Vyslobodenie
@ :: Poviedky ::
Aug 20 2018, 07:58 (UTC+0) | 
|
Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: január 1945
Autor: Juraj Korpa
Pomedzi seno a škáry v doskách sa predsa len predral denný svit a v skrýši začalo byť vidno. Nebola už taká zima, ako večer, predsa len, dve telá maličký priestor trochu vyhriali, i tak však bolo dosť chladno, o čom svedčili obláčiky pary pri každom výdychu. Aký to rozdiel oproti chalupe, nielen vykúrenej, ale i osvetlenej, hlavne však plnej ľudí, celej rodiny, otca, mamky, bratov. Aká by bola inokedy preplnená tesná kuchyňa zrazu veľká a pohodlná, aké by to bolo krásne, keby bol obyčajný deň ako takmer všetky doteraz! Ale vojna je vojna... Tá práve prišla až úplne na dotyk.
Terka v noci len prerušovane driemala, vyplašil ju každý zvuk. Občasné vzdialené zadunenie delostrelectva, zabrechanie psov v ktorýchsi domoch, zapraskanie trámov v stodole, ba aj keď prebehla myš. No upokojovalo ju pomalé, pravidelné Žofkino dýchanie, ktoré znamenalo, že aspoň ona pokojne spí. Žofka mala iba sedem rokov, okolnosti a hrozby vojnovej situácie si až tak neuvedomovala. Našťastie, bola už veľká a natoľko múdra, že chápala dôležitosť a nevyhnutnosť nezvyčajných opatrení a podvoľovala sa im bez plaču, mraučania, sťažností, a najmä potichu. To bolo v týchto chvíľach najdôležitejšie. Terka bola rada najmä preto, že aspoň malá sestrička sa vedela v noci vyspať. Keď sa však teraz rozvidnelo, prekvapene zbadala, že má Žofka otvorené oči.
„Prečo nespíš?“ zašepkala.
„Je mi zima,“ zmohla sa na odpoveď Žofka. Terka si ju privinula a pokúsila sa upraviť deky tak, aby unikalo čo najmenej tepla.
„Zohrejeme sa,“ povedala Terka a snažila sa znieť čo najpresvedčivejšie a veselo. „Ešte chvíľku tu vydržíme. Musíme sa skrývať, aby sa nám nič zlé nestalo. Veď ostatní sa tiež schovávajú. Aj mamka, aj otec, aj všetci chlapci, aj všetci susedia, vieš? Lenže im stačí ukryť sa v pivnici, keby náhodou nejaká guľa udrela do našej strechy. Ale my, dievčatá, by sme sa k nim nezmestili. My musíme ostať tu, kde sa zmestíme, a hlavne aby nás nezbadali vojaci, vieš? Aby na nás nemohli byť zlí...“
„Ale vojaci odišli už predvčerom...“ namietla slabo Žofka.
„No áno, odišli, ale to boli Nemci. A teraz prídu namiesto nich Rusi. A tí nás zatiaľ nepoznajú. Ešte sme sa nezoznámili. Tak sa musíme skrývať a čakať, až sa najprv zoznámia s našimi a s ostatnými v dedine, a až potom, keď sa skamarátia, sa ukážeme my. Pravda, možno sa ešte zahráme na maškary a budeme sa tváriť ako staré babky, vieš?“
ažko sa to vysvetľovalo sedemročnému dievčatku. Ale vlastne ani Terka, už šestnásťročná, to tak úplne jasne nechápala, veď nebola ešte dospelá. Svoju trošku však už dávno vedela. Napokon, to si medzi sebou povedia ženy a dievčatá samé. Ako to chodí vo vojne, o tom išli chýry od nepamäti. I keď chýry sú chýry a netreba im úplne veriť, ustarostený výraz otca, starého otca a, samozrejme, starších žien pri rozhovore o tom, že sa Rusi a front blížia a čo len s dievčatami bude, viac než veľavravne vysvetlili, prečo bude lepšie schovať sa do stodoly pod seno a vyčkať, čo sa stane. Terka však akosi podvedome tušila, že tí noví, čo majú prísť, tí Rusi, ako ich volali, nemôžu byť horší než Nemci, čo odtiaľ predvčerom odišli.
Nemci! Všadeprítomní Nemci! Už koľko rokov... Stále len o nich hovoria, všade – aj na rínku, aj na železnici, aj v Prešove, aj v rádiu. Ako tiahnu Európou. Ako všade víťazia. Človek si ich predstavoval priam ako nejaké nadprirodzené bytosti. Keď minulú jeseň konečne pritiahli aj sem, do dediny, spočiatku sa takí aj zdali. Po čase sa však ukázalo, že boli len nafúkaní. Vtedy, na jeseň, tadiaľ kráčali pyšne. Ako sa však začala zima a približoval sa front, zrazu sa len ukázalo, akí sú to ľudia... a zbojníci!
Najprv, keď prišli, mali sami jedla, pitia a fajčiva dosť. Chodili po ulici vyfintení, vyžehlení, každému núkali cigarety a deťom čokoládu, variť si nechávali z vlastných zásob. Bývali po domoch tak, ako to určil komisár obce. Bolo to nariadenie štátu, my sme akože ich spojenci. Hliadkovali pred partizánmi i zvyškami povstalcov, pravda, tu ich až toľko nebolo, tak nemali čo na robotu a ani zákopy nekopali. No po mesiaci - dvoch už zásobovanie začalo viaznuť. Dedinčania im museli variť zo svojho, našťastie, úroda bola toho roku dobrá, tak bolo z čoho. No a naostatok, asi pred týždňom či desiatimi dňami, zrazu sa tí Nemci vychytili, chodili po domoch, aj po tých, kde nebývali, a kde čo mohli ukradli, alebo, ako oni vraveli, konfiškovali pre potreby armády.
Terka sa pri spomienke na tieto chvíle striasla. Podvedome sa pozrela na Žofku, ktorá jej v náručí opäť zaspávala, akoby sa chcela presvedčiť, či ju tie spomienky neťažia ako nočná mora, či sa jej nevpísali do tváre. Aj ona, sedemročná, bola toho tiež svedkom, tých konfiškácií, i keď možno nechápala všetko, čo sa vtedy dialo, Terka dúfala, že si ani doteraz neuvedomila, čo všetko sa mohlo stať!
Žofka! Či si to len pamätáš? Celá rodina sa zbehla, keď Nemci prišli až k nám do domu. Len otec nemohol, ten práve v ten deň išiel odviezť sudy, čo vyrobil pre dajakého ujka z Kluknavy. Vojaci pootvárali čo mohli a kde bolo zamknuté, aj povylamovali skrine, truhlice, špajzy, a kde čo našli, či múku, či cukor, či zaváraniny, to pobrali. Dupali a buntošili, čosi vrieskali v tej ich hatmatilke, slová doteraz nepoužívané. Ale čo tam slová, tón hlasu hovoril za všetko – hrozili, vypytovali sa, čo chceli, to brali. Vtedy nám aj odviedli kravku, odviazali ju dvaja takí Nemčúri akýsi, a jeden ju vliekol preč, druhý tlačil zozadu. Markíza žalostne bučala a oveľa žalostnejšie bučala Malina, čo odteraz musela zostať v maštali sama. Chlapci i mamka sa mohli len bezmocne prizerať. Vedeli, že by lúpežníkov neodhovorili, vedeli, čo dokáže hladný vojak, a brali to ako daň za to, že už čoskoro bude od nich pokoj. Veď čosi sa aj poskrývalo, čosi sa dokúpi, všetko možno nenájdu, tak nech si len berú, možno to majú aj rozkazom... Dívali sme sa a dúfali, že nám toho aspoň veľa nerozbijú.
Ale vtedy prišiel ten najhorší, taký nevysoký, blonďavý, škaredý a v prilbe, a začal stále opakovať len „Zigaretten, Zigaretten“ a rukami prehľadával všetky stolíky, pod posteľami, akoby si bol istý, že ich pred ním schovávame alebo čo. No my sme doma žiadne nemali. Bodaj by však radšej nejaké našiel! Lebo pod hradami, pod strechou, zbadal farebné balíčky, škatuľky, čo ako na potvoru mali farby presne ako cigarety. No boli to len žiarovky, ktoré sa otcovi podarilo zohnať v meste. Elektrinu sme síce mali v dome iba zopár rokov, ale už sme rýchlo privykli na jej teplé, žlté svetlo, ktoré spravilo z celej kuchyne príjemné miesto, náš domov, kde sa každý mohol hrať, variť, štopkať alebo aj čítať pri krásnom jase, tak odlišnom od malej sviečky či petrolejky, na ktorú sme sa dovtedy spoliehali. Ba aj otec v dielni, v druhej izbe, mohol pri elektrickom svetle robiť hlboko do noci, čo sa hneď prejavilo na zárobkoch, ktoré utàžil za sudy či kade, lebo mu tam pod rukami priam samé rástli. Všetci, celá rodina, sme už poznali cenu žiaroviek, ktoré boli nedostatkovým tovarom. Preto sa aj mamka, čo sa už bola zmierila so stratou múky, gruľí, ba i jednej kravky, tak rozhodne postavila proti úmyslu toho Nemca nám tie žiarovky bajonetom porozhadzovať a nebodaj aj porozbíjať, keď ten somár hľadal cigarety a myslel, že ich našiel.
„Žiarovky nedám!“ vykríkla vtedy a chytila mu ruky.
Nemcovi azda v hlave praskla dáka strunka – čo tak veľmi chcel fajčiť? – a rozhodol sa nám ukázať, kto je tu pánom. Mamku prudko schytil, vytiahol ju von na dvor a tam, pred našimi očami, sotil ju k múru a namieril na ňu zbraň!
Ba veru, Žofka si to pamätá. A i teraz, keď leží so zatvorenými očami a vyzerá, že spí, v duchu zase vidí ten okamih, tú strašnú chvíľu, keď ten škaredý Nemec mieril na uslzenú mamku pri múre a čosi kričal v tej ich reči.
V deťoch ani v matke by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Všetko sa zastavilo, aj dýchať prestali. Tušili, že čosi strašné visí vo vzduchu, ale nevedeli, čo by mali robiť. Vrhnúť sa k mamke, či na Nemca? Veď by sa to celé iba zhoršilo. Len Terka, jediná, akoby mala rozum. Len čo videla, čo sa deje, rozbehla sa ozlomkrky do vedľajšieho dvora, ku Fedorom, pretože si uvedomila, že ak aj sú na Nemca dedinčania krátki, jediný, koho sa ten bojí, je jeho veliteľ. A ten býval u Fedorov – preboha, len aby bol doma! Našťastie bol. Žofka si spomína, ako sa zrazu zjavil čiernovlasý Nemec v širokej čapici, sprevádzaný Terkou, ktorá mu čosi síce po slovensky, ale veľmi nástojčivo vysvetľovala a čomu on porozumel. Ako z diaľky zakričal na toho šialeného s puškou, ako sa ten zháčil, potom však spustil zbraň k nohe a zasalutoval, ako sa k mamke hneď vrhli deti, ako ju objímali, ako Nemca dôstojník kamsi poslal, po tom čo naňho čosi nakričal a potom zrazil päty pred mamkou a odkráčal aj so všetkými zvyšnými.
Vtedy Žofka s istotou zistila, že vojaci sú zlí. Aspoň tí šediví. V tých strašidelných plášťoch. A aj preto teraz ticho leží v úkryte pod senom, lebo vie, že sa skrýva pred vojakmi. Hoci je tu zima. Hoci je tu tesno. Ani nemukne.
Terke zrazu čosi napadlo. Opatrne, aby nezobudila Žofku, pootvorila trochu strechu úkrytu a natiahla ruku, ktorou zašmátrala na istom mieste pod senom. Je tam! Tak predsa len tu si ju kedysi schovala! V ruke držala handrovú bábiku ušitú zo zvyškov látok. Bývala kedysi jej najmilovanejšou hračkou, s ktorou sa nechcela deliť, a preto si ju ukryla pod seno, aby ju len ona našla. Ale medzitým z bábik už vyrástla a na čas na ňu zabudla. Ako sa len teraz hodí! Dokonca by tu niekde mohol byť aj kočiarik, ktorý jej vtedy otec kúpil v Prešove, ale ten by sa už azda do úkrytu nevošiel.
„Pozri sa, Žofka, už sme tu tri!“ usmiala sa a podala bábiku sestričke. „Ako ju budeme volať?“
„Miška,“ riekla po krátkom zamyslení Žofka a oči jej doširoka žiarili. Je to stále len dieťa... Hrali sa všetky tri spolu a čas im ubiehal rýchlejšie.
Okolo obeda pribehol najstarší brat Jano a okrem jedla a vody priniesol aj najnovšie zvesti. Po Nemcoch ani slychu – odkedy odtiahli kamsi na Široké, nikto ich nablízku nevidel a ani nič neprezradzuje, kde by mohli byť. Zdá sa, že nadobro odtiahli. Zeman Ghillányi, ako sa definitívne ukázalo, zmizol aj s celou rodinou spolu s Nemcami, čo hneď využili komenciáši, jeho bývalí zamestnanci, a rozkradli mu do poslednej lyžičky aj pílu, aj kaštieľ, aj dielne. O Rusoch ešte správy nie sú, aj keď sa zdá, že Prešov bol už oslobodený, dvíha sa nad ním slabý dym a delostrelectvo sa ozýva trochu bližšie. ¼udia sa napospol boja, že ich budú bombardovať, schovávajú sa po pivniciach. Našťastie sa ukázalo, že Nemci pri odchode nič nepodmínovali, ani domy, ani most, aspoň to je pre všetkých úľava. Niektorí mladí na nič nedbajú a napriek otcovským zákazom behajú po okolí a sledujú, čo sa kde deje. Niektorí sa dokonca schádzajú aj v bývalej Sobelovej krčme. Z nej je teraz také stredisko zbierania správ a organizovania prieskumných výprav – niekoľko odvážnejších sa dokonca vychytilo s akousi červenou zástavou, bohvie odkiaľ ju vytiahli, ísť Rusom v ústrety a vítať ich ako osloboditeľov, no hlavne im oznámiť, že v dedine Nemci už nie sú, aby im ani nenapadlo strieľať. Otec vraj potom išiel s nimi. V každom prípade však ešte nie je čas vyjsť z úkrytu, nech len čakajú, čo bude. A tu im nesie v miske trochu popola a masti, aby si ním dievčatá zamazali tvár a šaty, nech vyzerajú staré a choré. Robia to aj ostatné dievky po dedine, že to vraj vojakov odradí. Keby ich náhodou v tom sene predsa len našli...
Keď Jano odbehol, Terka aj Žofka poslúchli a popolom s bravčovou masťou si natreli tváre. Veď je to zábavné, nie? Aspoň Žofka sa zasmiala, že sú teraz ako také strigy. A bábike Miške natreli tvár tiež. Terka sa snažila nemyslieť na to, čo by sa mohlo stať a čomu má šedivá masť zabrániť. A Žofka sa, celkom podvedome a celkom správne, stratila v hre s bábikou a nemyslela na nič.
Tak im ubehol takmer celý deň. Hoci sa hrali a trošku si aj zdriemli, obe podvedome napäto striehli na každý zvuk. Občas začuli akoby vzdialené hrubé hlasy, sem-tam aj výstrel alebo výbuch, no skreslený odrazom a z veľkej diaľky, takže si nemohli byť isté, občas akoby prešiel voz alebo auto. Nič jasné sa však z toho nedalo vyčítať, a tak napäto čakali na tmu – hádam sa budú pod jej ochranou na chvíľku môcť vykradnúť z úkrytu a trochu sa ohriať, objať sa s rodinou a ponaťahovať sa.
Všetky úvahy však náhle preťali zvuky ráznych krokov kohosi v čižmách. Prichádzal z dvora a bez najmenších pochýb rýchlo sa približoval priamo k nim. Obe zatajili dych a po chrbte im prebehol mráz – tak už je to tu! Vojaci! A vedia o nich!
„Tereza! Žofka!“ ozval sa však na obrovskú úľavu známy otcov hlas, keď sa vráta so škrípaním otvorili. „Kam ste sa to zašantročili?“
„Chce nás dať vojakom?“ spýtala sa Žofka zmätene, no Terka jej dala prst na ústa.
„Otec?“ nadvihla sa opatrne Terka. Otec práve chrbtom k nim prehľadával seno na zlom mieste, keď sa však otočil, celá tvár mu žiarila radosťou.
„Nesiem samé dobré správy, dievčatá!“ povedal a natiahol k nim ruky. „Poďte von! A počúvajte!“
A tak ako obe sestry so stàpnutými telíčkami za pomoci otca opúšťali svoje väzenie, radostne prekvapené, podozvedali sa všetko, čo sa v ten deň stalo: Dedinčanom sa naozaj podarilo stretnúť s predsunutou sovietskou motorizovanou hliadkou, ktorej opísali situáciu, povodili ju po chotári, aby sa mohla presvedčiť, že Nemci odtiahli. Hliadka priviedla nepočetný bojový oddiel, ktorý sa po zbežnej prehliadke záhrad a domov zoskupil v Sobelovej krčme, kam im natešení ľudia nanosili jedlo i pitie. Odtiaľ sa čoskoro pohli ďalej, smerom na Široké, za Nemcami. Od vojakov, mladých, zablatených, unavených, ale hrdých a slušných, sa podozvedali najnovšie udalosti: Prešov a Košice už boli oslobodené, front sa presúva na západ, Nemci väčšinou ustupujú, asi sa budú chcieť zakopať na výhodnejších pozíciách v horách, všeobecne ich však ženú v Poľsku aj v Rumunsku a ak to takto pôjde ďalej, vojna už nebude dlho trvať. Československo vraj bude obnovené, má už dokonca aj novú vládu, na čele opäť s Benešom. Samozrejme, aj armádu, bojujúcu po boku s Červenou, kto sa chce do nej prihlásiť, je v náborových strediskách vítaný. V dedine včera ani dnes nik neprišiel o život a ani k nejakej ujme, ak, pravda, nerátame kolaboranta Ghillányiho, ktorý si však za to môže sám. Úprimne povedané, Terka ani Žofka tomu až tak veľmi nerozumeli, hoci hltali každé jeho slovo. Dobre si však všimli a zapamätali slová, že vojna už nebude trvať dlho. A že Československo bude obnovené. A že je konečne bezpečné vyjsť von z úkrytu!
„Máme to za sebou, dievčatá, chápete?“ objal dcéry otec. „Budeme si zase žiť ako ľudia, ako rodina! Mater už varí večeru, slávnostnú – našu prvú povojnovú! Tak poďte, poďte, určite ste hladné, v kuchyni je teplo, tam sa zahrejete!“
So stále brniacimi údmi a so studenými lícami si vyprášili zo šiat a z prikrývok seno i sem-tam kúsok sriene a držiac sa s otcom za ruky, sa s nevýslovným pocitom úľavy pohli k vykúrenému domu, odkiaľ cez pootvorené dvere už prenikalo žlté, teplé svetlo. Mali chuť rozbehnúť sa domov, k mamke, k bratom, tešiť sa zo spoločnej prítomnosti, no zároveň mali, obzvlášť Terka, aj chuť rozbehnúť sa po ulici, vyhľadať kamarátky a kamarátov a okamžite si rozpovedať všetky novinky, podozvedať sa, čo sa kde komu stalo, ako ostatní prečkali prechod frontu, kto sa kde ukrýval, čo bude kto robiť teraz, ba si aj zaspievať s ostatnými! Terka sa ešte raz obzrela po stodole, v ktorej prežili posledný deň a noc – a zbadala ležať na zmrznutej zemi handrovú bábiku Mišku, ktorá nepozornosťou musela Žofke vypadnúť. V prvom okamihu sa chcela po ňu vrátiť. Avšak hneď jej napadlo, že ju tam radšej nechá ležať. Bábika by znamenala spomienku na úkryt, na neistotu, na strach a na zimu. Nech tam teda zostane. Vonku. Nech nejde do domu, najdrahšieho na svete. Terke sa zrazu zdalo, že keď tam bábiku nechá, akoby tam spolu s ňou nechala aj celú vojnu, všetko zlé, čo sa počas nej udialo. Aj spomienky na Nemcov, na kravičku Markízu, ktorú odviedli, na Nemčúra s puškou, čo kvôli žiarovkám takmer zastrelil mamku, na tesný úkryt a aj na hnusnú masť, ktorou sa museli natrieť, aby sa vojakom zdali staré, škaredé a choré... A hneď zajtra alebo o pár dní, keď otec zase pôjde odviezť niekomu šafle či sudy, ho sama poprosí, aby Žofke kúpil krásnu novú bábiku, s ktorou sa bude odteraz hrať, a s ktorou bude zažívať len krásne chvíle, bez strachu.
Lebo odteraz už bude všetko iné, lepšie – vari to môže byť inak, po vojne?
|
|
