Bosorácka láska
@ :: Poviedky ::
Sep 26 2017, 14:20 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Zuzana Kratyinová
Skrčený za kríkom, zahalený tmou, sledoval mládencov a dievčatá, ako sa zabávajú v páľave vatry. Žiarila dovysoka a z jej plameňov občas vyleteli iskry ako žeravé hviezdy. Mládenci sa predvádzali, preskakovali oheň a bujaro vychvaľovali každého, kto dopadol rovnými nohami na zem. Dievčatá spievali, točili sa v kruhu a vášnivo sa oddávali muzike z huslí, jej melódii, ktorá sa zrýchľovala rovnako ako ich tanec. Rezkejšie, divokejšie, zbesilejšie. Strácali zábrany a odhaľovali to, čo počas dňa starostlivo zakrývali. V kole sa hmýrili rozhorúčené tváre, nahé paže, vo svetle plameňov svietili ich biele lýtka. Krv v žilách vrela a spolu s ňou sa nimi prelievala i horúca túžba, čo potrebovala uhasiť. Keď vatra burácala a šľahala najvyššie, ani tí najodvážnejší si už netrúfli na skok. Dievčatá začali spomaľovať a obzerať sa. Vtedy k nim ako na povel vtrhli mládenci a bujarý tanec začal nanovo.
Keď oheň zoslabol, ako starý človek na sklonku života, Samuel sa zdvihol zo svojho úkrytu. Rukávom konopnej košele si pretrel spotenú tvár, pošúchal unavené oči a napokon sa vyčerpane zdvihol zo zeme.
„Žiadna sa nebránila,“ zamrmlal a nahnevane kopol do akéhosi pňa. „Žiadna! A ako sa k nim natískali! S tým sa iste farárovi ani doma nepochvália.“
Prechádzal lesom. Zakopával o konáre a kamene, zamotával sa do kríkov a burín. Až teraz si uvedomil, aká je hora strašidelná, oplýva tajomnou silou a žije si vlastným životom. Keď jeho zlosť poľavila, prenikol ním zvláštny pocit. Za každým stromom cítil tiene. Akoby ho sledovali dáke skryté oči, ani čo by ho sprevádzalo čosi temné. Striaslo ho. Bolo nerozumné pustiť sa na svätojánsku noc práve tadiaľ. Ale keď šli aj iní, mládenci i dievčence... Premýšľal. Bola tam Johana s pokožkou bielou ako mlieko a dlhými ryšavými vlasmi, bola tam Elena so žiarivým úsmevom i Kata s kučeravými vlasmi, aj Tereza, s hnedými očami ako srnka, aj Mária... Aj tá tam bola.
Kdežeby sa s ním zabávali za noci, keď pred ním utekali i za dňa. Iba raz sa k jednej priblížil v stodole, i to nedopadlo dobre. Odmietli ho aj na tancovačke, nechceli, aby ich vyprevadil z kostola, splašené utekali, len keď sa im prihovoril. Keby aspoň jedna zastala a venovala mu úsmev, či slovko.
Nie. Jemu veru nie. Ale takému Vilovi všetko. Ten nepozná núdzu, dievčenskými úsmevmi to vôkol neho priam hýri, aj do tanca s ním idú a iste žiadna neodmietla jeho objatie. Ba ani bozky! Stačí sa mu pristaviť, vychrstnúť pár sladkých slov, čo sa im obmocú okolo sàdc ako medové motúzy a boli by sa s ním určite aj v stohu slamy vyváľali.
Na neho má hádam najväčšiu zlosť. Vilo! Len keď počuje jeho meno, má chuť do niečoho buchnúť. A čím je? Obyčajnou očmudenou sirotou, ktorú jeho otec jedného dňa priniesol domov.
„Matka mu umrela a o otcovi nikto nič nevie. Prespanka to bola, slúžka u pánov,“ povedal vtedy otec stroho a položil ho na stôl. Samuel sa mu neveriacky prizeral, čo u nich robí, mamu skoro obchádzali mdloby a utierala si pot z čela.
Samuelov otec bol vždy dobrák od kosti, bohabojný človek. Slovami, čo riekol, rozhodol o ich osude. Vila prijali a ostal im na starosť. A možno i na ťarchu, pretože zatiaľ čo otec mal mäkké srdce, matka nebola z tých najmilších ani najstarostlivejších. Samuel sa jej bál. Desil sa jej prísneho hlasu, ktorým ho často kárala, trestov za všetko možné i nemožné, mátala ho jej vyziabnutá postava zošnurovaná v tmavých, až ku krku upnutých šatách, i bledá tvár, z ktorej naň nespokojne hľadeli dve sivé studené oči. Nezdráhala sa vytiahnuť otcov remeň, aby z neho vyhnala diabla, ako vravievala.
V taký čas bol bezradný. Neutiekol. Len nariekal a prosil, aby ju obmäkčil. Ale ani ho nepočúvala. Lásky sa mu veľa neušlo. Iba tá ostrá bolesť bola jeho. Vždy zaliezol, hneď ako ho pustila, na pôjde vyplakával nespravodlivý osud a čakal na otca.
Zato Vilo si z nej nerobil nič. Nebál sa jej. Smial sa, drzo jej odvrával a utiekol jej spred nosa. Samuelovi sa málilo láskavých slov, pohladenia, nežnej starostlivosti, no Vilovi stačila voda, jedlo a teplá posteľ. Rástol ako burina. Keď Samuelov otec zomrel, Vilo odišiel z domu a robil pomocníka kováčovi. Samuel premýšľal. Nie je už i on sirota? Veď i matku stratil. Hoci nie pod studenou zemou, ale v izbe, do ktorej sa už len zatvárala, odkiaľ sa ozývali vzlyky, údery, krik a desivé volanie. Akoby už nemala záujem o nič, ostala len ubolená a vycivená žena s podliatymi očami. ¼udia vravia, že zišla z mysle.
Ponorený v myšlienkach stratil pojem o mieste i čase. Vyľakane sa strhol, keď poblíž zahúkala sova. Rovno pred sebou zazrel odlesk jej očí. Šmykol sa na orosenej kôpke lístia a vratkými nohami sa zviezol do priehlbiny. Štvornožky sa škriabal von, zachytávajúc sa zeme a nadávajúc na osud i tmu pod bohatými korunami stromov, čo nedajú preniknúť svitu hviezd. Načo len sem prišiel?! Cítil únavu, zdalo sa mu, že chodí celú večnosť. Keby ho ten les tak nestrašil, sadol by si na zem, oprel chrbát o nejaký strom, možno aj o tamten hrab a pokojne počkal na láskavé slnko. Ale nedá sa. Nemôže zastať. Musí vyjsť z lesa. Dočká sa i nového dňa. Vtáky začnú trilkovať na znamenie blížiaceho sa rána, so šuchotom opustia hniezda a vzlietnu k oblohe. Tma sa rozostúpi a on uvidí cestu, ktorá ho dovedie domov.
Len kedy to bude?! Akoby tá noc, tá mučivá tma, desivé zvuky a šuchot nemali konca. Dokonca začal fúkať vietor. Obtáčal sa vôkol stromov a rezal v očiach.
Čosi písklo. Samuel sa obzrel. Kdesi v diaľke sa zablysli roje svetielkujúcich mušiek. Hrab kývol konármi, listy v korune zašumeli. Hvizd sa ozval znova. A opäť. Tie prekliate svetielka sa zjavovali, nech hľadel kamkoľvek. Zrazu boli všade. Desiatky, stovky, na tisíc ich bolo. Vtáci, divá zver? Prebudil ich vietor zo spánku, alebo...
... alebo sú to bosorky? Staré a ohyzdné, s túžbou po ľudskej duši? Či mladé, krásne, akoby ani nikdy nemali zostarnúť? Veď taká by mohla byť každá. Aj Jolana s vlasmi ryšavými ako oheň. Keď zavrtela hlavou, jej žiarivé kadere sa rozvírili ako jemný vejár. Bol by zaprel otca i matku, len keby naňho kývla. Počarila mu? Veď to je predsa jedno. Je krásna, je zmyselná. Mohla by byť hoci aj bosorka! Alebo Elena, so smiechom zvonivým tak, až mu dušu naplnila rozkošou a ľahol by jej k nohám, len keby sa takto smiala iba pre jeho potechu. Azda Tereza? Alebo Mária, sladká Mária v rozpuku, nežná a útla ako dieťa, ale s pohľadom, čo sa vpíja až na dno mužského srdca? Nuž, áno. Tá by mohla byť bosorka. Tá jediná ho kedysi zlákala v stodole. Smiala sa naň, vyzývavo a smelo, ako žiadna iná. Niet divu, že ho zviedla. Omámila ho, počarovala mu svojou vôňou, hodvábnymi vlasmi, opálenými pažami i bielymi stehnami. Keď sa ich dotkol, keď si k nim pričuchol, už mu nebolo pomoci. Úplne ho dostala. A ona, bosorka, to vedela! Keď ho zvábila, keď po nej túžil ako smädný po vode, vtedy ho začala odtláčať, kričať, vzpierať sa. Bosorka jedna! Nemali prísť mládenci a starať sa do toho. Veď mu nadbiehala a on ju chcel! A ako ju chcel! Kričal im to, vrieskal po nich, nech im dajú pokoj. Ale oni ho schmatli, poviazali ako vrece zemiakov a hodili do rebrináku plného kravského hnoja. Do rána ležal na tej kope, triasol sa zimou a smradom, až kým ho ráno nevyslobodili sedliaci. Celá dedina sa mu potom smiala! Celá Ždaňa!
„Aby si vedel, že sa nemáš sápať na dievky,“ ešte aj teraz mu zneli v ušiach Vilove slová. Akoby mu ten mal kázať! Špinavá sirota! Škoda, že ho vtedy otec priniesol domov. Mal ho nechať zgegnúť hladom! Ešteže už odišiel, taký chudák bez majetku! Lenže dievčatá sa naňho lepia tak či tak. Ako muchy na lajno. Vraj aký je pekný, šikovný a mocný. Sirota!
Zmes spomienok, pohàdania a výčitiek vyprchala vo chvíli, keď blízko čosi prasklo. Isto suchá vetva, lenže nie len tak sama od seba. Zdúpnel a zaostril zrak. Zazrel čosi, kohosi, azda dáku postavu. Konečne sa cez koruny stromov predral mesačný svit a skúpe svetlo dopadlo na zhrbenú ženu s rozgajdanou sukňou a zajdou. Zošúverenou rukou hmatkala po zemi.
Tetka Róžika, uvedomil si a uľavilo sa mu. Zbiera bylinky a korienky, vždy nimi liečila, zbierané za noci na svätého Jána sú najlepšie.
„Pánboh pomáhaj, tetuška,“ ozval sa, len čo podišiel bližšie.
Starena sa vzpriamila ako práve zažatá svieca, čo na chvíľu oslepí a v jej plameni odrazu vyzerá všetko inak. Hladkými rukami odhodila zajdu. Kývla hlavou, až sa jej bujné červené kadere rozvírili a zažiarila úsmevom, aký si vždy želal.
Od prekvapenia vrástol do zeme. Bol by prisahal, že ešte pre chvíľkou tu stála stará žena a nie táto mladica, čo ledva vyrástla z detskej sukne. Jej tvár, postava, pohyby i úsmev, všetko priam lákalo, aby pristúpil bližšie, no jeho odvaha bola ako zamknutá pokladňa. Už sa zdalo, že sa bez jediného slovka otočí preč, keď zrazu začul svoje meno.
„Samko,“ oslovila ho tým najsladším hlasom, tým najteplejším tónom, akým jeho meno nikdy nikto nevyslovil. „Samko, a čože tu robíš tak sám? Prečo v túto noc neobjímaš a nie si objímaný? Prečo sa s ostatnými nezabávaš pri vatre?“
Neisto pokrútil hlavou. ažko odpovedať. Hľadal správne slová, no kým by dostal z úst čokoľvek, mladica natiahla ruku.
„Poď!“ vyzývala. Jej hlas znel príjemne i nástojčivo zároveň. Lial sa do duše opojne a sladko ako medovina.
„Kam?“ prezvedal, no už sa naťahoval, aby prijal jej ponúknutú dlaň. „Ako sa voláš?“ pýtal sa, no nechal sa viesť. „Kto si?“ túžil vedieť a dúfal, že to nie je len sen.
Šiel a nevzpieral sa.
Nebola to žiadna prechádzka. Len čo sa ich ruky spojili, hnala sa s ním ako opreteky. Bez slova sa potácal, horel túžbou spoznať, čo mu chce ukázať, dostať to, čo mu chce dať a darovať jej to, po čom isto túžia obaja. Nevšímal si varovania zeme, krik nočných vtákov, nepokojný hvizd vetra. Nezastavili ho kríky, čo mu križovali cestu, ani mláky, ani mraky, ktoré zahatali mesiac, akoby chceli, nech z tej cesty zídu, stratia sa, odlúčia.
„Samko,“ zvádzala ho podchvíľou, keď sa pustil jej ruky a na okamih zaváhal. „Len poď, nevzpieraj sa! Spoznáš to, čo si vždy chcel, čo ti bolo odopierané. Spoznáš a už nič nebude ako predtým.“
Ako lákavo zneli jej slová. Už viac nechce, aby bolo tak, ako predtým. Veď čo bolo predtým?! Len živorenie, odmietanie, ľahostajnosť a výsmech.
Nepozeral naľavo, napravo, ani dozadu. Rozšírenými zrenicami sledoval len jej kroky. Náhlil sa za ňou hnaný túžbou. Nevedel, ako dlho sa predierali horou, keď sa stromy zrazu rozostúpili a vyšli na čistinku. Uprostred nej pyšne čnel statný dub s kmeňom tak širokým, že by ho rukami neoblapili ani desiati. Listy jeho koruny neboli zelené, ale zlatisté, vo všetkých teplých tónoch, akoby ani nebolo leto, ale jeseň v rozpuku. Blýskali na čistinku svoje žiarivé svetlo, hoci vôkol zúrila tma.
Vôbec netušil, kde je. O tejto lúčke nevedel, o tomto strome nikdy nepočul. Nebolo to podobné ničomu, čo videl, o čom by sníval. Pred jeho očami sa vynáral ten najhrubší obraz živelnosti, zhýralosti, necudnosti. Všetkého, pred čím ho varovala cirkev i jeho rodičia. Všade, kam dovidel, sa v tých najnemravnejších polohách zvíjali nahé telá, objímali, bozkávali, smilnili. Na zemi, okolo duba a dokonca i v jeho korune. Zo zlatých a strieborných misiek, rozložených po zemi, si naberali jedlo rukami a pili zo strieborných čiaš. Do uší mu vnikal bezuzdný smiech, pohoršujúce piesne, ohlušujúce tóny huslí i rytmus tamburíny. Vzduchom sa niesli vône i pach potu, moču a síry. Keď sa nabažili jedla, pitia, tanca, schytili tú, či toho, čo bol práve nablízku a potom iného a inú. Akoby im nestačila zem a hrubé konáre stromu, niektorí sa vznášali vzduchom, pokojne či rýchlo lietali v povetrí, zabudnúc, že nie sú vtáci.
Samuel sa obrátil k žene, čo ho tu priviedla ako žobráka k plnému stolu či zviera na obetný oltár. Pocítil strach i nadšenie. V očiach jej svietili žeravé iskričky a opýtala sa s úsmevom: „Povedz Samko, bojíš sa?“
Otváral ústa, aby jej odpovedal, a vtedy si uvedomil, že strach sa stráca. Áno, cíti sa neisto, veľmi neisto, ale nebojí sa. Nemá sa prečo. Premkla ho zvedavosť, cítil túžbu, žiadostivosť i nádej, akej sa iným nedostáva. Pokrútil hlavou.
Zovrela pery, až sa jej zomkli do jednej prísnej čiary. „Ešte si môžeš rozmyslieť! Ešte môžeš odísť! Naozaj tu chceš ostať?“
Pred očami sa mu zjavili tváre Vila i vyškerených mládencov, keď ho hádzali na rebrinák plný hnoja, tiež roj tancujúcich dievčat pred vatrou a ich obdivné pohľady, ktorými častovali iných, vždy len iných, no jeho nie. V duši ho bodala spomienka na matku, na jej studené oči, akoby sa nedívala na vlastného syna, ale na kohosi, kto sa len voľakedy zmocnil jej vnútra.
„Nie,“ vyhàkol. „Nechcem odísť“.
Prekvapivou silou ovinula ruky okolo jeho hrdla. „Dobre. Ale toto musí preč!“ Zdrapla medený krížik z jeho krku a hodila ďaleko za seba. Potom ho schmatla za ruku a vtiahla ho do osvetleného kruhu.
„Tak tu ho máte, sestry,“ volala víťazne a Samuelovi na okamih zovrelo srdce. Vzápätí ho obkolesil húf mladých dievčat, úchvatných, prostovlasých, s nahými hebkými údmi, rozhorúčenými lícami, vábivými úsmevmi a neskrývaným prísľubom v očiach. Mali bielu pokožku ako Jolana, zvonivý hlas ako Elena, hnedé oči ako Tereza, útly pás ako Mária, kučeravé kadere ako Kata a všetky mali oči len preňho. Usmievali sa, lichotili mu, hladili ho, bozkávali, brali do tanca, napájali lahodným vínom i jedlom, čo chutilo hriešne sladko.
„Samko, kdeže si nám bol doteraz?“
„Samko, zakrúť sa so mnou!“
„Samko, bozkaj ma, hlaď ma, stisni ma tak, až vykríknem od slasti!“
„Samko, neprestávaj, miluj ma, miluj nás. Dnes si tu pre nás! A my len pre teba!“
„Samko, uži si. Toto je tvoja noc. Takú si ešte nezažil. Iná taká nebude!“
Samuel sa zvàtal z jednej náruče do druhej, opájal sa slasťou, rozkošou, láskou diev, ktoré mu dali to, čo iné odopierali. Pohár zmyselnosti sa napåňal po okraj. Cítil sa, akoby zhodil okovy, čo mu doposiaľ nedopriali slobody a nahrádzal si všetko nekonečné utrpenie. Nevšimol si blednúcu oblohu, svit, čo trhá nočnú tmu, nevidel prvý ranný lúč, ako sa prediera cez mraky, nerozptýlil ho let vyplašených vtákov, čo namiesto trilkovania len vyplašene kričali.
Nechával sa unášať nekonečným potešením, storakou úľavou, z ktorej mäknú kosti aj tým najtvrdším chlapom.
Nič nevidel, necítil, nepočul, ba ani nepostrehol, že sa doň zakvačili ostré pazúry. Zem praskla a otvorila sa. Hladké paže obrástli čiernym lesklým perím, obrovské havranie krídla sa natiahli, zamávali a vleteli do čiernych hlbín na miesta, kam ľudská noha ešte nevkročila a nikdy nevkročí, kým žije posledná bosorka.
|
|
