Bosorácka láska
@ :: Poviedky ::
Jul 30 2018, 07:38 (UTC+0) | 
|
Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: údajne štyridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
„Ticho, ticho, ticho, pssst...“ priložila si Ilonka ukazováčik na pery a musím priznať, že bola prekrásna. Stále som ležal vedľa nej opojený čarom slasti, ktorá ma robila tak neskutočne šťastným. V takej chvíli, ak by tadiaľ prebehla hoc aj črieda jeleňov, ja by som si to ani nevšimol. A to som pritom jeleňa na pôjde ešte nikdy nevidel!
„Čo je?“ šepol som ticho, pretože Ilonka si už začala zapínať košieľku a hľadela vystrašene ku vchodu.
„Niekto je dolu,“ šepla a ukázala rukou k rebríku, čo viedol z pôjdu na dvor. Tu, pod strechou opusteného domu po mojom pradedovi, sme sa stretávali najčastejšie.
„Možno len zatúlaný pes,“ ticho som sa usmial, oblapil ju okolo ramien, a vtisol jej bozk na jej dlhý biely krk. Nevzdychla, ako som čakal, ba dokonca ma jemne odtlačila a tak smiešne mi pohrozila svojou malou pästičkou.
„Niekto tam je!“ ukázala znova nadol.
„Kto by tam jedol?“ skúšal som ešte raz všetko obrátiť na žart. No potom, aby bola pokojnejšia, som šiel štvornožky po slame až k otvoru a opatrne nazrel von. Skutočne. Niekto tam jedol. Akýsi malý chlapec s vreckami plnými jabåk sa o ne delil s dvoma kamarátkami a cítil sa ako neskutočný frajer. Ani neviem, čo mi napadlo, len som zahúkal ako sova a vystrašené deti prebehli opusteným dvorom, skákajúc cez vyvrátený plot z drevených tyčiek. Chudák chlapček, pomyslel som si. Chcel okúzliť odvahou, ako šikovne nakradol ovocie pre svoje detské lásky, ale teraz bežal najrýchlejšie, nechajúc obe dievčatá ďaleko za sebou. Pre ne už hrdinom nebude.
„To len deti. Už sú preč,“ žmurkol som na Ilonku a povalil ju nazad do sena, pokúšajúc sa jej dostať pod košieľku. Veď už si obliekla aj sukňu a mne sa ešte vôbec, ale vôbec nechcelo ísť domov. Ak je hladná, môžeme pojesť jablká, čo sa tým malým lapajom rozsypali na úteku.
„Asi čakám decko,“ riekla naraz nečakane, sucho, úsečne, no znelo to ako úder Perúnovým kladivom rovno medzi oči. Pôjd v prázdnom dome – náš tajný úkryt lásky voňajúci senom, nežná Ilonka - bezbrehá oddanosť šťavnatej rozkoše, nekonečné milovanie – sladký nektár života: tak to všetko mi naraz zhorklo, odrazu som pocítil akési zvláštne chvenie v bruchu, slabosť v kolenách a prázdno v hlave, túžiac, aby som bol zasa doma, pri mame, pri otcovi, pri bratoch, v bezpečí.
„Vezmeš si ma?“ Perúnove kladivo z jej úst ma treslo druhý krát a trafilo presne.
Na jazyk sa mi tlačili Jančove slová, čo nedávno spitý bľabotal v krčme: „Pár chvíľ rozkoše a posratý celý život.“ Lenže radšej som mlčal, odvrátil hlavu, ale potom som sa na Ilonku pozrel znova. Do jej zelených očí, ktorými hľadela tak placho, neisto, veriac mi, že sa zachovám ako čestný chlap. Keď som neodpovedal a rozmýšľal, pery sa jej začali triasť, ba chvela sa celá, akoby nemohla uveriť, že váham.
„Prečo si myslíš, že čakáš decko? Už si grcala?“ spýtal som sa hlúpo.
Prikývla.
„A čo ste varili?“ chytal som sa nádeje.
„No… nezdá sa ti čudné, že sa tu stretávame skoro každý deň už dva mesiace a nikdy som ti nepovedala, že teraz nemôžem?“
„Teda, vieš...“ mykol som plecom. Cítil som, ako mi čelom stekajú kropaje potu. Ilonka ticho vstala a obliekala sa ďalej. Naraz uprostred zapínania lajbliku s tým prestala a rozplakala sa. Nedalo sa inak. Vzal som ju do náruče, poriadne si ju privinul, cítiac jej rozhorúčené telo a pošepkal jej do ucha: „Budeš mi ženou? Ak hej, tak dobre. Zoberiem si ťa. Rodičia privolia. Moji isto. A tvoji?“
Neodpovedala. Pritisla mi pery na ústa a zaborila prsty do mojich vlasov, akoby sa ma nemohla nabažiť. Nikdy som ju nevidel takú šťastnú.
Mama bude rada. A otec? Možno mi strelí dva – tri po hlave, otvorí bibliu a prinúti ma čítať všetko to, kde sa píše o hriechu, ale nakoniec uzná, že ak by som si Ilonku nevzal, bolo by to ešte horšie. Možno je i šťastím, že nie sme bohatí statkári, ba že ani Ilonkini rodičia nie sú, lebo také rodiny si vyberajú ženíchov a nevesty podľa toho, ako sa spoja polia. Ale čo tie naše malé fľaky rolí na Žemičkách. Za tie by mi žiadnu bohatú nevestu nenašli. A keď sa už ženiť, tak istou s tou, ktorú ľúbim. A ja ju vlastne aj ľúbim. Nikdy som nad tým až tak nepremýšľal, avšak teraz, keď som si predstavil, že opravíme pradedov dom, že budeme mať vlastnú posteľ, periny a dokonca, že budem mať syna, začal som sa na to i trochu tešiť. A čo ak to bude dcéra? Tú potom musím strážiť ako oko v hlave, nech sa na ňu žiaden chudák nedriape! Presne takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou, keď som sa s Ilonkou rozlúčil, ale domov som ešte nešiel. Predsa len, ak to chcem povedať rodičom, treba si všetko premyslieť. Tak som sa túlal celé hodiny a zašiel som až skoro po Šemšu a vrátil sa nazad, zatiaľ čo slnko dávno zapadlo za obzor. Doma už isto všetci spia, ba i v celej Malej Ide. Rodičom to teda poviem zajtra hneď zrána, keď každý musí ísť za robotou a nebude čas na dlhé výčitky. Tak som sa konečne rozhodol, blížiac sa ku kostolu, ktorého mohutná čierna silueta sa nedala prehliadnuť. Náhle som spomalil, neveriac vlastným očiam. Tam, za tmy na krížnych cestách vedúcich do Košíc, Šemše, Šace a Bukovca, postávalo pár žien. Mohlo ich byť päť alebo šesť a čo bolo ešte čudnejšie, všetky vyobliekané v bielom ako nevesty. Žeby prízrak? Tajomné zjavenie z oného sveta? Varovanie pred čímsi neznámym? Či bosorky? Staré baby tak hovoria, vraj sa strigy stretávajú práve na tomto mieste, ale i zopár furmanov rozprávalo, že ich zahliadli, keď sa za nocí vracali domov. Asi by som sa mal preľaknúť a utekať kade ľahšie. Ale mohlo ma vari po Ilonkinej správe niečo prekvapiť ešte viac? Nie. Nech to znie akokoľvek čudne, strach sa mi vyhol a skôr som bol zvedavý. Kdekto hovorí, že ak bosorky v noci chytia chlapa, tancujú s ním, kým nevypustí dušu, alebo nezakikiríka kohút. Ešteže ho viem napodobniť! Dostal som streštený nápad a rozkikiríkal som sa na plné hrdlo. Šlo mi to výborne. Čuduj sa svete, výsledok sa dostavil. Ženičky v bielom hľadeli ku mne, ale nezbadali ma, akoby nado mnou držali anjeli ochranný plášť neviditeľnosti. Zakikiríkal som ešte raz a tie chudery sa rozpàchli na všetky strany. Keď to poviem Jančimu v krčme, ani mi neuverí. Tak som hrdo a so vztýčenou hlavou prešiel stredom cesty, no potom som sa zhrbil, zneistel a s malou dušičkou som otvoril dvere do nášho domu opatrne, nech nevàzgajú. Aby som nikoho nezobudil. Aby na mne rodičia niečo nevideli. Aby som nemusel nič vysvetľovať. Chcem mať pokoj ešte aspoň pár hodín. Ak by som mal o ne prísť, to by som radšej ostal tancovať s tými bosorkami...
Prešlo niekoľko týždňov. Moji i Ilonkini rodičia žiarili šťastím, darmo som sa obával, nik z nich nebol proti svadbe. Poučenie u farára i ohlášky v kostole sme už mali za sebou a blížil sa náš veľký deň. Niečo sa však zmenilo. I keď som o svojom podivnom videní na krížnych cestách veľa nerozprával, pred Jančom a Ilonkou som mlčať nemohol. Jančo na to nepovedal nič, lebo sme sa v krčme opili tak, až mu bolo zle, zvracal a potom sa rehotal ako divá sviňa, keď som sa opýtal, či náhodou nečaká decko aj on. Na druhý deň mi však vravel, a to sa tváril celkom vážne, že som mal obrovské šťastie, lebo jeho prapradeda vraj bosorky do tanca vzali a v tú noc osivel a do konca života koktal. I tak bol rád, že to aspoň prežil. A ešte vážnejšie to vzala Ilonka. Napomínala ma, nech o tom nikde nerozprávam, lebo keď sa hovorí o bosorkách, ony to počujú a potom prichádzajú škodiť. Tiež vravela o dajakej babe z Nováčan, čo vraj šliapla do porobeniska. Vyzeralo to ako vyliata fazuľa, ale potom jej na tele vyrašili vredy, hnusné, smradľavé, hnisavé, každý z nich vyzeral ako taká fazuľka. A keď sme na druhý deň našli pred Ilonkiným domom vyliatu šošovicu, bežala do kostola po svätenú vodu, aby ju pokropila a tak prelomila zlo a až do večera sa potom len modlila. Darmo som ju čakal na pradedovom pôjde, bol som tam sám. Alebo žeby nie? Zdalo sa mi, že odkiaľsi z hlbokej tmy ku mne doliehajú čudesné hlasy. Najskôr som si myslel, že mi azda začalo harašiť. Lenže potom sa ozval šepot, ktorému som sprvu nerozumel, no naraz som začul svoje meno, tlmený smiech a zo spleti ďalších nezrozumiteľných slov bolo jasné iba jedno jediné: krava. Vari niekto nadáva Ilonke?
„Choď do riti!“ zakričal som do prázdna a hodil do tmy kamienok, ktorý som našiel v sene. Lenže odtiaľ sa kamienok vrátil, šmarený veľkou silou a trafil ma rovno do hrude. Hneď som odtiaľ zmizol ako gáfor, vystrašený bežal domov, až mi srdce bilo v sluchoch a po celú cestu sa mi zdalo, že ma prenasleduje akýsi letiaci tieň. Isto, to, čomu sa počas dňa smejeme, nás za tmy neraz napåňa strachom. Tak som si to hovoril na druhý deň ráno, ale už som sa na svet díval inak. Rozhodol som sa, že o tomto zážitku radšej nepoviem nikomu. Čo by to pomohlo?
„Aha, pozri! Toto budú naše periny a vankúše,“ rozkošne štebotala Ilonka v dome jej rodičov, vedúc ma k veľkej truhlici, kde ich mala pekne naukladané. Deň pred svadbou je plný zhonu, povinností, ale rád som si našiel trochu času, aby sa pochválila.
„Aha, aké sú bachraté. Vieš, koľko husí som musela ošklbať? Každú jednu chytiť, zovrieť v náručí a medzi kolenami a potom trhať pierko po pierku, z krku, hrude, chrbta, až bola skoro celá holá a mala operené len krídla. A potom tie hodiny párania. Po večeroch z každučkého pierka oddeliť kostrnku, aby periny nepichali. Ale mám všetko, čo má mať dobrá nevesta. Dve periny, štyri vankúše a desať plachiet, ktoré som sama utkala. No a teraz, ako býva zvykom, ich pred svadbou prevesím cez plot, aby nasiakli slnkom.
„Pomôžem ti?“ objal som ju zozadu okolo drieku a privoňal k jej vlasom. Dnes ešte môžem. Od zajtra už bude nosiť čepiec alebo šatku, ako všetky vydaté ženy.
„Nie, nie, nie,“ zasmiala sa. „Periny tam musím dať sama. Taký je zvyk, vieš?“ usmiala sa a ja som ju pustil, odchádzajúc pomáhať do kuchyne. Ona zatiaľ vynášala svoju výbavu a to na niekoľko krát, a keď sa vrátila, chytila mi ruku, ťahajúc ma do izby.
„Poď pozrieme oknom, či si to ľudia prezerajú,“ úsmev jej z tváre nezmizol a tá radosť bola nákazlivá.
„Anča! Čo tam robí?“ videli sme dievčinu, ktorú Ilonka nemohla vystáť. Vlastne teraz už ani ja, lebo tie chvíle, keď Anča bola mojou frajerkou, vtedy nie Ančou, ale Aničkou, a chodievala za mnou na pradedov pôjd ona, tak tie chvíle patrili už len minulosti, ktorá skončila neslávne. Aj Anča ma tlačila do svadby, avšak decko nečakala. Navyše nebola ani taká pekná, len prítulná a žeravo vášnivá, a to bolo to jediné, čo mi na nej vyhovovalo. Keď som ju potom nechal, urazila sa a asi zišla z rozumu, lebo sa rozhodla pomstiť sa mi tým najodpornejším spôsobom. Zamazala nám hovnom dvere na dome, ba aj kľučku a tú vtedy chytil môj otec. V živote som ho nepočul tak vrieskať. Nenechal som to len tak a všetko som jej vrátil, ba nepomazal som im len dvere, ale aj okná. Otec v dedine všetko vytáral, Ančina rodina mlčala. I tak sa po Malej Ide začalo hovoriť, že tu niekto bosoruje a tieto slová akoby ešte potvrdila skutočnosť, keď nám do týždňa zdochla krava.
Krava! Veď to bolo to slovo, čo sa ozývalo z tmy!
„Prečo tie periny chytá? Však má len kukať!“ mračila sa Ilonka.
„Kukuk, kukuk, kukuk,“ otvoril som okno a vystrčil z neho hlavu ako vtáčik na kukučkových hodinách. Kukal som aspoň ja.
„Nemyslela som to tak,“ zdrapla ma Ilonka za golier, ale to sme už videli Anču, ako uteká, akoby sme ju prichytili pri dákom zločine. Dúfam, že nebude všetko od hovna!
„Poď rýchlo, pozrieme, čo urobila,“ súrila ma Ilonka a tak sme šli. Pomaly, postupne prehmatávala perinu za perinou, vankúš za vankúšom, až odrazu ju voľačo pichlo do prsta. Hľadela na vztýčený ukazováčik, z ktorého sa tlačila na svet kvapka krvi.
„Berme to dnu!“ vravela a už jej bolo jedno, že ženích sa pred svadbou nemá perín čo dotýkať. Tak v čase, keď bolo najviac práce, zdåhavo prehľadávala každý kúsok látky, až nakoniec z jedného vankúša vytlačila sedem ihiel.
„Svätenú vodu, rýchlo svätenú vodu!“ ukázala na fľašu položenú na skrini a potom urobila, čo bolo potrebné.
Svadba bola, no... ako svadba. Možno by som si to vcelku aj užil, ale včerajšia večerná rozlúčka s kamarátmi v krčme nedopadla dobre. V ústach som mal sucho. V hlave mi dunelo a každý hlasnejší zvuk ma vyslovene bolel. Viete si predstaviť to utrpenie, keď svadobčania veselo spievali a mne z toho išla prasknúť hlava? A ten tanec! Každé dupnutie čižmou na zem rozochvievalo môj žalúdok, div sa nezdvihol až do krku. Veľa som sa neusmieval, ale vo svadobný deň sú ľudia takí, že všetkému pripisujú len tie najlepšie vlastnosti. Takže medzi sebou hovorili, vraj som vážny preto, lebo si uvedomujem, aká je rodina dôležitá a neusmievam sa ako dáky roztatárený pajác. A v noci, po rejdovom tanci i čepení, keď už hostia pomaly odchádzali domov, som odviedol Ilonku na našu manželskú posteľ. Zatiaľ u jej rodičov, dom po pradedovi ešte musíme dať do poriadku. No keď sme si ľahli, keď sa pritúlila a ja som na svojom pocítil jej horúco telo, hlava sa mi krútila a vedel som, že ak sa nepostavím, periny teraz pošpiním ja.
„Je ti zle?“ spýtala sa chápavo.
Prikývol som.
„Potrebuješ to vychodiť. Pôjdeme sa ešte prejsť?“ snažila sa mi pomôcť.
„Idem sám. Nechcem, aby si ma videla, ak sa mi žalúdok vyvráti futrom naruby.“
„Dobre. Počkám,“ súhlasila a ja som si pomyslel, že mám ozaj dobrú ženu. Len či to tak bude aj o desať rokov, vrátili sa mi v spomienkach skúsenosti starších, ale o to som teraz nedbal. Dôležité bolo postaviť sa a ísť, kráčať, neležať.
Vyšiel som na dvor. Pár ľudí tam ešte postávalo, ale nechcel som, aby ma videli. Kam sa vybrať? Len tak ulicami? Čo si pomyslia tí, ktorých stretnem? Že ma vo svadobnú noc vyhodila žena? Nie, takú hanbu Ilonke neurobím. Rozhodol som sa, že radšej sa skryjem v maštali, tam budem chodiť hoc do kruhu, kým ma to prejde.
Ostrý pach hnoja má predsa len čosi do seba. Aspoň tak sa mi zdalo, keď mi udrel do nosa, žalúdok sa stiahol a ja som si konečne uľavil. Utierajúc ústa som hľadel do tmy, ale bolo mi jasné, že dobre mi ešte nie je. Inak by som asi nevidel to, čo nemohlo byť skutočné. Alebo áno? V maštali, rovno pri kravke, čo Ilonka dostala venom, stála akási žena či dievčina odetá v bielom.
„Anča?“ pocítil som istotu, že ak je tu niekto naozaj, tak jedine ona.
„Zmizni!“ vyprskla na mňa ako mačka, keď jej stúpiš na chvost.
„Ty tu čo chceš?“ To, že nebola len vidinou, ma dočista prebralo.
„Teba už nie. Si pre mňa menej ako to hovno, ktorým som vám potrela dvere!“
„Tak potom?“
„Krava. Aha, aká je peknučká. Len si ju pozri a poteš sa. Škoda, že čoskoro zdochne. Možno zajtra, možno pozajtra, ale veď to je jedno. Môžeš jej začať kopať jamu, aspoň z teba vyprchá pálenka,“ prvé vety riekla sladko, ďalšie jedovato, plná zloby a nenávisti.
„Tak ma počúvaj, Anička,“ pokúsil som sa o úsmev, lebo napriek všetkému som vedel, čo na ňu platí. „Ja idem kopať krave jamu, ale ty sa choď pobaliť, lebo o tebe porozprávam také veci, že budeš musieť z dediny odísť. Napríklad ako chodíš na krížne cesty. Ako si nám potrela dvere hovnom. Ako si bosorovala so šošovicou. Ako si vopchala počarené ihly do vankúša i to, že si tu vo svadobnú noc prišla urieknuť kravu!“
„Nič mi nedokážeš!“ postavila sa mi rovno oproti, ale v jej tvári som uvidel náznak neistoty.
„A čo by som ti mal dokazovať? Stačí, ak krava zdochne. ¼udia sa už sami rozhodnú, čo a ako s tebou. Myslím, že voľaktorí si aj pospomínajú, čo kedy zlé sa im stalo, a musím ti povedať, Anička, že ti pripíšu aj to, čo si nikdy nezrobila. Lebo ľudia sú už takí. A čo ťa potom čaká? Nuž, ak sa nevysťahuješ z Malej Idy niekam, kde ťa nikto nepozná, nevydáš sa. Ostaneš sama, všetci sa ti budú vyhýbať a nakoniec trpko oľutuješ, že si mi chcela škodiť. A ver mi, kdesi vo svojom srdci si dobrá a raz ťa isto strene láska, taká veľká, veľmi veľká, oveľa väčšia, než bola tá moja. Povedz Anička, nechcela by si sa raz vydať aj ty?“
Moje slová ju zasiahli, trúfam si povedať, presne. Iba hlesla: „Si sviňa! Ale dobre, zachránil si si kravu. Lenže pokoj za pokoj!“
Neodpovedal som jej, len som sa na ňu ďalej díval. A ona, už bez slova, mlčky, iba s ťažkým povzdychom prešla popri mne, no vo dverách ešte riekla: „Veľmi som ťa ľúbila.“
Ostal som v pomykove. Kto tu vlastne komu škodil?
|
|
