Noc lásky - nelásky
@ :: Poviedky ::
Aug 28 2018, 08:16 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová
Míňala som jeden dvor za druhým, s pohľadom upretým na lúku pod lesom. Sama som žasla, ako rýchlo dokážem kráčať. Zrejme z toľkej radosti. Vedela som, že Peter tam už určite sedí a pozoruje oblohu. Chystala som sa, že ho prekvapím. Tíško sa priblížim a zozadu mu nenápadne zakryjem oči, aby musel hádať, kto som. V nedeľu sme mali prvé ohlášky a mne sa ešte aj teraz divoko rozbúši srdce, keď si na to spomeniem. Je krásne tešiť sa na svadbu, ak skutočne milujem. Keď sa naši rodičia dohodli, že nám dajú požehnanie, babička sa od dojatia rozplakala. Radšej sa jej ani nepýtam, ale tuším, že ju s mojim starým otcom spájali len hrudy zeme. Pravda, zem je dôležitá. Živí nás. No živí iba naše telá a aj srdce potrebuje svoje. Myslím, že srdce starkej cítilo po celý život prázdnotu a chlad. A pritom láska... Láska je úžasná - to hovorí každý, ale že až tak veľmi, to som netušila. Ešte musím vydržať tri týždne, a potom to príde. Budem nevestou. Pred oltárom bude stáť po mojom boku Peter. Môj Peter. Veselý a usmiaty. Ešte viac som zrýchlila.
Bolo po žatve, času viac než inokedy, a tak sme sa schovávali pred zrakmi ostatných za dedinou. Nebolo v tom nič hriešne, obaja sme vedeli, čo si môžeme dopriať a čo sa smie až po svadbe. Jeho pery boli nádherné a jeho bozky ma zakaždým silno rozpálili. Zrýchlený dych a tlkot srdca dávali tušiť, že bozky nerozpaľujú iba mňa.
Keď som ho zbadala, trochu som spomalila. Cítila som sklamanie. Nebol sám. Podľa nezvyčajného modrého klobúka som vedela, že muž sediaci vedľa môjho milého je starý stolár Breza, jeho sused. Musela som sa rozhodnúť, čo spraviť. Mala som sa vrátiť domov? Napokon som sa rozhodla počkať. Schovala som sa dosť ďaleko, aby ma nemohli vidieť, ale potom ma premohla zvedavosť. Opatrne som sa prikrádala bližšie, až som mohla počuť, o čom sa rozprávajú. Ak Peter rozmýšľa tak ako ja, bude sa snažiť starého Brezu zbaviť. Zatajila som dych, aby mi neušlo ani slovko.
„Ohlášky si mal prvé?“
„Hej, tak.“
„A svadba? Kedy bude?“
V tú chvíľu akoby slnko znova vyšlo na oblohe. Nič ma nemohlo viac potešiť, ako Petrov šťastný úsmev: „Už o tri týždne.“
„Rodičia sa dohodli rýchlo? Alebo sa naťahovali, kým sa nezjednali, kto čo dá do rodiny?“ vyzvedal ďalej stolár.
„Nuž hej, dohodli sa. Naši zašli ku nim, teda Veronkiným rodičom, no neviem, či si tľapli hneď alebo sa dlho zjednávali. Domov prišli až v noci. Vraj sa len rozorie brázda medzi našimi roľami a my sa vezmeme.“
„Pravda, bude to veľký kus poľa. No to nie je všetko. Povedz synak, máš ju rád?“
„Milujem ju,“ Petrove slová boli pre moju dušu pohladením. „Vždy sa mi páčila. Hoci, pravda, kým sme boli deti, ťahal som ju za vrkoč.“
To som si pamätala. A tiež, že sa posmieval z mojej bábiky a raz mi ju vytrhol a hodil do blata. No dávno som sa už nehnevala. Občas chlapci prejavujú lásku veľmi zvláštne.
„Dúfam, že vieš, aké máte šťastie. Veľa rodín vzniklo len z rozumu. No, tak už by si mohol skúsiť i to, čo inak nie je dovolené.“
„Do krčmy už chodiť môžem, ale opiť sa ma neláka. Občas tam zájdem s kamarátmi porozprávať, ale...“ Peter sa zháčil. Aj mňa prekvapil hlasný Brezov smiech, ba skôr rehot.
„Vidím, že si zbožný, dobre vychovaný synček. No chlap má byť chlapom! Rozumieš?“
„Ani za mak.“
„Prečo tak hovoríš? Zabávaš sa na mne? Alebo sa bojíš, že to niekomu porozprávam? To nemusíš. Myslím, že ani tvoj otec s materou by ťa nepreklínali. Sú vám naklonení, ohlášky boli, nuž vám nebudú brániť v ničom. “
Cítila som, že mi rumenec zalial líca. Jasné, že mi došlo, na čo myslí. Nie je to hriech? Alebo má pravdu? Premýšľala som. Premýšľala a čakala, čo na to Peter. Môj milý. Môj skoro muž.
„V čom nám nebudú brániť?“ Peter sa tváril, že nerozumie.
Musela som si zakryť ústa, aby ma smiech neprezradil. Môj drahý, poctivý, slušný Peter.
„Nerob sa sprostý. Myslel som, aby tá tvoja Veronka spoznala v tebe muža a ty v nej ženu, lebo i v biblii sa píše, že milujte sa a množte sa.“
Škoda, že som nevidela Petrovi do tváre. Ktovie, či sa červenal rovnako ako ja.
„Pred svadbou? A to...“ nedokončil, akoby ani nemohol vypustiť slová, čo mu napadli.
„Synak, veľa detí sa narodilo skoro po svadbe, stačí počítať mesiace. Aj slušní a zbožní sa milujú. Napokon, láska je pre ľudí, nemyslíš? Otec ti nič nepovedal? Nie každý dokáže o týchto veciach hovoriť. Tvoj otec možno nevie, možno nechce. Sám vidíš, že doba je ťažká. Mnoho chlapov sa z vojny nevrátilo. Veľa žien osamelo. Nuž aj preto myslím, že ani jej rodičia nebudú mať námietok. Ba možno budú radi, že sa zveľadí nielen majetok, ale i vy budete šťastní. Po svadbe či pred svadbou, čo už záleží na troch týždňoch? I tak budete pre všetkých šťastný pár.“
Chvíľu bolo ticho. Videlo sa mi, že trvá celú večnosť. Prerušil ho znovu stolár Breza. „Čo čušíš? Veď si mladý, tak nehovor, že na to nemyslíš! Skončiť čím skôr pod perinou v jej náručí, cítiť jej poddajnosť a všetko, čo k tomu ide.“
Dobre, že teraz stíchol. Jeho slová ma rozrušili, až som sa nevedela nadýchnuť. Chvel sa mi žalúdok a srdce mi tåklo až kdesi v hrdle. Áno, to mocnela moja túžba.
„Vidím, synak, že bledneš a potom sa červenáš. Akoby si ani nebol zdravý. Hádam sa nebojíš? Ešte si nikdy nič také neokúsil?“
Peter len kývol hlavou. Môj zlatý Petrík. Čaká s naplnením lásky rovnako ako ja. Takže odolal tej zmiji. Pamätám sa, ako ho vlani v lete obháňala radodajná Mara. Po celý čas, kým sa okolo neho točila, ma kvárila zlosť. Ustavične sa naň usmievala, keď s ním hovorila, zakaždým sa ho dotýkala, vystierala hruď a chválila každé jeho slovo, čo vyriekol, že je nielen pekný, ale i múdry. Vtedy som si myslela, že Boh je nespravodlivý. Nadelil kyprú postavu a peknú tvár takej potvore. Podaktoré ženy si pri rečiach o nej aj odpľúvali, ale mužom sa páčila, lebo vyzerala, akoby kojila trojčatá. Dokázala sa fintiť a omotať si okolo prsta bárskoho. A nebola počestná. Vravelo sa, že keď to na ňu príde, šla by do postele i s rúčkou od metly. Ale teraz viem, že Petríka napokon neuhnala.
„Veru, vravím ti, zájdi za rodičmi, za tvojimi i za Veronkinými a navrhni, že v noci budete spolu pásť kone a že sa o svoju budúcu ženu postaráš. Nehovor jej meno, povedz ako ti radím – o svoju budúcu ženu. Uvidíš, že dostaneš súhlas. “
„Poviem tak, ako mi radíte. Ale prečo mi to vravíte vy?“
„Nuž ktovie, možno voľačo dlhujem vašej rodine a možno voľačo tebe. Ba možno i voľačo samotnému životu.“
Nato sa stolár Breza zdvihol a odišiel. Pomaly, knísavým krokom a ja som sa nenápadne priplichtila za Petra. Zakryla som mu oči tak, ako som chcela.
„Ako dlho si tu, Veronka?“
„Práve som prišla,“ zaklamala som. A už som len dúfala, že rumenec na lícach nevyzradí, čo som si vypočula.
„Nuž, vieš, teda...“ Díval sa mi do očí a hoc nič presné neriekol, vedela som, na čo mu chýbajú slová. Tá chvíľa, keď sa nám preťali pohľady, bola nekonečná. Už nepadlo ani slovo, len ja som s úsmevom prikývla, a tak sme si sľúbili všetko: že sa budeme milovať, že sa jeden druhému odovzdáme naplno, bez obáv, úprimne a čisto tak, ako nás povedú naše srdcia. Držal ma za ruku a pohládzal stred mojej dlane. Ten dotyk, nenápadný a nežný zároveň, ma celkom rozochvel. Vedela som, že všetko vysnívané a čochvíľa zmení na skutočnosť.
„Prídem k vám a navrhnem vašim, že pôjdeme spolu postrážiť kone.“
Snažila som sa tváriť prekvapene: „Kedy budeme strážiť kone?“
„V noci. Cez deň musia robiť, v noci sa napasú a prespia na lúke, moja. Aj my. Budeme ich strážiť. Spolu. Ak si to praješ.“
„Petrík, ľúbim…“
Nestihla som dopovedať vetu a už ani neviem, čo všetko som mala na jazyku. Jeho ústa našli moje a splynuli v bozku. V dlhom a krásnom.
Späť do Kluknavy sme sa vrátili spolu, bok po boku a iste aj srdce v srdci. Láska nás oboch držala v nadpozemsky krásnych putách a jediné, čo hatilo blaženosť v duši, bola popoludní smutná správa. Starý stolár Breza práve nečakane zomrel. Vraj mal peknú smrť. Ale môže byť smrť pekná? ¼ahol na posteľ, vystrelo ho, zachrčal a bol mu koniec. Bola som si skoro istá, že Breza to cítil. Preto Petrovi vravel, že má pocit, akoby niečo dlhoval životu. Odkaz, ktorý odovzdal nám. Odkaz, že človek má prežiť naplno každú chvíľku svojho života, alebo sa o to musí aspoň pokúsiť.
Moju radosť z očakávaného začal hlodať nepokoj. Čo ak moji alebo Petrovi rodičia nedovolia, aby sme šli na noc von? Ó Bože, pomôž, prosím. Prosím, pomôž, aby nám to dovolili!
Peter prišiel tak, ako sľúbil. Snažil sa tváriť vážne a dospelo ako chlap. Očividne sa mu to aj podarilo. Takmer som podskočila od radosti, keď moji rodičia súhlasili. Veľa toho nenahovorili, no plamienky v maminom pohľade potvrdili, čo som tušila. S otcom patrili k tým málo šťastlivcom, ktorých okrem majetku spájala i láska a mama si isto spomenula na časy, keď bola ako ja.
Ostávalo už len rozhodnúť sa, čo si obliecť. Túžila som byť krásna. Chcela som, aby sa Peter cítil šťastný, aby bol pyšný, akú má nevestu. Ale budem spať v lese a na to sa paráda nehodí. Starostlivo som sa učesala a plná očakávania som poslednú polhodinu, možno i viac, strávila postávaním pri okne, vyčkávajúc, kedy zazriem Petra. Konečne prišiel. Čakala som potmehúdsky výraz. No on naopak, bol ako bez duše, v bledej tvári nemal ani stopy po radosti či šťastí. Vyzeral, ako keď sa niekto naje skvasenej polievky a zvratky sa mu derú hore krkom. Len viedol ich dva kone a keď som sa pridala ja s tým našim, kráčali sme takmer bez slova. Čosi vo mne vyvolalo strach. Stalo sa niečo, o čom neviem? Vari si to rozmyslel a už ma nechce? Nevedela som sa rozhodnúť, či sa mám vypytovať, či počkať. Nezniesla som už to ticho, nuž som zastala.
„Tak hovor, čo sa stalo?“
„Videl som ho. Ja som ho videl,“ vyjachtal so strachom.
„Koho?“
„No jeho. Màtveho Brezu. Videl som ho z okna na ulici.“
Rozosmiala som sa. Vedela som, že sa to nepatrí, no nemohla som si pomôcť. Smiech zo mňa vytryskol ako voda. Jednak sa mi uľavilo, že si nič nerozmyslel, jednak predstava kráčajúceho nebohého dobráka Brezu bola neuveriteľne smiešna.
„Prestaň,“ Peter sa neurazil, no vyzeral až vydesený. „Ozaj tam bol!“
No čo. Peter bol šikovný, vyznal sa v robote na poli i okolo domu a mal v sebe silu, ktorá žene poskytuje oporu. No v pocitoch a vzťahoch bol ako stratený, a to bolo dobre, lebo tomu som zas rozumela ja. Boli sme vlastne ako bielko a žåtok, dve súčasti jedného celku, ktoré sú veľmi rozdielne, ale jedno bez druhého by bolo nanič. Aj teraz som videla, že sa bojí a je vydesený zbytočne, tak som sa mu snažila pomôcť.
„Možno si si ho s niekým pomýlil.“
„Nepomýlil! Spoznal som ho podľa modrého klobúka. Nik iný taký nemá. Hádam, kým prejde na onen svet, chce sa ubezpečiť, či robím, ako mi poradil,“ preriekol sa.
„Čo ti radil? V akej veci?“ tvárila som sa, že o ničom netuším.
„Ale, len mi čosi dnes nakázal, také na robotu,“ vyhovoril sa.
Kráčali sme vedno ďalej popri koňoch, zašli sme za posledné domy, keď sme začuli, ako v lese praskol konár.
„Uteč, preboha, rýchle uteč!“ skríkol na mňa Peter, pustil ohlávky a rozbehol sa.
Obzerala som sa, ale nevidela som nikoho a nič, čo by mohlo byť nebezpečné. Márne som kričala, Petra už nebolo. Čakala som dlho, kým sa vrátil a pokračovali sme v ceste bez slova. Kone sme priviazali o stromy, ale tak, aby mali dosť miesta na pasenie. Sadli sme si do trávy. Bola suchá, večerná rosa ešte nepadla. No Peter bol so všetkým nespokojný, nemastný, neslaný. Najskôr sa sťažoval, že na zemi je veľa hrboľov. Prešli sme trochu ďalej. Tam sme vraj boli od cesty na dohľad. Opäť sme zmenili miesto. Z neho nebol výhľad na lúku, nič sa mu nepáčilo.
„Tu nemôžeme spať, nevideli by sme, ak nám bude hroziť nebezpečenstvo.“
„Aké nebezpečenstvo? Čo presne nám hrozí?“
„Starý Breza. Len tak pre nič za nič sa mi nezjavil.“
„Keď ťa mal rád, tak čo by ti ubližoval?“
„Nikdy nevieš. S màtvymi nie sú žarty. Nevieme, čo sa deje s človekom po smrti. Musíme založiť oheň, ten nás ochráni.“
Nechcela som sa s ním hádať, čo by v takej chvíli pomohol oheň, nuž sme ho rozložili a ľahli si na zem. Kone sa pokojne pásli, les nádherne voňal a ešte aj dym z ohňa bol príjemný. Ani jeden z nás nemohol zaspať. Počula som, ako sa môj nastávajúci nepokojne prevracia, no ani sa ma nedotkol, nepohladil ma. Možno nevie, ako by začal. Čakala som. Konečne začal voľačo šepkať. Snažila som sa mu porozumieť. Aj som porozumela. Modlil sa.
Nadránom ma zobudili rosa a chlad. Bola som uzimená a zlostná. Myslela som si, že prežijem noc lásky, okúsim nehu, radosť i vášeň môjho milovaného. Peter sa ma ani nedotkol, ani ma len nepobozkal. Nadávala som si do hlupaní. Mohla som ostať vo svojej posteli, ale miesto toho som sa trmácala sem, do lesa, do nepohody a to všetko len tak pre nič za nič. Pretrela som si oči a poobzerala som sa naokolo. Peter na rozdiel odo mňa zrejme nespal vôbec. Bol ešte bledší než včera, tvár mal takmer priesvitnú, s podkovami pod očami, ale už bol spokojnejší.
„Som rád, Veronka, dobre som sa o teba postaral, v zdraví sme prečkali noc. Teraz môžeme ísť spokojne domov a ja pôjdem na pole.“
Tak som namiesto noci lásky prežila desivú noc s frajerom, ktorý ma strážil pred nejestvujúcim strašidlom. Bolo to zvláštne. Chcelo sa mi z toho smiať i plakať.
Šli sme vedľa seba a viedli kone. Keď som cítila hrejivé lúče slnka, zlá nálada ma prešla. Veď o tri týždne bude svadba a dočkám sa všetkého. A budem nevesta ako sa patrí, s vienkom na hlave ako znakom mojej čistoty! Budem sa môcť pozrieť do očí každému! Pri jarku som si všimla spiaceho džada. Potulný žobrák sa tu isto ožral. A poriadne, keď sa tak rozvalil. Klobúk mu spadol až do vody. Opatrne som ho vzala do ruky. Bol mokrý a bol modrý. Vlastne, a teraz som od prekvapenia až vypúlila oči, džad mal oblečené šaty nebohého stolára Brezu. Zrazu mi bolo všetko jasné. Ako je zvykom, šaty po nebohom sa darujú tým, čo majú núdzu. Isto šiel žobrať rovno do Brezovho domu, keď už prezliekli nebožtíka.
„Vidíš?“ Moja otázka bola zbytočná, lebo Petrova podivná grimasa prezradila, že i on pochopil.
„Veronka, ja som taký, ale taký strašný somár! Prepáčiš mi?“
Už sa smial a bola som rada, lebo opäť mal v očiach plamienky radosti. Chvíľu krútil hlavou a konečne ma pobozkal, objal okolo drieku a zasa sme kráčali domov bok po boku.
Prešli roky. Dlhé roky a časy našej mladosti pominuli. Ale i tak, keď som túžila, aby sa privinul a poláskal ma, stačilo mu za tmy iba pošepkať: „Neboj sa, Breza strašiť nepríde.“ A môj muž Peter ma vždy objal, až sa mi srdce rozbúšilo.
|
|
