Nové časy, staré časy
@ :: Poviedky ::
Feb 18 2019, 08:02 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zdoba, v súčasnosti Sady nad Torysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: 1954
Autorka: Zuzana Kratyinová
„Zuza, ja na trh nejdem!“ povedala som pevne, rozhodne, hoc som vopred vedela, že nakoniec asi ustúpim.
„Ale len poď, Regina!“
„Načo by sme tam šli?“
„Len tak...“
„Veď nemáme peniaze!“
„Tak si len poobzeráme, čo predávajú.“
„Mne nič netreba! Nebudem ani obzerať!“
„Juj, či si len zaťatá... Veď autobus pôjde až o tri hodiny,“ Zuze nejako ťahalo jeden kútik úst bokom, čo bolo pre mňa jasné znamenie, že ak nebude po jej, čakajú ma už len chvíle jej neznesiteľného frflania.
„Budeš tu mlieť, kým nedosiahneš svoje. Dobre ťa poznám! Nuž dobre, ale len kukneme a vrátime sa.“
„Uvidíš, takto nám prejde čas rýchlejšie,“ Zuza sa odrazu zazubila a mierne zdvihla hlavu nahor ako víťazi. Hneď na to rýchlo vykročila, ako inak, na Dominikánske námestie.
„Spomaľ! Čo sa tak ženieš? Veď trh neutečie!“
„Regina, aha, pozri k tomu stánku, aký pekný mladík predáva čerešne!“ Zuza akoby rozkvitla a počula len to, čo chcela počuť.
„Bože, on sa na nás smeje. Nepozeraj naňho! Ja sa hanbím. Čo sme radšej nešli do kostola?!“
„Modliť sa budeš inokedy!“ schmatla ma Zuza za ruku.
„Neťahaj ma k nemu! Ja nejdem!“
„Čo si taká hanblivá? Toto je trh! Keď neprídeš bližšie, nič nezjednáš, ani nekúpiš.“
„Veď nechceme kupovať! Nie! Nechoď k nemu! Och...!“
„Mladý pán, po čom tie pekné čerešničky dávate?“ Zuzin hlas znel naraz milo, skôr spievala ako hovorila.
„Vám? Za božtek hrsť a za viac bozkov aj dve hrste.“
„Ja som už zadaná, cudzím bozky nedávam. Ale Regina ešte nemá frajera. Tá by vám hádam aj tucet mohla dať.“
„Zuza! Pre boha živého! Prestaň! Hanbím sa za teba!“ šepla som na pol úst.
„Regina, vravíš niečo? Hovor hlasnejšie, pán ťa takto nepočuje.“
„Zuzka, prosím, poďme preč!“ až som cítila, ako sa chvejem.
„Nie. Páči sa mi. Pekne sa usmieva. A je pracovitý. Akurát tak muž pre teba!“
Mladík si ma premeral od hlavy až po špičky rozčaptaných topánok a ja som nasucho prehltla.
„A kde rastú také nádherné čerešne, mladý pán?“ Zuza neprestávala.
„V Zdobe. A kde také pekné slečny ako vy dve?“
„Ha-ha... v Košťanoch.“
„Hm, ani neviem, či moje čerešne nezblednú pri takej kráse. Nuž, jedna z vás, napríklad tuto vaša kamarátka, by sa mi pri zbieraní čerešní naozaj aj zišla.“
„Ja? Ja na strom nevyleziem!“ niečo sa vo mne vzbúrilo a mala som chuť toho drzáka buchnúť päsťou. I keď, pravda, ako som naň pozrela znova, škaredý nebol.
„Veď ja vás hore na strom tlačiť nebudem. Ale poprechádzať po korze by ste sa so mnou mohli, nie?“ odrazu mi znel jeho hlas veľmi príjemne. I keď...
„Veď sa ani nepoznáme! A ja ani neviem, či by mi to otec dovolil. Au, Zuza, neštuchaj do mňa!“
„Isteže jej otec dovolí. Príde tu na budúcu nedeľu. Sľubujem za ňu!“
„Bol by som radšej, keby sľúbila ona,“ mladík zo Zdoby sa usmial a kdesi v mojom vnútri sa rozlialo teplo, aké som doposiaľ nepoznala.
Dala som mu svoje slovo. Slovo aj ruku. A ani nie o dva mesiace bola svadba.
Viem, že za svoje šťastie vďačím Zuzke, mojej najvernejšej kamarátke. Nebolo a nebude lepšej od nej. Od malička stála pri mne, utešila ma, aj keď mi mamka zomrela, radila mi, nechala ma vyplakať sa, neraz aj pomohla, ale azda najviac jej budem ďakovať, že nás dvoch spojila k sebe. Čerešňového Paliho a mňa. A pritom vedela, že od nej i z našich Košťan po vydaji odídem.
Nebolo mi všetko jedno, keď som unavená po veselici a svadobnej noci, poslednej pod rodnou strechou, sedela na vlečke traktora a lúčila sa s otcom, sestrami, dedinou a všetkým, čo mi bolo drahé. Srdce som mala presiaknuté smútkom, ale aj šťastím. Ani som nevedela, čím viac.
Traktor si to šinul vpred, vzadu za mnou ostali Košťany, Všechsvätých, Bernátovce i Buzice. Do poslednej chvíle som na ne hľadela, až mi napokon oči zalialo slzami a všetko sa mi rozmazalo. Beztak by som už nič neuvidela. Nič z toho, čo som vídavala doteraz. Domy, kostol, pasienky, polia, lúky aj les sa strácali v diaľke, ale tak ako moje spomienky, ostanú v mojej duši. Ja pôjdem ďalej. S Palim, mojím manželom. Do môjho nového domova, do Zdoby.
Pamätám sa, ako sa celá rodina vyrojila z domu na dvor, len čo začuli hukot traktora. Skoro som odpadla, keď som ich tam zbadala nastúpených, svokru, svokra, švagra i švagrinú aj ich malé deti usmiate, zvedavé. Pozerali na mňa, akoby ma ešte nevideli a len pred chvíľkou mi pripíjali na svadbe. Prečo tak stoja? Isto niečo chcú. Niečo, o čom mi doposiaľ nepovedali a teraz to príde. Pošlú ma liezť po stromoch! Pred očami sa mi mierne zatmelo a v zátylku som pocítila bolestivé pichnutie. Svokor aj švagor však iba skočili na vlečku a spolu s Palim poznášali moje veno dnu. Švagriná ma objala a voviedla do domu.
Pravdu povediac, potešilo by ma, keby toho huriavku okolo môjho príchodu nebolo až toľko. Nerada budím pozornosť, radšej by som vošla do svojho nového domova nenápadne, tichučko ako myška. S mojim mužom by som si zniesla z vlečky periny i vankúše, uložila tkané obrusy, obliečky, taniere, príbor aj oblečenie do skrine. No ani som sa nenazdala, mala som to všetko na posteli. Vytiahla som si z tej kopy obraz Panny Márie s Ježiškom v náručí a žiadala Paliho, aby ho zavesil oproti dverám, tak ako som to mala v Košťanoch. Aby nás ochraňovali každý deň a každú noc.
Pali odmietol. On vraj také tmárstvo vo svojej izbe nechce, veď nastala nová doba, však aj v kostole sme mali obrad až po národnom výbore, a aj to vraj len preto, aby som bola spokojná. Ešte v ten večer privliekol do spálne rádio. Drevenú debničku s dvoma bielymi gombíkmi a štyrmi tlačidlami položil na stôl. Keď postláčal tie tlačidlá, zvnútra sa ozval hrozný škripotavý hluk, až mi skoro srdce z hrude vyskočilo. Nechápem, načo nám to treba! Hučí to ako sto čertov, a keď z toho nedostanem do rána zrádnik, určite ohluchnem!
Môj muž sa skoro ani nepohne od traktora. Ráno vhupne do kabínky, nestihnem ani amen povedať a už si to na ňom šinie do družstva. Zosadne až večer pred naším domom. Aj potom, len čo sa naje, už uteká k mašine a dolieva olej či vodu, čistí tie bľachy handrou, alebo si len tak prezerá motor.
Mohla by som aj žiarliť, ale nebudem. Živí nás to. Aj keď si myslím, že sa okolo tých motorov točí až príliš. Stačí, že sa cez Zdobu prevalí niečo na kolesách a je jedno, či traktor, motorka, alebo dokonca auto, vybehne z dvora a civie na to, kým nezmiznú z dohľadu. A potom o tom rozpráva každému doma i na ulici do zachrípnutia.
My dvaja sme ako oheň a voda. Takí odlišní. Môj muž horí za všetky novoty, čo sa v štáte, či v dedine a družstve udejú. O všetkom chce vedieť, vidieť, najlepšie aj ohmatať, či vyskúšať. Rozpráva ako tí komunisti, že žijeme nie v prítomnosti, ale priamo v budúcnosti. Kupuje si noviny, všetko si prečíta, podiškuruje so švagrom a otcom a keby mohol, naťahal by si domov všetky veci, o ktorých sa v nich dočítal. Ja by som bola radšej, keby sa hneď všetko od základu nemenilo, keby sa ľudia viac zaujímali jeden o druhého, najprv premýšľali, až potom búrali, ničili, zavrhovali a pľuvali na to tradičné, staré a zabehané. Akoby sa chceli zrazu naraz zbaviť všetkého, čo ich spájalo s minulosťou našich rodičov a prarodičov. A keby mi Pali aspoň ten svätý obraz dovolil zavesiť!
V maštali namiesto koní, čo museli odovzdať do družstva, stála motorka. Načo to je? Ani nie na úžitok. Len to buráca a chveje sa, dobre z človeka dušu nevytrasie. Každú chvíľu sa môže vyvaliť niekam do šancu, či sa zrútiť z kopca. Zaprisahala som sa, že si na to nesadnem. No už za pár dní ma Pali prosil a zaliečal sa, nech sa prevezieme. Žena musí muža poslúchnuť, čo ako sa jej to nepáči. To som mala na mysli, keď som sa proti svojej vôli pokorne usadila na sedadle a obopla ruky okolo jeho pása. Pre každý prípad som mala omotaný kolo zápästia ruženec, no ja viem, či pomôže? Pali roztúroval motor a hnal sa cez pasienky pod les, ako by ho sto čertov s vidlami naháňalo. Radšej som zavrela oči, pritisla tvár o jeho chrbát a dúfala, že to nejako obaja prežijeme. Hnali sme sa, až sa vo mne všetko chvelo a on sa smial tak nahlas, že ho bolo počuť i cez ten ryčiaci motor. Tak sa mi to napokon zapáčilo. Na malú chvíľu, kým sme došli pod les. Potom nabehlo predné koleso na kameň a už som letela ako vyplašená prepelica. Sukne mi zavírili, ruky, nohy vyšmarilo do vzduchu na všetky strany, až som nakoniec pocítila tvrdosť zdobianskej zeme. Všetko ma bolelo a nič som nevidela. Bože, takto tu mám zomrieť?! Taká mladá, neskúsená, ledva vydatá a už pôjdem, mamička, za tebou? Neodvážila som sa ani pohnúť, ani ohmatať, či nemám hrče alebo zlomené kosti.
„Nič nevidím,“ fňukala som.
„Tak otvor oči! A aj si uprav sukňu. Máš ju vyhrnutú až do neba,“ začula som Paliho hlas. Ten sa zdvihol a začal prezerať motorku, či je v poriadku. Motorku, nie mňa!
Napokon sa nám nič nestalo. Utrpela len moja dôstojnosť. Vrchná sukňa bola ufúľaná a roztrhnutá. Dvíhala som sa zo zeme, zisťovala, či som celá a dúfala som, že sa tá plechová pliaga rozbila. Nech sa roztrepe na kusy! Najlepšie okamžite! Ale moja prosba ostala nevyslyšaná. To motorové čudo nemalo ani škrabanec, zato môj ruženec ostal roztrhaný a guľôčky rozsypané v prachu lesnej cesty!
„Nechaj ich tam. Načo ti to bude,“ uškrnul sa Pali a v tvári mu žiarila spokojnosť, že je motorka v poriadku. Potom asi chcel skontrolovať mňa. Rukou mi začal hmatkať po chrbte, drieku a kade tade, až ma zalievala horúčava. Našťastie ma nebolelo nič, ba dokonca mi odrazu bolo celkom príjemne.
„Veď ma nechaj, pokušiteľ,“ naoko som ho odháňala, trochu aj namrzená pre ten ruženec.
„Ja len, či si v poriadku,“ šepol mi do ucha a dal mi bozk na krk.
Bolo jasné, čo o chvíľu príde. Ale tuto? Za dedinou? Odtláčala som ho, chcela som sa mu vytrhnúť z náručia. „Niekto nás uvidí!“
„Neuvidí!“
„Ale ja sa hanbím.“
„Neboj sa, však si mi žena!“
Tak som poslúchla. Musím predsa poslúchať svojho muža!
Na motorku som už nikdy viac nesadla. Darmo ma Pali prehováral. Nemohla som. Len čo som uzrela blyšťať sa na slnku plech a zacítila benzín, zatočila sa mi hlava a prišlo mi zle. Taký strach som mala. Aj v to ráno mi bolo zle. Pali ledva zhltol raňajky a ponáhľal sa do družstva, ani porozprávať sme sa nestačili. Tak prečo ma všetko tlačí, búri sa a v hlave mi šumí, ako by som mala každú chvíľu odpadnúť?
Namrzene som zazerala na švagrinú. Točila sa kolo sporáku, vysmážala vajcia, zohrievala včerajšiu polievku, na stôl nakladala kyslé uhorky aj jablká, akoby sa chystala vyjesť celú špajzu. Tiež by sa mohla krotiť - pomyslela som si. Prsia mala navreté, že ešte kus a vyrvú si diery cez blúzu von. Aj brucho jej poriadne spuchlo, len jej tak nadvíhalo sukňu.
„Pozeráš, ako som pribrala?“ opýtala sa ma priamo.
„Nie,“ zaklamala som. Až mi žalúdok stislo z toho klamstva.
„Ale ba,“ zasmiala sa. „Veď vidím.“
Sklopila som pohľad a z posledných síl som premáhala nevoľnosť.
„Viem, že teraz veľa jem. Aj doktor mi hovoril, že toľko nemusím. Ale keď mne chutí! A veď jem za dvoch. Tak môžem.“
Spozornela som. O čom hovorí?
„Keby si sa teraz videla...“ rehotala sa. „Nechápeš? Čakám decko!“
V tej chvíli mi všetko došlo. Všetky moje ranné nevoľnosti, navreté prsia, nezvyklé chute, napnuté brucho. Chcelo sa mi zasmiať od úľavy, aj plakať, že som taká sprostá. Nielen moja švagriná, ale aj ja som ťarchavá!
„A babica? U babice si už bola?“ opýtala som sa jej dychtivo.
„Babica? Čo ťa nemá. Veď dnes sa už za doktormi chodí, nie za babicou! Ani ju tu nemáme. Až v Košickej Polianke. Ale už je stará.“
Až ma striaslo odporom. Tak to teda nie! Mňa si žiaden chlap, čo ako študovaný, nebude obzerať, ani sa ma dotýkať!
Nepovedala som nikomu nič a potajomky som na bicykli zašla do Košickej Polianky. Babica si ma celú poobzerala, dala mi masť na pokožku, no aj tak mi odporučila zájsť ku lekárovi.
Nechápem, čo všetci majú s tými doktormi! Mňa priviedla na tento svet pôrodná babica, aj mojich rodičov a všetkých pred nimi pomáhala ťahať z lona matiek žena, ktorá vie, kedy čo urobiť. A ak by decko vyzeralo nezdravo, môže ho i pokrstiť. Veď nech je to kruté ako chce, kadečo sa stáva. Ale doktor? Videl už niekedy niekto doktora, aby krstil decko, keby nezaplakalo, modralo a po krátkej chvíľke sa už poberalo na onen svet? A ako tam pôjde? Ako pohan, nepokrstené? Rodiť má babica, tak to bolo a bolo to dobre!
„Nuž, prišli nové časy,“ vzdychla si žena z Polianky, čo na svet priviedla možno pol svojej dediny, tiež Bystera i Zdoby a odprevadila ma na cestu. Na záver ešte poradila, nech si dávam pozor, aby som nestúpila do rozvarenej šošovice, čo by nám niekto vylial pred prah domu, tiež aby som nechodila na pravé poludnie na cintorín a nech som opatrná, aby sa ma nechytila nejaká jajkajúca žena. To všetko je dôležité, nech je decko silné, zdravé na tele a časom i rozumné.
Celou cestou domov som premýšľala o dieťatku, ktoré vo mne rastie, o babiciných slovách, aj o tom, ako to urobiť, aby som nemusela za tým doktorom do mesta. Ale vedela som, že to bude ťažké. Skoro až nemožné. Pali iste bude trvať na svojom, žije stále v tých predstavách, že čo je moderné, to je i dobré a rokmi osvedčené hodnoty hádže ako kravince na hnojisko. A možno ma do Košíc aj sám odvezie na traktore. Lebo na motorku nesadnem!
Už som bola temer pri dome, keď som zazrela susedových starkého, ako sa, opierajúc o bakuľu, tmolí uprostred cesty. Dedo bol hluchý ako peň a ťažko chodil, kríval hádam na obe nohy naraz a neprešiel deň, aby sa niekde nerozčapil, občas čakajúc i hodiny, kto ho nájde a zodvihne. Aspoň po dedine tak hovorili. Radšej som zosadla z bicykla a šla za ním, že mu pomôžem a odvediem ho domov, kým sa neprihodí nejaké nešťastie. Ani som si nevšimla jeho nevestu, čo za ním utekala, až keď ma nečakane plnou silou od neho odstrčila lakťom, akoby sa chcela pasovať, kto tu bude užitočnejší.
„Jáj, božemôj, dedo, kam zasa idete?! Ajajáj, či ja nemám inej roboty, len na vás dávať pozor ako na decko?!“ horekovala a hnala ho späť. Vyslovene hnala, lebo dedo, len čo začul jej hlas, sám pridal do kroku, akoby mal v pätách svorku vlkov, alebo potreboval na záchod.
Bez slova som sa zvrtla domov, no cítila som sa veľmi unavená. Ledva som došla do chalupy. Nohy som mala roztrasené ako z kočoniny, v hlave mi hučalo a chytala sa ma slabosť. Tak som sa vyčerpane došuchtala k posteli a ako som bola, ľahla som na perinu. Myslela som si, že ak ihneď nezaspím, od únavy umriem.
Zo sivej oblohy sa liala ľadová voda, divo sa blýskalo a hrmelo. Akoby sa nebo hnevalo. Obzerala som sa, kam by som sa mohla schovať, no žiaden dom, či aspoň nejakú skrýšu som nevidela. Navôkol bola len voda. Samá voda. Už ani zeme nebolo vidno. Koryto Torysy nestačilo, záplava sa liala brehom, v krútňavách sa divo točila a dvíhala. Spenené vlny sa prevaľovali, rástli a hrozivo blížili...
Rozlepila som oči a uvedomila si, že to bol len sen. No i tak, všetko sa so mnou krútilo, až sa mi robili tmavé fľaky pred očami. Vtedy som si spomenula na babicine slová: „Nech sa ťa nechytí stukajúca žena!“ Až ma oblial pot. Akoby to babica predpovedala! S námahou som sa odšuchtala do kuchyne.
Porobila mi! Jojkajúca suseda mi porobila a zišlo mi z očí! Odteraz mi bude každý deň zle, decko sa narodí plané, bude stále plakať, ak vôbec zaplače, ak nezmodrá a neudusí sa skôr, než otvorí oči! A ak nie, ak to prežije a vyrastie, bude z neho kalika na hlavu, čo sa nedokáže ani obliecť, ani najesť! Musím si uvariť čistec! Musím zmyť uhranutie! Lebo či už to tá suseda urobila naschvál, či nie, ak mi nepomôže zázračná moc čistca, pobabrem si život! Lenže kde ja tu nájdem nejaký čistec? Ten rastie na poli v strnisku po žatve a teraz...
Premkla ma hrôza a v mysli sa vynárali tie najčernejšie predstavy. Predstavy čierne ako uhoľ! Hej, uhoľ! Veď od uhranutia pomôžu aj uhlíky!
Pohľad mi padol na plechovú pec so šporákom. Ako v horúčke som otvorila jej spodné dvierka a hľadela do tlejúcej pahreby.
„Mužovi pod kalap, žene pod konťu a dzifčecu pod varkoč!“ šeptala som a nožíkom zatínala do horiaceho uhlíka. Z čepele som ho šmarila rovno do misky s vodou. Tá sa zakalila a na dno dopadali drobné čierne čiastočky popola. Žiar, plameň, sila čo driemala v žeravom uhlíku, vstúpili do vody a dali jej moc, čo sníme každé uhranutie, porobenie, prekliatie. Tak som tam vhodila rovno sedem uhlíkov, potom som do misky strčila ruky a trikrát si umyla privretá viečka, tiež čelo, krk a zápästia. Nakoniec som sa tej vody napila.
„Òe s moju mocu, ale Krista Pána pomocu!“ odriekala som, ako ma to kedysi naučila moja babička a chytro som sa poutierala čistým plátnom. Potom som utekala vyliať zvyšnú vodu na bránku, nech sa jej moc zlomí na pántoch. Srdce mi bilo ako na poplach a všetko sa dialo tak rýchlo, lebo som sa bála, že ma pri tom nachytajú. Iste by sa mi smiali, alebo ma vyhrešili, že verím na povery, no hoci som sa cítila ešte slabá, uľavilo sa mi.
„To nemáš ešte navarené!?“ začula som zrazu od chrbta. V mihu som sa otočila.
Prišiel Pali a už aj neveriacky nakúkal do jediného hrnca, čo tam stál. V ňom iba zvyšok polievky zo včerajška.
„To je už toľko hodín? Bolo mi zle,“ šepla som vinovato. Až teraz som si spomenula, že dnes som mala variť ja, lebo svokra a švagriná odišli autobusom do Košíc. Pri pohľade na mužovu zachmúrenú tvár sa mi myšlienky zmätene rozbehli. Nechcela som, aby sa hneval. Dalo sa to odčiniť len jedinou správou.
„Spala som. ¼ahla som si, lebo som sa cítila... lebo budeme mať dieťatko.“
Tvár sa mu rozžiarila a hnev vystriedala radosť. Hneď ma vyobjímal a ani nie do minúty si vymohol odo mňa sľub, že pôjdem k doktorovi na prehliadku. Moje nesmelé protesty, že už som bola u babice, zamietol šmahom ruky.
„Moje dieťa musí priviesť na svet ozajstný doktor!“
Či som chcela a či nie, napokon som sa aj tak musela otàčať rozčapená u lekára na stole. Aj som uznala, že keď ide o naše dieťatko, ostych musí bokom.
Začiatkom februára sa z oblohy neprestával sypať sneh. Cesty a chodníky sa zabeleli, oťaželi pod náporom bielej nádielky a osireli. Cez záveje sa nedostali ani traktory, ani autobus z Košíc. ¼udia odhadzovali kopy snehu od rána, no márna práca, čo očistili, to o chvíľu zasypalo. A práve vtedy som pocítila, ako ma pod bruchom sťahuje. Dieťa sa rozhodlo prísť na svet. Už som myslela, že napokon porodím doma celkom bez pomoci. Svokra dávala zohriať vodu a švagriná chystala na kopu čisté plienky, uteráky a plachtu. Ona to už mala za sebou. Mesačnú dcérku uložila do kolísky. Pali vystrašene pobehoval medzi odhàňaním snehu a mnou a zrazu nevedel, čo so sebou. Svokra to napokon nevydržala a nazlostená naňho zrúkla: „Však už zober rozum do hrsti! Keď sa nedá do Košíc, tak choď do Polianky po babicu!“
„Ale ako?! Ani traktor tam neprejde!“
„Tak ako sa chodilo kedysi! Hybaj po koňa na družstvo a my zatiaľ požičiame drevorubačské sane od suseda. Prejdeš po snehu hladučko a rýchlo ako vták.“
A tak aj bolo. Pali zapriahol koňa a priniesol babicu do hodiny, vraj sa bál ísť rýchlejšie, nech mu cestou niekam nespadne. Dieťatko sa už dralo von. Od strašnej bolesti sa ma chytali mdloby. Mala som pocit, že ma zvnútra roztrhá a rovno umriem. No keď prišla babica, keď som videla jej pokojnú tvár a láskavé oči, upokojila som sa. Vo chvíli, keď sa ozval detský plač, bolesť sa stala bezvýznamnou a na mňa doľahol už len pocit nekonečného šťastia.
Palimu stačil jediný pohľad na syna a zrazu bol ako vymenený. Dokonca dovolil babici, aby maličkému Paľkovi uviazala červenú stužku okolo zápästia. Neprotestoval, keď drobné rúčky schovala do perinky, vraj aby sa nedotkol ničoho, čo by mohlo byť pobosorované. A ani sa nepousmial, keď ma babica poúčala, aby som až do krstu nechodila von a dieťa nikomu neukazovala.
Keď už malý spokojne zaspinkal, Pali niekam vybehol. Späť sa vrátil s obrazom Panny Márie s Ježiškom.
„Hneď zajtra nabijem klinec a zavesím ho nad našu posteľ, ako si chcela, Regina moja,“ pošepol mi. Potom vytiahol čerešňovicu, poháriky a spolu s babicou si pripili na naše zdravie.
„Nemusíme všetko staré hneď zavrhovať. Ani všetko nové velebiť. Len rovnováha nám pomôže, aby sme stáli pevne oboma nohami na zemi,“ riekla babica a to bolo posledné, čo som začula, keď mi únava sadla na viečka.
|
|
