Osvietení?
@ :: Poviedky ::
Feb 21 2018, 06:53 (UTC+0) | 
|
Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Divadlo je ozaj niečo! Teda, ja keď hrám, je to, akoby to bolo naozaj. Ak mám byť na javisku princezná, cítim sa ako princezná a všetci naokolo sú moji poddaní. Musia sa mi klaňať! Musia na mňa pozerať s obdivom a tešiť sa, ak im venujem svoj pohľad,“ nadchýnala som sa, keď skončila divadelná skúška a my sme vyšli pred školu na ulicu. Bol večer, a to už dosť dlho, lebo v zime sa stmieva skoro. Sneh sa naokolo belel a z oblohy žiarili hviezdy ako lampáše anjelov.
Milena zvraštila obočie.
„Zuza, to akože keď hráš princeznú, tak si myslíš, že si viac ako my? Že rybárovu dcéru nemôžu mať ľudia rovnako radi ako teba?“
Pozrela som na ňu zhora. Jasné, že ma musia mať radšej, ale nahlas som to nepovedala, lebo sa mi s ňou nechcelo hádať. Inak je dobrá kamarátka, ale teraz? Dcér rybárov je predsa ako sena, ľudia si o nich nerozprávajú, teda ak sa nič zvláštne nestane. Napríklad ak sa taká rybárova dcéra neprespí, alebo nevypustí rybník, aby zaplavila dedinu. Alebo nechytí zlatú rybku, ale to už sú čisté rozprávky. A princezné predsa boli skutočné. Navyše, mohla by hrať princeznú Milena? Sotva jej minulo šestnásť, je od nás všetkých aspoň o dva roky mladšia.
„Ja som veľmi rád, že princeznou si ty,“ zaškeril sa Kubo, ktorý dostal úlohu princa. Omylom. Paľo totiž na prvú skúšku meškal, lebo sa mu vyvrátil voz s hnojom až kdesi pri Hozelci a musel to všetko vykydať pri ceste, potom voz s chlapmi obrátiť nazad na kolesá a hnoj naložiť naspäť. Veď aj taký prišiel na skúšku. Celý zahnojený. Ale i tak je vyšší, krajší a milší ako Kubo. Lenže úlohu princa už dali tomu krpáňovi s pokazenými zubami, čo ani nemusí voziť hnoj, aby otrávil vzduch. „Zajtra budeme skúšať druhé dejstvo. Čítala si tú hru celú? Tam si dáme pusu,“ snažil sa o úsmev, ale vyzeralo to skôr, ako keby schytal kàč do sánky. „Nenacvičíme si dačo už dnes, aby sme zajtra všetkým ukázali, akí sme dobrí herci?“
Až mi prišlo ľúto, že tam niet scény, kde by som mu tresla po papuli. To by som si rada vyskúšala hneď. Keby sa aspoň Paľo ozval! Ale on na nás len pozeral, akoby sa ho to netýkalo. Akoby ma v lete nenosil na rukách cez potok až pod les na Briežky. A ktovie ako by to skončilo, keď ma uložil do trávy, ale spoza stromu vyšla vrieskajúca bylinkárka z Kišoviec, nech ihneď vstávame, lebo práve tam rastú jej rastlinky.
„Tu máš bozk od ľadovej Moreny!“ vzduchom preletela snehová guľa a rozpľaštila sa na Kubovom uchu.
„Kto to!“ Kubo sa skrčil a zlostne vyštekol, ale Paľo sa konečne postavil rovno pred neho.
„Ja! A chceš ešte jednu, vaše veličenstvo?“
Všetci sme vybuchli do smiechu. Teda všetci, až na Kuba. Ten si stiahol pletenú čiapku a koncom prsta vyberal z ucha zvyšky snehu.
„Prečo?“
„Len tak. Nech je veselo,“ Paľo si vychutnával Kubovu bezmocnosť, na neho by si netrúfol. „A keď sa chceš podučiť herectvu, tak ti so Zuzkou ukážeme, ako sa správne bozkávať. Ale vravím ti, ak zbadám, že ju tam na pódiu ocmukávaš až priveľmi, tak uvidíš!“
„Čo uvidí?“ spýtal sa ryšavý Jano, ktorý ako jediný nehľadel na blížiacu sa bitku, ale kamsi hore. „Pýtam sa, lebo mne otec hovoril, že on videl svetlo. Také, čo prilieta do Gánoviec z nebies.“
„A to má s tým čo spoločné?“ smiala sa Milena a s ňou i ostatní. Stáli sme tam všetci piati, čo sme dnes skúšali rozprávkovú scénku a nebyť toho, že ryšavý Jano povedal zasa niečo od veci, aj by sa Paľo s Kubom pobili. Či inak, Paľo by zbil Kuba. Ale teraz nie. Smiech je dobrý, utrasie problémy.
Zimné noci sú krásne tým, že i keď tma rozprestrie svoju náruč nad krajinou veľmi skoro, záľaha iskrivého snehu s mesiacom dokážu osvietiť krajinu tak, že vidno do diaľky. Akoby žiarila zem. Tak, ako vo výnimočných chvíľach žiaria oči človeka, keď niečo očakáva, keď sa na niečo teší, keď verí, že sa blíži okamih, v ktorom sa udeje voľačo mimoriadne. Postávali sme len tak, nikomu sa ešte nechcelo domov a čakali sme, kto čo navrhne. Isto, doma by hriala pec, aj teplý čaj by potešil, lebo vonku mrzlo, až zachádzalo za nechty. I tak sa nikto nikam neponáhľal, ba nikto ešte ani nemusel odísť, iba ja. Tak mi nakázal otec. Po divadle ihneď domov. Až sa mi to ťažko hovorilo, ale keď som to zo seba dostala, ozvalo sa dvojhlasne: „Prečo?“
To sa naraz spýtali Paľo s Kubom a hneď po sebe vrhli pohľady, že ak by tak pozreli na klinec v stene, tak sa do nej vtlačí sám.
„Musím,“ snažila som sa strčiť medzi nich. „Otec hovoril, že v Gánovciach je čosi nedobré. Vlastne povedal to, čo Jano. Ale vie o tom viac. Aspoň si myslím. Vraj sa z času na čas objaví nad dedinou svetlo. Zažiari, až z neho lietajú iskry, akoby ktosi kopol do nebeskej pahreby, a potom to svetlo padá dolu. A nakoniec pred tým, než by malo dopadnúť na zem, na chvíľku zastane vo vzduchu a len pomaly, pomaličky klesne do záhrady starej tetky, tej Katy, čo sa jej muž stratil vo vojne. A že každú takú noc sa stane niečo nedobré.“
„Čo nedobré?“ Milenu to očividne zaujalo.
„No, že nám prestali svine žrať. Tri dni nič nejedli, iba srali a srali a srali.“
„A ty si myslíš, že to len akurát kvôli vašim sviniam niekto zoslal zhora svetlo?“ pozrel na mňa ryšavý Jano tak, akoby vedel niečo viac, či aspoň tušil, že jestvujú záhadné spojenia medzi zemou a nebom, ktorých dôvod zatiaľ nedokážeme pochopiť.
„Inokedy, keď zasa tak svietilo, si strýko na ľade zlomil nohu.“
„Čuduješ sa? Veď je to pijan,“ odporoval mi teraz Kubo a zasa sa zaškeril, až odhalil horný rad sčernetých zubov.
„Ale aj sesternica porodila decko o mesiac skôr, ako čakala. Ani k lekárovi nestihla ísť, len bežali po pôrodnú babu a to tiež, keď v noci padalo svetlo do tetkinej záhrady.“
„A veď je zdravé, nie? Nemá dve hlavy ani blany medzi prstami. Myslím, že je to chlapec, ak si dobre pamätám. Možno z neho raz vyrastie taký fešák ako Kubo,“ zasmial sa Paľo a potiahol nosom. Skúšal siahnuť do vrecka, nájsť vreckovku, ale zakrátko to vzdal a potiahol ním ešte raz, teraz oveľa hlbšie. „Ale ak inak nedáš, ak je tvoj otec ozaj taký prísny, ako sa hovorí, tak ja ťa odprevadím domov.“
„Aj ja,“ zavrtel sa Kubo a hneď na to sa pridali Milena s ryšavým Janom, že teda pôjdeme spolu až pred náš dom a potom každý po svojom. A tak sme šli.
Sú veci medzi nebom a zemou, ktoré často vôbec nevidíme, skôr len tušíme, ale tak silne a naliehavo, že o ich jestvovaní nemáme akékoľvek pochybnosti. Nerozprávame o tom, pretože v takýchto rečiach majú navrch vždy tí, čo pochybujú, vysmievajú sa, alebo takí, čo sa vždy ohradia slovami pána farára, že všetko je jasné a o čom sa nehovorí na kázňach, sú len bezbožné bludy. No napriek tomu, ako sme teraz prechádzali Gánovcami, všetkých nás napåňalo akési očakávanie a nikto nepreriekol ani slova. Sneh vàzgal pod nohami, odkiaľsi z diaľky sa ozval klepot čohosi neznámeho, za rozžatými oknami domov sa ľudia rozprávali o blížiacich sa Vianociach, o vojne, čo už skončila, ale ešte bolela, o komunistoch, ako sa chytili moci, ale nás sa z toho nič netýkalo. Bolo by zvláštne vidieť do našich myslí, sledovať, čo v nich žije, hlási sa o pozornosť, prúdi myšlienkami tak skrytými a rôznorodými, že by to nikto nečakal. Neviem, netuším, čo to spôsobilo, ale od chvíle, keď sme sa pohli, cítila som zvláštne mravčenie v končekoch prstov, chvenie pier a divný nepokoj. Šli sme ako stádo, ktoré vedie neviditeľný pastier do svojho košiara. Áno, presne to mi v tejto chvíli napadlo a ako som sa pozrela na ostatných, bola som si istá, že to cítia rovnako. Nie, nič sa nestalo, čo by bolo možné dáko opísať, priblížiť, ale všetci sme hľadeli na oblohu. Ryšavý Jano mal ruky zopäté ako pri modlitbe, Milena akoby rozjímala a Paľo s Kubom, tí dvaja rivali, čo sa naťahovali celý večer, teraz kráčali vedľa seba tak tesne, až sa im dotýkali plecia. Ani jeden z nich si ma nevšímal. Zdalo sa mi, že ak by som nenápadne odišla, ani by to nezbadali. Ba možno, ak by som ich teraz zastavila a opýtala sa na ich mená, nevedeli by si spomenúť. Ja som ich však nezastavila. Zastavili sa sami, rovnako ako ja. Akoby ktosi kdesi nepočuteľným hlasom vydal povel, že tu je miesto, kde máme čakať. Ale na čo?
„Svetlo,“ zdvihol ryšavý Jano pokojne ruku a ukázal na zhluk hviezd, z ktorých jedna žiarila jasne, jasnejšie než iné a rástla, zväčšovala sa, až nakoniec ožiarila oblohu väčšmi než mesiac. Jej svetlo pulzovalo ako živé srdce, krútilo sa na mieste, naraz sa zmenšilo, opäť narástlo do obrovských rozmerov a odrazu nečujne vybuchlo, ako keď kopneš do pahreby. Miliónmi iskier posialo celú oblohu, pobledlo a potom zas zažiarilo, klesalo rýchlo, aby odrazu spomalilo, zastalo a pomaly, pomaličky kleslo do Katinej záhrady. Nebeský úkaz, aký by človeku nikdy len tak nenapadol, v nás čosi zmenil. Vymazal minulosť, budúcnosť, no i súdnosť a odrazu sme sa začali správať tak podivne, akoby sme to ani neboli my.
„Princezná, jasná princezná, prosím, odpusť mi, ak som ťa urazila,“ padla predo mnou Milena na kolená a potom začala cvakať zubami naprázdno, akoby obhrýzala neviditeľný kurací krk.
„Kubo, nože, skús nám ukázať, ako tancujú mravce!“ Paľo to prikázal tak prísne, až sa Kubo vyvalil na zem a ležal tam, tvrdiac, že mravce v zime netancujú, ale spia.
„Môžem ťa, ó sladký princ, prebudiť z mravčieho spánku bozkom?“ sklonila som sa nad Kuba, ani neviem, ozaj vôbec neviem, prečo mi napadlo našpúliť pery.
„Mám videnie!“ rozhodil rukami Paľo. „Ste požehnaní! Z vašej lásky sa zrodí krásna deva. Čo krásna, nádherná bude! Vlasy iskrivé, žiarivé a biele ako sneh a nádherné zuby, čierne ako uhoľ.“
„Aj vy ste videli to svetlo?“ jediný, kto akoby sa zatiaľ nezbláznil, bol ryšavý Jano. To však nikto nepostrehol, pretože ryšavý Jano pôsobil ako blázon stále. „Svetlo chce, aby som lietal,“ roztiahol ruky a podskočil, hľadiac na Milenu s otázkou: „Už letím?“
„My sme vládcovia sveta! Sme bojovníci dobra i zla dovedna, lebo dobro a zlo bez seba nejestvujú! Čo dobre jednému, plané je inému. Sme nositeľmi spravodlivosti a spásy, sme tí, čo otvoria slepcom oči, lebo slepí sú takí, ktorým sa dobra máli a zlom pohàdajú. Sme družina bojovníkov, čo dá každému vedieť, že nič nie je nemenné a vôbec, čo to tu trepem, poďme urobiť niečo, o čom bude hovoriť celá dedina!“ Paľo sa postavil medzi nás s vypätou hruďou a prorockým hlasom, ktorý nás zasiahol tak hlboko, až sa mu nikto neodvážil vzdorovať.
„Nemám rád krčmára! Nech banuje!“ ukončil svoj tanec-netanec mravcov Kubo, zdvihol sa zo zeme a ukázal nahor, na svah, kde stála krčma.
„Veru. Je to sviniar. Bohatne na nešťastí iných,“ pritakávala Milena. „Chlapi tam prichádzajú o rozum i o peniaze. Čo neprepijú, prehrajú v kartách. Čertove obrázky!“ dodala a prežehnala sa oboma rukami naraz.
Rozbehli sme sa. Studený vzduch mi napåňal pľúca, cítila som sa ako balón, čo sa presúva prúdením vzduchu, akoby sa mi nohy ani nedotýkali zeme. Aj ostatní bežali, v očiach im planuli podivné plamene, a tak sme zastali až pri krčme s pieckou, na ktorej krčmár v lete vypekal klobásky. Srdce mi hlasito tåklo až v sluchách a svet sa so mnou krútil. Chytila som sa piecky a vtedy sa mi žalúdok obrátil naruby. Všetko, čo som zjedla na obed, vyšľahlo prúdom do bieleho snehu.
„Tá piecka je nečistá! Po nociach na nej tancujú bosorky,“ spustil Kubo plamennú reč, čo znela ako obžaloba pred vynesením rozsudku.
„Bosorky? Ako bosorky? Veď tá pec je malá. Koľko bosoriek môže tancovať na jednej peci?“ iba ryšavý Jano mal pochybnosti. Riskoval. Stával sa pre nás obhajcom zavrhnutiahodného zla.
„Si sprostý! Bosorky sú od toho bosorky, že čarujú. Ja som ich videl asi tucet. Skrúcali sa a zvíjali a ujúkali a poletovali, a potom sa zmenšili. Tak sa tam pomestili všetky! Veď čo myslíte, prečo Zuza grcá?“
„No, ja by som vedela,“ Milena pokyvovala hlavou ako mudrc, čo pozná príčiny trápenia.
„Veď povedz,“ nabádal ju Paľo.
„Lebo jej prišlo zle,“ vypla hruď a naklonila sa jemne dopredu, akoby čakala, že ju za tento objav každý vyobjíma, ale ako vždy, nenašiel sa nikto.
Hoci mi bolo ťažko, nohy sa mi podlamovali a triasla ma zima, na odchod domov som nemyslela. „Všetko je inak. Nad nami, nad pieckou, ba i nad celými Gánovcami trónil temný mrak, ale svetlo ho rozbilo. Teraz vidíme, čo je tu zlé a treba to napraviť,“ ukázala som prstom na piecku ako na to prvé, čo treba zniesť zo sveta, aby sme ho urobili lepším.
„Tancovali valčík,“ zasa začal Kubo, akoby ma nepočúval, vrátil sa k svojim spomienkam na bosorky.
„Máš pravdu, Zuza! Ak si budú chcieť zatancovať znova, tak rovno nad krčmárovou hlavou,“ schytil Paľo pec a všetci sme mu pomáhali. Primrzla k zemi a ani nebola ľahká. No v tej chvíli sme sa cítili takí silní, že nás nič nemohlo odradiť. Priznávam, ani neviem, ako sme ju vyložili na strechu a tešili sme sa, že sa krčmár ráno prekvapí. Ako bude hromžiť, nadávať a prosíkať sa chlapom, aby mu s tým pomohli.
„Há, ale bude mať veľa pomocníkov! Lebo keď tu príde, keď uvidí pec, tak vojde do krčmy a bude lákať na pomoc za poldeci! Len tak sa tam nedostane,“ zhodil Paľo kabát na zem, nahol sa nad sneh a dal sa robiť guľu. Takú ako na snehuliaka. Stáli sme tam a tlieskali mu, akoby hral divadlo, i keď sme ešte nevedeli, čo vlastne chce. Keď bola guľa dosť veľká, chytil ju do rúk a horko ťažko preniesol ku dverám. Postavil ju rovno na prah. „Tak čo pozeráte? Do roboty! Krčmu mu zamurujeme!“
„Zasnehujeme!“ strhol si čiapku ryšavý Jano a začal robiť guľu i on. O chvíľku sme sa nad snehom zohýnali všetci a každý chcel prispieť k dielu.
Keď sme snehovými guľami vyplnili celý priestor dverí, ale i všetkých okien, Kubo dostal nápad: „A teraz do studne! Po vodu, nech mu to polejeme! Do rána všetko zamrzne na ľad, bude to musieť rozbíjať sekerou!“
Kuba veľmi rada nemám, ale ozaj vymyslel dobrú vec. Aspoň všetci sme o tom boli presvedčení, lebo nám vôbec neprekážalo, ako sa z plných vedier tu a tam niekomu vylialo na čižmy, topánky, nohavice či sukňu. Ba čo viac, keď sme vyšpliechali dosť vody na snehové gule, ešte sme poriadne pooblievali celú krčmu a potom aj schody, nech sa na nich poriadne šmýka. Nech krčmár spadne, nech sa dodrúzga a namiesto opíjania našich otcov hľadí na svet ako úbohá kalika odsúdená na pomoc.
„Zažiarilo svetlo! Preniklo do našich sàdc a duší! My sme tí osvietení!“ poskakovala cestou Milena a pritom sa tak čudesne hýbala, akoby sa jej mrazom celkom pokrivili nohy. Vyzerali ako malé kosáky, sotva sa na nich udržala. Paľo bol celý mokrý od vody, Kubo hľadel do okien okolitých domov a vyplazoval jazyk a ryšavý Jano hovoril čosi o tom, že stratil čiapku, možno ju zamuroval do ľadovej masy na krčme, ale že nevadí, lebo on je beztak nesmrteľný. Nech by v danej chvíli povedal či urobil hocikto čokoľvek, bolo by nám to normálne, prípadne smiešne. Veľmi smiešne.
„Zuza, vstávaj! Zuza, kedy si mala byť doma? A čo si to porobila!“ ktosi ma chytal za ramená, dvíhal ma z postele, lomcoval mnou a ja som len s ťažkosťami otvorila oči. Naozaj si presne nepamätám, ako som sa dostala domov. Len viem, že keď ma zasa išli všetci odprevadiť, ako sme prechádzali okolo domu starej Katy, popri jej záhrade, kam padlo to čudesné svetlo, naša podivná nálada ešte vzrástla. Pochytali sme sa za ruky a spoločne divoko tancovali, že sme bosorky a bosoráci. Že tanec nám dá schopnosti, o akých bežný človek nikdy nechyroval, veriac, že môžeme všetko, pretože budeme vládnuť nesmiernou čarodejnou silou.
„Okno je prečo otvorené? Dokorán! A ani si sa neprezliekla, pozri na seba!“ otec mnou stále triasol a ja som myslela, že sa so mnou točí celý svet. Bolelo ma. Všetko ma bolelo. Plecia, ktoré držal, hlava, krk, kåby, aj prsty na rukách, no snažila som sa posadiť. Rozkašľala som sa. Mala som pocit, že mi ide roztrhnúť pľúca. Z očí mi tiekli slzy, pre ktoré som spočiatku ani poriadne nevidela na topánky. Áno, mala som ich ešte obuté. A keď som si ich konečne chcela rozviazať, zistila som, že to tak ľahko nejde. Na šnúrkach boli ešte kúsky snehu a ľadu. Celú izbu pokrýval srieň. Ozaj som v noci otvorila okno dokorán? Prečo? A prečo som zaspala len tak na perine? Opäť som zakašľala. Do izby vstúpila mama a priložila mi ruku na čelo.
„Preboha, veď celá horí! Rýchlo nahrej vodu,“ otočila sa k otcovi a potom späť ku mne. Chvatne mi začala zobliekať šaty. Ja som tam sedela nevládne ako handrová bábika. Hlavou mi vírili podivné myšlienky. Áno, viem, čo sa včera stalo. Ale prečo sa to stalo? Čo nás dokázalo tak zmeniť? Veď sme nikdy takí nebývali. Čo to bolo za svetlo?
|
|
