Láska z trucu?
@ :: Poviedky ::
Feb 28 2018, 08:01 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
Jolana zdvihla hlavu práve keď oproti prichádzal jej bývalý učiteľ a mala čo robiť, aby udržala pery pevne zovreté a nohy na zemi. Sklonila pohľad a úctivo sa pozdravila. Zo školy vyšla len pred dvoma rokmi, no jej sa zdalo, akoby odvtedy prešli celé veky. No len čo jej bol za chrbtom, opäť sa jej ústa roztiahli do širokého úsmevu a nohy sa roztancovali po prašnej ceste. Srdce jej od radosti skákalo ako kozľa na zelenej tráve a mala čo robiť, aby od samej radosti nevykríkla, aká je šťastná, prešťastná. Z vrecka na spodnej sukni sa pri každom kroku šíril jemný šuchot schovaného listu a ten pocit ju hrial na tele a hladil na duši. Keby sa nehanbila, aj tu na ulici by vyvrátila sukne, vytiahla ho, aby sa znova presvedčila o vyznaní plnom nehy a lásky, čo sálali zo slov na bielom papieri. Neodvážila sa. Ulicami stále niekto prechádzal a o pár domov ju už netrpezlivo čakala kamarátka Zuza.
Chvíľu premýšľala, no potom sa rozhodla, že jej zatiaľ o tomto liste ani o medovníkovom srdiečku nepovie. Nemusí predsa všetko vedieť! A nakoniec, od začiatku cítila jej nesúhlas, že si dopisuje s niekým, koho ledva pozná a trčí na vojenčine. Akoby chlapec, čo si musí odkrútiť roky na vojenskom buzeráku, ani nebol chlapcom, nemal city a nemohol dvoriť dievčaťu. Ale Pali má citu viac než celá rota ostatných vojakov dohromady! A jej neprekáža, že sa nevidia každý deň, ani večerami sa spoločne neprechádzajú tak, ako si to zatiaľ iba predstavuje. Všetko si napíšu v listoch a napokon sa budú poznať možno aj lepšie ako iné páry. Tak si to aspoň myslela, hoc niekedy o tom musela presviedčať i samú seba.
Zuza už nervózne vyklepkávala čižmou pred bránou a hnevlivo po nej blysla pohľadom. „Kde si tak dlho?! Všetci už dávno šli. Už som myslela, že ani neprídeš.“
Jolana mykla plecom. Ešte jej aj dačo vyčíta, namiesto toho, aby sa tešila, že vôbec došla! Zuza má rada presnosť a ešte aj chlapcov po vojenčine. Len takí ju lákajú, takým sa zalieča. Napokon, ako všetky dievky na vydaj. Lebo toto všetkým po rozume chodí, len čo vyjdú zo školy. Aby sa čím skôr vydali. Aby neostali na ocot.
„Veď tu som. Načo sa ponáhľať?“ Jolana strčila ruku pod Zuzinu pazuchu.
Tej sa ústa ani na chvíľu nezavreli. Poohovárala všetky kamarátky, susedov, vyrozprávala, čo sa dozvedela od mamky i sesternice Erži, keď bola u nej na návšteve v Čani. Jolana sa pristihla, že premýšľa, či takto nehovorí aj o nej. A tá myšlienka jej nebola príjemná. Trochu banovala, že nemá za kamarátku niekoho iného. Niekoho, komu by sa mohla zveriť so svojimi najtajnejšími myšlienkami, čo by boli aké podivné. Ale Zuze?
„Pozri na Katu, ako sa nesie,“ vystrčila Zuza prst. „Vlani jej minulo už dvadsaťšesť! Že sa nehanbí ešte na tancovačku medzi mladých chodiť! Minule som započula, ako na ňu kričal jej otec: Keby si sa hoci aj za cigána vydala, len keby si mi na krku neostala!“
„Ako si to počula?“ zdalo sa mi, že vymýšľa.
„Cez okno. Ani ho nezatvoril, keď sa rozkričal,“ zaškerila sa Zuza. „Ten by určite nedbal, keby sa aj prespala, len aby ju konečne dostal z domu.“
Jolana si vytiahla ruku spod Zuzinej pazuchy. Zrazu ju celá pálila, akoby ju mala v žeravých kliešťach. Našťastie už boli pri kulturáku. Pozrela na mládencov, čo sa postavili okolo vchodu, chrbtami sa nedbanlivo opierali o sivastú, zabrýzganú stenu a s úsmevom, či milými i nemilými poznámkami vítali dievčatá.
Tak s týmito nebudem tancovať ani náhodou, zaumienila si v duchu Jolana. S nikým nebudem! Už mám svojho frajera! Svoju veľkú lásku. Zdvihla hrdo hlavu a vošla dnu, kde sa už miesili hlasy ako na trhovisku.
Prvého zazrela Ïulu. Stál v skupine najstarších chlapcov – chlapov po vojne. Všetci s rovným, smelým pohľadom a sebavedomým vystupovaním. Veď ako inak?! Kto je tu väčší pán ako oni? Na nich sa upierali oči slobodných dievčat i nádeje ich materí.
Jolana si už dávno všimla, ako sa na ňu Ïula vždy usmieva, keď ide do kostola. Aj keď ide z kostola. Aj v kostole. Vlastne všade, aj keď sa spolu často nevídajú. Minule si aj klobúk zložil, keď okolo prechádzala, a ešte sa jej uklonil ako dákej mestskej slečne. Chlapci, čo stáli okolo, si ju premeriavali a potom sa nahlas zasmiali. Najprv ju oblialo hanblivé teplo, no vzápätí sa nahnevala. Čo si o sebe myslia? Že keď má len šestnásť rokov, je iba na smiech? To by sa čudovali! Veď sa aj začudujú, keď ich bude jedného po druhom odmietať.
Miestnosť už bola plná, ba začali aj hrať. Vedela, že do prvého kola sa nikto veľmi nehrnie. Nikto nechce začínať. Až keď sa roztočí prvý pár, čo naberie odvahu, potom sa pridajú aj ďalší. Prebehla letmým pohľadom po sále i ľuďoch a myseľ jej opäť zablúdila k listu jej lásky. Taký by iste nevedel napísať nikto z týchto, pomyslela si. S Palim sa stretla síce len jediný raz, ale bez neho jej je clivo. Chudáčik, pomyslela si rozcítene. Sami si varia, sami si perú, obšívajú, pucujú čižmy, a ešte tá tvrdá vojenčina k tomu. Len aby sa mu nič zlé nestalo.
Zacítila štuchnutie od Zuzy a zdvihla hlavu. Stál pred ňou Ïula a žiadal o tanec. „Slečna, smiem prosiť?“
Odula pery. Stále si z nej robí žarty! Prečo nepožiada jednoducho: Jolana, poď na jeden!
Pokrútila hlavou, vyrovnala plecia a ostala stáť s očami zamierenými kamsi ponad jeho hlavu. Ešte zahliadla, že sa mu čelo zhúžvalo ako do harmoniky. Hneval sa. Iste ho ešte ani jedna neodmietla. Veď nech si zvyká. Nebude klopiť pred ním oči, ako zvyknú iné dievčatá. Ani sa pred ním vykrúcať a vrtieť bokmi.
„Ja pôjdem,“ vyskočila zrazu Zuza a chytila Ïulu za ruku. Vzdorne blysla Jolane do očí, akoby jej vravela: Ja nebudem taká hlúpa, aby som pohrdla našim chlapcom po vojne!
Jolana sa na to nevydržala dlho pozerať. Nemohla. Odohrali tri piesne a dusila sa. Ani nevedela, či ešte znesie Zuzu vedľa seba. Veď počkaj, vydám sa prvá a už viac nebudem potrebovať žiadnu kamarátku! Toto jej urobiť. Darmo, že nechcela ísť tancovať, natískať sa nemusela! Toto si kamarátky nerobia!
Ako sa na Ïulu lepí! Ako mucha na lekvár. Mrcha! Mykla plecom a rýchlo vykročila, aby už bola vonku.
„Veď ma počkaj,“ započula od chrbta. Prv, než si uvedomila, čí je to hlas, zvrtla sa na päte. Nečakala, že sa ocitne tvárou v tvár Ïulovi. Zastal tesne pred ňou a chytil jej ruky. Už sa nadýchla, že mu z plných pľúc povie, čo si ňom myslí, keď ju predbehol. „Ideš domov?“
Takú otázku nečakala, hlavne nie týmto zmierlivým tónom. Mlčky prikývla.
„Môžem ťa odprevadiť?“ opýtal sa.
Pozrela mu do tváre. Bola vážna. Na okamih zaváhala.
„Nie! Otec nedovolil.“
O pár dní sa Ïula zjavil na priedomí, pozrel na Jolanu, potom na jej mamku a vraj, či nepotrebujú klince. Mamka naňho začudovane vyvalila oči, pokrčila plecami. Ïula vytiahol za hrsť klincov z vrecka, vyložil ich rovno na lavicu pred domom a odišiel. Na druhý deň došiel znova a neskôr zase. Zvykol si k nim chodiť každú chvíľu, ako miništranti farárovi na omšové, až ho raz otec postrčil do kuchyne, usadil za stôl a rovno sa ho opýtal, čo od nich chce. Že ak jeho dcéru, nech je chlap a nech to povie a neobsmàda ako mucha okolo piva.
Jolana nakukovala z dvora cez otvorené dvere dovnútra. Ïula sa ošíval, prekladal klobúk z jednej ruky do druhej, no nie a nie čosi povedať. Otec vstal, pohol sa k dverám a zabuchol ich dievčaťu pred nosom. Prikrčila sa pod oknom a natiahla uši. Hovorili veľmi potichu, nič nerozumela. No keď sa otvorili dvere a vyšiel Ïula, vyzeral nadmieru spokojný. Usmial sa, šibalsky na ňu žmurkol, nadvihol klobúk a zvrtol sa na odchod. Keď privrel za sebou bránku, začal si popiskovať.
Bola zvedavá ako nikdy. No otec nechcel prezradiť, o čom sa rozprávali. Vraj sa včas dozvie. Ale Jolana vedela, že už premýšľa o dlhých lánoch a množstve statku, čo sa pasie na pastvinách Ïulových rodičov. Zachmúrila sa. Snáď by ju otec nevydal proti jej vôli, pre role a statok?! Či áno?
Celý týždeň Zuzu nevidela. Už sa ani nehnevala. Cítila sa bez nej osamelo. Od detstva boli vždy spolu. Pri ostatnom stretnutí jej povedala všetko. Aj o Palim, aj o tom medovníkovom srdiečku a vojenčine, čo sa každým dňom kráti, a že potom sa už od seba nepohnú. Keď sa k nej konečne znovu postavila v nedeľu na omši, potešila sa. Teraz, keď vie o jej láske, bude hádam milšia. Lebo občas je hnusná, protivná, ale aj tak je to jej kamarátka. Aj tú tancovačku jej už odpustila. Veď ľudia si majú odpúšťať. Aj farár im o tom stále káže. Tak jej to odpustí.
¼ahšie sa povie, ako urobí. Len čo znova vyšli z kostola, Zuza do nej začala hustiť, tentoraz ohovárala ľudí z Čane. Pokúšala sa ju počúvať, no chvíľami jej unikal zmysel rozhovoru. V tesnej blízkosti za nimi započula mládencov, Ïulu medzi nimi. A myšlienky sa rozbehli. Vari ju prenasleduje? O čom sa s jej otcom rozprávali? Na čom sa dohodli?
„Vieš, tá moja sesternica Erža, u ktorej som bola, je podobná, ako ty. Iba sníva. Dokonca vypisuje nejakému vojačikovi, vraj veľká láska. Aj medovníky jej posiela, aj fotku priložil.“
Kebyže aspoň tichšie hovorila, pomyslela si Jolana. Všetci naokolo to počujú! Najradšej by do nej zaborila nechty, aby zmåkla. Ale Zuza mlela ďalej.
„A tuším sa tiež volá Pali a je tak isto ako tvoj zo Skároša. Počuj, Jolana, a nebude to ten istý? A vypisuje vám obom?“ Zuza si Jolanu premerala od hlavy po päty a priam si vychutnávala, ako sa zatvári.
Jolana zastala. Keď jej došlo, o čom Zuza hovorí, uvedomila si, že má pravdu. Ona, zaľúbená, odmieta iných a on zatiaľ vypisuje bohvie koľkým iným. V hlave jej zašumelo a v duši zabolelo.
„Ïula,“ obzrela sa Zuza a sladkasto usmiala. „Ani som netušila, že ideš za nami. Tiež si bol v kostole? Ani som ťa nevidela. Kde si stál? Iste vzadu s chlapcami, ako inak. Pekné od teba, že nás odprevádzaš. Hoci kamaráti už šli.“
„Zuza,“ povedal Ïula hlasnejšie. „Nevšimla si si, že ti je kamarátka dajaká bledá?“
„Ale veď ona je vždy ako cmar. Slnko sa jej bojí,“ zasmiala sa Zuza.
Jolana to už nemohla počúvať. „Musím sa ponáhľať,“ vyhàkla a rozbehla sa. Len byť čím skôr doma, schovať sa niekam do kúta a vyplakať sa zo všetkého, čo sa v nej nazbieralo.
Dobehol ju pri bránke. „Jolana, veď počkaj. Stále ťa len naháňam.“
Pozrela naň vlhkými očami. „Chceš sa mi opäť vysmievať?“
„Ja? Ale veď ja sa ti nikdy,“ začudoval sa. „Prečo si také myslíš?“
„Ale nič, nechaj tak,“ zahovorila Jolana, vtiahla sa do bránky, no potom sa ešte obzrela a hlesla: „Choď za Zuzou! Už ťa čaká.“
„Zuza ma nezaujíma. O teba stojím. Ale to si si musela už dávno všimnúť,“ Ïula ani nesklopil oči, povedal to iba tak, ako keby oznamoval, že ide do obchodu. Žiadne vyznanie, žiaden náznak nehy.
Otočila sa na päte. Spakruky si utrela slzy. Krivo sa usmiala. „Nevšimla,“ cekla a zmizla v dome.
Jolana čakala na príval såz. Neprichádzal. Smútok nahrádzal pocit otupenosti. Myšlienky sa jej pomaly obtáčali okolo Ïulu. Až teraz jej prišlo na um, že je to pekný chlap, tmavovlasý, hnedooký a urastený. A veď ani ona nie je na zahodenie, premýšľala. Vytiahla si zrkadlo z police a zadumane sa v ňom obzerala. Hľadela na svoju súmernú tvár s modrými očami a svetlými vlasmi spletenými do hrubého vrkoča. Vzdychla si. Keby tak mala väčšie zrkadlo, také, že by sa videla celá, ako ju vidia iní. Veď je pekná, možno krajšia ako Zuza. Chlapci po nej vždy popiskujú. Dobre aj počuje, čo v takú chvíľu hovoria. Aj keď sa tvári, že si ich nevšíma.
Zrkadlo odložila. Opäť sa zachmúrila. Prečo jej to ten Pali urobil? Koľké listy si vymenili za ten rok a v nich samé nežné slová, vypísali si do nich duše. Určite sa jeden druhému zverili aj s tým, čo iným nepovedali. A on takto?
Myseľ sa zachvela tàňom poznania. Veď to len ona bola úprimná! To ona si vylievala srdce, zatiaľ čo Pali len opisoval udalosti, aké sa v kasárňach stávajú a s ktorými sa potom celé roky bude chvastať pred kamarátmi. Nič o čom by nemohol vedieť každý, hocikto. To len ona si obnažovala dušu. A on? Možno sa zabával. Na nej. Na mladom naivnom dievčati. Určite!
Vyskočila zo stoličky, nahromadený hnev chcel von. „Keď je taký podlý, tak nech, veď ona mu ukáže! A na truc! S ňou sa nikto zahrávať nebude!“
Ani nie o pol roka boli Jolana a Ïula zasnúbení. Vychutnávala si rozruch, ktorý spôsobili. Mládenci prestali vypiskovať, dievčatám zahorelo závistlivo v očiach a ženy jej prebodávali brucho ostrým skúmavým pohľadom. V taký čas sa Jolana vystrela, prihladila sukňu, aby všetci dobre videli, že je plochá a že svadba bude, lebo chcú a nie preto, že musia.
„Nemôžeš sa vydať!“ zasyčala na ňu Zuza nenávistne. Ani neskrývala hnev.
„Prečo? Lebo si Ïulu chcela ty?“
„Pretože ti to úrady nedovolia, máš len šestnásť!“
„Otec mi už vybavil papiere u lekára, že som ťarchavá. S tým pôjdem do mesta. Mama so sestrou odcestovali do Prahy. Kúpia mi látku na šaty, brokátovú, bielu alebo smotanovú. Celá bude vyšitá kvetmi,“ zasnívala sa Jolana.
„Máš sa na čo tešiť, z veľkého domu pôjdeš do chalupy so slamenou strechou,“ cekla Zuza.
„Nie sú chudobní. Skupovali polia, preto ten menší dom,“ namietla Jolana.
„Budeš drieť ako mula!“
„Len závidíš, že teba Ïula nepopýtal. Že sa nevydáš prvá.“
Zuza sa začervenala a viac nepovedala ani slova. Ešte ju posledný raz šľahla pohľadom, v ktorom sa miesili závisť s nenávisťou, potom sa zvrtla a odbehla preč.
Jolana vedela, že práve stratila kamarátku. Zabolelo ju to. Nemyslela si, že to bude takéto. Už nie je dieťa. Zanedlho bude dospelá. Vzdychla si. Začínala tušiť, že byť dospelou nie je až taká zábava, ako si to kedysi predstavovala.
A veru ani nebola. Papier od lekára nestačil. Čakala ju doposiaľ najťažšia skúška života. Komisia. Členov komisie musí presvedčiť, že sa ona, nedospelá, musí vydať. Nie o dva roky, ale čo najskôr. A musí tam ísť sama. Bez otca, či mamy. Ako má pred cudzími vysvetľovať, že sa musí vydávať? Keď ledva začala žiť a o mnohých veciach ani len netuší? Rodičia jej musia všeličo z manželského života objasniť. Ale ani jeden sa na to nezmohol. Ako majú vlastnému dieťaťu vysvetľovať také chúlostivé veci, keď sa hanbia aj sami pred sebou?! Veď to nie je s kostolným poriadkom, rozprávať sa o tom s vlastným deckom. Napokon svokor priviedol svojho priateľa, ktorý Jolane vyložil všetko, o čom sa hanbila aj rozmýšľať.
Zarazene počúvala, oblievala ju červeň, teplo, obchádzalo ju zvláštne chvenie a mravčenie. Chcela si zapchať uši a nepočuť nič, vzápätí chcela vedieť viac a všetko. No keď stíchol, zrazu sa jej všetky tie záhadné a zahmlievané kúsky poskladali do jasného obrazu. V noci ju mátali divoké sny, nedali vydýchnuť, rozboľaveli prsia a vnútro zalialo vzrušením a sálajúcim teplom. Už sa nemohla dočkať svadby. A hlavne toho, čo príde potom.
Nezažila horšie ráno, ako keď predstúpila pred komisiu. Vstúpila do úradnej miestnosti. Takej nevyvetranej, čo páchla zatuchlinou a cigaretovým dymom. Zastala pred štyrmi pármi očí, čo si ju premeriavali ako pobehlicu. Obklopili ju rozpaky a zmätok. Na toto nebola pripravená. Na ponižujúci výsluch sa nikto nemôže dostatočne pripraviť. Toto nezvládne.
Na to nemôžem odpovedať - pomyslela si stiesnene, keď padli prvé otázky. Boli zraňujúce, odporné, necitlivé. Mala chuť vzdať to a zutekať. Kam sa pechorí? Veď vydať sa môže aj neskôr. Slová bodali, zraňovali, udierali. Dusno hustlo, zápach sa stával neznesiteľným. Mnohému ani nerozumela, nevnímala slová, v hlave jej šumelo a zrazu jej všetko pred očami splynulo v jednu obrovskú machuľu a ona sa v mdlobách zviezla na zem.
Našla sa sedieť v mäkkom kresle. Okno otvorené a v ňom sa trepotala tenká sivastá záclona. Po kyslých prísnych tvárach už ani páru, namiesto nich sa na ňu usmiala sekretárka a podávala jej papier s čerstvým, ledva zaschnutým odtlačkom pečiatky. Pľúca sa vďačne naplnili čistým vzduchom, hlava sa prečistila. Pozrela na papier. Usmiala sa. Mala povolenie. Mohla sa vydávať!
Nebolo krajšej nevesty. Každý sa s úľubou pokochal na jej štíhlom tele ovinutom v lesklom bielom brokáte vyšitom ružami i husto nazbieranom závoji, nastoknutom na striebornej korunke, čo trónila na svetlých kaderách upravených do skvostného účesu. Modré oči jej žiarili. Už nepotrebovala zrkadlo. Stačilo, ako na ňu hľadel Ïula a vedela, že je krásna. Keď si pomyslela, že stačilo tak málo a táto svadba nemusela byť...
Vychádzali z kostola. Obaja otcovia sa spokojne usmievali: deti sú na poriadku, majetky spojené. Dojaté mamky si utierali oči. Medzi svadobčanmi kolovali fľaše s pálenkou i koláče. Hostia sa predháňali v gratuláciách a chválach na krásu nevesty a ženícha.
Napokon k nej podišla aj Zuza.
„Je tu Pali, tvoj vojak. Vraj ti zabije muža, alebo sa sám zmorduje od žiaľu, že si naňho nepočkala,“ zaškerila sa namiesto gratulácie.
„Kristepane!“ zaševelila Jolana. Zbelela a v obavách pozrela na manžela. Nezačína sa to dobre, pomyslela si. Pomedzi spev a vravu k nim doliehal mužský krik.
„Zabijem! Jolanka moja, prečo si mi to urobila?! Prečo si na mňa nepočkala?! Jolana, ja ťa rád!“
Jolana stàpla. Čo teraz? V zmätku zachytila Zuzine oči. „Tak ti treba!“ hovorili. „Čo si si upiekla, to si zjedz!“
Ïula jej pustil ruku. A odišiel. Premkol ju ľadový chlad. Hnevá sa, určite sa na mňa hnevá a neskôr... Och bože môj! Zaúpela strachom.
Keď po chvíli Ïulu našla, bol v znamenitej nálade. Oblápal Paliho, nalieval ho pálenkou a obaja statočne nahlas a bujaro ospevovali nevestinu krásu, múdrosť, šikovnosť, láskavosť a dobroprajnosť. Po kriku a zlosti ani chýru.
Pozrela do Ïulových očí a srdce jej poskočilo radosťou. Čítala v nich ako v dobrej knihe, a boli to slová plné lásky.
Jolana sa rozžiarila nesmiernou radosťou. Láska z trucu? Nie. Už len láska. Čistá láska.
|
|
