Mrazená jablková dreň
@ :: Poviedky ::
Jan 08 2018, 09:32 (UTC+0) | 
21. augusta 1968 prichádzala do Košíc ve¾ká èas tankov Varšavskej zmluvy cez obec Sady nad Torysou |
Miesto: Sady nad Torsysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: 1. máj až 21. august 1968
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Milan, ale toľko nie!“ Petra až zatriaslo, keď som znova vopchal prst do mrazenej jablkovej drene, no nech sa hnevá koľko chce, musel som to urobiť. Takú dobrotu som ešte nejedol! Cúvol dva kroky dozadu a ja k nemu dva kroky dopredu. Studený prst som si strčil do úst a cítil som, ako mi z neho steká sladučká chladivá šťava a rozplýva sa na jazyku.
„Len ochutnať si mal! Kúp si vlastnú!“ Peter sa ešte snažil cúvať, ale bol za ním strom. Zľakol som sa, že naň vylezie, lebo Peter bol v šplhaní po stromoch najlepší z celej Zdoby. No zatiaľ nevyliezol nikam, len sa vystrel, pripravený brániť sa. Ale ja som bol rýchlejší a prst mi opäť oziabala zmrazená lahôdka v priesvitnom tégliku.
„Dobre, ale toto bolo posledné,“ súhlasil, veď mu nič iné ani neostávalo. Hneď som to využil a strčil tam rovno dva prsty. Nikdy by som si nepomyslel, že sa na ne toľko vojde. Skoro všetko, čo mu tam ostalo. Švihom som si vložil jablkovú dreň do úst, skôr, než na mňa Peter skočí, alebo sa rozplače.
Viete, ako to štípe, keď si napcháte do hrdla toľko mrazeného čuda? Čo po tom, že chutí lepšie ako lekvár, či palacinky alebo karamel? Mrazilo to, až pálilo a ja som musel všetko vypľuť na zem do trávy.
„Debil!“ vyštekol Peter, v jeho očiach už neostala ani štipka nášho kamarátstva na život a na smrť, iba smrť tam bola, lebo keby mohol, tak ma na mieste zabije. Utlčie ma prvomájovým mávadlom, prepichne plniacim perom alebo utopí v žltej dvadsaťhalierovej malinovke. Ale Peter bol slabší. Ani do diaľky tak ďaleko na telocviku neskákal, v behu na šesťdesiat metrov skončil až za niektorými dievčatami a futbal s ním nechcel hrať nikto, lebo nevedel trafiť do lopty a viac nás kopal do nôh. Ten úbožiak teda urobil to, čo mu šlo najlepšie. Vyliezol na strom a začal fňukať.
Bože, ja som sprostý! Aký úbožiak? Veď je to môj najlepší kamarát! Znenazdania ma prepadli výčitky, dreň na tráve sa rozpustila a práve prichádzala súdružka učiteľka. K stromu sa zbiehali deti zo všetkých strán. Začala sa naša prvomájová slávnosť.
Zdoba nie je ako Košice. Je kúsok menšia a nemáme tu takú veľkú prvomájovú oslavu ako v meste. Ani takú veľkú ulicu ako je Leninova, či také staré divadlo, na ktoré by sme mohli vešať obrovské sovietske a československé zástavy. Takže ani náš prvomájový sprievod sa nevyrovná tomu v Košiciach. Vlastne tu pochodujú iba deti zo škôlky a my, žiaci zo školy, teda prváci až štvrtáci, lebo starší musia chodiť do Bystera. Ale učiteľka hovorila, že nie je dôležité, aké sú tie oslavy veľké, ale ako naozaj milujeme Sovietsky zväz. Ja mám radšej jablkovú dreň. Určite! Dnes som ju síce ochutnal prvýkrát, ale nič lepšie isto nie je. Aj by som to povedal nahlas, ale bál som sa, že mi za to dá učiteľka po hlave. Tá nás práve začala počítať a boli sme tu všetci, teda až na Petra a Katku.
„Deti, nevideli ste niekto Katku?“ čítala naše mená podľa abecedy sledujúc, či si každý povinne doniesol mávadlo alebo vlajku. Ja som mal vlajku. Papierovú, červenú so žltou hviezdou, kosákom a kladivom.
„Katka vravela, že príde. Pýtala som sa jej ráno, keď som videla, ako odchádza z dediny,“ zakričalo voľaktoré dievča.
„A aké iné miesto je dôležitejšie ako toto, keď má byť tu?“
„Kanada! Vravela, že ide tam. Aj s dedom, aj s rodičmi.“
Učiteľka zbledla, potom očervenela, zasa zbledla a nakoniec ozelenela. Zdalo sa mi, že vyzerá ako Anna Proletárka, keď sme ju maľovali na výtvarnej výchove a mne došli niektoré vodové farby. Tak som maľoval s tým, čo mi ostalo a dostal som z výkresu štvorku, lebo Anna Proletárka vraj nesmie vyzerať ako vodník. Nepomohlo ani, keď som vravel, že ja som ešte žiadneho vodníka ani proletárku nevidel, takže ich neviem rozoznať.
Učiteľke sa farba vrátila až po tom, keď sme jej povedali, že Kanada je hon dole od dediny, ako sa ide k potoku, a preto sa volá Kanada, lebo je ďaleko. Ale Katka vraj isto príde, že dakedy Kanada patrila jej dedovi a i keď im ju zhabali, tak nevedno prečo tam celá rodina chodí skoro každé ráno.
„Aké zhabali!“ vyprskla učiteľka, ale vtedy si všimla, že Peter je na strome. To už na ňu bolo priveľa. „Čo tam robíš? To musím na teba kričať?“
Kričať smela iba ona. My sme to mali zakázané. Iba na prvého mája sme mohli, ba čo viac, museli sme kričať, koľko sme vládali. Však sme si to aj nacvičovali. A tak len čo bol Peter znovu na zemi a Katka práve dobehla, začali sme volať „Nech žije prvý máj! Nech žije KSČ!“ a náš sprievod okolo dediny sa pohol.
„Mama, dáš mi peniaze na jablkovú dreň?“ prosil som doma, keď som sa už vrátil a hlas som mal z toľkého skandovania trochu zachrípnutý.
„No pravda! Veď to sú len nastrúhané jablká s cukrom! Za toto mám vyhadzovať peniaze? Môžeš si také urobiť aj sám. Dones zo školy tri jednotky a dám ti strúhadlo, jablká i trochu cukru,“ cekla a položila mi na stôl vrchovatý tanier so zemiakmi na kyslo. Neznášam zemiaky na kyslo! Komu kedy napadlo zmiešať mlieko, ocot a zemiaky! Na toto peniaze sú, ale na mrazenú dreň nie?
„Ale ja by som nevedel urobiť také dobré ako v obchode. A treba na to chladničku a my ju nemáme,“ nafúkol som sa, i keď som vedel, že to veľmi nepomôže. Mama by chladničku nekúpila. Aspoň kým nedostaviame dom. Zatiaľ musíme bývať s dedom a babkou. Ale i keď dom dostaviame, budeme od nich len na pár krokov.
„Chladnička? A načo? Maslo dáš do vedra a spustíš do studne až nad vodu. Aj mäso, ak ho nevyúdiš. A dakedy sme mali v pivnici ľadovňu. V zime sme chodili všetci na Torysu a sekali ľad. Dávali ho do jamy v pivnici alebo v sypanci a vydržal ak nie do ďalšej zimy, tak aspoň do konca leta. A teraz? Hlúpi ľudia kupujú chladničky, čo len elektriku žerú!“ pridala sa do rozhovoru babka a ja som vedel, že je zle. Babka by najradšej ešte svietila petrolejom, trenírky na telocvik mi chcela ušiť z konopného plátna a na krosnách stále tká koberce zo starých handier. Podľa nej bol koberec z obchodu iba paráda pre veľkých pánov. Taký je vlastne aj dedo. Teda, až na televízor. Ten otec kúpil aj s anténou. Zapojili ho a pozerali sa. Vtedy sa na pár dní zastavila aj stavba domu. Môj otec je naozaj odborník a vyzná sa v kadečom. Raz prišiel domov s tým, že vie, ako urobiť, aby na našu Oravu, teda na náš televízor, bolo možné chytať aj Maďarov. Dačo montoval, majstroval a z toho čuda viedol dlhočizný drôt, na ktorého koniec pripojil vidličku. Potom liezol na strechu a kýval tou vidličkou na všetky strany, zatiaľ čo dedo stál v izbe a sledoval, či uvidí v televízore nejakých Maďarov. Nevidel ich odvtedy, ako na konci vojny utiekli z dediny pred Rusmi, a tak bol veľmi zvedavý. Ale Maďarov nikde! Otec potom zliezol zo strechy a šiel pred dom, kde sa vyšplhal na vysoký orech. Mával rukou na všetky strany a dedo kričal cez otvorené okno.
„Len to syčí a sneží! Skús ísť vyššie!“
Otec vyliezol vyššie.
„Zasa nič! Ešte lez hore!“
Otec poslúchol, ale tam už boli konáre veľmi nahusto, takže liezol iba po jednom ďalej od kmeňa. Konár bol stále tenší a tenší a začal sa pod otcom ohýbať.
„Nikde ani maďarská noha! Mal si len reči ako koza bobkov, ale nič z toho! Trepal si hlúposti, anténu sám neurobíš!“
Keď to otec počul, nahneval sa, zabodol vidličku do konára a zišiel zo stromu na zem.
„Teraz to ide! Obraz aj zvuk! Vidíš, človek na teba musí trochu pokričať, aby si to spravil dobre!“
To bolo asi pred mesiacom, a tak sa po prvý raz od vojny opäť dostali Maďari do Zdoby. Teda, aspoň na obrazovke. Otec sa tomu tešil, lebo on po maďarsky vie. Naučil sa, keď chodil cez vojnu do maďarskej školy.
„Čo máme jesť?“ spýtal sa otec teraz, keď sa otvorili dvere a on sa odniekiaľ vrátil v dobrej nálade.
„Zemiaky na kyslo,“ začala mama nakladať do druhého taniera a otcov úsmev ihneď zmizol. Rovnako ako ja však ani nemukol a sadol si za stôl. S mamou sa o jedle nehádal. Nedalo sa. Keď sa mu dačo nepáčilo, nedostal nič. Tak aspoň začal hovoriť o tom, aký máme pekný prvý máj a ako sa časy menia k lepšiemu. Cez deň chodili mládenci po dedine a stavali dievkam máje. Také pekné brezy ozdobené pásmi červeného krepového papiera. Kam prišli, postavili stromček, zavinšovali a dostali peniaze alebo aspoň pálenku. Že niektorí im dali aj stovku. Kedysi sa vraj máje stavali v noci a mládenci nechodili spoločne, ale po skupinkách. Každá skupinka stavala máj tam, kde bývalo dievča, ktoré sa niektorému chlapcovi páčilo. Tak sa stalo, že niektorej dievke nepostavil nikto nič a to vraj bolo v tom dome plaču. Inokedy zasa išli niektorej dievke postaviť máj, a keď tam prišli, už tam máj bol. Tak ho vždy strhli a postavili tam svoj. Ak sa na takom mieste stretli dve skupinky parobkov naraz, tak sa pobili a potom šli domov s rozbitými gambami. Teraz však dostane máj každá dievka, všetci mládenci idú spoločne a ak má niekto rozbité gamby, tak len preto, že už nevedel chodiť a spadol. Mládenci už totiž všetky máje postavili a teraz niekoľko hodín pili pred krčmou, a to aj pálenku čo dostali, aj tú, ktorú nakúpili za peniaze z vinšovačky. Tak to vraj má byť, všetko všetci spoločne a bez bitky. Tá nová doba má niečo do seba. Len dedo pri tom kýval hlavou, že z pekného sviatku sa stala verejná ožieračka.
Prvý máj bol už dávno preč, ba skončila aj škola a začali prázdniny. Kamaráti sa chodili kúpať do Torysy, lámali ešte mliečnu družstevnú kukuricu a opekali si ju na ohni pri rieke, ale ja som musel doma pomáhať na stavbe domu. A keby mi za to aspoň dačo dali! Nie veľa, veď jablková dreň nestojí ani korunu! Lenže keď ma mama chcela odmeniť, kúpila mi vždy iba dvadsaťhalierovú žltú malinovku. Podľa nej, ak jej chutí, tak musí chutiť aj mne.
Nádej vo mne skrsla, keď sa raz dedo kamsi vytratil a babka bola nepokojná. Poslala ma, nech sa idem pozrieť do krčmy a ak je tam, mám mu povedať, aby sa vrátil domov. Dedo tam bol.
„Pôjdem, keď budem ja chcieť! Milanko, veď poseď tu pri mne, dačo ti kúpim,“ vravel, zatiaľ čo som sa z hustého cigaretového dymu rozkašľal.
„Keď mi dáš peniaze, odbehnem do obchodu po jablkovú dreň! Mrazenú!“ zasvietili mi oči.
„Jablká máme doma! Za somariny peniaze vyhodím!“ dedo pokrútil hlavou, potom vstal a šiel k pultu, odkiaľ si priniesol dve škatuľky cigariet, Lipy a Zory a mne mliečnu čokoládu za dve koruny. Isto, zjedol som ju, ale ešte nikdy som si ju nevychutnával tak sklamane.
Ïalšia nádej prišla na odpust, teda na štrnásteho a pätnásteho augusta. To sme už mali dom skoro postavený, ale ešte nám chýbala strecha. Keď bol odpust, zo Zdoby odišli skoro všetci komunisti. Vraj na omšu do Jakloviec, aby ich tu nikto nevidel, ako sa modlia. Dedo vravel, že komunisti majú do kostola ďaleko, tak by mali mať lacnejší benzín. Mne to bolo jedno, veď sme ešte nepostavili ani dom, ani nekúpili chladničku, nieto ešte auto. Ale odpust som mal rád. V dedine stáli stánky a v nich stánkari predávali kadečo. Najviac perníkové srdcia, tiež perníkových husárov na perníkových koňoch, ale aj ružence, sväté obrázky a retiazky s krížikmi. Ale i tak deti chceli dačo iné. Dievčatá sa išli potrhať za prstienkami s farebnými sklíčkami po päťdesiat halierov, ale i takými drahšími po korune. Chlapci zasa za hračkárskymi pištoľami na kapsle. Aj mne takú dedo kúpil, ale musel som mu sľúbiť, že z nej nebudem strieľať počas omše, aby som nerušil farára. Dokonca mi zakázal strieľať aj pri stánkoch, a tak som šiel ďalej, až som sa chytil za čelo, aký som somár. Oproti mne totiž kráčal Peter a v rukách držal téglik s jablkovou dreňou. Bolo mi jasné, že keď už mám pištoľ, dedo mi dreň nekúpi.
„Dáš mi ochutnať? Ja ti dám vystreliť,“ hrdo som zdvihol ruku a naraz sa ozvalo prásk! Nechtiac som stlačil kohútik, kapsľa rachla, strelilo to a Peter sa rozbehol. Jasné, nerozbehol sa na všetky strany, to predsa jeden človek nedokáže, ba nebežal ani oproti mne, ale sa otočil a videl som už len jeho chrbát a prach za pätami. Netušil som, že ho tak vyľakám, ani to, že vie tak rýchlo bežať. Pištoľ asi vezmem aj na telesnú, nech nemá hanbu a netmolí sa zasa až za dievčenskými zadkami. Nakoniec vysvitlo, že on sa bál, vraj či som nezošalel a nenašiel skutočnú pištoľ. To preto, že strýko jeho otca je z ľudových milícií a keď bol v Zdobe minulý týždeň, ožral sa u nich tak, že cestou domov stratil nielen pištoľ, ale aj čiapku, občiansky preukaz a jednu topánku. Vlastne to ani nebola cesta domov, lebo on býva v Košiciach, ale ráno sa prebral kdesi v Bidovciach. Keď som však znova stretol Petra, už sme sa dohodli.
„Tetka Helena má v záhrade letné jablká. Vy máte doma chladničku. Pôjdeme jej večer jablká pozbierať, ja potajme donesiem cukor a strúhadlo a urobíme si dreň spoločne,“ navrhoval som a zdalo sa mi, že tento plán nemá chybu.
„K tete Helene radšej nie,“ krútil hlavou Peter. „Bude vedieť, kto kradol. Ona vie všetko. Vraj je veštica. Keď dakto dačo stratí, ona mu povie, kde to nájde. Otec raz stratil kľúče, šiel za ňou a ona mu dlho pozerala do očí. Potom povedala, že mu vypadli v krčme a ešte si ich aj sám nechtiac odkopol pod výčap. Otec bežal do krčmy a kľúče boli pod výčapom!“
„Tak prečo mu nevyveští, kam sa podela tá pištoľ?“ trochu som pochyboval.
„Povie! Určite to bude vedieť, ale na to sa musí prísť opýtať otcov strýko. Veď on ju stratil! A on teraz nemôže, lebo že chodí na dajaké školenie, aby mohol vo fabrike založiť brigádu socialistickej práce!“
Musím sa priznať, že som netušil, o čom Peter hovorí, ale veril som mu, lebo jeho otec i celá rodina boli komunisti a u nás nikto. Možno preto už majú chladničku. Ako hovorí súdružka učiteľka, pokrok nezastavíš! Nakoniec sme sa ale dohodli, že na tie jablká pôjdeme. Ja som z domu nemohol zobrať žiadne, lebo som do konca školského roka tri jednotky zo školy nedoniesol a kľúče od pivnice majú rodičia. Peter vravel, že im už jablká došli, lebo jeho mama rada pečie štrúdľu.
Smola. Preveliká smola. Nechce sa mi ani spomínať. Všetko spočiatku vyzeralo dobre, Peter už bol na strome, hádzal mi jablká, ale naraz som začul dáky lomoz, zľakol som sa, jablká zahodil a utiekol som za plot. Uvidel som, že sa strom kýva, akoby to bolo steblo trávy, alebo už trúbil archanjel Gabriel, že nastal koniec sveta, či ako keby prišla tlaková vlna z atómovej bomby, ktorú americkí imperialisti zhodili rovno na Zdobu. Nie, žiaden archanjel ani imperialisti. To vyšla na dvor tetka Helena a namierila si to rovno ku stromu. Neuveriteľné! Chytala kmeň oboma rukami! Triasla ním, hoc bol hrubší ako ona! Toľko sily nemá hádam ani milicionár! Ako vedela, že sme tam, keď už bola tma? Niečo čudné na nej naozaj bude. Peter spadol na zem ako vrece zemiakov a vyštartoval. Bol to jeho životný športový výkon. Kdeže slabý bežec! Teraz by isto vyhral aj pioniersku olympiádu. Ale čas mu nemeral nikto. Škoda. Pre neho i pre mňa. O tom, že si urobíme jablkovú dreň, už nechcel ani počuť, ba dokonca sa mi začal vyhýbať, že mám hlúpe nápady.
Prišiel august, do konca prázdnin ostávalo už len čosi vyše týždňa. Jablková dreň ostávala stále v nedohľadne. Vlastne som už ani nedúfal a stále akosi viac som sa iba uťahoval k sebaľútosti, že žijem v krutej nespravodlivosti. Aby ste mi rozumeli, tá necelá koruna by rodičov ani dedka s babkou určite nezabila. Lenže oni žili aj v časoch, keď zakúsili poriadny hlad a krajec suchého chleba bol pre nich hotovým požehnaním. Čím viac som túžil po dreni, tým viac boli proti, lebo vraj zo mňa nechcú mať rozmaznaného usmrkanca, ktorý si nedokáže nič odoprieť. Že ma to urobí silnejším, presne tak hovorili, keď som sa znova pokúsil vyprosiť si peniaze. Za príklad mi dávali babku. Tá chodí každú stredu už nadránom s vajíčkami do Košíc, aby priniesla domov aspoň pár korún. A vraj či sa nehanbím teraz tie peniaze pýtať, keď jablká máme aj doma. Nemalo význam vysvetľovať im, že to nie je to isté. Nemalo význam nič. Aby sa niečo zmenilo, to by sa musel stať nejaký zázrak alebo pohroma.
Bola streda a zobudil som sa na hluk. Vyšiel som z domu na dvor a videl otca na rozostavanej streche. Bol tam sám a niečo kričal, vyzeral rozrušene.
„Do pivnice! Volaj deda a choďte do pivnice! Do krytu!“ porozumel som mu konečne, ale nedávalo mi to zmysel. Potom som sa zahľadel dolu na hlavnú cestu a myslel som, že sa mi to sníva. Stredom Zdoby tiahli tanky! Tiež obrnené vozy a nákladiaky s vojakmi. Prichádzali od Bystera.
„Bude vojna?“ zakričal som na otca, ale neodpovedal mi. Rýchlo liezol po streche dole, dokonca až tak rýchlo, že nedával pozor, šmykla sa mu noha a spadol na zem. „Zmizni do pivnice! Nepočuješ, Milan?“ postavil sa, ale tvár sa mu skrivila do bolestnej grimasy.
Opäť som pozrel na cestu a spomenul som si na všetko, čo mi otec i dedo o vojne rozprávali. Teraz som videl tanky naozaj, ba aj ľudí z našej dediny, ako utekali na všetky strany. Napadlo mi, že mama je v robote na družstve. Čo ak sa jej dačo stane? Dedo rozprával, ako im vojaci brali kravy a kto by nechcel dať, toho by zastrelili. Chcel som bežať a mamu zachrániť, ale odrazu ma odzadu chytil dedo a ťahal za sebou. O chvíľu ma obklopila pivničná tma, potom otec zapol baterku.
„Rusi?“
„Hej, Rusi. Videl som červenú hviezdu,“ prikývol otec dedovi.
Viac nevraveli, len mlčky a nechápajúc čakali, čo bude ďalej. Otcovi napadlo, že pôjde hore zapnúť televízor. Aj dedo chcel ísť, no ja by som tu ostal sám. Šiel teda len otec a po chvíľke sa po nás vrátil, že môžeme ísť aj my, lebo Rusi sú stále len na ceste. V televízore však nevedel chytiť nič. Tak prepol na Maďarov a tam nejaká tučná teta spievala veselú pesničku.
„Rádio!“ osvietilo deda a hneď ho aj zapol, čakajúc, kým sa rozohrejú elektrónky a začne hrať. Vtedy zachytil správu, že hranice Československa prekročili vojská Varšavskej zmluvy a obsadili všetky dôležité mestá i strategické body. Dedo sa prežehnal. Hlas sa mu triasol, že babka je s vajíčkami v Košiciach, ale potom akoby sa spamätal a chcel ísť do obchodu. Vraj hneď, lebo čoskoro bude prázdny.
Dedo do obchodu nešiel, ale bežal tam otec. Krívajúc po páde zo strechy, ale bežal. Šiel aj po mamu, dlho sa nevracal. Nečakane skoro však prišla babka. V Košiciach je vraj hotové dopustenie. Že na Námestí osloboditeľov to vyzerá, akoby začala vojna. ¼udia po Rusoch hádžu, čo môžu. Aj ona hádzala. Najskôr vajíčka a keď došli, tak tehly, ako ostatní. No bála sa o nás. Preto sa náhlila, dokonca po ceste stopla akési auto, čo ju odviezlo až do Košickej Novej Vsi.
Nakoniec prišli aj otec s mamou. My sme sedeli pri rádiu, počúvali, no mňa v tej chvíli akoby vystrelilo. Dedo mal pravdu, obchod bol vykúpený. Otec vzal aspoň to, čo tam ostalo. A ako to hovoril, položil na stôl dve veľké kartónové škatule plné mrazených jablkových drení! Pristúpil som k nim a až sa ma chytala posvätná úcta, keď som sa ich dotýkal končekmi prstov, cítiac ako chladia. Vzal som si čajovú lyžičku a otvoril prvý téglik...
|
|
