Pod cigánskou sukňou
@ :: Poviedky ::
Jan 09 2019, 22:26 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kechnec a Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas koniec 19. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová
Ždaňa nie je žiadna zaprdená dedina! Kto by čo len na chvíľku uvažoval, že okrem bučania kráv, kondáša so stádom svíň a škrekľavých kohútov tu nenájde nič, je na omyle. Našťastie. Lebo keď ma tu z Pešti vyslali do služby, bál som sa, že za poslednou roľou bude brázda ohraničujúca koniec sveta a potom len nekonečné prázdno. Prázdno azda aj v hlavách ľudí, čo sa nestarajú o viac, než o pálenku, plný bachor a uspokojenie tých najnižších pudov na žene; najlepšie na takej, ktorej ešte pre jej vek nenarástli fúzy. A to som kedysi chodieval s tými najkrajšími kišasoňkami do Maďarskej kráľovskej opery, rozplývali sme sa nad Verdiho áriami a inde zasa s úžasom načúvali Schumannovým klavírnym koncertom, lebo kto nepoznal tohto génia modernej hudby, akoby ani nejestvoval. Myslel som, dúfal, že keď skončím žandársku školu, budem chrániť svoje mesto od všetkej zberby a chamrade, aby kvitlo a stalo sa šperkom zdobiacim moju krajinu. Naraz mi prišlo písmo, rozkaz, že musím sem. Do Ždane. Bál som sa, že namiesto hradného paláca budem hľadieť na kopec s medveďmi rozlezenými po stromoch, namiesto kúpeľov s horúcimi prameňmi si pôjdem zmáčať nohy do chladného potoka a ak dostanem chuť na tokajské, nechám si ju zájsť a s radosťou zaplatím za akýkoľvek pohár kyslého vína. Ale žiadna noc netrvá večne a i v mojej hlave sa postupne rozvidnelo. Moderná budova úradu s vlastným berecincom na zatváranie zločincov, s peknou kanceláriou a dobrými kolegami spôsobili, že sa mi konečne roztiahli fúzy do úsmevu. Kým som bol doma? Jedným z davu, čo sa neustále náhli po nábreží Dunaja alebo stredom mesta popri novom Národnom múzeu. Ale tu? Široké ulice s domami bohatých gazdov i židovských obchodníkov patria nám - žandárom. Tu som pán, ktorého všetci zdravia! Notár, farár či učiteľ ma k sebe volajú na partičku kariet a dievčatá, i keď nie v takých róbach, ako som vídaval na budínskych plesoch, ale i tak sú pekné. Časom sa mi dokonca začínalo zdať, že ich zdobí práve ich jednoduchosť, úprimnosť a radosť z každej maličkosti, ktoré by si rozmaznané slečinky v Pešti ani nevšimli. Môj záujem prerastal stále hlbšie, a tak som nachádzal uspokojenie v čomsi, čo nemožno nazvať inak, než zjednodušovaním života, avšak so stále čistejšou a úprimnejšou radosťou z pocitu číreho bytia. Dokonca až natoľko, že viac a viac vo mne narastala chuť spoznávať aj život cigánov. Ani neviem, ako to nazvať. Zvedavosť? Možno. Boli pre mňa záhadou, veď vždy žili oddelene, bokom od ostatných, ale tušil som, že raz sa medzi nich dostanem, aby som odhalil aj tajomstvá a pôvaby ich života.
„Ukradli mi prasiatko!“ od zlosti sa až triasol akýsi gazda, stál uprostred kancelárie a žmúriac malé oči proti svetlu, čo prichádzalo z veľkého okna, ponosoval sa zvýšeným hlasom. Zvýšený hlas nemal rád nikto z nás. Teraz sme mali službu ja, Ferenc a Imre. A Imre tu bol veliteľ.
„Tak poďme pekne po poriadku!“ sadol Imre za stôl, premeral si gazdu od zaprášených čižiem až po husté vlasy, z ktorých mu po nízkom čele stekal pot. „Odkiaľ ste?“
„Z Kechneca. Šándor z Kechneca,“ gazda trochu stíšil hlas.
„To je dobre. Kechnec je v našom okrsku.“
„Ukradli mi prasiatko,“ zopakoval Šándor.
„Mali ste k tomu prasiatku nejaký citový vzťah?“ Imreho otázka v sebe niesla náznak posmechu.
„Prečo?“
„Lebo ak nie, tak by ste nepovedali prasiatko, ale malé prasa.“
„Ale to bolo prasiatko! Malé, pekné, ružové, ešte nevážilo ani dvadsať kíl!“ Šándorov hlas zasa zosilnel.
„Dobre teda, zapíšeme, že vám ukradli prasiatko, ku ktorému ste mali citový vzťah.“
„Aký vzťah? Hovorím, že bolo malé!“
„Takže malé prasa?“
„Prasiatko!“ Šándor sa až zachvel.
„A máte na niekoho podozrenie? Alebo rovno viete, kto vám ho ukradol?“
„Gejza! To je taký malý cigán!“
„Cigánik?“
„Nie, je to malý cigán, teda už veľký, joj, som z toho dopletený, dospelý cigán je to, ale krpáň ako decko. Takže malý cigán!“
„Pozrite sa, gazda. Musíme si v tom urobiť jasno. Alebo malé prasa a malý cigán, alebo prasiatko a cigánik.“
Stál som s Ferencom v rohu kancelárie za Šándorovým chrbtom a mali sme čo robiť, aby sme sa nerehotali. Jednoducho, Imre to s ľuďmi vedel a ak neprišli pokorne, ale hulákali na celú žandársku stanicu, dokázal ich naťahovať, kým si neuvedomili, kde je ich miesto.
„Kde býva ten Gejza?“
„V osade na kraji Kechneca. Keby ste tam išli teraz, prasiatko možno ešte nájdete.“
„Myslíte? A našli by sme tam teraz aj toho cigánika?“
„Gejzu? Neviem. Cigáni chodia cez deň ku Seni na Hliník. To je také miesto, kopú tam íl a robia z neho váľky na domy.“
Imre ešte chvíľu naslúchal gazdovi Šándorovi, pýtal sa ho viac, ako ten Gejza vyzerá, vraj ako decko, ani poriadne nezarastá, pýtal sa tiež, ktorá je Gejzova chatrč a nakoniec prisľúbil, že nás tam pošle. Ferenca a mňa. Gazda Šándor pokorne poďakoval, dokonca sa aj uklonil a vycúval z kancelárie von.
Ani nás nemrzelo, že len čo sme vyšli zo žandárskej stanice, videli sme na konci cesty konský povoz, ktorým sa gazda Šándor viezol domov. Veď nás mohol do toho svojho Kechneca odviezť, či nie? Imre to nedomyslel, Šándor po ťahaniciach, či prasiatko alebo malé prasa, stratil chladnú hlavu a Ferenc i ja sme tu na to, aby sme nemysleli, ale poslúchali Imreho príkazy. Takže všetko bolo v poriadku a nás čakala pekná cesta k cigánom. Slnko svietilo, čas príjemne plynul a my sme platení od času, čo strávime v službe, nuž sme pokojne vykročili a sledovali krajinu.
Abov je nádherný! Napríklad taký Hornád - prechádzajúc mostom som hľadel na hladinu odrážajúcu žiarivé slnko, mihotavo sa lesknúce na iskrivých vlnkách prepletených ako tanečnice na bále, kde muzikantov nahradil vánok ševeliaci v korunách stromov. Nie, nie je to žiaden Dunaj, mohutnosť toku však vyvážil pôvab hravého prúdu, ba i tajomstvo, za ktorého odhalenie by všetci páni z Pešti dali aj posledný groš. Veď tu je jedno z miest, kde sa zlievajú tri rieky. Hornád, Torysa a Olšava. A vodca Attila, hrdina, ktorému nebolo i niet na svete páru, bol pochovaný na sútoku troch riek. Azda práve tu? Sníval som, rozjímal, možno i pridával kraju hodnoty, ktorým by sa iní smiali, ale mňa skutočne dojímalo, keď som videl hoci aj bocianov kráčajúcich v poliach, ako hľadajú potravu pre svoje mláďatá, čakajúce v obrovských hniezdach z hrubých konárov. V stopách sàn som nachádzal život utajený bežnému človeku, lebo pre ich plachosť som ich doposiaľ vídaval len zriedka. A v Pešti vôbec! I keď, a tu som sa trochu pousmial, jednu kišasoňku sme tak prezývali. Srnka. Nebola plachá, skôr taká krotká s veľkými očami a nôžkami štíhlymi, až sa ich bola radosť dotýkať. To preto, že Srnka sa po niekoľkých pohároch sladkého likéru z kaviarne klebetnej Žofie rada pritúlila k tomu, čo to zaplatil. Hej, príroda je krásna, jej vône omamné, ale i tak… To nie je všetko, iba časť toho, čo tu môžem spoznať a zakázané ovocie rajskej záhrady tu isto chutí inak, ako doma. Zrelé plody plné šťavy, akú som doposiaľ neochutnal, sa ponúkali v gazdovských dvoroch s mladými dcérami statkárov, ale i rozkošnými slúžtičkami a azda tiež v cigánskych chatrčiach plných nepoznanej vášne.
„Ferenc, už si sa dakedy miloval s cigánkou?“
„Čože?!“ moja nečakaná otázka po dlhom mlčaní, keď sme už prešli skoro celú cestu, spôsobila, že Ferencovi takmer padla puška z pleca. Rýchlo sa ku mne otočil, isto zaskočený mojou priamosťou.
„Neboj sa, veď sme priatelia, nie? Nikomu to nepoviem. Len chcem vedieť, či to bolo čímsi iné,“ snažil som sa vysvetliť a nahodil som priateľský úsmev.
„Každé milovanie je iné. Iné s každou ženou, ale zakaždým iné aj s tou istou,“ Ferenc nahodil akýsi oficiálny až diplomatický tón.
„A čím je to iné s cigánkou?“
„Neviem! Nikdy som po takom netúžil a tebe sa čudujem! Ale hovorí sa, že kto skúsil cigánku, iné už nechce.“
„A prečo?“ teraz sa mi fúzy roztiahli do takého úsmevu, až Ferenc na chvíľu sklopil oči a začervenal sa. Aha… Takže on je hanblivý. No, ak mi tu služba skončí a vrátia ma do Pešti, pozvem ho na návštevu a zavediem ku klebetnej Žofii. To som mu však nepovedal, nestihol som, lebo z oboch strán prašnej cesty už stáli cigánske chatrče a my sme boli blízko.
„Cigánky sú hlavne prešibané a nesmieš im veriť! Budú ti do očí tvrdiť, že v živote nič neukradli, prisahať na zdravie svojich detí, ale pod sukňou nosia plátenné vrecká a v nich občas ukradnuté jablká, inokedy zrno, ale i sliepku či zajaca!“
„A aký je potom úradný postup?“
„Na cigána neplatí nič, len bitka! Zbytočne vypisovať úradné papiere, keď nemusíš. Iba čo bude vo väznici zaberať miesto a ešte ho tam musíme i živiť! Ak sa dá, zbiť a odísť!“
„Myslel som, aký je úradný postup, aby sme zistili, či má žena pod sukňou nakradnuté veci,“ bavilo ma naťahovať Ferenca.
„Povieš jej, nech zdvihne sukňu a hotovo!“
„A keď nechce?“
„Tresneš jej jednu a bude chcieť!“
„A keby som jej tak pomaly, pomaličky dvíhal sukňu hlavňou pušky?“ Ferenc pri mojej otázke prehltol naprázdno, ale nedal sa.
„Keby si tak urobil, cigánka sa od strachu poští.“
Pekná cesta to bola. Príjemná. Aj Ferenca by som ešte rád chvíľku naťahoval, ale už sme došli na miesto.
„Kde je to prasa?!“ zrúkol Ferenc na prvú cigánku, čo nestihla utiecť, pretože ako sme sa blížili, všetky mizli vo svojich domoch.
„Aké prasa?“ cigánka vypleštila oči, akoby na ne v hlave už nemala dosť miesta.
„Malé prasa!“ zreval Ferenc znova.
„Prasiatko,“ dodal som i ja, nech len tak nemlčím.
„O čom hovoríte?“ rozhodila cigánka rukami, ale Ferenc sa s ňou nepáral. Uštedril jej ranu pažbou pušky rovno do tváre, až padla na zem. Kričala, či skôr jačala a držala si ju rukami, no pomedzi prsty jej pretekala krv.
„To prečo?“ cekol som tak, nech ma počuje len Ferenc.
„Rešpekt musí byť!“
Odniekiaľ, nevedno z ktorého okna či otvorených dverí, k nám práve zaviala vôňa ohňa a čohosi dobrého, pečeného. Neváhal som a vykročil. Ferenc za mnou. Asi o dva domy vedľa, v kuchyni s otvoreným ohňom, čo bola i izba, špajza a všetko ostatné zároveň, sa krčilo zopár žien.
„Tu to máme! Kde je prasa? A kde je Gejza?“ Ferenc teraz vyzeral naozaj zlostný, z hanblivého chlapca neostala ani stopa.
„My nekradneme. Nikto. Tu ste zle,“ ozvala sa stará cigánka s tvárou plnou vrások ako dubová kôra.
„To je gója. Zemiaky sme dostali za robotu!“ pridala sa aj druhá, taká celkom mladá, vlastne čosi medzi dievčaťom a ženou a jej hlas plný strachu vo mne prebudil akési zvláštne chvenie. Goyu som poznal, ale ani náznakom som netušil, čo môže mať španielsky kráľovský maliar spoločné s kechneckými cigánmi. „Ochutnáte?“ pristúpila cigánočka bližšie s misou plnou jaterníc.
„Kde sú chlapi?“ Ferenc držal v ruke pušku, akoby chcel vystreliť.
„Nate,“ ruka cigánky sa natiahla a strčila mi niečo voňavé až pod nos. Zahryzol som. Dobré to bolo, no mäso som necítil.
„Kde sú chlapi?!“ skríkol Ferenc znova a aby si udržal rešpekt, tresol by cigánočku, ak by sa neuhla. Lenže sa uhla. Misa padla na zem, jedlo sa rozsypalo a ona utiekla von.
„Všetci sú na Hliníku. V Seni to je. Či pri Seni. Robia váľky z hliny. Nič sme nekradli, všetko je gója. Jaternice, ale zo zemiakov, cesnaku a korenia,“ cigánka s vráskavou tvárou sa zdvihla, že jedlo zozbiera, ale Ferenc jej prikázal, nech jej to ani nenapadne. Všetky si musia sadnúť na zem, ani sa nepohnúť, kým neprehliadneme chatrč po chatrči.
Hľadali sme zbytočne. Všade len ženy v pestrofarebných sukniach a šatkách, malé domy s malými oknami, niekde oheň, inde len vyhasnuté ohnisko, ale mužov nikde. Cigánky sa báli, krčili v rohoch pri stenách, malé cigánčatá si nás prezerali z diaľky.
„Všetky poďte von! Tu sa postavte!“ zakričal pred posledným domom Ferenc a ženy poslúchli. Teda, až na jednu. Myslela si, že ju nevidíme, vyšla zo vzdialenejšieho domu a hneď zaň zahla, a tak som tam pobehol. Lenže, keď som ju zbadal znova, už utekala prašnou cestou na pasienky, čo siahajú až po Seňu.
„Stoj!“ skríkol som, strhol pušku z ramena a vystrelil do vzduchu, no ona nezastala. Práve naopak, zrýchlila. Určite nemá ani páru, akým výcvikom som musel prejsť - napadlo mi, keď som sa za ňou rozbehol. Beh bola pre mňa vždy radosť. Akoby sa nohy naťahovali samé, vzduch mi ovieval tvár a viera v zdarný koniec mi dodávala silu, čo ma posúvala vpred rýchlosťou žrebca. Ba čo viac, ešte aj na tú diaľku som videl, ako cigánka vyhadzuje štíhle lýtka a sukňa jej obopína úzky zadok. A čím dlhšie som bežal, čím bližšie som bol, tým uprenejšie som na to hľadel a stále zrýchľoval.
„Stoj!“ skríkol som znova, teraz už takmer do jej ucha, ak by ho neprekrývala šatka.
Zastala. Hľadela na mňa plachými očami, chvela sa a vyzerala taká drobná, bezbranná. Vedela, že urobila zle a teraz len ja rozhodujem o jej vine i treste. Ten pocit som si vychutnával a azda práve jej strach ju pre mňa robil pôvabnou.
„Drž ju! Putá!“ počul som z diaľky Ferenca, bežal za mnou, ale poriadne zaostal. Ba navyše, teraz prešiel do chôdze, asi potreboval ulapiť dych.
Nápad s putami sa mi zapáčil.
„Daj ruky za chrbát!“ prikázal som jej a poslušne tak urobila. Spútal som ju a postavil sa rovno pred ňu. Sklopila zrak, bola úplne bezmocná a celá sa triasla.
„Čo si ukradla?“
Iba zakývala hlavou, že nie, neukradla nič.
„Máš pod sukňou vrecko s lupom?“
Opäť len pokrútila hlavou.
Vzal som pušku, zasunul hlaveň pod spodok sukne a pomaly ju dvíhal nahor. Zdalo sa mi, že sa každú chvíľu rozplače, ale čo už. Služba je služba. A tak okraj sukne vyšiel ponad úzke lýtka až nad kolená a pokračoval som stále vyššie. Práve došiel Ferenc, zastal, ani nemukol, len to všetko ticho sledoval. Sukňa šla stále nahor, úzke stehná ožiarilo slnko a...
„Ó Bože!“ skríkol Ferenc, odsunul ma a nasledoval jeho obľúbený ťah. Rana pažbou pušky do tváre. To už som celý bledý odstúpil, zohol sa v páse, akoby ma naťahovalo na grcanie, lebo žalúdok sa mi triasol, tiež ruky a pred očami sa mi tvorili podivné čierne škvrny. Kiež by som radšej nič nevidel!
Rana pažbou urobila svoje. Telo padlo, sukňa šla nahor už sama a v prachu cesty neležala cigánka, ale odhalený cigán v ženských šatách.
„Si Gejza?“ skríkol som.
„Tak,“ prikývol.
„Kde je Šándorove prasa?“
Mlčal, ale keď Ferenc chytal pušku, že ho znova udrie, iba šepol: „Už nie je.“
„Tak hybaj s nami!“ Ferenc mu rázne pokynul nech vstane a šli sme. Škoda, že už to prasa zjedli. Len črevá ostali na góju. Teraz bude treba vypisovať úradné papiere, strčiť cigána do žalára a ešte sa i naťahovať, ako si po prepustení bude musieť u gazdu odrobiť škodu, čo napáchal. Gejza v sukni kráčal pred nami, ruky stále v putách. Šli sme po gazdu Šándora a potom zájdeme do Ždane. Hľadel som na to všetko tak uprene, až sa ma Ferenc opýtal: „Páči sa ti cigánik?“
„Čože?“ skoro ma striaslo. „Ten malý cigán?!“
„Prečo malý cigán? Prečo nie cigánik? Nemáš k nemu citový vzťah?“ začal Ferenc vyrývať a teraz sa usmieval on, nie ja...
|
|
