Najťažšia skúška
@ :: Poviedky ::
Oct 01 2018, 08:07 (UTC+0) | 
|
Miesto: Hraň, okres Trebišov
Čas: koniec 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Čo je najťažšia skúška v živote človeka? Teda, ak neberieme do úvahy, že celý život je jedna veľká skúška, v ktorej nie každý obstojí. Isto, detské oči sú plné ideálov, keď chlapec v poplátaných nohaviciach či dievča v prešitej sukni po staršej sestre verí, že práve jemu či jej sa podarí stráviť každučký deň šťastne, v láske a porozumení. A ak nie každý, tak aspoň väčšinu, lebo všetko vždy nakoniec dopadne dobre. Je vari pre muža najťažšou skúškou vojenčina? Čas, keď sa učí strieľať, zabíjať a plniť nezmyselné rozkazy aj za cenu svojho života? A pre ženu? Je to materstvo, ktoré ju vo chvíľach zrodenia nového života mučí preukrutnými bolesťami, na konci ktorých zaznie plač malého a pre ňu najdrahšieho človiečika? Isto, každý môže mať vlastný názor, pre jedného je najťažšie to, pre iného ono, ale ja to vidím dosť jednoznačne. Najťažšia je chvíľa, keď rodičia svojmu dieťaťu určia, za koho sa má oženiť či vydať. A hoc by jeho mladé srdce už celé roky tåklo pre kohosi iného, len zhltne horkú slinu a sklopí zrak. „Ako si prajete,“ prikývne rodičom a potom sa chystá veľká svadba, oslava, kde pristúpi k oltáru, aby pred zrakom Boha zaznelo áno, sľub manželskej vernosti a ochoty stáť bok po boku v dobrom i v zlom. I ja som tým prešiel. Miloval som Máriu, bola pre mňa stelesnením všetkého krásneho na tomto svete. Snažil som sa stráviť každú chvíľu po jej boku a nevedel som si predstaviť svoj život inak. Cez deň som vyhľadával možnosti stretnúť sa, v noci sa mi o nej snívalo. Schádzali sme sa pri Trnávke, potok ticho tiekol a my sme sa k sebe túlili plní horúcej krvi a túžby. A potom mi rodičia oznámili, že sa budem ženiť a vezmem si Annu. Aj Anna mala svojho milovaného, isto pre to trpela, ale jej a môj otec sa stretli a povedali si, keďže máme polia hneď vedľa seba, bola by škoda, keby sa nespojili. Takto to bude najľahšie, najlepšie, a o to, či so svadbou súhlasíme, sa nikto nestaral.
Cti otca svojho i matku svoju! Štvrté božie prikázanie znie jasne a ja som sa vtedy cítil, akoby mi niekto vrazil do srdca žeravý nôž. Prikývol som však, že sa stane, ako si želajú. V takej chvíli je všetko inak, než keď medzi dvoma vyklíči láska zo zmyselných pohľadov, nesmelých dotykov, zurčiaceho smiechu a túžby po objatí. Víno na svadobnej hostine urobilo svoje, rozostlaná posteľ už čakala na naplnenie manželského sľubu a Anna, dievča omnoho mladšie, ktoré som si dovtedy ani veľmi nevšímal, bolo pripravené prijať ma ako svojho muža. Hneď, okamžite. Nakoniec sme si na seba zvykli a ako na svet prichádzali deti, začali sme sa mať radi. Dnes by som Annu za inú nevymenil.
Láska mladosti pominie a čo potom z takého života, v ktorom rodina nemá dosť zeme a statku, aby sa uživila? Prídu problémy a zvady, výčitky a zlosť. Ale kto si vezme ženu s primeraným venom, zvykne aj na ňu a o budúcnosť má postarané až do konca života. Tak vraveli moji rodičia, aj Annini tak hovorili a vlastne si to myslia všetci, čo už dozreli. Teraz i ja, keď už viem, koľko roboty a trápenia dá vychovať deti. Veď aj šľachta, aj cisári a cisárovné sa berú podľa rozhodnutí ich rodičov. A to nie sú hlúpi ľudia! Dobre urobím, keď Pištovi poviem, že si musí vziať Zuzanu. Viem síce, že sa stále točí okolo tej modrookej Borbáli, ale teraz to čaká jeho. Najťažšia skúška, keď ju bude musieť zo svojho srdca vypudiť a vziať si, koho mu prikážem. Je predsa môj syn. A raz mi za to i poďakuje.
Takéto a podobné myšlienky mi napadali, keď som sa vracal z užhorodského trhu späť domov, do Hrane. Jalovice som bol predať. Hneď dve a v Užhorode som za ne dostal viac, než by mi núkali v Trebišove či v Michalovciach. Pred dvoma dňami som šiel pešo z domu, kravky som hnal pred sebou a teraz sa vraciam sám, no s plným vreckom. Ba i viac! Som veľmi spokojný. Najmä preto, že som cestou spoznal Andráša a jeho rodinu.
„Na trh idem. Do Užhorodu. ¼udia mi povedali, že ak prídem k vám, môžem nechať jalovičky na noc v stajni a dostanem miesto, kde by som prespal. Samozrejme, za všetko zaplatím,“ začal som zdvorilo, keď som včera vo Vojanoch prišiel na dvor gazdu, ktorého mi ľudia poradili. Taký je už zvyk, ľudia si pomáhajú aj za pár mincí, často i zadarmo. Oproti mne stál nevysoký, ale zato v rukách silný muž s hranatou tvárou, ktorý sa mi predstavil ako Andráš. Pán domu, svojich polí, statku i rodiny. V drelichových nohaviciach a konopnej košeli vyzeral prosto, vôbec nie ako chlap, čo má i vlastných paholkov. Upokojil ma však jeho pohľad i reč. Oči mal dobré a vravel priamo, že ak treba, nech si jalovičky napojím i nakàmim, však z Hrane je to poriadny kus cesty a také, ktorým vytàčajú rebrá, sa predávajú ťažko. A prespať vraj nemusím v stajni, ale môžem u nich v kuchyni, lebo i jemu dobre padne večer s niekým porozprávať. A tak i bolo.
„Deti máte?“
„Štyri,“ prikývol som, keď sme, sediac za stolom, sàkali horúcu fazuľovú polievku, čo voňala údeným. V dome, kde špajza nebola prázdna a chlieb sa priam rozplýval v ústach, som sa cítil dobre.
„Sú už veľké? Či ešte malé?“
„Najstarší už bude mať dvadsaťjeden, potom mám ešte dvoch mladších synov a dcérka má len sedem rokov. Štyri deti sú tak akurát, ale keby ešte prišli zo dve ďalšie, nebanoval by som. Len potom je ťažko, keď človek poručí život Bohu a príde deľba. Jedenásť hektárov polí mám, štyrom sa z dedičstva lepšie povodí ako šiestim.“
„Tak, tak,“ prikyvoval Andráš a potom začal hovoriť o svojich lánoch, o úrode i statkoch. Pochválil sa kravami, aj dvoma koňmi, svine mu pasie kondáš, husi ani nepočíta. Že keď sa budem vracať z trhu, nech sa zastavím a bude ma čakať jedna upečená.
V tej chvíli som sa zarazil. Videl som na ňom i na jeho žene a dcére, že na šaty veľa nedajú. Jasné, veď hlúpa je taká ženská, čo míňa na lajblíky, šatky, nové a ešte novšie čižmy, keď za to možno kúpiť ovcu, dať ju za pár drobných na salaš a na jeseň predať so ziskom. Mešec má v rukách držať muž. Lenže rozumný gazda len tak pre nič za nič ani hus nezabije a nebude ňou napchávať bachor človeku, čo sa iba pristavil po ceste. Keďže sa mi Andráš zdal inak rozumný a priamy, tak som mu to i povedal. On sa na chvíľku zamyslel, potom mlčky pozrel na ženu i dcéru, tie pochopili a pobrali sa z kuchyne do izby.
„Nám Boh toľko detí nepožehnal. Máme len jedno dieťa. Zuzanu, veď si ju videl. Skromná, robotná a jej bude patriť všetko. Dlho sme si ju šanovali, nevedeli sme si predstaviť, že už nebola len naša. Potom sme zas priveľmi preberali, nech jej nenájdeme ženícha, čo by sa nevedel postarať o gazdovstvo. Má už dvadsaťtri rokov, i keď vyzerá ani nie na dvadsať. A ženícha vo výhľade nemáme žiadneho.“
Cesta z Vojan do Hrane je rovnako dlhá ako z Hrane do Vojan. A predsa mi teraz ubiehala lepšie, rýchlejšie. Jednak som nemusel hnať jalovičky, ako keď som ešte len mieril do Užhorodu. Naviac, síl som mal dosť z pečenej husi, lebo vo Vojanoch som sa stavil i cestou nazad a ešte ma poháňala tá dobrá novota. Zuzana je krásna, plavovlasá s jemnými črtami, ale pevnými bokmi. Zdravý chlap jej musí kåzať pohľadom po nohách i po prsiach, len čo ju uvidí. Jej veno bude väčšie ako Pištove a predsa sme sa nezjednávali dlho. Andráš nič nenaťahoval a nešpekuloval, nechcel, aby som synovi pridal z majetku viac a potom svojim ostatným deťom dosporil, že by sa im nestala krivda. Súhlasil so svadbou i venom, mal len jednu podmienku. Najskôr k nemu musí prísť Pišta na žatvu, aby aj videl, aký je robotný. Tak sme dohodli, pevne si stisli podané ruky a ja som už videl, ako mám najstaršieho syna zabezpečeného. Boh mi je svedkom, že som sa o neho postaral dobre.
Pršalo. Dážď bičoval zem, slamené strechy i hlavy ľudí, čo sa s prichádzajúcim šerom náhlili domov. Nad Hraňou stáli čierne oblaky, čo siahali od obzoru až po obzor, z východu na západ i zo severu na juh. Pozeral som von oknom, ako sa ťažké kvapky v blate cesty zlievajú do stružky a stekajú popri ceste, zatiaľ čo Anna zapálila knôt na petrolejke a potom šla nahriať vodu do lavóra, nech sa oholím. Ráno na to nebudem mať čas. V jednej ruke som držal remeň, v druhej britvu, čo som chcel na remeni nabrúsiť, ale nejako som sa do toho nemal. Čakal som, kedy príde Pišta domov. Dvaja mladší synovia už vyliezli rebríkom na pôjd, kde majú dosť pohodlia a inde než v sene by v taký ročný čas ani spať nechceli. Naša malá Anička dnes ostala u dedka a babky. Naschvál sme to tak urobili, keby Pišta náhodou predsa len hlúpo vyprskol, že si žiadnu Zuzanu z Vojan nevezme. Nemyslel som, že by tak urobil, ale i tak sme sa rozhodli oznámiť mu to, keď doma bude iba on. Anna so všetkým súhlasila. Dobrá žena mužovi prieky nerobí. Neustále sa síce pýtala, aká je to rodina, ako sa mi zdala naša budúca nevesta, čo pestujú na poliach a vôbec, zaujímalo ju všetko, no ja som na mnohé nevedel odpovedať. Majú zem, statok, zdravú dcéru, peniaze, teda majú všetko. Ostatné je len nepodstatná ženská zvedavosť.
Ostrie britvy kåzalo po pokožke, spláchol som už aj posledné zvyšky mydla, no v blikotavom svetle vyzerala moja čerstvo oholená tvár kadejako, skôr napäto než sviežo. Stále som sa obzeral k dverám, kedy sa konečne otvoria. Inokedy býval v takom čase Pišta doma a teraz ho ako naschvál niet. Mladí sa stretávajú pod stromami pred Almášiho kaštieľom, ale hádam tam teraz nepostávajú, keď tak leje. Ako každý večer som sa vybral do maštale pozrieť sa, či je všetko ako má byť a vlastne úplne zbytočne prikázal Anne, že ak sa Pišta ukáže, nech sadne za stôl a čaká. Beztak by to tak bolo, veď ako inak...
„Hej, bosorky sa môžu premeniť na mačky. Tak ich nikto nespozná a nebudia žiadnu pozornosť. Potom sa vyberú na svoje tajné miesta,“ zaznel zo stajne nejaký hlas, ktorý mi bol spočiatku neznámy.
„Dnes som sedela na lavičke a pod nohy sa mi priplietlo také malé čierne mača. Kocúrik. Doteraz som ho nevidela. Vzala som ho na ruky a hrala sa s ním. Šermoval labkami, akoby chytal neviditeľnú muchu a potom sa mi zahryzol do prsta. Až som zjojkla a pustila ho na zem. Lenže on neušiel. Začal sa mi obtierať okolo nôh, takže to vyzeralo, že prosí o odpustenie,“ vravelo teraz nejaké dievča. Vlastne nie nejaké. Bola to Borbála, Pištova frajerka, v tom som si istý.
„Možno to bol dáky prečarený mladý bosoráčik, čo sa ti chcel dostať pod sukne,“ ozval sa teraz Pišta, môj syn. Takže ja ho čakám doma a on je tu! Stál som pred drevenými vrátami a priložil ucho na škáru medzi doskami, lebo dážď šumel viac, než by som si želal. Aspoňže vietor nebol silný a keď som sa postavil tesne k maštali, na mňa nepršalo.
„Neviem, či mi chcel zájsť pod sukne, ale šikovný bol dosť. Dostal sa mi až pod kožu. S tými malými ostrými zúbkami mi urobil na prste ranky, z ktorých mi tiekla krv a nie a nie prestať, takže....
„Takže teraz sa staneš bosorkou aj ty,“ zasmial sa Pišta. „Budeš lietať na metle a občas povozíš aj mňa. Poletíme ponad Avaš, o polnoci sa okúpeme v Ondave a potom sa premeníme na mačky. Tak pôjdeme zo stajne do stajne a všetkým podojíme kravy. Budeme mať dosť masla i mlieka aj syr a smotanu a všetko predáme ešte ráno v Trebišove na trhu. Zarobíme a ostane nám čas iba sa váľať celý deň v posteli.“
„S Avašom si sa trafil, ale ináč trepeš dve na tri,“ ozval sa opäť ten mužský hlas, čo som počul ako prvý a teraz som ho už spoznal. Bol to Gábor, Borbálin brat. „Neviem, či sa bosorky kúpu v Ondave, ale zato po nociach tancujú na krížnych cestách. Tam, ako sa ide z Hrane do Novosadu a na kríž je štreka pod Kopaničku a z druhej strany na Avaš. A koho chytia, tomu beda.“
„Keď ťa už pohrýzol bosorácky kocúr a premenila by si sa na bosorku, tiež by si chytala furmanov a pocestných, čo idú za noci? A čo by si s nimi robila?“ znova sa ozval Pišta a hneď na to zaznel Borbálin smiech. Smiala sa úprimne a detsky šťastne.
„Srandičky by ťa prešli, Pišta, keby sa ti stalo to, čo nášmu dedovi,“ Gábor sa domáhal slova, keď smiech neprestával.
„Som samé ucho. Povedačky dedkov mám rád,“ Pišta prejavil pozornosť.
„To bol ešte mladý a šiel tadiaľ na koni do Novosadu, kde mal frajerku. Teda teraz je to už moja babka. Ale vtedy ešte svoji neboli. Vybral sa za ňou v noci, boli dohodnutí. Že príde a zaťuká na okienko. A tak tam šiel, až zrazu zbadal bosorky. Hneď si všetko rozmyslel, koňa otočil a cválal nazad domov. Na druhý večer sa tam vybral znova. Však aj bosorky sú ženy, musia mať občas dačo na prácu a nielen celé noci tancovať na krížnych cestách. Lenže pochodil rovnako ako včera. Zasa tam boli, v rukách metly, oči im žiarili v tme a hľadeli rovno na neho. Vraj hnal koňa domov, ako len vládal a ani sa neobzrel. Ale dedo mal babku asi ozaj veľmi rád a nevedel bez nej vydržať, lebo sa tam vybral i na tretiu noc. Možno si myslel, že do tretice je všetko dobré. Iné rozumné vysvetlenie na to niet, i keď ani toto sa mi nezdá veľmi umné. Prosto, vybral sa tam, že sa s ňou musí stretnúť, že ju ľúbi, že bez nej nevydrží ani deň, aj keby ho to malo stáť život. Ako sa blížil ku krížnym cestám, nespomaľoval, práve naopak. Rútil sa rýchlo, kopytá zvonivo dupali, až sa víril prach a on, vidiac služobníčky satana na ceste, hnal sa rovno na ne. Sotva odskočili, prefrčal priamo pomedzi ne. Lenže to neskončilo. Keď sa obzrel, pochytil ho des. Všetky bosorky, a bolo ich aspoň zo desať, sedeli na metlách a leteli rovno za ním. Ešte silnejšie bodal koňa pätami do slabín, ešte tuhšie zvieral uzdu a zviera mu rozumelo dobre. Možno samé cítilo zlo, pretože to bol cval, o akom sa nám vraj ani nezdalo. Naraz, nevedno prečo, ale tesne pred Novosadom sa všetky bosorky otočili a leteli nazad. Nechytili ho, ušiel im. Len jedna, čo mu už takmer dýchala na chrbát, v poslednej chvíli natiahla ruku a dotkla sa konského zadku. A vieš čo sa stalo? Dedko síce za svojou milou dorazil, ale odvtedy mu kôň kríval až do konca života. Žiaden felčiar mu nevedel pomôcť, nikto, nikto, nikto. A kôň, to je hotový majetok. Preto by som si z bosoriek tak neuťahoval.“
„Dobre sa to počúva, ale ešte by som rád vedel dačo o tom, čo si vravel predtým. Že s Avašom som sa trafil. Prečo? Vieš, doniesli sa mi dáke chýry, veď ti o nich poviem, ale radšej by som najskôr niečo chcel počuť ja od teba,“ vravel zasa Pišta, Borbála sa už nesmiala, ba aj dážď vonku poľavil, takmer prestal.
„Ja viem len toľko, že z času na čas sa tam dejú divné veci. Kadejaké zjavenia. Možno bosorácke, možno nie. Ale málokto ich vie vyložiť, čo znamenajú. To by musel byť ozaj dáky vražec, či prorok, aby im porozumel.“
„Mne sa ten príbeh o dedkovi veľmi páči. Nepočula som ho ešte, mne ho nepovedal,“ vstúpila do rozhovoru Borbála. „To by som bola veľmi zvedavá, keby si musel kvôli mne chodiť za noci a cez krížne cesty s bosorkami, či by si vôbec prišiel,“ isto v tej chvíli pozerala zblízka na Pištu, cez dvere som to nevidel. Zato jeho som počul viac než dobre.
„Neboj sa moja milá. Kvôli tebe by som šiel aj do Ameriky, len aby sme mohli byť spolu.“
Viac som tam neostal. Nebolo prečo. Nejaké ďalšie reči o Avaši či bosorkách? Hlúposti sú to, ale dievčatá to majú rady. Ticho som sa otočil a šiel domov. Nechcel som, aby vedeli, že som ich počúval. V tej chvíli sa vo mne vynorili už dávno zabudnuté pocity. Tie, ktoré som prežíval, keď som sa podriadil vôli rodičov a vedel, že moja milovaná Mária sa nikdy nestane mojou ženou. No len čo som vstúpil do domu, bol som zasa pokojný. Prežil som to ja, prežije to aj Pišta.
„Áno otec, ako si prajete,“ dostal konečne zo seba Pišta asi hodinu po tom, čo som mu oznámil, aký je jeho ďalší osud. Nekarhal som ho, kde bol tak dlho, i keď sme čakali ešte viac než dosť. Začal som rečami o tom, že pobláznenie mladosti zmizne rovnako ako mladosť. Že úlohou muža je predovšetkým chrániť a zabezpečiť svoju rodinu. Ale chudáci s tým majú problém, ak sú polia menšie, než potrebujú na obživu. Že hľadať si prácu u iných gazdov je paholčenie do konca života s peniazmi tak nanajvýš na prežitie. Pridal som niečo o tom, že k životu sa treba stavať zodpovedne, najmä ak človek uzatvára rodinu, lebo potom prídu na svet deti a tie si vyžadujú svoje. Nech si teda uvedomí, že dospel, všetky flirty musia ostať už len spomienkou, pretože som mu vybral nevestu, tú si vezme za ženu a bude jej dobrým manželom, až kým sa nepominú. Videl som na ňom, že chvíľu zatvára päste a potláča zlosť, nepokojne blúdi očami po izbe, hryzie si pery, potom zreteľne škrípe zubami a hoc už vôbec nebolo teplo, rozopína si košeľu, akoby sa dusil. Anna stála pri mne, na všetko mi prikyvovala, občas doložila nejaké slovíčko, ako nám záleží na tom, aby sa mal v živote dobre. A na konci, keď som mu pripomenul štvrté božie prikázanie, prikývol na súhlas. Len na to som čakal, teraz už spokojný sám so sebou som ho objal, vedomý, že som ho dobre vychoval a spravil preň len to najlepšie.
Ïalšie dni, týždne i mesiace šli presne tak, ako som si predstavoval. Teda až na jednu maličkosť. V najbližšiu sobotu som sa hneď zrána rozhodol ísť za Andrášom do Vojan a povedať mu, ako to u nás vyzerá. Tiež dohodnúť prvú spoločnú návštevu, kde by som prišiel s Pištom i Annou k nim a potom pozval ich k nám. Teraz som nešiel pešo, ale na koni, a nie po furmanskej ceste, ale vzal som to skratkou po pastierskej cestičke pod svahom Avašu. Bol pekný teplý deň, slnečné lúče dopadali do trávy a trblietali sa v rannej rose, keď si zrazu kôň nepokojne odfrkol a zatriasol sa. Pozrel som pred seba a hneď ho zastavil. Prisahal by som, že som na rovnaké miesto hľadel pred chvíľou a nič tam nebolo. Lenže teraz, a ani nie ďaleko, kameňom by som tam dohodil, stálo šesť mohutných býkov. Z každej strany cestičky po tri, vedľa seba ako vojaci a nehýbali sa. Iba na mňa pozerali a ja som mal prejsť pomedzi nich. Lenže my tu toľkých býkov nemáme! To by som musel vedieť! Navyše, aj keby sa zo všetkých okolitých dedín nazbierali všetky býky, určite by sa nepásli spolu a ani žiadneho pastiera som nikdy nevidel. Koňa som otočil, opustil pastiersku cestičku a zišiel dolu lúčnatým svahom na širokú furmanskú cestu. Bolo to ozaj veľmi podivné stretnutie a myslel som na to ešte chvíľu, ale potom mi to vyfučalo z hlavy. Deň priniesol dôležitejšie veci, moja návšteva vo Vojanoch bola dôležitejšia.
Pišta sa oženil hneď po žatve. Tak sme dohodli, ak Andráš uzná, že je pracovitý, netreba to odkladať. A svadba bola ako treba. Oltár, potom víno a svadobná posteľ. Pišta mi odišiel z domu a odvtedy sme sa navštívili už len zo dva razy. Prešiel dlhý čas, čo sme sa nevideli, už pár mesiacov a čakal som správu, že na svet príde ich potomok. Tak sa stanem dedom, a to je veľká vec! No odrazu mi pred domom zastal rebrinák a na kozlíku sedel Pišta. Že nie je všetko v poriadku mi bolo hneď jasné podľa toho, že voz bol naložený jeho vecami, čo si bral z domu ako výbavu. Nemusel som sa na nič pýtať, začal sám, že Zuzana, jeho žena, zomrela. Zápal pľúc. Rýchly a prudký, v horúčke priam horela. Ani lekár nepomohol. Sotva stihli privolať kňaza.
„A teraz? Vidíš, na to sme nemysleli, to sme nedohodli! Ako s majetkami čo dostala? Čo v takom prípade? To im tam necháš? Nemali by byť teraz tvoje?“ vyhàkol som, ale Pišta len pokýval hlavou, akoby sa niečomu čudoval. Potom zložil truhlice, vošiel do domu a vzal si len jeden kufor.
„Kam ideš?“ pýtala sa ho vystrašená Anna, len čo dokázala potlačiť plač. Správa o Zuzaninej smrti ju poriadne rozľútostila. Predsa len, i keď sa veľa nevideli, mala ju rada a často hovorila, ako je jej ľúto, že sú až vo Vojanoch. Bola jej prvá nevesta.
„Idem preč,“ Pišta cekol, akoby viac nechcel hovoriť.
„Kam preč? A kedy bude pohreb?“ Anna vyzvedala ďalej.
„Pohreb už bol. Pred troma týždňami,“ povedal sucho, trochu hrubo. Možno, aby sa sám nerozcitlivel. A možno tak hovoril, aby sme sa ho ďalej nepýtali, prečo nás na pohreb nezavolal.
„A kam preč to ideš?“ postavil som sa mu priamo do dverí, chcel som vedieť pravdu.
„Do Ameriky. Už mám všetko vybavené. Aby som mohol žiť vlastný život s vlastnými rozhodnutiami,“ zdvihol hlavu tak, že mi pozrel priamo do očí. Už to nebol ten Pišta, ktorého som poznal predtým. Bol to muž, ktorý si stojí pevne za svojim.
Pišta skutočne do Ameriky odišiel. Aj listy písal. Nám občas, Borbáli často. O tri roky sa vrátil späť do Hrane. Kúpil si vlastné pole, kravu, starší malý dom na začiatok a oženil sa. Vzal si Borbálu. Tak chcel, tak sa sám rozhodol.
|
|
