Nemci odháňali ľudí, ktorých zvedavosť bola väčšia než strach. Podmínovali a vyhodili do vzduchu aj malý mostík pod železnicou pri Hájiku. Výbuch poškodil aj najbližšie domy. Chceli zničiť aj veľký most cez Hornád, ale nedosiahli, čo chceli. Sami sa báli, priveľmi ponáhľali. Vojaci čo ukladali míny, by už najradšej utiekli niekam ďaleko, preč, ale ešte mali rozkaz. Urobili to tak, aby im to vzalo menej času. Výbušniny neuložili k pilierom, len rovno položili na most a odpálili. Po strašnej rane museli vidieť, že i keď doň urobili zopár väčších dier, most stále stojí. Druhýkrát to neskúšali. Nasadli od auta a šli rýchlo preč. Rýchlo, rýchlo, rýchlo. Front bol priveľmi blízko.
„Počuj, myslíš, že je dobrý nápad ísť na Maťaškiráľ dnes?“ opýtal sa ma Emil, keď za mnou prišiel poobede. Stál na dvore, neisto sa usmieval a čakal, čo odpoviem. Ak by som navrhol, aby sme išli, isto by sa po chvíľke začal vykrúcať. Dnes však nemusel. Bol by som blázon, ak by som s výletom súhlasil. Bol by blázon, kto by sa zdržoval ďalej, než kúsok od svojej pivnice, kde, ako sme verili, je aspoň trochu bezpečnejšie.
„Teraz nie. Možno inokedy. Musím pomáhať otcovi,“ zaklamal som, len aby Emil odišiel. Nech sa nepýta. Nech neobsmàda na dvore. V našej pivnici sa skrýva žena, ktorá prežila vlastnú popravu. Nemal som naň čas. Nevedel som, čo bude ďalej, ale chcel som byť pri tom.
Večer, keď sa dedina ponorila do tmy, otec doviedol Dudášovú k jej známym. Navštívil ich ešte ráno a vraj všetko dohodli. Odchádzali spolu, ponáhľali sa, ona v maminých šatách, šatka stiahnutá hlboko do čela, hlava sklonená a hľadela len na špičky nôh. A potom prišla noc. Pre nás posledná vojnová. Výbuchy za dedinou na chvíľu stíchli. Najskôr sa ukázala ruská vojenská hliadka pri Hornáde a ešte pred svitaním došlo celé vojsko zhora od cintorína. Nevyzerali akoby išli na parádnu prehliadku. Ich zjav vyvolával skôr rozpaky. Žiadne parádne čiapky s lesklými odznačikmi a vyžehlené košele ako levente. Lenže ako vravel môj otec, hodnotu má to, čo je dobré, nie čo sa páči. Títo sa na vojakov nehrali. Títo naozaj bojovali. A o levente by som už beztak ani nezavadil. Začala nová éra, toto bol pre nás koniec vojny a maďarstva. Skutočný koniec.
|
|
