Navždy nie svoji
@ :: Poviedky ::
Nov 04 2018, 15:37 (UTC+0) | 
|
Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: päťdesiate až osemdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa
Keď sa unavili tancom, šiel ju odprevadiť domov.
Kráčali vedľa seba dlho mlčky. No nebolo to mlčanie, keď nie je čo povedať, skôr také, keď sú slová zbytočné – bolo im spolu príjemne, ako vždy. Kráčali pomaly v svetle pouličných lámp a nad hlavami im svietil mesiac.
Keď ju nesmelo chytil za ruku, neuhla. Nechala si vziať svoju dlaň do jeho. Ale nestisla ju. Po chvíli spomalil a zastavil, postavil sa čelom k nej a pokúsil sa k nej pritisnúť. Veľmi jemne.
„Nie, radšej nie, tu na nás zovšadiaľ vidno,“ povedala, upierajúc pohľad do zeme.
„No a čo? Všetci predsa už dávno vedia, že sa mi páčiš, na tom nie je nič pohoršujúce. Niekedy mám pocit, že jediná, čo si to nevšíma, si ty... Ale prečo?“
Cítil, že keby ju objal, nechala by sa, ale k bozku by to už nedospelo. Rozhodol sa netlačiť. Vždy bol čo najviac ohľaduplný, mal jednoducho takú povahu – čakal, až sama vyvinie snahu, až bude pripravená objať ho ona, i pobozkať, a veril, že sa raz dočká. Veď si boli súdení. Museli si byť súdení! Nikdy s nikým sa necítil tak dôverne, tak uvoľnene, a z jej strany to vyzeralo rovnako. Len stále čakal, až si to uvedomí aj ona, a zdalo sa mu, že nemusí čakať dlho. Poodstúpil.
„Vieš predsa, že to najprv musím pocítiť naplno, aby som zostala pred Bohom čistá. Nemôžeme sa objímať a bozkávať, kým si nebudem istá, že ty si ten pravý, a od tej chvíle už budeme len jeden pre druhého. Ale zatiaľ to tak ešte necítim...“
Vedel, že to vraví úprimne. To bola zase jej povaha. A aj keď mu srdce kvôli tomu oťaželo, bola to jedna z vecí, ktoré si na nej strašne vážil.
„Tak dobre. Ïakujem ti za krásny večer, Janka. Uvidíme sa zase zajtra, na družstve alebo v obchode, alebo sa niekde stretneme – a zase na ďalšej tancovačke. Už si doma, mňa ešte čaká cesta na ubytovňu. Tak dobrú noc!“
„Dobrú noc aj tebe, Peter!“
Usmiala sa na neho láskyplným úsmevom a jemne si vyslobodila ruku. Vošla do domu a on sa stratil za rohom.
„S kým si bola? Zase s agronómom?“ ozval sa z postele matkin hlas.
„Áno, s Petrom,“ odvetila.
„A posúva sa to s ním niekam? Pamätaj, máš už svoje roky...“ zaujímala sa mama.
„Ale hej. No ešte to tak necítim, že by som sa mala niekam ponáhľať. A tridsiatka, to nie je žiadny vek...“
„No, len aby si neprebrala... Dobrú noc.“
Nedalo sa povedať, že Jana nejako preberala. Len sa nikam neponáhľala. Mala naozaj už tridsať jedna, ale cítila sa mladá. Ani kamarátky, väčšinou vydaté, ju do ničoho netlačili a rešpektovali, že je stále slobodná. Mala gavaliera, to všetky vedeli, síce z nich žiadna veľká vášeň nevyžarovala, ale stretávali sa a všeobecne sa čakalo, že sa raz dajú dokopy. Chodila do lesa, do mäsokombinátu, on agronómčil na družstve, stretávali sa, prechádzali, rozprávali, a život ticho ubiehal. Nemala pocit, že to musí silou-mocou meniť – bola s vecami spokojná. Aspoň si to myslela.
Až raz, keď bol Peter na nejakom školení v krajskom meste, tancovala zhodou okolností s mládencami z neďalekej dediny, zo Šindliara, čo prišli oslavovať úspech spoločného lesného projektu. Bola to zrazu vítaná zmena – boli veselí, jadrní, oveľa živší, než vážny Peter, a tancovali tiež hrmotnejšie. Najmä istý Jožko sa jej pozdával. Mal síce nepadnúce sivé sako, koženkovú kravatu na gumičke, neposlušné vlasy, čo mu po tanci všade lietali, ale jeho hladko oholená široká a úprimná tvár bola večne usmiata a jeho oči sa na ňu pozerali s nefalšovaným záujmom. Sálal z neho optimizmus a energia a akási spoľahlivosť, že sa o všetko vie postarať. Dohodli sa, že sa stretnú aj zajtra.
Keď sa neskoro vracala domov, sama, zrazu pocítila, že by sa naozaj mala zamyslieť, či je s vecami spokojná, a či by nebol vhodný čas na životnú zmenu. Bol to akýsi nový pocit a prekvapil ju – bola si však istá, že sa to nejak utrasie, a myslela zase na Petra. Na koho iného asi?
Na druhý deň prifrčal Jožko na motorke. Zase v saku. Našiel Janu aj s kamarátkou Luciou na lúke pod slivkou, na známom stretávacom mieste, kde práve rozoberali včerajšie udalosti a nové pocity. Bol stále veselý a bez najmenších rozpakov sa pripojil k ich spoločnosti. Rozprával o projekte, o lese, o ich družstve, o včerajšej tancovačke, a stále sa smial a hovoril vtipy, až sa za chvíľu smiali všetci. Nálada rástla o to rýchlejšie, že vytiahol ploskaňu borovičky a ponúkal ju dookola, motorka-nemotorka.
„Ja hovorím, daj si, keď ťa niekto ponúkne,“ zvážnel Jožko, keď dolieval z fľaštičky Jane do vrchnáka, „a na oplátku kúp aj ty jemu, aby si nezostal dlžný, ale viac nie. Je dobré si vypiť, ale zlé sa opiť! Že?“
Jana prisvedčila. Aj ona si to myslela. Páčil sa jej. A asi aj Lucii – nenápadne totiž na ňu pomrkávala a usmievala sa.
„Takže dnes som vám nalial do foršusu a zajtra alebo vo štvrtok mi to môžete vrátiť. Zase prídem! Opäť tu, dobre?“ Chvíľu sa tváril, že už sa poberie, ale zostal ešte hodinu. Bolo s ním príjemne. A veselo!
Vo štvrtok sa poriadne rozpršalo. Mali sa stretnúť pod slivkou, ale neprichádzalo do úvahy zostať tam čakať, navyše s perspektívou, že v tomto počasí vôbec nepríde. Jana teda zostala doma, iba občas pozrela cez okno, keby náhodou, a pritom rozprávala mame, čo je vlastne ten Jožko zač. Keď už bolo jasné, že nepríde, začala sa preobliekať do domáceho, keď zrazu mama zalomila rukami: „Jana, pri našej bránke stojí akési strašidlo – chudučké zablatené nohy, na sebe nejaký gumený kabát, už mu chýba len kosa – však to nie je ten, čo mal prísť za tebou?“ A naozaj, keď ho Jana uvidela, takmer sa rozplakala, čo to za ohavu im straší pri dome, no vykľul sa z nej Jožko, ktorý nakoniec predsa prišiel, autobusom. Len kvôli dažďu mal na sebe škaredú pláštenku a bol mokrý ako pes, no v izbe sa rýchlo upravil. A zase bol veselý. A zase sa im, Jane i mame, páčil. Veľmi páčil!
Netrvalo to dlho, iba pár týždňov, kým sa s mamou zhodli – mohol by to byť ten pravý. Veselý, družný, robotník je dobrý, ani nepije, keď nemusí, rozumie si s každým, s každým zažartuje, peniaze nerozhadzuje, nasťahuje sa k nim do domu, konečne bude doma chlap. Aj svadbu dohodol tak šalamúnsky, šporovlivo – bude sa ženiť jeho brat, tak rovno vystroja dvojsvadbu, aby to vyšlo lacnejšie, aj hostina, aj farár, aj koláčiky, aj hudba, všetko v jeden deň, veď hostia boli aj tak spoloční. Jane sa zdalo, že veľmi dobre obišla. Nielen so svadbou, ale najmä s manželom. Že sa na ňu šťastie usmieva.
A Peter? Peter bol smutný. Veľmi smutný. Ale už do toho nemal čo hovoriť. Prestal chodiť na tancovačky, prestali sa stretávať, zhovárať... Nechýbal jej. Mala iné starosti. Začala si predsa zariaďovať manželstvo! Čo bolo, bolo, zostalo už ďaleko.
Ale Peter zostal hlboko rozorvaný. Bolo to pre neho ako blesk z jasného neba. Veď si tak rozumeli! S kým iným by si tak rozumel? S kým iným by si rozumela ona? Nedávalo to žiaden zmysel. Boli si súdení, on a ona, tie ich rozhovory, tie ich mlčania, tie ich dotyky... Ona bola silne veriaca, ale nevadilo jej, že on je ateista. A jemu nevadilo, že ona silne verí. Už len to je vzácne! A rozumeli si vo všetkom ostatnom, v tanci, humore, v názoroch na domácnosť, na deti, na budúcnosť... Niekedy, keď sa otupoval alkoholom, aby dokázal vôbec zaspať a zabudnúť, dohadoval sa aj s Bohom: ak existuješ, tak ty si jej vybral lepšieho manžela, než by som bol býval ja..., a tak ju aspoň dobre opatruj. Asi som si ju nezaslúžil. Asi.
Ïalej agronómčil na družstve, presťahoval sa na inú ubytovňu, aby nebol príliš blízko, pracoval do úmoru, no večery trávil sám, len občas s fľaškou. Trvalo niekoľko rokov, kým sa zmieril s osudom. Aspoň si to myslel. Lebo raz...
Raz sa znovu náhodou stretli. A obaja sa rozžiarili. Bola sama, bez manžela, a hoci sa rozprávali len o všeobecných veciach, rozumeli si zase ako kedysi. Jana stále nemala deti (napriek snahe) a Peter stále nemal ženu (hoc sa tiež snažil). Strávili spolu príjemnú hodinu a rozišli sa s dobrým pocitom, že sa zase raz videli – a hoci si to obaja uvedomili až dodatočne, stále ich spolu niečo spájalo. Stále k sebe niečo cítili. A rozhodli sa, nezávisle na sebe, že sa ešte musia vidieť. Prešlo však zas niekoľko rokov, kým sa im to podarilo.
Jedného dňa nebol Jožko doma. Odišiel na služobnú cestu. Jana ostala sama. Detí stále nemali a mamka už umrela. A tak nevydržala a vybrala sa medzi ľudí – bola opäť nejaká tancovačka. Tam stretla Petra. A dali sa do reči. Aj do tanca! A zase ako kedysi, potancovali, vypili, porozprávali sa, o taľafatkách, ale i o vážnych veciach. A nakoniec aj o tom, čo sa vtedy vlastne stalo.
„Vieš, Peter,“ vravela mu, ako sedeli pri dohasínajúcej petrolejke, keď už aj hudba odišla. „Ani neviem prečo, ale mala som zrazu pocit, že už mám vek na vydaj. Presnejšie, už za tým vekom. A zrazu ma očaril Jožko. A chcel sa brať. Bol taký veselý, taký živý... Zdalo sa mi, že k nemu lepšie pasujem – ja, dedinské dievča, a ty agronóm, vážny inžinier... Neber to v zlom, ale cítila som, že ísť za neho je lepšia voľba. Ty si sa aj tak nechcel rozhýbať.“
„Ja že som sa nechcel rozhýbať?“ neveril vlastným ušiam. „Veď to ty si stále čakala, až budeš to pravé cítiť. Až ma budeš chcieť objať. A pobozkať... Ja som len čakal! Čakal na teba!“
Pozrela sa čudne na neho.
„A ja som si myslela... To sme si teda totálne neporozumeli.“
„Neporozumeli!“
„Preboha...“
Nadránom šli domov každý sám. Nedalo sa už nič robiť. No dá sa, dá sa vrátiť čas?
Premýšľal o tom celú noc. Nezaspal ani po tanci, ani po alkohole. Musel si to ísť vyjasniť. Vedel, že Jožko nebude ešte doma, a tak sa rozhodol konať. Musí to počuť ešte raz! A možno sa niečo robiť dá! Za tmy prišiel k jej domu tak, aby ho nikto nevidel. Zaklopal, oznámil sa.
Ani nebola veľmi prekvapená, ale dnu ho nepustila. Vyšla pred dvere.
„Jani, musíme si to vyjasniť. Nikdy som nikoho tak nemiloval, ako teba. Čo si cítila ku mne ty?“
„Ani mne si nebol ľahostajný. A ani dnes nie si...“
„Tak prečo sme sa nevzali?“
„Lebo to dopadlo inak...“
„A si šťastná?“
Sklopila oči.
„Čo ja viem... Život nemusí byť len šťastný či nešťastný. Iba správny.“
Objal ju. Objal ju, konečne, po rokoch, naplno, a ona mu objatie silno opätovala. Konečne, po prvýkrát, naozaj. Mal pocit, že sa vo vesmíre konečne uzavrel obrovský kruh, že konečne zapadlo na svoje miesto niečo, čo už dávno k sebe patrilo. A že sa napokon predsa len stalo niečo, čo sa od začiatku malo stať. Pokúsil sa ju pobozkať na ústa, ale v poslednej chvíli trošku uhla – ich vlhké pery sa dotkli len kútikmi. Zháčil sa.
„Mali sme sa zobrať my dvaja. My by sme šťastní boli.“
„Boli,“ prisvedčila.
„Mali by sme spolu kopu detí.“
„Mali...“
„Pretože sme si obaja odjakživa súdení.“
Jemne sa vyslobodila z jeho objatia.
„Všetko je inak, než by malo byť. Ale nedá sa už vrátiť čas. Mám dobrého muža. Nebije ma, nekričí, peniaze domov nosí, na dome všetko porobí. Len filozofovať sa s ním nedá, ako s tebou. No filozofiu k životu až tak netreba. Oveľa dôležitejšia je čestnosť. Nedá sa odstať, čo sa už stalo, a nie je dôvod zrúcať to, čo sa vystavalo, v dobrej viere a v hlbokej dôvere. Možno raz, v budúcnosti, sa veci zmenia. A potom sa otvoria možnosti, možno aj pre nás dvoch... Ale nemôže trpieť človek, ktorý za nič nemôže. A trpel by.“
Posledné slová povedala už za dverami a so smutným pohľadom do Petrových uslzených očí ich za sebou zavrela. V zámke šťukol kľúč.
„Jana! Janka!“ preskočil mu hlas. „Budem čakať!“
Trvalo celkom dlho, kým sa Peter odhodlal, so spustenými plecami, pomaly, ako kôň od màtveho jazdca, bez hlasu, s mokrými lícami odkráčať do noci. Plakala tak, ako ešte v živote nie...
Jana namáhavo očistila kamennú dosku od naviateho lístia. Už dávno nemala toľko sily ako za mlada, hýbala sa pomaly, boleli ju kåby aj chrbtica, kolená sa jej triasli. Neustále si musela z čela odhàňať šedivé vlasy, ktoré jej vetrík vháňal do očí.
Neuveriteľnou zhodou okolností ležal Jožko, ktorý ju opustil pred rokom, len niekoľko metrov od Petra, ktorý ho predbehol o pol roka. Keď stála pri jednom hrobe, videla priamo i na druhý. Tak ako teraz. Vzdychla si.
Jožko dožil v plnej sile a pred smrťou sa dlho netrápil. Bola prekvapujúca, ale v jeho rokoch nie až taká nečakaná. Zanechal jej veľký dom s veľkou, krásne udržiavanou záhradou, úspory i meno, ktoré si v obci všetci vážili. Len to najdôležitejšie jej nenechal – potomkov, a potomkov tých potomkov. Žiadny dom ani záhrada nie sú väčším bohatstvom, než oni.
A Peter... Nikdy sa neoženil. Dožil sám, zatrpknutý, utrápený. Celý čas čakal. Či sa niečo zmení. Ale zmenili sa iba oni –zostarli, zoslabli, zabudli. Čo sa stalo, nedá sa už odostať. Mohlo byť všetko inak? Mohlo. A bolo by? Možno. A neskončili by tak či tak všetci tu, pár metrov od seba? Čo by bolo bývalo lepšie? Bolo by niečo lepšie? Malo to tak byť? Jana sa pozerala na oba hroby a premýšľala – tak mal ju Boh rád, alebo vlastne nie?
|
|
