Odsúdený za vieru
@ :: Poviedky ::
Jan 01 2018, 11:05 (UTC+0) | 
V Po¾ove |
Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košíc
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Urobiť mu meltu alebo čaj?“
„Urob meltu. Včera mu chutila. A ešte mi dones môj zimný kabát.“
„Prečo? Pýtal?“
„Nepýtal, ale dones ho. Nech spí na mäkšom.“
„Musím najskôr zohriať škvarky.“
„Však ich dorob a potom to prines!“ pritvrdil otec hlasom, ale skôr len tónom,
akým to povedal. Inak hovoril stále pošepky, a to sa mi zdalo podozrivé. Vlastne by som ho, ba ani mamu nepočul, keby som sa potichu neprikradol ku kuchyni, aby som zistil, kedy už bude večera. Mama nemá rada, keď tam obsmàdam a pýtam sa na jedlo. Vraj všetko má svoj čas a ona nemá sto rúk, nech si nájdem nejakú robotu. Ak žiadnu nemám, ona mi dačo prikáže a potom namiesto jedla musím robiť. Naviac, chcem ešte zájsť za Zuzkou. Len tak jej zabúchať na okno a porozprávať s ňou na dvore. Určite už čaká a ja sa tiež neviem dočkať, kedy ju uvidím. Preto som šiel potichučky, preto opatrne načúval, veď už sme mali byť po večeri, slnko zapadlo dávno, ale viac ma teraz zaujalo zdanie, že čosi nie je v poriadku a rodičia hovoria v inotajoch. Kto tu má spať na mäkšom? A prečo?
„Čo tu robíš?“ prekvapil sa otec, keď otvoril dvere z kuchyne do izby a zbadal, ako tam stojím.
„Čo by som? Spýtať som sa chcel, či dačo netreba pomôcť.“
„Čože?“ prekvapene sa pozrela i mama. Bolo mi jasné, že som strelil hlúposť a vedia, že som načúval.
„Budú teplé škvarky? Dávno neboli,“ pokúsil som sa o úsmev, keď som prešiel do kuchyne a nazrel do hrnca. „A tak veľa? Ešte niekto príde?“
Rodičia na seba významne pozreli.
„Tak... Treba niečo pomôcť?“ skúšal som odviesť reč niekam inam.
„Štefan, sadni si!“ prikázal mi otec svojim typickým tónom, ktorý nezniesol odpor.
Odtiahol som stoličku a už aj sedel. Pred tvárou mi preleteli dve muchy. Jedna pristála na záclone, tam by sa dala ľahko chytiť a zapučiť, druhá sadla na stôl a pustila sa do omrviniek. Inak sa nedialo nič, len kuchyňu naplnila slastná vôňa a otec s mamou mlčali, akoby hľadali správne slová.
„Sedím,“ povedal som po chvíli, akoby to nebolo zrejmé, lebo sa mi zdalo, že rodičia potrebujú posmeliť, čo som zažil azda prvýkrát.
Otec si nepokojne pošúchal nos, potom s hrmotom odtiahol druhú stoličku a rázne sa na nej usalašil, zatiaľ čo mama odišla do izby, azda po ten kabát.
„Videl si, čo sa predvčerom v noci dialo v dedine, nie?“ rozložil otec rukami a pozrel na mňa tak vážne, až ma trochu striaslo.
„Žandári hľadali farára.“
„Tak, Štefan, pravdu máš. Hľadali a nenašli.“
„Ani veľmi nehľadali. Veď nemohli. ¼udia povychádzali na ulicu, niektorí len tak v spodkoch a košeliach, ale v ruke motyky a vidly. Žandári to nečakali, len sa tu trochu pomotali a išli nazad do Košíc,“ zarehotal som sa, ale otcove oči sa nesmiali.
„Vieš, čo by sa stalo, keby ho našli?“
„Dospivu?“
„Pána farára Dospivu.“
„Vypočúvali by ho?“
„Aj. Len aby sa urobila nejaká zápisnica. A potom by hnil vo väznici.“
„Večne sa skrývať nemôže. Ty vieš, kde je?“
Otec neodpovedal, len pozrel ku dverám do izby, v ktorých už stála mama s kabátom v ruke. Potom sa zahľadel von oknom.
„Tma je už statočná. Kabát si oblečiem a daj to jedlo,“ prikázal jej a o chvíľu už vychádzal na dvor. Na stole ostala misa, do ktorej mama odsypala zo škvariek a povedala, nech sa najem. Videl som jasne, že keď brala nôž a krájala chlieb, ruky sa jej triasli.
„Ty vieš, kde je farár, že áno?“
„Jedz, Štefan, len jedz. Otec ti možno povie.“
„Šiel za ním?“
„Jedz, lebo ti vychladne.“
„Teda,“ kládol som si škvarky na chlieb, „ja si spomínam, keď sme chodili do školy, Dospiva nás učil náboženstvo. Raz sa ma pýtal, prečo pán Ježiš zasadne na poslednom súde po pravici Boha otca. Povedal som, že asi preto, lebo Boh je jeho otcom. Úplne očervenel a potom povedal, že preto bude sedieť po pravici Božej, lebo on je Bohom i človekom a on nás bude súdiť. Vraj, aby som si to zapamätal, musím to do druhého dňa napísať dvestokrát. Vtedy som ho neznášal.“
„Štefan, je to velebný pán, kňaz, farár a ak ti tak nakázal, mal si poslúchnuť. Ale keby si to vedel, keby si sa to naučil, netrestal by ťa.“
„Veď mne to bolo jasné. Ale on chcel, aby som všetko verklikoval od slova do slova.“
„V náboženstve je každé slovo dôležité, každé má svoju váhu a význam. A kiež by tomu bolo tak i naďalej. Ale pozri sa, čo sa tu okolo nás robí! Najväčší chudáci, čo sa s holými zadkami tlačili medzi komunistov, teraz udávajú, z najlepších gazdov sa stali kulaci, z kňazov, čo ani o slovíčko neustúpia z viery, sa stali spiatočníci a všetkých označujú ako nepriateľov štátu. Chodíš so zapchanými ušami? Nepočul si nič? Koľko ľudí sa stratilo vo väzniciach, koľkých v noci odviezli žandári v autách a nikto o nich nič nevie a teraz, keď sa im ľudia postavili s motykami v rukách, sa Poľov priam hemží neznámymi chlapmi v dlhých kožených kabátoch a klobúkoch. Dnes som videla aspoň štyroch. Určite sú nejakí poskrývaní aj okolo dediny, pri ceste, za záhradami, kdekoľvek a špehujú.“
„Môžu otca zatknúť, ak zistia, že farárovi niesol jesť?“ prvýkrát som pocítil akýsi strach, ktorý sa mi zdal absurdný, no predsa reálny.
Mama sa okolo seba rozhliadla, akoby sme mohli mať nejakého tajného policajta ukrytého pod stolom či na polici a až tak si prisadla za stôl.
„Môžu ho zatknúť a nemusíme sa dozvedieť nič, len nám možno naraz príde písmo, že ho v mene republiky odsúdili a dajú ho na nútené práce kopať v bani urán.“
„Že odniesol farárovi škvarky?“
„Že pomáhal nepriateľovi štátu.“
Dobre som vedel, o čom mama hovorí. Aj richtár Múdry, teda ujo Jozef Múdry a už vôbec nie richtár, ale teraz predseda národného výboru, včera chodil po dedine so sinavou tvárou a počul som, ako v hlúčiku chlapov hovoril, či za toto bojoval. S generálom Svobodom hľadeli na nemecké šíky cez kohútiky samopalov, črepiny granátov a bômb z kanónov okolo nich lietali, postupovali proti nim, vraj nech máme krajšiu budúcnosť a nikto ani nepomyslel, že pár rokov po vojne sa človek bude báť povedať svoj názor.
Chlapi rozprávali aj o farárovi. Že komunisti spustili kampaň proti náboženstvu, lebo je nezlučiteľné s pokrokovým myslením, ideológiou a tej patrí prítomnosť i budúcnosť. Viera v Boha je vraj tmárstvo, nezmysel a ľudia by sa mali spamätať, aby nestáli na okraji spoločnosti. Potom došli z okresu všelijaké prípisy. Skoro všetky sa týkali richtára, ale jeden priniesli aj na školu. Páni z úradu prikázali, že odtiaľ musia zmiznúť všetky kríže. V každej triede jeden visel. Neboli veľké, skôr malé, také na stene, aby ich deti mali stále na očiach. Lenže riaditeľ príkaz neposlúchol. A keď prišla kontrola, kríže tam ešte boli. Vraj keď farár uvidel auto z okresu, došlo mu, že bude nedobre a postavil sa rovno pred nich. Hlasno sa domáhal vypočutia, že kým je tu kňazom on, kríže zo škôl nezmiznú.
Tak zmizol farár. Zachránil sa útekom a teraz sa ukrýva ako zločinec.
„Idem von,“ povedal som, keď som do seba nadžgal posledné škvarky a chlieb. Už som sa aj dvíhal, ale mama pokývala hlavou.
„Kam chceš ísť? Všade je plno tajných. Z toho môžu byť len problémy.“
„Za Zuzkou idem. Dohodli sme sa, že sa večer zastavím. Aj jej rodičia súhlasia a však mi už aj minulo osemnásť, už som parobkom a tak teda...“
„Doma ostaň. Ešte tam niečo povieš a privedieš nás do nešťastia!“
„Čo by som mal povedať?“
„Stačí, ak povieš, že otec niekam niesol škvarky a kabát.“
„Mama, ja nič nepoviem. Sľubujem.“
Niet viac hlúpych a zbytočných vecí na tomto svete, než možno vidieť pohľadom zamilovaného. Nenávisť, pretože má niekto iný názor ako ja? Práca, ktorá plodí nadbytok, či už pre seba alebo pre spoločnosť? A načo? Nie je toho tak veľa, čo človek potrebuje k životu. Zdali sa mi absurdné všetky tie naťahovačky, napätie, vyhrážanie, hľadanie a zatýkanie, snahy ovládať iných, vykrikovanie kto je lepší, pokrokovejší a užitočnejší. Všetko sú to len omrvinky, ktoré nenasýtia človeka hladného po živote. Tak som to vnímal a cítil, že tým jediným, čo dáva ľudskej existencii zmysel, je láska. Nesmejte sa mi. Spomeňte si, keď ste boli zamilovaní aj vy, keď mal svet milióny farieb, čo už azda unikajú vašej pozornosti. Keď za jediný úsmev či dotyk milovanej osoby by ste dali čokoľvek a nebolo väčšej radosti, než tej, že sú vaše city opätované. Musím sa priznať, že ma nezaujímali tajní, čo sliedili po dedine, možno ukrytí aj v korunách jabloní či na povalách stodôl, nezaujímalo ma ani to, že už pekných pár dní nepršalo a ak to tak bude pokračovať, s dobrou úrodou nemožno počítať. Veď dáko bude, toto moje nálady a rozhodnutia neovplyvní. Ak mi ozaj niečo ležalo na srdci, tak snaha milo rozosmiať Zuzku, vidieť v jej očiach radosť a plamienky, ktoré ma vedia poriadne rozžeraviť a počuť od nej, ako je rada, že sme spolu. S touto túžbou som bežal ulicami, nevnímajúc okolie a ľudí, okolo ktorých som len tak prefrčal a keď som zaklopal na okno, Zuzka naozaj vyšla von. Napriek večeru a tme som jasne cítil, že najkrajšia časť dňa pre mňa práve začína.
„Počul si, čo je s Tobisovou z Malej Idy?“ spýtala sa ma Zuzka potichu, akoby šlo o nejaké tajomstvo. Jasné, nevedel som a aj Tobisovú som poznal skôr len z tancovačiek, viac nie. Zuzka sa porozhliadala okolo seba, akoby mi šla prezradiť to najväčšie tajomstvo, potom sa postavila na špičky a šepkala mi do ucha. „Vraj sa skrýva, alebo šla niekam za rodinou do inej dediny, neviem to presne. Ale že to ona varovala pána farára, aby utiekol. Keď šiel velebný pán Dospiva z našej fary slúžiť omšu do Malej Idy, vraj si všimla, ako v ich dedine zastalo auto a vystúpili z neho štyria tajní. Vieš, sú takí tajní, až sú všetci oblečení rovnako, takže ich ľahko spoznať,“ konečne sa trošku zasmiala. „A Tobisová vybehla v kostole na vežu a začala zvoniť na poplach. ¼udia sa zbiehali, veď ten signál poznajú všetci dobre a vtedy vraj farárovi došlo, že musí utiecť. Do kostola ani nedošiel. A ľudia hovoria, že teraz bude zle nedobre aj s Tobisovou.“
„Zuzka, Zuzička, už aj teba máta?“ skúšal som byť milý, ale ona zložila moje ruky z drieku, sotva som ju oblapil a odtiahla sa.
„To je vážne. Veľmi vážne. Farár niekam zmizol, niektorí ľudia si myslia, že ho aj chytili a už je niekde v árešte, Tobisová sa tiež skrýva a o chvíľu vraj prídu komunisti, aby nám vzali polia, aj keď do družstva nechceme a potom...“
Nedopovedala. Rýchlo som na jej pery pritlačil svoje, dal jej bozk, aby som ju umlčal, aby si všimla, že stojím pri nej, aby bola milšia, ale docielil som opak.
„Vravela som ti, že ma na dvore nesmieš ani... A vôbec! Počúval si vlastne, čo ti hovorím?“
„Zuzka, ľúbim ťa,“ vyhàkol som jedným dychom a natiahol opäť ruky, ale ona sa naraz zvrtla a vbehla späť do domu. V duchu som začal nadávať sám sebe, že nemám trpezlivosť si vypočuť, čo chce povedať, ale zlostný som bol aj na ňu, či už aj jej politika pobalamutila rozum a nevie na ňu zabudnúť ani v takej chvíli, keď vidí, ako po nej túžim. Veď som si tu predsa neprišiel vypočuť novinky, o ktorých každý vie, verejne mlčí, dôverne šepká všetkým priateľom, ale beztak neurobí nič a vlastne ani nezmôže nič. Klopal som jej na okno znova, dlho, ale zbytočne. Parobok sa nesmie dievke vnucovať. Takého si vážiť nebude. To je rada, čo mi už dávno dali starší kamaráti. Mrzelo ma len, že som sa jej nemohol pochváliť, že môj otec vie, kde je farár Dospiva a dokonca mu nosí jedlo. No nič, poviem jej to neskôr. Hádam sa umúdri. Až zajtra za ňou prídem, dnes som skončil. A keď sa neumúdri? Na to radšej ani nemyslieť. Veď predsa nemôže kvôli takej hlúposti...
Nechcelo sa mi ísť späť ulicami, zdraviť tetky a ujkov, nechcel som vidieť nikoho. Vybehol som za dedinu a pozdåž zadných plotov šiel domov. Nakoniec som vstúpil do našej záhrady. Ako som prechádzal okolo maštale, zdalo sa mi, že počujem tlmený hovor. Zastal som. Veľa svetla tu ozaj nebolo, skôr po pamäti som otvoril dvere a už som vedel presne kam ísť. Naša maštaľ totiž nebola ako iné. Ešte za vojny v nej otec postavil tajnú miestnosť, vlastne urobil na jednej strane dve bočné steny a medzi nimi úkryt široký tak meter dvadsať, kam schovával slaninu a kadečo iné, čo nemalo padnúť do rúk vojakom. Opatrne som odtiahol dosky, poza ktoré sa vchádzalo dnu a už mi bolo jasné, že tu nie som sám. Cítil som aj dym, isto z dákeho knôtu, čo niekto sfúkol len pred chvíľkou.
„Otec, si tu?“ opýtal som sa uprostred tmy a začul som výdych úľavy.
„Štefan? Mama ťa poslala?“ ozval sa jeho hlas, škrtla zápalka a malý plameň sviece osvetlil celú tajnú skrýšu. Okrem otca tam stál aj farár.
„Pochválen buď Ježiš Kristus,“ pozdravil som. On len prikývol. „Šiel som domov cez záhradu, sám som vás našiel. Nikto o vás nevie. Len som bol za svojou Zuzkou a hovorila, že aj Tobiásová z Malej Idy, tá čo tam zvonila na poplach, sa asi niekde skrýva.“
„Máte so mnou len oštaru. Ale už len do zajtra. Zajtra v noci odídem,“ vravel farár Dospiva šeptom. Vôbec mi to k nemu nepasovalo. On, taký vysoký, postava ako športovec, tvár úzka až prísna, a teraz sa bál povedať čoby len slovko nahlas.
„Takže ty už máš frajerku. A vieš, že aj ja som niekedy mal?“ skúšal po chvíli všetko odľahčiť, keď videl môj skúmavý pohľad.
„Vy? Veď o vás sa hovorí, že ste ani slúžnu na faru nechceli. A dokonca aj to, že od zotmenia nesmie za vami prísť na faru žiadna žena ani na návštevu.“
„Hej, tak to má byť. Ale nie vždy som bol kňazom. Vieš, kedysi som mal dievča. Frajerku. A mal som ju ozaj rád, veril som jej. Lenže ona si našla iného. Mňa to tak zranilo, až som odrazu pocítil, že už inú nechcem. Tak som sa stal kňazom.“
„To som nevedel.“
„Veď to ani nebolo dôležité,“ usmial sa. „Ale už choďte domov. Ïakujem za pomoc, ale teraz chcem byť sám. Len ja a moje modlitby.“
Keď som išiel od Zuzky, myslel som si, že až do ďalšieho večera nebudem myslieť na nikoho iného, iba na ňu. Mýlil som sa. Na druhý deň som každú chvíľu premýšľal o kňazovi, ktorý je po celý čas učupený kdesi v tajnej komore, možno sedí a možno leží na zemi, celkom potme čaká len na večer, kedy za ním príde otec. Vlastne ani to nie. Otec mi povedal, že sa spojil s právnikom. S doktorom Vozárom z Košíc. Ten vraj dôjde v noci autom a odvezie pána farára až ku Prešovu, do Žehne. Tam má Dospiva rodinu, svoje korene, len sa s nimi rozlúči a vraj sa pôjde sám vydať na žandársku stanicu. Večne sa skrývať a žiť na úteku nechce aj preto, aby neohrozoval iných. Takto to vraj povedal.
Tak sa aj stalo. Čakal som až dlho do noci, a keď sa s nami pán farár tajne rozlúčil, odviezlo ho auto z Poľova, z dediny, pre ktorú veľa znamenal a ktorá naň isto nezabudne. Až v noci som šiel za Zuzkou. Čudovala sa, že tak neskoro, otvorila okno a iba som jej pošepkal do ucha, aby vedela, čo sa stalo. Že vidím veci aj tak ako ona. Že vnímam svet ako miesto, kde si ľudia musia pomáhať a dokázať zvážiť, kedy byť odvážny a hoc sa i vzoprieť zákonom, ak si to ľudskosť a spravodlivosť vyžadujú. Lebo zákon a spravodlivosť môžu byť dve celkom rozličné veci. Zákon môže byť nespravodlivý a spravodlivosť nezákonná. A to som zažil nielen ja, ale všetci z Poľova, čo tu v tento čas žili.
Farára Františka Dospivu nakoniec zatkli a odsúdili. Za svoju vernosť viere dostal dvadsaťjeden rokov väzenia. Potom mu trest zmiernili na sedem rokov, ale kňazom už byť nemohol. Sedel vo väzniciach v Leopoldove, v Ilave a kdesi na Morave. Zomrel v Košiciach vo veku sedemdesiat rokov na tuberkulózu.
|
|
