Ako sa stať chlapom
@ :: Poviedky ::
Nov 11 2017, 09:46 (UTC+0) | 
|
Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: leto 1938
Autorka: Zuzana Kratyinová
Koza Terkelica si užívala príjemný júnový deň i hojnosť zelene v neveľkej záhrade a ani len netušila, že si o ňu robí starosti jej právoplatný majiteľ, dedinský učiteľ, pán Kehler.
Učiteľ si v to ráno predsavzal, že svojich žiakov poučí o svetadiele plnom snehu a ľadu, o tučniakoch, o obrovských rybách a o ľadovcoch väčších ako kostoly v Gánovciach. A práve uprostred výkladu ho opäť prepadla myšlienka na kozu. V poslednom čase bola akási nepokojná. Málo žrala, často bľačala, ba začínala byť zlostná, až násilnícka. Zatiaľ si to odniesol len miništrant Jožo, čo mu každú sobotu donášal katolícke noviny. Naposledy odchádzal, či vlastne zutekal s modrinou na zadku. Učiteľ si uvedomil, že to musí vyriešiť čo najskôr. Hrozí, že ostane bez svojich obľúbených novín, a nielen to. Koza potrebuje, čo jej chýba. Odkázal priateľovi Jozefovi do Popradu, že príde dnes aj s Terkelicou, aby ju nakryl jeho cap.
Otočil sa od mapy na stene a zistil, že Antarktída aj s tučniakmi je väčšine jeho žiakov ukradnutá. S rukami za chrbtom ho sledovali len tri či štyri páry očí, no zvyšok triedy sa zabával. Občas to tak býva, keď sú v jednej triede viaceré ročníky. Starší chlapci sa snažili upútať pozornosť väčších dievčat a tie sa chichotali. Paľko sa napchával čerešňami, iste ukradnutými susedovi cestou do školy. Dievčatá si šuškali. Andriš s natiahnutou pravou rukou cez lavicu ako uhranutý civel na plavé vrkoče pred ním sediacej spolužiačky Žofky. Feri s rukami pod hlavou zasnene pozeral von otvoreným oknom.
Pán Kehler priskočil k oknu a rázne ho zabuchol. Zazrel ešte zadok prechádzajúceho auta, ktoré patrilo Židovi Braunovi, majiteľovi kúpeľov. Prvé auto v dedine vzbudzovalo neustály záujem a nielen deti, ale aj dospelí nechali všetko tak a vybiehali von na ulicu, aby ho uvideli aspoň na chvíľu. Teraz sa však všetky oči upreli na učiteľa a sledovali jeho kroky až pred katedru. Všetky okrem dvoch párov. Feri nedokázal odtrhnúť pohľad od okna a Andriš sa práve rozhodol potiahnuť plavým vrkočom. Jeho vášnivá túžba vyšla navnivoč, Žofka sa otočila a vylepila mu spakruky jednu po líci, len tak húklo. Andriš si držal červené líce, ale nevyzeral, že by ho facka trápila. Práve naopak. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia a hlavou prebehla šťastná myšlienka: „Všimla si ma. Konečne si ma všimla!“
Trieda vybuchla do smiechu. Pán Kehler sa zamračil a významne sa zahľadel na dve palice. Jednu tenučkú ako prútik za drobné prehrešky a druhú dlhšiu a hrubšiu za závažné porušenia disciplíny. Bez jediného slova zobral kratšiu do ruky, postavil sa pred tabuľu a zvolal: „Feri, Andriš! Poďte sem!“
V triede zašumelo. Andriš vystúpil z lavice, zrakom zavadil o Žofkinu blonďavú hlavu a rozhodným krokom zamieril k čakajúcemu učiteľovi. Zato Feri sa len veľmi neochotne vliekol. Premýšľal, či by sa nemal pustiť do plaču ešte pred bitkou. Možno by ho pán učiteľ ušetril. Ale čo keď sa mu budú všetci smiať?
Trieda zmåkla. Učiteľ si jemne búchal palicou o dlaň ľavej ruky a keď došli, prísne si ich premeral a vyhlásil: „Pôjdete do Popradu.“
Feri aj Andriš sa vystreli a udiveným pohľadom si premerali učiteľa, či nežartuje. Nežartoval. Andrišovi do ruky strčil päť korún, útržok papiera s adresou, dal presné pokyny a poslal ich k sebe domov po Terkelicu.
Bezstarostne a veselo si vykračovali po poľnej ceste. Z pliec im na zviazaných šnúrkach viseli topánky. Ani im nenapadlo obuť sa. Veď bolo teplo. Dajú si ich až v Poprade, nebudú si ich drať po poľnej ceste. Kozu Terkelicu striedavo ťahali, tlačili, presviedčali, ba zo dvakrát aj ponaháňali, keď sa im motúz zo spotených dlaní vyšmykol a ona utiekla. Ani za ten svet nechcela pochopiť, že na výlete sú len kvôli nej.
„Hlúpa si. Hlúpa! Koza, veď sa teš! Ideš za capom,“ dohováral jej Andriš. V mysli sa mu prevaľovala blažená spomienka na Žofku. Na jej nádherné blankytné oči, hrubé, plavé vrkoče, ružovkasté líčka, červené pery. Čo by on za to dal, keby tak Žofku viedli k nemu...
„Koza! Zase utiekla,“ zvrieskol Feri a rozbehol sa. Andriš za ním.
Terkelica mečala, strečkovala, uháňala a tvrdohlavo sa odmietala nechať chytiť. Trielila po lúke nahor a hneď nato dole, pomedzi šípkové kry, cez krtince, a potom sa behom vyrútila naspäť na poľnú cestu. Odmietala počúvnuť na dobré i zlé slovo a až po hodnej chvíli, keď už chlapci ustali a pískajúcimi pľúcami zúfalo lapali po vzduchu, z ničoho nič ju zlákala voňavá baza. Zastala a roztvorenými pyskami žiadostivo chňapla po trse.
„Sprostaňa,“ nadával Feri, keď ju uväzoval okolo mladého stromčeka. „Zauzlím to poriadne, napevno. Tentoraz neujdeš.“
Andriš sa úplne vyčerpaný vyvalil na trávu, z posledných síl nahmatal bankovku, či sa mu pri behu nevytratila a zavrel oči. Feri sa zvalil hneď vedľa neho. Chvíľu mlčal, potom zdvihol hlavu a obrátil sa nabok: „Počuj, načo my vlastne vláčime tú kozu do Popradu?“
Andriša otázka zaskočila. „Načo... načo. A ty nevieš?“ vrátil otázku a v mysli sa mu rozkotúľal kolotoč myšlienok, v snahe spomenúť si, čo hovoril učiteľ.
„Nie. Tak načo?“ Feri bol neodbytný.
„Noooo...na... na... zakrytie,“ konečne si Andriš spomenul.
„Čo zakryjú?“
„Joj, či si len sprostý. Kozu predsa.“
„Prečo ju treba zakrývať? Veď je teplo.“
„Netreba ju zakrývať! Ty si ešte také teľa, Feri.“
„Ty si predsa hovoril, že ju treba zakryť,“ urazene mu prskol späť Feri a hlavou sa mu mihli pochybnosti, či to Andriš len nezahovára.
„Ideme k nejakému ujkovi Jozefovi, čo má capa a k nemu vedieme Terkelicu. Ten cap potom skočí na Terkelicu, až ju celú zakryje a ona bude mať kozliatka. Na to nám dal pán učiteľ päť korún.“
„Aha. A načo potrebuje Terkelica peniaze?“
„Či si len sprostý Feri. Tie sú pre toho ujka Jozefa, nie pre Terkelicu,“ vysvetľoval Andriš.
„A potom už bude mať Terkelica mladé?“
„Hej. Asi hej.“
Feri sa posadil a zamyslel: „Aj ľudia to tak robia, keď chcú deti?“
„Ako?“
„Že na seba skočia,“ Feri zaškúlil proti slnku. Pred očami sa mu urobili fialové kruhy, a tak rýchlo odvrátil zrak a uprel ho na Andriša. „Vieš, ako sa robia deti?“
„Jasné, že viem. Nie som sprostý,“ Andriš sa zahryzol do stebla trávy. V mysli sa mu premieľali obrázky suseda Jana a Zuzky, ako sa bozkávajú na stohu slamy, barana, čo sa snažil vyliezť na ovcu, koňa, ktorý erdžiac naháňal kobylu po ohrade, prasníc u nich doma, ako z jari vláčili plné bruchá temer po zemi, zajačíc, čo si trhali srsť na hniezdo pre mladé. Tušil, že je blízko pravdy, ale bolo to také mätúce a nejasné. A nik, koho sa opýtal, mu nechcel nič bližšie vysvetliť. Mamka sa len začervenala, starší bratia sa zasmiali a otca sa radšej neopýtal. Tušil, že namiesto odpovede, by schytal po nose. „Dozvieš sa, keď budeš väčší,“ bola ich odpoveď. A veď on je už dosť veľký. Má jedenásť!
„No ako to je? Skáču ľudia po sebe, aby mali decko?“ nedal sa odbiť Feri.
„Ta... Vieš, že hej!“ vyhlásil nakoniec Andriš a snažil sa nahodiť výraz znalca. „Tak už radšej poďme, lebo nikdy nedôjdeme do toho Popradu.“
Našťastie sa Feri už na nič nepýtal. Mal deväť a jeho detská myseľ uletela zasa inam. Odbehol odviazať Terkelicu. Motúz si pevne obmotal okolo ruky a pokračovali v ceste. Andriš kráčal ticho a premáhala ho nespokojnosť. Viac ako inokedy sa cítil ako hlupák. Nevie nič.
Koza zamečala a rozbehla sa v ústrety mestu. Chlapci utekali za ňou a zastavili sa až pod tabuľou s nápisom Poprad. Tam sa obuli a ďalej už dôstojne kráčali priamo do centra. Dokonca aj Terkelica pochopila, že v Poprade sa musia správať slušne, a tak sa bez protestov nechala ťahať a hoci očkami občas žiadostivo zbehla po jarku plnom šťavnatej trávy, už nezastrečkovala.
Chlapci kráčali po dláždených chodníkoch a myšlienky sa im kamsi vyparili v údive nad vysokými prekrásnymi domami, no hlavne nad počtom povozov a dokonca i áut, čo sa presúvali ulicami. Každú chvíľu prebehlo nejaké okolo a nik z domácich sa už za nimi neotáčal. Ale chlapci si dobre krky nevykrútili, aby im nič neušlo. A ako zachádzali ďalej a ďalej, ulice sa čoraz viac zapåňali. Najviac ľudí bolo na jarmoku. Toľká záľaha, čo sa tu presúšala, sa v Gánovciach nenazbiera ani za rok. Dedinčanky v širokých kydliach, so šatkami na hlavách, dedinčania v bielych košeliach a baršoňových nohaviciach ponúkali, čo dopestovali doma na roliach, či dochovali na dvoroch. Mestské paničky v elegantných šatách a páni v oblekoch prechádzali pomedzi stánky, jednali sa s predávajúcimi, nakupovali. Pri drevených stoloch sa opatrne prizeralo aj zopár psov, čo dúfali, že im niekto čosi dobré podhodí. Hlavne Andrišovi sa zdalo, akoby sa ocitol vo veľkom svete. Aký to rozdiel oproti pokojnej dedinke a pritom je to len zo štyri kilometre ďalej. Keby sa vyobliekal ako títo mestskí páni, možno by naňho Žofka hľadela inak. Predstavil si, ako vykračuje po Gánovciach v tmavom obleku, v snehobielej košeli, na nohách vyglancované čierne poltopánky, v rukách palica z ebenového dreva a na hlave pravý panský klobúk, nie také ledačo spľasnuté, čo nosia chlapi po dedine. Všetky dievčatá by sa mu predháňali a chválili ho, aký je on pán. A veru, on by žiadnu inú nechcel, len ju, svoju Žofku. Vtedy by ho iste neodmietla, už by bol chlap!
Potom si ale spomenul na uhundranú mamu, čo nad ním večne spína ruky, že kde do neba rastie a či chce byť toľký ako jedľa pod Tatrami, a odkiaľ má nabrať na jeho nové nohavice a kabát. Hneď zletel zo svojho vysnívaného obláčika. Kdeže mu mama kúpi také parádne oblečenie, keď ani nový klobúk nedostane. Aj ten podedí po staršom bratovi.
„Aha, pozri,“ zvýskol Feri a ťahal Andriša aj s Terkelicou k stánku s cukrovinkami.
Lízanky a cukríky v sklenených miskách len tak žiarili a nevýslovne lákali. Nejedno dieťa vo vytržení zastalo a túžobne prilepilo oči k sladkému mámeniu. Ani chlapci neodolali. Darmo sa im však spúšťali sliny, nemali ani halier. A tak sa radšej zvrtli, že pôjdu k tomu ujkovi Jozefovi. Predrali sa uličkou šiatrov, keď Andriša upútal mladý pár stojaci na jej konci. Chlap mohol mať hádam tesne po vojenčine, ľavou rukou oblápal vysmiate dievča a v pravej držal cigaretu. Striedavo si z nej poťahoval, vyfukoval obláčiky a bozkával dievča. To sa pýrilo a smialo. Tislo sa k mládencovi, ba zdalo sa, že nemá nič proti dôvernostiam. Andriš zastal a nemohol z dvojice spustiť oči. Takto to teda je! Oči sa mu rozšírili v okamihu náhleho poznania. Prišiel na to. Konečne sa dozvedel, čo z neho urobí chlapa. Nemusí mu nikto nič hovoriť. Strčil ruku do vrecka a nahmatal bankovku. Pozrel na Feriho, podišiel k nemu a do ucha mu zašepkal: „Spravíme dohodu?“
Feri naň prekvapene pozrel a v očiach mu zasvietila otázka.
„Kúpiš si cukríky a ja si kúpim cigarety. Možno zvýši aj na klobásu,“ lákal Andriš.
„Nemáme peniaze,“ oponoval mu Feri.
„Máme päť korún.“
„Ale tie sú od učiteľa,“ zašepkal Feri, ani čo by sa bál, že ho z tej diaľky začuje.
„A kto mu to povie? Koza?“
„Neeeeeee,“ zamékala Terkelica.
Chlapci sa zasmiali. „Jasné, že mu to nepovieš,“ pohladkal ju Andriš.
Feri zastal a váhajúc chvíľu bojoval so svojím svedomím. Príkaz z desatora „Nepokradneš!“ sa mu vbáral do svedomia ako nôž, ale sladučká predstava bola lákavejšia ako všetky hrozby z kazateľnice. „Dobre,“ prikývol napokon.
„Ale v živote sa to nesmie nikto dozvedieť. Ani farárovi to nesmieme povedať,“ s vážnou tvárou žiadal Andriš. „Prisahajme!“
A tak obaja prisahali, že to nevyjavia za nijakú cenu, ani na smrteľnej posteli, nikdy a nikomu, a vrátili sa k šiatrom, aby rozpustili bankovku.
Vo vreckách si niesli drahocenný nákup. Ferimu v nich hrkali sladkosti a Andrišovi vyvoniavali kabanos a Zorky. Ïalej sa už v meste nezdržali a obrátili sa na spiatočnú cestu domov.
Slnko už slablo, no ešte stále príjemne hrialo, keď dorazili späť na lúku. Kozu priviazali a nedočkavo siahli po dobrotách. V bruchu im už škàkalo, ako keby sa im tam nasťahoval celý močiar žiab. Vďačne hrýzli kabanos a zapili vodou z prameňa, čo vyvieral na začiatku lesa. Nastrkali si cukríky do úst, vyvalili sa na lúku a cmúľali. Na tváre im vystúpil blažený úsmev, ktorý neschádzal, ani keď dochrúmali poslednú sladkosť. Feri si ani nepamätal, kedy naposledy mal v ústach takú dobrotu. Rodičia mali hlboko do vrecka, málokedy mu niečo kúpili. Zato Andriš už premýšľal o škatuľke Zoriek, čo mu vydúvala ľavé vrecko. Vzrušený a dychtivý spoznať to tajomstvo dospelých, snažil sa rozpamätať na chlapov, čo si zapália pred krčmou. Aha, najprv musí cigaretku potiahnuť pod nosom a vdýchnuť jej vôňu. Ruky sa mu triasli očakávaním, keď otváral škatuľku.
„Chceš?“ natiahol ruku k Ferimu. „Zober si. Aj z teba bude chlap!“
Feri zaváhal. Radšej by odmietol, ale hanbil sa, že bude za babu. Tak si vzal.
Andriš si privoňal k cigarete, no vzápätí sklamane zvraštil tvár. Vôbec nevoňala. Len ako také seno. Musí ju zapáliť, potom to bude určite iné. Pozrel na Feriho, ktorý ticho otàčal ruku s cigaretou medzi prstami a zazeral na ňu, akoby očakával, že ho uhryzne. Andriš vytiahol zápalky a roztrasenými rukami sa snažil pripáliť si. Podarilo sa mu to na tretí raz. Opatrne si potiahol, cigareta sa rozhorela. Začalo ho štípať. To je asi príchuť dospelosti. Pripálil aj Ferimu a potom sa pohodlne, tak chlapsky rozvalil a vychutnával si dospelosť. Dych sa mu však krátil. Pľúca búrili. No nemohol prestať, a už vôbec nie pred Ferim. Predsa je chlap! A tak statočne vyfajčili prvú aj druhú, no pri tretej sa už Feri rozplakal, že sa mu krúti hlava a je mu strašne, ale strašne zle, nemôže dýchať a asi tu na mieste zomrie.
Poďme domov,“ zaplakal.
Andriš sa mu chcel zasmiať, ale nestačil ani zahuhňať. Preliala ho vlna horúčavy, čo sa mu drala od žalúdka. Sklonil sa do trávy, lebo všetko, čo šlo doteraz dnu, chcelo urýchlene von. Krútila sa s ním celá lúka, svet aj Terkelica, a zrazu pocítil, že ešte nie je pripravený stať sa chlapom.
Chlapci sa pobrali domov. Do reči im nebolo. Na hlavy sa im spustil opar viny, ťažký a dusivý ako jesenná hmla. Pomaly, neochotne kládli nohu cez nohu a nebyť kozy, čo ich pokrivkávajúc ťahala odušu vpred, ani by v ten deň nedošli domov. Zastali pred učiteľovým domom, pri plote však zaváhali. Nechceli sa s ním stretnúť. Tak len potichu otvorili bránku, postrčili kozu dnu a zavreli. Terkelica sa hlasito rozmečala a vyčítavo sa na nich pozrela, akoby nemohla pochopiť, že ju po takom výlete napokon bez jediného pohladenia a milého slova odstrčili samú späť. Dvere vrzli. Z domu vychádzal učiteľ. Chlapci sa zvrtli a zutekali domov.
Andrišovi a Ferimu bolo všelijako, keď sa v pondelok krčili v lavici. Andriš utrápene civel do kúta a Feri dokonca bez záujmu prepásol moment, keď popri škole prefrčalo Braunovo auto. Pán Kehler vošiel do triedy a nestrácajúc čas privolal oboch chlapcov k tabuli.
„No, ako ste pochodili?“
„Dobre,“ cekol Andriš. Úzkosťou sa mu zapotili dlane. Feri nepovedal nič.
„Hm. Takže dobre,“ učiteľ sa zahľadel na ich sklonené hlavy. „A čo pán Jozef, odkázal mi niečo? Dali ste mu peniaze?“
„No... Áno. Dali,“ vysúkal zo seba Andriš. Feri stiahol hlavu medzi plecia.
„Ale ja viem, že ste tam vôbec neboli,“ povedal učiteľ prísne. „Pán Jozef mi odkázal po svojej sestre, že prečo nikto nedošiel. Čakal celý deň. A ktosi vás zahliadol na jarmoku. Čo ste tam robili? Utrácali ste moje peniaze?“
Chlapci bez slova zaborili pohľad do zeme, akoby čakali, že sa otvorí a oni sa pod ňu prepadnú, aby unikli tejto hanbe.
Pán Kehler nespokojne potriasol hlavou, schmatol hrubšiu palicu, určenú na vážne priestupky a zavelil. „Keď nepoviete, ľahnúť na lavicu!“
Trieda zašumela. Poniektorí sa potešili útrpnému divadlu, iní ich ľutovali, no nik by nechcel byť na ich mieste. Svištivý zvuk, čo preťal náhle ticho, nahnal zimomriavky každému.
Zahanbení sa vracali späť. Boleli ich zadky i duše. Ferimu tiekli slzy. Zdalo sa mu to nespravodlivé. Veď on to tak nechcel. Zaobišiel by sa aj bez cukríkov. A cigarety mu vôbec nechutili. Andriš si ťažko vzdychol. Viac ako zadok ho bolela predstava, že ho strápnili ako malé decko. A Žofka, tá už nikdy nebude jeho. Tak len zaťal zuby. Veď to prebolí a raz sa z neho aj tak stane chlap. Určite. Raz sa predsa naučí fajčiť.
Keď prechádzal okolo Žofkinej lavice, zdvihla hlavu a uprela naň pohľad. Na líčka jej vystúpila jemná červeň, ale oči nesklopila. Andriš si náhle uvedomil, že sa naňho zadívala ako tá dievčina na mládenca na jarmoku v Poprade. Srdce mu od radosti stislo. Nič nie je stratené. Ona bude jeho ženou. Sadol si na tvrdú lavicu. Ani zadok ho už tak nebolel.
|
|
