Ktorý Boh odsúdil lásku?
@ :: Poviedky ::
Feb 08 2019, 23:30 (UTC+0) | 
Rímsko-katolícky kostol Nanebovzatia panny Márie v Šaci |
Miesto: Šaca, dnes mestská časť Košice - Šaca
Čas: pravdepodobne rok 1936
Autor: Silvia Bolčová
Tešil som sa, že poradovník vybral na pasenie Reginu a mňa. I tak som chodil s kravami rád. Mohol som byť celý deň vonku a nik na mňa nepokrikoval: „Dones mi hento,“ alebo „Neseď tu, nemáš čo robiť?“ Na lúke som sa cítil slobodný. Obloha bola modrejšia, oblaky belšie, kvety voňali prenikavejšie ako inokedy. A keď som sa dozvedel, že mám pásť s Reginou, vedel som, že mi budú všetci závidieť. Chlapi mladí i starí, ba i dedkovia. Čo na tom, že mám len štrnásť rokov?! Regina je z bohatej gazdovskej rodiny a napriek tomu nechodí s nosom dohora. Práve naopak, je urozprávaná. No dnes ráno okrem pozdravu neprehovorila. Dlho sme kráčali za kravskými zadkami mlčky. Díval som sa na ňu, pravda tak, aby si to nevšimla. Je už takmer dospelá. Niet divu, že mnohí na ňu myslia i po nociach, keď sa len nepokojne prehadzujú pod perinami. Má súmernú tvár, oči ako studne a svetlú pleť, ktorú som túžil pohladiť. Aspoň raz, aspoň na chvíľku. Má všetko, po čom človek túži. Jej rodina je bohatá, ľudia ju majú radi, navyše je aj pekná. Tak prečo práve teraz išla zachmúrená a z času načas bezdôvodne pokrčila nosom?
„Nuž, neviem, načo musí byť na všetko poradovník. Cha! Už aj na pasenie kráv. Hoci zas dobre je, lebo nám netreba utrácať za obecného pastiera. Kto chce, nech mu platí. My ušetríme.“
Ani na mňa nepozrela! Tak som pokračoval: „Richtár robí poradovník aj na džadov. My sme museli včera jedného prichýliť. Na tri noci!“
„Je to také zlé, že sa sťažuješ?“ ozvala sa konečne, no trochu som sa cítil hlúpo.
„No, teda,“ jachtal som, „nuž, prežiť sa to dá. Ale nos ma riadne bolí.“
„To si ho asi strkal tam, kam neradno,“ konečne sa máličko usmiala.
„Nie! Ale ten džad smrdel! No, pravda, ľúto mi ho bolo, lebo tento je bezruký. Kripel, niže lakťa má len malý kýpeť v špinavej handre. Mama mu dala najesť a on sedel celý večer s nami v kuchyni a rozprával. Ústa sa mu ani na chvíľu nezavreli. Hovoril o človeku, čo kdesi zamrzol. ¼udia mysleli, že je màtvy, tak ho naložili do truhly, no ako ju začali spúšťať do zeme, ozval sa buchot. Zľakli sa, truhlu otvorili a nebožtík sa posadil. Ktosi vraj začal kričať, že to je boží zázrak, iní len kričali a utekali kadeľahšie, iba pár chlapov vraj pochopilo, že nebohý už nie je nebožtík, ale božtík, či ako to povedať. No, skrátka nezomrel, len sa s ním dačo porobilo, že tri dni skoro nedýchal a nehýbal sa. Aj sme sa nasmiali, ale to bola tá chyba. Počas smiechu som sa zhlboka nadýchol a fuj! Až sa to zle hovorí, ale ten džad smrdel, akoby bol màtvy on! A riadne dlho! Čistá zdochlina!“
„Vidno, že si ešte decko,“ Regina ma uzemnila tak, že keby to urobila nejaká iná, napríklad šušlavá Anča, tak by som na ňu zrúkol, až by jej obočie vypadalo. Ale môžem kričať na Reginu? „Smrad vyvetráš, ale mali ste mu nahriať vody. Určite by sa potešil, keby ste dali i kus mydla. V živote sú aj horšie veci, než prenocovať tuláka.“
Nuž, presne to som nechcel, aby si myslela, že som sopliak. Tak som skúsil reč o inom.
„Vraj je dobre zapustiť korene v Podkarpatskej Rusi. Dá sa tam zarobiť a lacno nakúpiť.“
Pozrel som na Reginu, no z jej tváre som nevedel nič vyčítať.
„To je ozaj pravda, to si ja nevymýšľam. Počul som to nedávno od jedného pocestného, od Čecha. Aj on k nám bol pridelený na prespanie. Ale to sa ešte dá, keď richtár pridelí pocestného. No on k nám často posiela just takých smradľavých tulákov.“
„Čo ťa nemá, richtár prideľuje rovnako každému. Nevie vopred, kto príde, keď budete na rade vy. Od rána sa len sťažuješ. A prečo? Čo ty vieš o živote? A o trápení, či o bolesti?“
Náhle zmåkla, tvár sa jej skrivila a vytiekli jej slzy, raziac si cestu jemnými líčkami až na bradu. Sadla si do trávy, hlavu zaborila do dlaní a vzlykala. Vtedy som si všimol, že uprostred vlasov má niekoľko chrást a veľa čerstvých krvavých bodiek. Až ma stislo pri srdci a zahanbil som sa, že tak hlúpo táram o nespravodlivosti, kým ona trpí naozaj. Žeby jej matka? Tak sa hovorí, že Reginina mať je horšia ako generál. Už vraj i jej rodičia boli prísni, poznali len cukor a bič, no cukrom šetrili. Ale Reginina matka, a to som počul od viacerých, keď je zlostná, káže Regine nech sadne na stoličku a češe ju, tlačiac jej hrebeň na kožu, kým sa nezjaví krv. A zlostná je poriadne. Pre Fera. Fero už síce odišiel do Prešova, je vojakom, oficierom, ale za Reginou sa vracia, lebo to by musel byť sprostý, keby ju nechal inému. Ale ani im nie je dobre. Regina je kalvínka a Fero katolík. Dve strany jedného kríža, ale jeho aj jej rodičia vidia každý iba tú jednu. Tú svoju.
* * *
V piatok popoludní som šiel poniže kaštieľa až k riečke Ide. Vo vrecku som mal nožík od deda. Dohodli sme sa s Imrom, že si urobíme pastierske palice.
„Sprostosť!“ vyštekol som, keď ma začal poúčať. „Jedna vec je, že si budeme robiť palice z liesky, hoci vraj najlepšie sú z brekyne. Ale že tie hrbolčeky na palici sú uschnuté výhonky, to je somarina. Načo si vymýšľaš? Však keď nevieš, nevadí. Ani ja som to ešte neskúšal, ale otec mi porozprával, čo počul od svojho strýka, a to bol taký pastier, že väčšieho niet! Tak skúsime a uvidíme.“
Imro kývol plecami a vykrivil gamby: „Čo uvidíme?“
„Otec hovoril, že si treba vyhliadnuť palicu z brekyne. Takú v kríku. Nesmieš ju vylomiť, len nožíkom do nej musíš vyrezať zárezy, také pekné, pravidelné a nechať ju ešte rásť rok aj dva roky. A potom, na deň svätého Juraja, sa po ňu treba vrátiť. Tam, kde sa urobili zárezy, by mali byť hrčky a hrbolčeky. Vtedy treba palicu odrezať a olúpať kôru nad ohňom a na konci ešte natrieť slaninou a popolom. To kvôli farbe a... a čo ma drgáš, čo ti je?“
„Pozri, ako sa nesie,“ Imro ukázal prstom. Zdvihol som hlavu. Po ulici šiel Fero. „ Aj ja chcem byť vojakom. A dievčatá, keď boli s mojimi sestrami na záhrade, hovorili, že niet lepšieho chlapa ako vojak.“
„Hej? No určite! Akurát tebe by to hovorili,“ zdalo sa mi, že Imro si zasa vymýšľa.
„Hluchý si? Na záhrade boli. U nás. A ja som sa na ne tajne pozeral z pôjdu, ako sedia na tráve s vykasanými sukňami a počul som každé ich slovo. Skutoční chlapi vraj nosia uniformy. Len pozri, ako kráča, vystretý a rovný ako svieca v kostole,“ povedal a začal napodobňovať Ferov vojenský krok.
Fero bol vysoký, Imro menší ako ja. Fero mal čierne fúzy, Imro iba bosé nohy čierne od hliny. Nemožno ich porovnávať. Fero bol už navyše aj dosť starý na frajerku a bohatý jedináčik. Jediný syn majetných gazdov, ako sa vraví, dobrá partia. V ruke niesol kufor, akiste ťažký, no preň akoby to bolo pierko. Ba dokonca s ním aj pobehol naproti Regine. Aj ona zrýchlila krok, a keď sa stretli, objali sa. To objatie bolo niečím zvláštne. Raz som večer videl, keď jeden opitý chlap objímal tučnú vdovu, čo je naša suseda. Stalo sa to pri Buzinke za humnami a ten chlap pritom normálne chrochtal. Aj som si myslel, že to takto má byť. No Fero objímal Reginu inak. Držal ju okolo pásu a druhou rukou jej hladil vlasy. Túlili sa k sebe s nehou, neoblápal jej zadok, ani prsia, nestrkal jej ruku pod sukňu. Usmievali sa na seba. Nechrochtali...
„Okamžite domov! Boh sa díva a ja tiež!“ zreval ktosi tak nepríčetne, až sme obaja podskočili. Teda Imro a ja. Bola to Ferova mama, taká šťúpla žena, sotva o hlavu vyššia ako prízemný mráz, ale hlasisko mala, že by ním zahnala i medveďa. A možno v Šaci ani v Buzinke nemáme medvede práve preto, že ona kričala ozaj často. Fero akoby spľasol, ani tá uniforma to nezachránila, pustil Reginu a odpochodoval za matkou.
„Pozri na Reginu. Beží preč. Asi zasa plače. Aj včera plakala, spolu sme pásli kravy,“ vravel som tak na pol úst. Po tom kriku, i keď nebol určený mne, som sa na viac nezmohol.
„Je to pravda, že Reginina mama ju driape do krvi?“ opýtal sa Imro a znova si hrýzol peru ako vždy, keď ho niečo zaujímalo.
Prikývol som a sledoval, ako Fero, ktorého dôstojnosť a silu sme ešte pred chvíľou obdivovali, stiahol pri matke hlavu medzi uši, zhrbil sa a spustil plecia, až vyzeral ako starý vetchý žobrák. Alebo ako náš džad.
„Ideme za Reginou?“ Imro ma prekvapil hlúpou otázkou.
„A načo? Priznáme sa, že sme ich špehovali?“
„Utešíme ju, dačo pekné jej povieme,“ držal sa stále svojho hlúpeho nápadu.
„Kašlime na nich! Hybaj k nám domov. Mama sľúbila urobiť buchty a večer bude džad určite rozprávať ďalšie desivé príbehy. Dúfam, že už nebude tak smrdieť. Mama vravela, že mu operie šaty, ale umyť sa musí sám.“
Už z diaľky bolo cítiť vôňu čerstvých buchiet. Najradšej som mal makové, no nepohrdnem ani tvarohovými či so slivkovým lekvárom. Nielen mne sa zbiehali slinky, Imrove oči dali znať, že sa od misy tak skoro neodtrhne.
„Dúfam, že ten džad šiel zatiaľ niekam žobrať a nebude smrdieť pri stole,“ nádejal sa.
„Aj u vás už bol taký?“ vyzvedal som.
„Keby len jeden! No asi pred dvoma rokmi sme museli prenocovať takého, ktorému hnila noha. Poviem ti, kebyže to nebolo v zime, bol by som radšej nocoval v psej búde!“
Nádej spľasla, džad už sedel pri stole. No vyumývaný a vyčesaný. Jeho chudá oholená tvár vyzerala zrazu trochu vľúdnejšie, ale to len kým nezačal znovu rozprávať. Prišli sme práve včas, džad akurát začal historku z cintorína.
„Vravím vám, toto som videl na vlastné oči! Nie všade je ako u vás, že mi ponúknu strechu nad hlavou. Dakedy prespím v lese, ale pri jednej dedine lesa nebolo a šiel som na cintorín. Pred polnocou sa otvorili hroby a driapali sa z nich màtvoly. Mäso z nich padalo na zem, miesto očí a nosa mali len tmavé krvavé diery. Utekal som odtiaľ ako šialený a prisahal som, že sa tam už nikdy nevrátim. Ale o rok ma osud opäť zaviedol na to isté miesto a tam som sa dozvedel, čo sa medzitým stalo. Že richtár nakázal každú noc položiť k hrobom kus chleba a pohárik pálenky! Tak som premohol strach, večer tam zašiel, zjedol to, vypil a rýchlo utekal preč,“ hrdil sa svojou nebojácnosťou.
Teda?! Tak to nielen náš richtár prideľuje nepríjemné úlohy? Medzitým džad prešiel na ďalšiu príhodu, hovoril, čo si vypočul od baníkov na Gemeri, od pastierov na Spiši, či od pltníkov odkiaľsi na Pieninách. Musím sa priznať, že v tej chvíli som mu i trochu závidel, lebo ja som toľký kus sveta neprešiel a možno ani nikdy neprejdem
Keď Imro odchádzal, chytal sa za brucho. To poznám. Aj ja som sa už raz tak prejedol buchiet, až mi vydulo pupok a rozťahovalo ma. Mal som pocit, že prasknem a strašne som sa potil. Odvtedy mi mama toľko nedávala. Ale pri tom džadovi na to akosi zabudla a teraz bolo zle Imrovi.
* * *
„Zajtra zase pasieš,“ zvestovala mi mama ďalší podvečer, keď som si už robil plány na zajtra.
„Zasa? Však som pásol predvčerom! S Reginou. A zajtra má pásť Imro.“
„Imro mal pásť zajtra s ktorousi dievkou, no jeho mať odkázala, že už ho dva dni bolí brucho a sotva urobí pár krokov. Tak pôjdeš ty. Ale neboj sa, Imro ti to nabudúce vráti.“
Nabudúce, nabudúce... Pasiem síce rád, ale nie keď ma niekto núti! Chytala sa ma bezdôvodná zloba, ale skúste matke odporovať! Ja som raz skúsil. Mal som päť modrých prstov na líci skoro týždeň. Nakoniec, ak by išla aj Regina, bolo by sa na koho pozerať. Odkedy som ju videl plakať, myslel som na ňu neustále. Pravda, všetko som si iba predstavoval, veď je staršia, má frajera, ale snívať môžem, nie? A tak som sníval. Zbytočne. Na druhý deň neprišla Regina, ale šušlavá Anča. Niekedy, keď počujem šušlavú Anču z diaľky, privriem oči a predstavujem si, že som niekde pri mori. Znie, ako keď šumí morský príboj, a hoc som sa k moru nikdy nedostal, niekde v mojom vnútri narastala istota, že ho počuť práve takto. Nakoniec, so šušlavou Ančou nie je najhoršie. Ak od nej chcete mať pokoj, stačí sa jej posmievať, že už by sa mohla naučiť poriadne rozprávať, ona sa urazí, zalezie na kraj lesa, tam si sadne a mlčí. Tak som to aj urobil. Myslel som, že deň bude inak pokojný, ako vyšitý, ale keď sme šli s kravami nazad do dediny, koho som uvidel ako prvého? Imra! Nič mu nebolo, ba navyše mal ešte čosi v ústach. I v zatvorenej dlani.
„Hádaj, čo som dostal?“ pýtal sa tajnostkársky.
„Hnačku? Vraj ti bolo zle.“
„Nie to som myslel! Hádaj, čo mám v dlani.“
„Papier na zadok?“
Imro ma už nenaťahoval a povolil prsty.
„To odkiaľ?“ nezdržal som sa, keď som zbadal štolverky. Moje obľúbené. A hneď štyri!
„Od Reginy,“ zasmial sa. „Dievky sa vybrali na špacírku, pospevovali, klebetili a potom sa zastavili pri lávkach. Keď som šiel okolo, Regina im akurát rozdávala cukríky. Aj mne dala a vlastne každému, kto tadiaľ šiel. Mala ich v plátennom vrecku. Velikánskom!“ škeril sa a oči sa mu až ligotali. „Všetky druhy, také malinové a karamelové, i tie, čo sa dajú kúpiť na púti, ale ako vidíš, mala aj štolverky. Iste jej ich doniesol Fero z Prešova. V meste dostať všetko! A vypýtal som i pre teba.“
Imro je kamarát! Keď mu bude zasa zle, pôjdem zaňho pásť i bez reptania. Vzal som tie štyri štolverky a strčil si ich do úst naraz, nech si to nerozmyslí.
„Ešte dačo chcem povedať,“ pokračoval Imro, teraz som sa naň usmial. „Otca včera nezaujímalo, že ma bolí brucho, do krčmy ma poslal i tak. Že mu mám doniesť pivo. Dačo zarobil na furmanke, chcel si dopriať. Tak som tam šiel a vieš, koho som videl v krčme? Fera. Bez uniformy, ale vyobliekaného ako na svadbu. Všetkých tam hostil! Nielen kamarátov, ale každého, kto prišiel. I mne kúpil malinovku. Krčmár bol natešený, toľko sa u neho už dávno nevypilo. Nechal tam hádam celú výplatu.“
„Myslíš na to, na čo ja?“ začal som tušiť, že sa k niečomu schyľuje. „Žeby predsa chystali svadbu?“
Imro hodil plecom a to bolo všetko. Potom z vrecka vytiahol nožík a zasa sme šli k riečke, že dnes si už tie pastierske palice urobíme naisto. A keď sme ich už mali, šli sme sa s nimi prejsť stredom dediny. Narazili sme na skupinku chlapov, čo stáli okolo richtára.
„Nevideli ste ich? Ani jedného z nich?“ pýtali sa nás, keď sme prišli bližšie.
„Koho?“ nechápal som.
„Reginu a Fera, mysleli sme, že ich už hľadáte. Od včera neboli doma.“
„Iste sú spolu. Možno utiekli do Prešova. Veď Fero tam má byt,“ rozkladal rukami richtár, chcel ich upokojiť.
„No hanba!“ ozval sa ktosi. „Kto to kedy videl, priečiť sa vôli rodičov!“
„Nie je čas lamentovať. Aby sme boli na pokoji, rozdeľte sa a prehľadajte okolie. Ale ak ich nájdete, nekričte, len im povedzte, že Ferova mama už išla po žandárov do Idy,“ rozhodol richtár a chlapi sa rozšili, väčšinou po dvojiciach a všetkými smermi. Iba Imro šiel domov, lebo medzi tými chlapmi bol i jeho otec a nakázal mu, že má ísť pomáhať mame. Nepovedal s čím, ale veď to je jedno.
Rozmýšľal som, kam by išla Regina. Napadlo mi také miesto, kam sme sa kedysi chodili skrývať a vybral som sa alejou popri cintoríne. Možno preto, že som si spomenul na džada, zdalo sa mi, že v jarku vidím ležiaceho umrlca, ktorý vstal z hrobu. Srdce mi búchalo ako šialené. Chvíľu som dýchal zhlboka a keď som sa trochu upokojil, šiel som bližšie.
Striaslo ma, i keď to nebol duch. V jarku ležala Regina v bielej blúzke. Vlastne už nebola biela, ale červená, zmáčaná krvou. Lapil som ju, aby sa prebrala, ale nič nepomohlo. Počul som sa, ako kričím o pomoc, ale ten hlas akoby ani nepatril mne. Vytiahol som ju na breh. Jej tvár bola biela, pokojná. Oči doširoka otvorené hľadeli kamsi do diaľky, kam nik z nás nedovidí. Ten pohľad poznám. Dívala sa tak starká, keď pred polrokom umrela. Potom jej zavreli viečka. Regina je už na onom svete a čaká, kedy znova uvidí Fera. Až neskôr som sa dozvedel, že už ho i videla. Bežal som po chlapov a ryčal ako besný.
* * *
O pár dní sa rozozvučali dva zvony. Katolícky z kostolnej veže v Šaci i kalvínsky na zvonici v Buzinke. Nestáva sa to často, aby zvonili súčasne. Zvolávali katolíkov i kalvínov na dva pohreby. Aj hroby boli dva, hoci som si bol istý, že by radšej spočinuli v jednom. Veď preto sa rozhodli zomrieť spolu, lebo im nebolo dopriate spolu žiť. Ferov kufrík sa našiel doma, bolo teda jasné, že neutiekol do Prešova. Pátranie po ňom ustalo, keď sa do Šace vrátil ujo Pišta, ktorý bol v Ide u mäsiara kúpiť mäso. Vedľa cesty našiel na zemi ležať Fera spáleného na uhoľ. Neviem si predstaviť, čo všetko si musel vytrpieť. Len čo zabil Reginu, chcel sa zmárniť, no nie hocijako. Vyliezol na elektrický ståp a chytil sa drôtov. Koplo ho, poriadne spálilo a hodilo na zem. No aj to prežil. Vraj ho ukrutne smädilo. Že len zmätene vyrozprával, čo sa stalo. Vravel, že sa dohodli, že umrú. Regina i on. ¼utoval len to, že ešte žije, lebo vedel, že Regina na neho čaká na mieste, kde im nik nebude brániť, aby ostali spolu naveky. Potom sa zvalil, zachrčal a jeho duša odišla za ňou. ¼udia vraveli, že ich láska bola planá. Nechápal som, ako to myslia. Ktorý Boh odsúdil ich lásku? Katolícky, či kalvínsky?
|
|
