Šunkové bábätko
@ :: Poviedky ::
Sep 23 2018, 16:02 (UTC+0) | 
Kostol sv. Ladislava v Košickej Novej Vsi na historickej fotografii |
Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
„Robota! Samá robota!“ zašomrala som namrzene, keď som si podvečer sadla do tieňa rozkvitnutej jablone. Námahou mi brneli plecia aj ruky od nosenia ťažkých vedier pomyjí pre prasce, hoci v duši ma už blažila myšlienka na útlu knižku, čo som si požičala v našej obecnej knižnici. O láske, ako inak. Len keď som sa zahåbila do jej riadkov, dokázala som striasť zo seba pomyslenie na nikdy nekončiacu drinu a otupnú jednotvárnosť života. V knižkách bolo všetko iné ako v skutočnosti, akoby ani nie z tohto sveta. Žiadna práca, len láska, radosť, dobrodružstvo so vzrušujúcim a dobrým záverom. Moje predstavy boli nádherné, čisté a bez akejkoľvek tiaže. V knihách si hrdinovia v elegantných oblekoch a prekrásne hrdinky v hodvábnych šatách žili svoje zaujímavé životy, na dvoroch kvitli kvety a všetko voňalo ako rozkvitnutá záhrada v máji.
Vzdychla som si. Aká by to bola paráda žiť v dedine, v ktorej niet štipľavého smradu a neustáleho kvikotu stoviek prasiat, na dvoroch by sa nehromadili kopy hnoja, kde by sa v chlievoch a domoch neblýskali dlhé nože a na zemi nezaschýnala krv. Iste, aj v iných dedinách boli hospodárske zvieratá, ale len tu sa chovali predovšetkým prasce, a to vo veľkom. Odjakživa, už po stáročia sa naša dedina živila mäsiarstvom. Vo dvoroch kvíkalo nie jedno, ale desiatky svíň. Chlapi vedeli zviera šikovne zaklať a rozporciovať mäso a dievčatá sa nepriúčali vyšívaniu, ale výrobe klobások, jaterničiek, tlačeniek, šunky, a hlavne tej najonakvejšej slaniny. Škvarkare, tak nás Košičania volali. To pre tú slaninu, po ktorej sa všetci oblizovali nielen v Košiciach, ale aj v samotnej Prahe, ako mi prízvukoval otec, keď som hundrala. Ale nemohla som si pomôcť, stále som myšlienkami lietala v oblakoch a túžila po parádnych šatách, lakovaných topánkach, koženej kabelke a po čistom chodníku, po ktorom by som sa, zavesená do mládenca, prešla po korze. Och, čo som sa len nenarodila napríklad v Košiciach, zasnívala som sa.
„Tera! Chytaj!“ začula som krik idúci od maštalí a vzápätí sa mi dve malé prasiatka prešuchli popod sukňu. Ani som sa len nestačila postaviť z lavičky a už boli preč.
„Tera! Čo si ich nechytila?! Aspoň jedno,“ vyčítavo vyprskla udychčaná Jola a trielili spolu s Aničkou za šprintujúcimi ružovými nožičkami.
Pochytila ma zlosť. Zase boli za maličkými v chlieve! Veď otec nám často prízvukoval, že prasiatka nie sú na hranie, nemajú ich čo hladkať a maznať sa s nimi. Ako ich potom zarežú, rozporciujú, predajú obchodníkom, keď sa k nim budú správať ako k prítulným psíkom? Ale osemročnú Jolanu a sedemročnú Aničku lákali prednedávnom kúpené ružové rypáčiky, ledva odstavené od prasnice. Prasiatka sa im museli prešmyknúť pootvorenými dvierkami, keď ich chceli pohladkať. To všetko mi preletelo hlavou, kým som sa dvíhala, aby som ich pomáhala chytiť. Sestry som mala rada a nechcela som, aby ich otec vybil. Ale nebolo to také jednoduché, ako som si myslela. Trvalo nám nejakú chvíľu, kým sme ich dobehli, brániace sa a kvíkajúce schmatli a odvliekli späť do chlieva.
Zadychčaná som zatisla závoru, utrela si z čela kropaje potu a chcela som vyhrešiť dievčatá, no tých už nebolo. Namiesto nich som na dvore zazrela stáť Dorotu, moju staršiu sestru. Na rukách držala svoje dieťa, šesťmesačného Miška a postávajúc naproti na mňa zazerala. Zaplavila ma ostrá krivda. Odkedy sa jej narodilo dieťa, starala sa len o neho. Tejto jari nemusela s nami na dlhých lánoch okopávať zemiaky, ani oberať mandalinky, tie odporné chrobáky, čo obžierali listy. Nevyťahala si ruky nosením ťažkých vedier, ani nemusela postávať pri obrovských hrncoch a vytápať masť. Nemusela robiť nič také. Stačilo sa jej len starať o vlastné bábätko, prvé vnúčatko našich rodičov.
Prebehla som pohľadom po perinke s Miškom a upokojovala som sa. Nie, on určite nemôže za moje pocity. Ako by mohol? Tie sa ma zmocnili oveľa skôr, ako bol on na svete. Možno vtedy, keď som zistila, že chlap, za ktorým som sa s tlčúcim srdcom obzerala, pre ktorého som prebdela celé noci, o ktorom som spriadala po nociach dievčenské sny, si ide brať moju staršiu sestru a o mňa nezavadil ani jediným pohľadom. Nevedel o mojej láske. Nestál o mňa. Nebola som mu ničím, len sestrou jeho frajerky, ženy a neskôr matky jeho syna. Keby ich otec aspoň po svadbe nenasťahoval k nám domov!
„Funduš je veľký, pristavíme izbu, aby mali mladí pohodlie,“ oznámil otec rodine a do mesiaca prilepili aj s mojím starším bratom Ondrom a budúcim zaťom Jančim prístavbu k domu.
A ja som musela denno-denne hľadieť na ich lásku, zmyselné objatia a bozky, sledovať ako jej puchne brucho, tváriť sa milo, prajne a predstierať, že sa teším s nimi a nič ma netrápi, aj keď by som najradšej sestru roztrhala vo dvoje, že mi ukradla moju jedinú lásku. Už asi nikoho nebudem tak ľúbiť ako jeho. Nikoho! Nevydám sa. Radšej ostanem na ocot. Alebo ujdem do kláštora a nikdy z neho nevyjdem!
„Nepočuješ?! Otec ťa volá. Máš ísť dnu,“ povedala Dorota a otočila sa na päte, ani nečakala na odpoveď.
Bez slova som ju nasledovala do domu a premýšľala, čo otec chce. Bola som si istá, že som urobila všetky moje povinnosti. No možno sa hnevá pre tie prasiatka, čo utiekli, preletelo mi mysľou. Ale veď to nebola moja vina. A čo sa stane, keď si trochu zabehajú? Veď kedysi ich pásavali na lúkach a v lesoch, kde sa kàmili spadnutými bukvicami a vôbec ich nezavierali v chlievoch ako my teraz. Aspoň tak nám hovorievali starkí.
„To sa stane, že nás chytí štátna kontrola. Hakaeskári čmuchajú po dedinách a sliedia, či niekto nechová prasce načierno. A vy ich pustíte na špacír!“ burácal otec a prešiel po nás nahnevaným pohľadom. Očervenela som a pozrela na sestry. Tváre sa im skrivili do plaču a schovali sa za mamu.
„Neviem, čo je toto za pľuhavý čas,“ rozčuľovala sa mama. „Veď sa len uživiť chceme, tak ako naši predkovia - mäsiarstvom. Čo je na tom zlé? To nás musia takto prenasledovať ako škodnú? Naťahujú ruku a pýtajú peniaze za všetko. Poplatok za povolenie chovu, poplatok za zabíjačku, potom daj krupóny, vedrá šmalcu a našinec aby tie svine napokon schovával v posteli!“
Otec mávol rukou, akoby odháňal dotieravú muchu a pozrel na Ondra a Jančiho. „Dopočul som sa, že ráno bude razia po domoch. Nie len taká hocijaká, ktorú odbavíme pohárikom pálenky, ale taká poriadna. Komunistom sa nepáči, že sa tu chová a poráža oveľa viac prasiat, ako v iných dedinách. A rovno im pred nosom. Musíme sa zbaviť mäsa z poslednej zabíjačky. Všetko musí z domu! Odvezieme to na rebrináku pod slamou. V noci naložíme do vlaku, a pošleme do Prahy. Dvaja chlapi pôjdu s mäsom, nielen s našim, aj z ďalších dvorov. Buď prežijeme, alebo nás chytia a zavrú do áreštu,“ tvrdo ukončil otec a všetci traja sa dvihli od stola.
Až vtedy som si uvedomila, že už sú vychystaní. Boli oblečení na cestu, na stole už mali plné tanistierky s červenými pruhmi z domáceho plátna, za sárami čižiem zastoknuté mäsiarske nože, bez ktorých by sa žiaden Novovešťan nevydal nikam.
Keď sa do dediny vkradlo šero, rebrinák s koňmi už klepotavo vychádzal z dvora a zamieril si to k mestu. Mamina napätá tvár poľavila a rázne vstala od stola. „Dnes žiadne ponocovanie, aby sme vstali s úsvitom a hákaeskárov privítali svieže.“
Kto sú vlastne tí hákaeskári? Odkiaľ sa vzali? Vàtalo mi hlavou, ale vôkol nás sa menilo toľko vecí, že mi vlastne doposiaľ nikdy ani nenapadlo zapodievať sa aj nimi. No teraz, keď sme čakali kontrolu, to bolo iné. Niektorí ľudia hovorili, že hákaeskári sú od HKS ako hliadka komunistickej strany. Iní, že je to hospodárska kriminálna služba. Tak či tak, všetci sa vždy zhodli na tom, že s takými pánmi treba len vychádzať za dobre, lebo pre lavór klobás sú schopní zatvoriť človeka akoby vraždil.
Ranná tma sa len nesmelo trhala, keď som začula nejaký hluk, nadávky, tresli dvere u Doroty a vzápätí sa prirútila mama aj ku mne. Z jej tváre sa zračilo napätie, strach i nevôľa. „V komore ostal ten veľký kus šunky a pláty nevyúdenej slaniny!“
Spánok ma razom prešiel. Hákaeskári tu môžu začať buntošiť každú chvíľu, bránka môže zavàzgať hocikedy, nebudú čakať na zavolanie, alebo pozvanie. A tej slaniny ostalo v komore viac ako z jedného prasaťa, na ktoré sme mali povolenie. Čo teraz? Zakopať to do zeme? To sme zavrhli hneď, veď je to sprostosť, no nič iné nám nenapadlo.
Sedeli sme v kuchyni. Stàpnuto. Mama, Dorota a ja. V izbe zaplakal Miško. Dorota už šla za ním, v rýchlom kroku si rozopínala gombíky na blúzke a vzápätí sa aj s chlapcom v náručí vrátila späť. Ovinutý perinkou, z ktorej mu už trčali nožičky sa tisol k naliatemu prsníku a hltavo sal. Pohľadom som pohladila dieťa.
„Čo keby som to zaniesla do Košíc? Ku Dulvani,“ vypadlo zo mňa zrazu, ani neviem, prečo som to povedala.
„Ku komu?“ .
„No... ku Dulvanovej, čo má krám na Dominikánskom námestí. Ona vždy zaplatí.“
„Chytia ťa na polceste. Veď robia razie. Možno sú už v dedine,“ pokrútila hlavou Dorota.
Ani mamka sa netvárila dvakrát nadšene. Lenže mňa práve ich nesúhlas ešte viac vyburcoval. Veď čo môžeme stratiť, ak sa aspoň pokúsim?! Skočila som z lavice, tušiac, že ak sa šťastlivo vrátim aj s peniazmi, otec, ale hlavne Janči ma vychvália. A aspoň pre tú chvíľu budem pre neho znamenať viac ako Dorota. Musí sa to podariť. Musí! Lenže ako? Veď nemôžem mäso len tak schmatnúť do zajdy a prejsť cez dedinu a potom až doprostred Košíc?! Či áno?
Malý sa odtisol od mamy a Dorota sa s ním zdvihla a oprela si ho o plece a rytmicky mu pohládzala chrbátik, aby si odgrgol. Perinka sa z neho zošuchla a pristála na zemi. Uprela som na ňu pohľad a vtedy mi to napadlo.
„Zabalím tú šunku do perinky,“ skoro som skríkla a nedbajúc na sestrine protesty ani mamine otázky, schmatla som ju a vbehla do komory. Tam som zavinula tú šunku do perinky, navrch uviazala šatku a vrátila sa do kuchyne. Dorota si opovržlivo odfrkla a mama bezmocne spľasla rukami, ale už nepovedali ani slova. Veď čo iné sa tu dalo robiť, ako to mäso dostať čo najrýchlejšie z domu?!
Keď som sa obliekla, pomohli mi ešte upevniť ťažké kilá slaniny kolo pása pod šatami a nakoniec obmotať tkanú, červenými ružami zdobenú polku okolo perinky a ramena a takto vyštafírovaná som odišla. Doma ostalo už len toľko mäsa, čo nemohlo byť podozrivé.
Slnko už kraľovalo na oblohe a mala som pred sebou veľký kus cesty. Musím zbehnúť dolu dolinou, potom hore Belu hlinu, potom zase dole Kvakovým brehom a pod horu ku krčme.
Kráčalo sa mi čoraz namáhavejšie. Šunka mi v rukách oťažievala a slanina ma šla stiahnuť rovno pod zem. Veď jej tam naložili! Koľko? Dvadsať kíl? Možno. Jej vôňa sa vznášala vôkol a drala do nosa pri každom pohybe. Bolo to únavnejšie, ako som si predstavovala. Možno by bolo lepšie sa toho zbaviť v krčme. Keď tam dôjdem, pokúsim sa to mäso predať tam, rozhodla som sa v duchu a odhodlane kráčala ďalej po prázdnej ceste.
Panebože, čo keď práve teraz sa kontrola vyberie z mesta, prebehlo mi mysľou a ledva sa mi tá obava zahniezdila v hlave, do očí mi zablysol nejaký ligot a zo zákruty cesty sa vynorilo čierne auto. HKS! Nik iný také parádne auto nemá! A šinulo si to rovno proti mne. Akoby som ho tými myšlienkami privolala. Aj by som skočila do jarku a pustila sa cez pole, keby mi to pomohlo, ale už si ma určite všimli a ja som sotva plietla nohami. Hlavne žiadnu paniku, napomínala som sa v duchu.
Čierny Tatraplan zastavil. Okienko vedľa vodiča sa pomaly zosunulo dole a vystrčila sa z neho ruka a zakývala.
Privrela som oči a pritisla si šunku k prsiam ako dieťa. Do nosa mi udrel zápach bravčoviny. Ani som sa nehla. Nemohla som. Nohy som mala ako skamenené, zato srdce mi skákalo v hrudi ako jojo. Ach bože, nepodarí sa mi to. Nie som hrdinka z knihy. Som len dedinské, k smrti vystrašené dievča, čo sa podujalo na niečo, čo je nad jej sily...
Buchli dvierka. Otvorila som oči. Z auta sa vynorila postava. Mladý muž, skoro chlapec, v bielej košeli, mestskom obleku, topánkami na mieru. V tvári mu svietil úsmev a napriek môjmu strachu som si uvedomila, že je fešák. Keby sme sa tak stretli na tancovačke...
„Ideme do Košickej Novej Vsi na kontro... ehm... ideme dobre?“
Mlčky som prikývla a so zdesením spozorovala, že urobil krok ku mne.
„A vy máte kam namierené?“
„Predsa do Košíc. Táto cesta inam nevedie,“ vypustila som z úst a o krok ustúpila.
„A odkiaľ idete?“ zaujímal sa a opäť pristúpil bližšie.
„No... z dediny, hen, odtiaľ,“ rozpažila som voľnou ľavačkou dakam za seba a zacítila som, ako sa potím.
„Aha, z Košickej Novej Vsi,“ povedal a namieril svoj pohľad na šunku v perinke. „A to tak ďaleko na pešo a s dieťatkom na rukách? Môžem sa pozrieť? Škoda, že nejdeme späť, mohli by sme vás zobrať.“
„Nie!“ zvolala som vydesene a uhla na kraj cesty až kamienky odskočili od podrážok čižiem. „Nemôžete sa pozrieť!“
„Nie? Prečo?“ V očiach mu zasvietila číra zvedavosť.
Kútikom oka som zaregistrovala pohyb v aute. To sa otvárali dvierka aj zo strany šoféra. Preliala ma horúčava, zapískalo mi v uchu a zrazu som sa cítila akási zoslabnutá.
„On... ona... ja idem k lekárovi. Dieťa je choré. Niečo.... nejaká pliaga sa ho chytila. Celé je žlté, aj nejaké vriedky sa mu na tele vyhodili. A... aj naši sú nejakí zoslabnutí. Aj Marči odvedľa decká pochoreli, už to chytilo viacerých. Hej, už viacerí pochoreli. Aj susedia v kostole sa sťažovali, že akosi nevládzu. Šíri sa to ako vetrom. Ktovie z čoho,“ mlela som, čo mi na jazyk prišlo.
Fešákovi zmizol úsmev z tváre a začal ustupovať k autu. Vrazila som nechty do perinky a len som sa počula, ako hovorím: „Ale keby ste ma odviezli k doktorovi do Košíc, určite by môjmu maličkému pomohol. Možno ešte nie je neskoro...“
Neviem, či ma počul, lebo už sa ani neobzrel, len vhupol dnu, tresol dvierkami a auto sa pohlo. Ale nie rovno do dediny, lež cúvajúc späť. Potom sa prudko v prachu cesty otočilo a vrátilo sa smerom, odkiaľ prišlo, teda do Košíc.
Nohy sa mi podlomili a spadla som rovno na zadok. Nebolelo to. Slanina ma ochránila. Ostala som sedieť a hlavu oprela o šunku. Zatúžila som po konci tejto dobrodružnej výpravy. Ktovie, čo mi povedia naši doma. Napokon som vstala a pustila sa dolu brehom. V diaľke som zazrela domy a blížila sa k ruchu mesta.
U Dulvani som pochodila mimoriadne dobre. Zaplatila dosť, len ústa otvárala, keď som jej bachla perinku aj so šunkou o pult a spoza sukne vyťahovala jeden plát slaniny za druhým. Smiala sa a povedala, že sa už dosť dlho tak nezabavila. „Doba je zlá a keď si našinec nespomôže nápadom a múdrou hlavou, zdochne od hladu. Hlavne, aby štát netratil!“ dodala a tvár jej skrivil podivný úškrn.
Cesta domov mi zbehla veľmi rýchlo, tentoraz som mala pocit, že nekráčam, ale sa vznášam. Sukňa mi voľne viala a moje ničím nezaťažené nohy ma niesli úplne zľahka. V rukách som niesla čerstvý bochník chleba zabalený v perinke, pre prípad, ak by si niekto spomenul, že som mala v rukách dieťa.
Ešte skôr, ako som zazrela dedinu, pocítila som nezameniteľný pach. Zrazu mi však tak veľmi neprekážal, ani som sa nemohla dočkať, kedy budem späť. Pridala som do kroku.
Chlapi už boli doma, vraj mäso šťastlivo, teda bez nejakej neočakávanej razie, povykladali do vagóna, obložili ľadom a zakryli slamou a keď boh dá, taký čas si už mašírovalo po trati ďaleko od Košíc.
Porozprávala som im, ako sa hakaeskári otočili bez plánovanej kontroly späť a ako som pochodila u Dulvani a bez ďalších slov som vysypala peniaze z tanistierky. Až som sa musela usmiať, ako sa Dorote od prekvapenia roztvorili oči, Janči uznanlivo kývol hlavou, mama spľasla radostne rukami a otcovi na ústa vystúpil spokojný úsmev.
„Dobre si pochodila,“ pochválil ma krátko, stroho, na vrúcne rozplývanie si ho človek neužil. Slová plné hlbokej vďaky a romantiky k mäsiarskej rodine nepatria. Od toho sú iba knihy.
|
|
