Čerešňový sad
@ :: Poviedky ::
Jan 29 2018, 08:26 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zdoba, dnes Sady nad Torsysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: od konca štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Juraj Korpa
Ech, sady! Sady, sady, sady! Keď sa človek vyberie zo Zdoby, narazí na ne a bude sa dívať, či je vôbec možné starať sa o toľko stromov pohromade. Jasné, že sú čerešňové, ale, pravda, nie je čerešňa ako čerešňa. Ak ste odborník, nájdete tu medzi nimi sedem odrôd – od najmenších čiernych ptačačiek po najväčšie srdcovky, od diétnych pongorov po najsladšie haľagy, červené, ružové, biele či čierne, aké len ráčite. Kdekto tu má kus svojho sadu, a kto nemá, tak sa hrdí aspoň niekoľkými stromami v záhrade za domom. No tí najbohatší, najzámožnejší, vlastnia aj celé lány, na ktoré sú patrične hrdí. Veď za svoje bohatstvo vďačia v nemalej miere práve im. Tunajšie podnebie, dostatok slnka aj vlahy, závetrie a blízkosť bohatých Košíc vytvorili z miestnych dedín ovocinárske mocnosti a ak to v najbližších rokoch konečne zase pôjde tak, ako pred vojnou, budú miestni gazdovia zasa bohatnúť a obec prekvitať. A takto je to nielen v Zdobe. Ani susedný Byster nehodno opomenúť, lebo má rovnaké šťastie na pôdu i podnebie. Veru, keby sa obe obce raz, nedajbože, rozrástli a zlúčili do jednej, určite by sa tie sady dostali aj do spoločného názvu. Ale to sa, samozrejme, nikdy nestane, veď každý si chce gazdovať na svojom... Či nie?
Takto nejako optimisticky by mohol premýšľať Tomáš Ovijaník, pretože sa práve nachádzal uprostred rozľahlého čerešňového sadu pri Zdobe. No v skutočnosti nepremýšľal, lebo mu v tom bránili dve závažné okolnosti. Tá prvá bola, že on sám bol jedným z mála obyvateľov, čo ovocia veľa nemali. A ak nerátame prastarú čerešňu, čo sa ledva vošla do jeho malého dvora, a i ten zdedil po predčasne zosnulých rodičoch, nevlastnil ani konárik, ani kôstočku. Netýkalo sa ho teda hospodárske plánovanie, kalkulácia tohtoročných cien, finty s oberačkou, či viac vážia po daždi, či zberať nasucho. Nemuseli ho trápiť ani nájazdy škorcov a drozdov, či nebodaj voľajakých cezpoľných tulákov, ktorí sa radi zahryzli do cudzej dužiny, hoci sa v ovocí, a obzvlášť v čerešniach, vyznal rovnako dobre ako každý iný Zdoban. Tá druhá okolnosť, prečo ho teraz úvahy o sadoch obchádzali, bola oveľa závažnejšia – venoval sa rukám, pleciam, chrbtu, krku, ušiam a najviac perám Marieny Zhàňajovej, svojej milej, s ktorou sa v túto neskorovečernú hodinu práve stretol v húští pod čerešňami, kde zvykli tráviť svoje krátke chvíle voľna, ukrytí pred očami všetkým, no najmä Marieninho otca. Bola to oveľa príjemnejšia činnosť než akékoľvek rozdumovanie a obaja sa jej oddávali s náruživosťou, akej sú schopní dvaja zamilovaní dvadsiatnici.
Keď potom oddychovali pod hviezdami, čo medzitým vyšli a preblikávali skrz listy, mohol už Tomáš uvažovať o budúcnosti.
„Marienka, strašne ťa ľúbim. Mali by sme sa vziať,“ zašepkal vážne.
„Pst!“ prerušila ho Mariena rýchlo. „Ktosi ide! Keruľ!“
„Nikto nejde,“ povedal Tomáš po chvíľke napätého načúvania. „Žiadny strážca. To len ty chceš zahovoriť!“
„Nepôjde to tak ľahko, Tomáš,“ povedala Mariena po dlhej odmlke. „Naši ti neprajú.“
„To len preto, že som chudobný?“ rozhorčil sa. „Že nemám sady? Že mám malý dom? Ale veď to dnes už nie je dôležité! Doba sa všade mení, a bude sa meniť aj tu. Keď sa založí družstvo a začnú všetci hospodáriť spolu, zmiznú rozdiely medzi bohatými a chudobnými, všetci budeme bohatí! A bude záležať len na charaktere a schopnostiach – a povedz, Marienka, mám ja zlý charakter? Nemám rovnaké schopnosti, ba ešte väčšie, než hocikto iný? Veď ty ma poznáš, veď povedz!“
Mariena nežne vzala Tomášove ruky do svojich.
„Máš krásnu dušu, Tomáš, a ja ťa tiež rada... Nerozprávajme už o tom. Radšej sa pozerajme na hviezdy. Och, ako tu krásne všetko vonia, kvety, stromy. Aj čerešne trochu cítiť, bude oberačka.“
Tomáš už nič nevravel, vychutnával si Marienkinu blízkosť. Ale jej zasadla na tvár i dušu ťažoba. Bolo to naozaj tak – jej rodičia, zvlášť otec, nemali Tomáša v láske, a o vydaji zaňho nechceli ani počuť. Rovnako ako nechceli nič počuť o charakteroch a o družstve.
„Žiadna nová doba nebude!“ kričal minule starý Zhàňaj, keď na to doma prišla reč. „To sa ešte také nestalo, aby gazdovia dobrovoľne rozdali svoje pozemky, svoje sady a chotáre, a spolu s tou chudobnou čvargou motykovali ako na panskom! To by sa naši dedovia museli v hrobe obracať, že po ich potom nasiaknutej hline chodia cudzie traktory! A čo sady? Čie budú? Kto ich bude obrezávať, oberať a strážiť? Veď keď má byť všetko všetkých, ani sa čerešne nedožijú zrelosti, ošklbú ich, nenásytní trhani! Ja im ukážem! Každému ukážem! A teba nech už s Ovijaníkom nevidím, lebo ti chrbát bičom rozsekám, rozumela si?“
„Čižma k čižme a bagandža k bagandži, tak to chodí odjakživa na svete,“ prikyvovala vážne matka s prstom založeným medzi stránkami biblie, ako takmer vždy, keď v rukách nedržala varechu či motyku. „Boh nedopustí také rúhanie, taký prevrat, nech si v novinách píšu čo chcú. A ty si hľadaj seberovného! Gazdu, ako je tvoj otec, ako bol jeho dedo, ako sme my! Čo má sady! Čo sa vyzná! Veď ten tvoj Tomáš ani nevie po stromoch poriadne loziť, a bohvie či si dokáže nasporiť aspoň na rebrík!“
„Mala by si sa viac motať okolo Jožka Virgáľa,“ naliehal starý Zhàňaj. „Ten je z dobrej rodiny a je aj rúči gazda! Hoc mu škola veľmi nešmakovala, do kostola chodí ako sa patrí, rozumie sa do svíň i do volov a má rodinu v Amerike. To by bola partia pre nás, vlastne pre teba!“
„A pochádza zo štyroch detí, takže by ste určite mali hojné potomstvo aj vy,“ prikladala pod kotlom matka, „pomáhali by na statkoch a výhodne by sa poženili. Naša rodina by bola veľká a mocná! A bohatá!“
„Veď sa my gazdovia ešte dáme dohromady, a budeme brániť svoje majetky, uvidíš!“ hrmel otec. „Budeme strážiť sady deň aj noc, s puškami v rukách, keby prišli agitátori, nie ako ten večne opitý keruľ Vinco, čo sa s každým otrhancom dá aj do reči! Veď sa ešte uvidí, či my, alebo komunisti! Zvíťazí Agrárna strana!“ A miernejším, takmer dôverným hlasom dodal: „A ten tvoj Tomáš nám otrávil psa. Vajíčkami natvrdo. Našiel som vedľa chudáka Haryka škrupinky, a jeho som predtým videl, že má vajíčka v šatke, aj s chlebom a nejakou fľaškou! Asi plnou bielidla. Jedu! A aj ďalší ho videli! Chce nám škodiť, trhan jeden, a s takým ty tráviš čas? Chceš sa zaňho vydať?! Nikdy, počuješ, nikdy!“ zahrmel znovu.
Mariena nevravela nič. Ani vtedy, ani teraz, pod čerešňami. Ale už aj jej to všetko vàtalo v hlave. Aj s majetkami, aj s družstvami, aj s čižmami, aj s bagandžami. Jasné, rodičovské reči sú rodičovské reči, na tom sa všetci mladí zhodnú, a treba ich tak aj brať. Ale niekedy na nich môže čosi byť. Pravda, netreba ich brať doslova. Že má Tomáš rebrík, a že vie liezť i po stromoch, o tom sa už Mariena presvedčila. A že neotrávil psa, to si bola istá. Ale či je lepšia agrárna politika, alebo nejaká iná, revolučná... O tom často sama premýšľala. Sama. Bez Tomáša.
„Pst! Vážne niekto ide!“ zasyčal tentoraz Tomáš a pridržal Marienu ruku pri zemi, aby sa rýchlym pohybom neprezradila. Opatrne vykukli spoza kmeňa, pátrajúc v tme po zdroji šuchotu, ktorý k nim doliehal z neveľkej diaľky. Zbadali akúsi čiernu siluetu.
„To bude len keruľ Vinco,“ zašepkala Mariena. Tomáš si to myslel tiež. Vinco, poverený strážením sadu, nepredstavoval nijaké nebezpečenstvo. Nielenže bol už starší a nedoslýchal, hlavne zvykol byť väčšinu času pod parou, ledva stál na nohách, takže nebolo pravdepodobné, že ich zbadá. Aj tak však uprednostnili nebyť videní, tak zostávali bez pohnutia a bez hlásku.
Ozvala sa však akási silueta medzi stromami. Tlmeným hlasom čosi zamrmlala. Nebol to Vincov hlas. A zrazu jej iný, tiež tlmený šepot z neďalekej tmy odpovedal. Milenci stuhli.
Ktosi sa pomaly hýbal pod stromami, snažiac sa šuchotať čo najmenej, bolo ich viac, dívali sa okolo seba a občas strhli pár čerešní. Vyzeralo to, akoby sa snažili nájsť v tme tie najsladšie, najzrelšie, a tlmeným hovorom sa spolu dorozumievali. Ich tiene ani hlasy nepripomínali nikoho známeho z dediny, ba dokonca sa zdalo, že hovoria maďarsky.
„Čo to má znamenať?“ znepokojene zašepkal Tomáš. Práve v tej chvíli sa jeden z tieňov vyhupol do koruny stromu len pár metrov od nich, zatrasúc jeho vetvami a listami, a druhý mu zdola podal akési vedro.
„Zlodeji! To sú určite zlodeji!“ sykla Mariena. „Čo budeme robiť?“
Skôr než mohol Tomáš odpovedať, ozval sa v diaľke ďalší hlas, trochu chrapľavý a roztrasený, v ktorom obaja bezpečne spoznali Vinca.
„Hej, kto ste? Už aj sa practe odtiaľto!“
Tiene nad nimi znehybneli. V tme o niekoľko radov stromov sa však strhol riadny ruch – ktosi kričal, ktosi utekal, triasli sa konáre i stromy, šuchotala vysoká tráva i nízke kroviská – a do toho hrmel Vinco: „Ej, ale vás pretiahnem palicou!“
„Chyťte ich!“ skríkol Tomáš a vztýčil sa z trávy. „Zlodeji, zlodeji sú v sade! Bite ich! Žeňte ich! Bráňte stromy, čerešne!“
Mariena si neskôr presne nepamätala, čo a kde sa vlastne stalo. Bola tma, zmätok a príliš veľa udalostí naraz. Vedela len, čo urobila sama. Spočiatku sa kryla v tráve, snažiac sa nedostať do mely, kde sa ocitol Tomáš, ktorý sa snažil chytiť najbližších zlodejov a vytrhnúť im z ruky vedro s čerešňami. Mocovali sa, preťahovali sa a pretláčali, potkýňali o zlomené konáre, sácali a šklbali sa za vlasy. Tomáš sa snažil robiť čo najväčší hluk, aby zastrašil neznámych nájazdníkov. Cudzinci sa zase bili mlčky, iba občas zasyčali od bolesti, alebo sa navzájom úsečne povzbudzovali. Bolo však vidno, že pomaly ustupujú, najmä keď sa v diaľke rozbrechali dáke psy. Mariena sa tam chcela rozbehnúť, keď sa znenazdajky ocitla tvárou v tvár akémusi vydesenému chlapovi, čo sa snažil zorientovať v tme. Zľakla sa, ale neváhala, vykríkla, zavrela oči a z celej sily mu vylepila facku, na čo sa chlap s prekvapeným stonom odvalil nabok a uvoľnil tak Mariene cestu. Až vtedy ho spoznala. Bol to keruľ Vinco. Dúfala, že ju nespoznal a už len bežala a kričala „Zlodeji!“ a „Pomoc!“, až nakoniec začula, ako kdesi ďaleko štartujú autá a s vypnutými svetlami mieria na cestu, po nej isto ku Košiciam. Vinco mal asi výnimočný deň. Nebol opitý ako obyčajne a ako vstal, tiež bežal do dediny, aby zburcoval ľudí. No bola to Mariena, čo poslala uja Ïura na bicykli po esenbákov. Potom si sadla na zem a neprítomne hľadela do diaľky. Nedokázala ani odhadnúť, akú dlhú chvíľu takto strávila, a ako posledná sa vrátila do sadu, kde už muži v unifomách vyjasňovali, čo sa tu vlastne stalo.
Ukázalo sa, že sa podarilo prekaziť naozaj rozmernú krádež. Nedokázali síce chytiť ani jedného votrelca, zostalo však po nich niekoľko vedier a plátenných tašiek, viac či menej plných čerešní. Bola by to veľká škoda, keby sa im lup vydaril – najviac však domácich ohromovala drzosť, s akou si neznámi zlodeji prišli po sladkú korisť autami. Panovala všeobecná zhoda, že to asi boli Košičania – to len zhoršilo už aj tak nepriaznivú mienku, ktorú mali o meštiakoch. Ako hrdinovia sa v prvom okamihu ukazovali Tomáš a keruľ Vinco, obaja dosť potrhaní a pomlátení, keď vzrušene rozprávali, ako sa v sade bohatiersky bili za úrodu. To sa však zmenilo, keď sa zjavil starý Zhàňaj, vzal za rameno privolaného esenbáka a priviedol ho rovno pred Tomáša.
„Bolo by dobré v prvom rade sa spýtať, čo robil v sade v čase krádeže tento tu,“ vyhlásil pred prekvapeným obecenstvom. „Nemá tu žiadne stromy, vlastne nemá nikde žiadne stromy, a tak niet dôvodu, aby sem chodil. Nech vysvetlí, čo tu robil!“
Tomáš mlčal. Hľadal očami Marienu, v tme ju však nikde nevidel. A Mariena, stojaca neďaleko, mlčala tiež.
„Čo keby sa ukázalo, že bol spojený so zlodejmi? Že im robil sprievodcu? Že ich sem priviedol a začal hrať divadlo, až keď prišiel keruľ? A čo keď to bol on,“ pichol prstom Zhàňaj do vzduchu pred Tomášom, „čo dal facku keruľovi, až spadol na zem?“
„To predsa nie je pravda! Ja som sa bil s nimi, za nás!“ vykríkol rozhorčene Tomáš.
„Nech je ako chce, musíte podať vysvetlenie,“ rozhodol esenbák. „Pôjdete so mnou na strážnicu, aj keruľ, aj vy. Ešte niekto niečo videl? Kto je svedkom?“
Všetci mlčali a rozhliadali sa jeden po druhom. Marienu polievala horúčava – má sa pred otcom a pred celou dedinou priznať, že tu v tráve ležala s Tomášom? Srdce i česť jej velili áno, ale hanba, a najmä predstava otcovej ťažkej ruky, jej našepkávali rozhodné nie. Možno neskôr sa zastaví na strážnici a tam to vysvetlí, potichu, bez rozruchu, a uvedie všetko na pravú mieru – len teraz nie, teraz tu, teraz musí byť ticho. Tomáš to určite pochopí!
Starý Zhàňaj sa víťazoslávne poobzeral po okolostojacich.
„Dobre si, gazdovia, zapamätajte, čo sa tu dnes stalo, kto bol pri tom a ako sa to skončilo! A tak to dopadne vždy, keď niekto položí ruku na náš majetok! Sady sú naše, úroda je naša, len my máme právo rozhodnúť, komu a za koľko ju predáme, a tak to je a bude! Týchto tu berte, nech podajú vysvetlenie, a hlavne treba skontrolovať,“ obrátil sa na zmäteného esenbáka, „či pri sebe nemá ten zlodej otrávené vajcia!“
Esenbáci s Tomášom a Vincom odišli spolu. Zdobania sa začali rozchádzať domov, živo rozoberajúc nočnú udalosť. A Mariena, bez akéhokoľvek slova, sa s hlavou plnou čiernych výčitiek pomaly pobrala tiež. Sprevádzal ju Jožko Virgáľ, jeden z poškodených vlastníkov...
Ubehlo pár rokov a veci sa zmenili. Veľmi.
Takmer presne na deň a hodinu, v podvečer výročia pamätného nočného nájazdu, dobicyklovala Mariena Virgáľová, rodená Zhàňajová, k družstevnému čerešňovému sadu a zosadla. Na druhej strane stál družstevný robotník Tomáš Ovijaník a mlčky ju pozoroval. Nepozdravili sa.
„Doniesla som ti mlieko,“ zodvihla Mariena smaltovanú konvičku pred seba. „Čerstvo nadojené, ešte teplé. Len pre teba.“
Tomáš mlčal. Mnoho, mnoho myšlienok mu prebehlo hlavou, kým sa konečne ozval.
„Ïakujem. Ale nechcem. Odnes ho radšej svojmu mužovi, nech ho pije namiesto pálenky – nezaškodila by mu takáto výmena.“
„Dlho sme sa nevideli,“ hlesla Mariena so sklopeným zrakom.
„Veru dlho,“ prisvedčil. „Nevídal som ťa vtedy, keď som to najviac potreboval, a teraz ťa už vidieť nechcem.“
Mlčala.
„Vlastne nemusím,“ zmiernil trošku hlas Tomáš. „Čo to vlastne trepem,“ pokrútil hlavou, lebo v jeho vnútri sa odohrávalo čosi, v čom sa sám nevyznal. „Vždy ťa rád uvidím. Stále si pekná. Ale čo sa stalo, nedá sa už odostať. Ty si pani Virgáľová, máš muža, bývalého gazdu, bývalého majiteľa sadov a polí, teraz družstevníka ako ja, no on doma len pije. Otec ti zomrel, matka sa okrem farára s nikým nerozpráva, ty dojíš kravy a ja robím v sade. Ale na jeseň idem do Košíc, na vzdelávacie kurzy a budem študovať. Aj maturitu si možno urobím. Neviaže ma už nič k tomuto miestu, k týmto ľuďom, ktorí sa ku mne kedysi tak nepekne zachovali. Pretože si mysleli, že sú lepší odo mňa. A že k nim nepristanem. Že sa k nim nehodím. Bolo to tak, Mariena?“
Mariene skåzli po lícach dve teplé slzy.
„Pozri sa,“ povedal Tomáš a zdvihol v ruke dve stopkami zrastené čerešne. „Tieto dve čerešne patria dohromady. Spolu rástli, spolu zreli, spolu proste pasujú. Dopåňajú sa, a je na ne radosť pozrieť. Ale keď ich raz rozdelíš,“ a roztrhol stopky, „už ich nikto nikdy nijako nedá zase späť.“
Tomáš sa smutne pozrel na Marienu, ktorej silueta sa ostro črtala v posledných lúčoch slnka.
„Marienka... Boli sme ako tie čerešne.“
|
|
