Smrť a nádej
@ :: Poviedky ::
Feb 24 2019, 18:05 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Nikdy som nebola taká napätá, ako na tej stanici. Veď si to len predstavte! Berty, ktorý sa okolo mňa krútil skoro pol roka, ospevoval ma, aká som pekná, aká som milá, ako dobre tancujem, sa naraz začal tváriť, akoby som nejestvovala. Somár je to! Somár dupľovaný! Čo čakal? Že mi pošepká do uší zopár pekných slov a ja zavzdychám, privriem slastne oči a nechám ho, nech si so mnou robí, čo chce? Nebolo nám dobre? Koľkokrát sme sa spolu pekne prešli až ku Kadlubku, alebo opačnou stranou na brehy Hornádu a naspäť a išli sme len my dvaja. Zopárkrát som ho i nechala, nech ma chytí za ruku. Ale potom už nie! Veď raz sa oproti nám viezol na koči pán farár a takmer nás zbadal! Tak som už bola opatrnejšia a Bertymu sa to nepáčilo. Skúšal to zas a znova, chytiť ma za ruku, za pás, pritúliť sa a ako som ho odstrkovala, odrazu rozprával stále menej a menej, len pozeral do zeme, kopal do kameňov, hrýzol si spodnú peru a naraz... Naraz sa nemal čas stretnúť, lebo bolo potrebné dedovi narúbať drevo, doma pomáhať s opravou strechy, ísť do nádošťského mlyna po múku, kadečo, samé výhovorky a vídali sme sa stále menej. Ale ja som tušila, čo za tým bude. Isto si našiel inú. Možno v Košiciach, lebo tam začal robiť v tabakovej továrni a o dievčatách z mesta sa hovorilo kadečo. Že vraj sa dievky nehanbia, nedbajú na reči a mládenci tam za milostnými dobrodružstvami chodia ako kosy na žatvu. A čo ak si našiel nejakú mestskú paničku? Takú, ktorej sa máli vlastný muž, najmä ak ostarel, stučnel a žiada sa jej poriadne objatie nejakého mladíka? Alebo slúžtičky! Koľko ich tam chodí robiť? Lezú do Košíc zo všetkých dedín na okolí, samé vo veľkom meste, neraz celé týždne bez toho, aby sa mohli vrátiť domov. Isto sa im cnie a ak sa tam objaví nejaký parobok s pekným úsmevom a dobrým slovom, povesia sa mu na krk. Prečo Berty nevyčkal na mňa? Možno už nie veľa, ešte aspoň pár mesiacov, nanajvýš ďalší polrok a potom by som mu možno aj sama podala ruku. Ale viac nie! Isto nie. Až po svadbe...
Presne tak som rozmýšľala, keď som šla s Pavlínou do Čane na železnicu.
„Terezka, ale ako to chceš urobiť? To sa schováme v kríkoch alebo za stromy a budeme sa pozerať, či Berty vystúpi z vlaku sám alebo nie?“ opýtala sa ma, hoc sme sa o tom rozprávali už viackrát.
„No a? Schováme sa a uvidíme. Ale nech si nemyslí, že keď príde sám, tak má vyhraté! Veď čo ak má frajerku v meste alebo v úplne inej dedine? Tá jeho možno vystúpi v Gyňove alebo až v Seni. Ideme sa pozrieť len tak pre prípad, že by mal nejakú v Čani a pôjdu spolu, alebo možno tam na neho bude čakať a...“
„A čo urobíš, ak ich tam uvidíš?“
„No čo... Nakričím na ňu! Aj na neho!“ soptila som už dopredu, lebo táto predstava ma hrýzla už mnoho nocí a chcela som, aby sa konečne všetko vyjasnilo.
„A potom?“
„Potom pôjdeme domov,“ kývla som plecom a tým som považovala celú debatu za ukončenú.
Už sa stmievalo, slnko mizlo za horizontom a slabol jeho odlesk na mrakoch, keď sme prešli cestou zo Ždane do Čane, potom až na stanicu a schovali sme sa v kríkoch. Pre istotu. Veď čo ak by na Bertyho čakala moja sokyňa práve tam?
Vlak prišiel, ale nestalo sa nič. Lokomotíva fučala a chrlila kúdoly dymu, brzdy škrípali, až metali iskry a rezalo to v ušiach, no z vagónov sa vytrepali len nejakí pánkovia, jeden taký s veľkým kufrom, tiež nejaké tetky, robotníci v zamastených šatách a dáke dievča s ofačovanou rukou. Inak nikto. ¼udia prešli okolo, vlak sa opäť s rachotom pohol a odišiel. V kríkoch pri stanici sme ostali už len Pavlína a ja.
„Videla si Bertyho?“ šepla Pavlína, akoby nás niekto mohol počuť.
„Hej. Veľakrát. Naposledy včera,“ hneď som prikývla.
„Ja sa pýtam, či si ho videla teraz?“
„Nie! Pýtala si sa, či som ho videla a jasné, že som ho musela vidieť, keď za mnou stále behal!“ spustila som možno trochu hašterivo, lebo som čakala kadečo, ale s tým, že Berty ani nevystúpi z vlaku, som nepočítala.
„Čo teraz?“ Pavlínin hlas znel ticho a napodiv stále pokojne.
„Hovorím, že som ho teraz nevidela!“
„Pýtam sa, čo budeme teraz robiť?“
„Nie! Pýtala si sa...“ Ani ma Pavlína nenechala dohovoriť, len sa naraz vystrela a sama vyšla spoza kríkov ku koľajniciam.
„Čakaj!“ vyhàkla som, nech mi niekam neujde a vybehla som za ňou.
Bola tma. Na jednej z koľají stálo zopár prázdnych nákladných vagónov, pred stanicou žiarila akási lampa, asi na petrolej a svietilo sa aj v okne, za ktorým isto sedel železničiar v službe. Inak tu bolo ticho, ktoré narúšal len šum listov v ľahkom vánku. Pavlína sa vystrela a zatlačila si prameň svojich svetlých vlasov pod šatku. Aj ja som sa vystrela, dokonca som zaťala päste a trochu napäto stála. Najradšej by som sa natiahla ako obryňa do výšky a pozrela ponad tie vagóny, či Berty náhodou nevystúpil z druhej strany vlaku a neocmúľava sa tam s dákou onou... Aj to by som si vedela predstaviť, keď bol taký nedočkavý, že na cudné dievča nepočká! Veď čas ukáže! Ruky mi v pästiach tvrdli stále viac a viac, bola som zlostná a mala som pocit, že ak by som tresla do tých vagónov, rozletia sa na drobné kúsky, ba možno by som dokázala zbúrať aj stanicu.
„Poď!“ schmatla som Pavlínu za ruku a ťahala ju za sebou. Ledva mi stačila, len popri mne pobehovala a dychčala, akoby prehltla kováčske mechy.
„Čo je tam?“ ukázala voľnou rukou pred nás, kde som okrem tmy nevidela nič. Zatiaľ. Ale stačili dva kroky a už sa mi čosi zamarilo. Nie, Berty to nebol. Ani nikto zo Ždane či okolia. Náhlili sme sa, kráčali rýchlo na cestu a z druhej strany prichádzala smrť. Skutočná, kostnatá, s lebkou namiesto hlavy, z ktorej sa na nás škerili dva rady zubov. Neverte, že smrtka hrká. Šla ticho, ani len kamienky pod jej pätami neškrípali a hľadela na nás dvoma dierami namiesto očí. Istotne bola desivá, skutočný prízrak, pred ktorým hodno skloniť hlavu a v najhlbšom strachu prosiť o svoj biedny život. Lenže mne zlosť a žiarlivosť zatemnili rozum.
„Panebože,“ vydralo sa z Pavlíninho hrdla, lebo na niečo také človek nikdy nie je pripravený. Ani ja som nebola, ale hnala som sa dopredu ako vo vytržení.
„Ujdime!“ začala sa Pavlína cukať. Mala som chuť na ňu nakričať, že čo robí sprostosti, veď pred smrťou neujdeš.
„Sme čisté! Sme mladé, bez hriechu, panny, po nás si nejde!“ soptila som rovno do jej tváre a ako s pomätenou mysľou som ju ťahala ešte silnejšie. Smrť sa už nedala prehliadnuť. Jej kosti svietili, najmä ruka so zdvihnutým varovným prstom, nech uhneme, nech si dávame pozor, nech uvoľníme cestu. Nikdy som nebývala taká neústupčivá. Inokedy by som kričala, pišťala, volala o raty a utekala preč. Ale teraz nie. A ako sme sa k sebe blížili, ešte som pridala. Ani som neuhla. Vrazili sme do seba. Smrť a ja. Pavlína, hoc sa ma držala, sa smrti nedotkla.
Vykríkla som. Každý by vykríkol. Hlas sa predral až odkiaľsi z håbky mojej duše, hlasito sa rozletel na všetky strany, odrazil sa od kmeňov stromov, vagónov, stanice i vzdialených domov. Pocit, čo naplnil moje telo v okamihu dotyku, nemožno opísať. ¼udská reč na to nestačí. Možno ako vrazenie žeravého meča do otvorenej rany, vhodenie do rieky medzi ľadové kry, dusenie pod hàbou zeminy v zatuchnutom hrobe, či nával mrazivého vetra na nahé telo. Možno všetko dovedna a k tomu úder nákovou, ktorú ktosi zhodil z nekonečných výšav rovno na hlavu. A ešte ten oheň! Plamene, čo vyšľahli vo chvíli nášho dotyku vysoko do výšky, ožiarili na chvíľu koľajisko a smrť hneď nato zmizla. Už jej tam nebolo. Padla som na zem.
„Terezka, preboha, Terezka!“ kričala Pavlína, zohýnala sa nado mnou a pre tmu ani poriadne nevidela, či žijem. Až keď som sa nadvihla, keď som zavesená o jej plece ťažko prešla k lampe pred stanicou, Pavlína si položila ruku pred ústa a z očí jej vyhàkli slzy. ¼utovala ma. Prečo, to som zistila až doma. Cez polovicu pravého líca som mala veľký ohyzdný červený fľak ako oheň. Škvrnu na tvári ako, ako, ako... Poškvrnená...
So smrťou nie sú žarty. Koľkí ju videli a dožili sa ďalších dní? A koľkí mali v sebe toľko odvahy či hlúposti, aby sa jej postavili do cesty, neuhli, či rovno do nej vrazili? Áno, vtedy sme boli mladé, nevinné, lenže smrť neobchádza ani takých. Čosi o tom viem. Lenže to poznanie zo mňa urobilo najnešťastnejšiu ženu v Ždani.
Červený fľak na líci časom trochu vybledol, ale ostal. Kto by si vzal takú obludu? Kto by chcel namiesto krásnej dievčenskej tváričky hladiť odporné znamenie na jej líci? Berty. Môj drahý a milovaný muž. Chodil za mnou, pýtal sa, čo sa mi stalo. Keď som plakala, tíšil moju bolesť. Šepkal mi, že ma ľúbi, že budem stále jeho najmilšou, lebo láska je o spojení sàdc a to jeho mi už dávno patrí. Mocne ma držal, a to nielen vtedy, ale vždy. Aj keď sme spolu odchádzali od oltára ako manželia. Lenže potom prišli roky poroby. Zomreli nám tri deti. Každý rok jedno, vždy do niekoľkých dní po tom, ako prišli na svet. Vždy, keď ich pôrodná babica prezrela, vravela, že všetko je v poriadku, sú to silní a zdraví chlapci a ja som sa cítila nekonečne šťastná. Ako len pili z mojich pàs! Prisali sa silne, ťahali hltavo a drobnými rúčkami okolo seba šibrinkovali, kým som ich stiahla do perinky, aby slastne zaspali. Lenže o pár dní sa nezobudili. Ani Berty, o rok na to ani Janko a o ďalší rok ani Andriš. Vtedy fľak na mojej tvári sčervenel viac než inokedy, priam svietil a bolesť v mojej duši ma zrážala na kolená. Plakala som, slabosťou a zúfalstvom padala na dlážku, trhala som si vlasy, spínala ruky a prosila Boha, nech sa zľutuje. Ak nie nado mnou, tak nad tými nevinnými dušami, nad deťmi, čo ešte nemohli spáchať nič zlé, žiaden hriech, boli čisté ako nepopísaná kniha a zaslúžili si žiť. Nech mi odpustí, ak som niekedy zhrešila, či už vedome či nevedome a urobí ma matkou. Kde je tu božia spravodlivosť?
„Nie Boha. Smrť by si mala žiadať o odpustenie,“ vypadlo raz z úst Bertymu, keď som znova kľačala na zemi a cez slzy hľadela na kríž, čo nám visí nad dverami. Už dávno vedel o všetkom. Sama som mu to povedala, nechcela som mať pred ním žiadne tajnosti. Vedel, ako som ho išla špicľovať i čo sa stalo. Veď kto nežiarli, neľúbi. Vtedy len krútil hlavou, ani neviem, či mi uveril, že mi to znamenie na tvári urobila smrť. Ale teraz asi hej, keď mi povedal toto a ja som rozmýšľala, či má pravdu.
Stalo sa to v jedno popoludnie, keď Berty odišiel za bratom. Bola nedeľa, ešte sa ma pýtal, či chcem ísť s ním, ale ja som odmietla, túžila som ostať sama. Samota mi najviac vyhovovala, neznášala som sústrastné pohľady, hlúpe reči, ktorými sa snažili utíšiť moju bolesť, že isto raz bude lepšie, veď sme mladí, že ešte príde dieťa, ktoré nám bude behať po dvore a naháňať sliepky, túliť sa a s láskou stále dookola opakovať svoje prvé slovo - mama. Vždy mi pri tých predstavách bolo iba horšie. Vedia oni to, čo ja? Tušia, čo sa stalo? Nie, toto mi neplánoval osud, to ja som si svojou hlúposťou a pýchou spôsobila všetko sama! Moja vina, je to moja vina, moja preveliká vina!
Ani neviem, ako som zaspala. Cítila som sa slabá, jedla som sa ani nedotkla, len som sa potácala po izbe, na chvíľku si ľahla na posteľ a prižmúrila oči. Želala som si zomrieť. A tak som venovala svoju modlitbu smrti.
„Mamka, daj mi ruku! Poď, ukážem ti, kde sa hráme,“ chlapček vložil svoju malú dlaň do mojej a ťahal dlhou lúkou plnou kvetov. Slnko žiarilo, hrialo a mračná boli tak nízko, až sme chvíľami prebehovali rovno cez ne.
„Aha, už nás čakajú! To sú Janko a Andriš,“ ukázal na dvoch chlapcov, čo sedeli uprostred púpav a usmievali sa.
„A ty si?“ obrátila som sa na dieťa vedľa mňa.
„Mama, ty to nevieš? Ja som Berty! Po otcovi!“ pustil mi chlapček ruku a rozbehol sa za bratmi.
Stála som ohromená a cítila som, ako sa mojim telom rozlieva teplo a pocit šťastia. Nič na svete nebolo krajšie a ani dôležitejšie ako táto chvíľa. Čas zastal, nehýbal sa, nejestvoval. Len neskutočná radosť, ktorá mi nedovoľovala pohnúť sa z miesta.
„Mama, veď už poď,“ kývli mi všetky tri deti naraz ako na povel a ja som sa konečne rozbehla. Tráva mi pohládzala bosé nohy, moje telo akoby nič nevážilo, mraky naokolo sa rozostupovali a keď som si kľakla, cítila som, ako sa mi tlačia všetci traja do náruče. Ako ma objímajú okolo krku a maznajú sa. Počula som ich smiech a hľadela im do očí.
„Ste to vy? Ste to naozaj vy?“ šeptala som ohromená a nevýslovne šťastná. Konečne je všetko, ako má byť. Tu ostanem. Navždy. Navždy s nimi a navždy spolu.
„Bertík, Janko, Andriš,“ hladila som ich hlávky, privoniavala k vlasom a nasávala tú vôňu detskej nevinnosti. „Chýbali ste mi. Tak veľmi ste mi chýbali!“
Ako sme sa k sebe túlili, ako sme si vychutnávali každučký dotyk, na lúku prileteli dva holuby. Čierny a biely. Pristáli len kúsok od nás, na chvíľku sa stratili medzi vysokými steblami a odrazu presne na tom istom mieste stáli dve postavy. Anjel a smrť.
„Mamka, my už musíme ísť!“ šepol mi do ucha Berty.
„Kam? Nie, nikam nepôjdete! Ja vás nepustím!“ snažila som sa ich ulapiť, ale akoby mi ruky zdreveneli a oni kráčali preč. Videla som len ich hlávky a chrbátiky, zatiaľ čo anjel so smrťou prichádzali bližšie. Slzy sa mi kotúľali dolu lícami, cítila som, že mi praská srdce.
„Tereza, neplač!“ pozrel na mňa anjel v bielom žiarivom rúchu a ja som mala chuť kričať.
„Akože nemám plakať? Ktorá matka by neplakala? Môže vari rodič cítiť väčšiu bolesť, ako keď prežije svoje dieťa? Hej, môže. Ak prežije viacero detí. Prečo ste takí krutí?“
„Znamená to, že by si radšej zomrela ty, než by si mala prísť o ďalšie dieťa?“ spýtala sa teraz smrť. Jej hlas neznel vôbec strašne. Ba naopak, znel celkom obyčajne, bez štipky zlomyseľnosti.
„Ako sa vôbec môžeš takto pýtať? Isteže by som radšej zomrela! Aj ihneď, ak ešte nie som màtva! Ak som na onom svete, ak toto tu je miesto, kam prichádzajú duše nebohých, tak tu chcem ostať pri svojich deťoch naveky!“ vstala som a hľadela smrti priamo do tváre. Potom i anjelovi. Ani jeden z nich nesklopil zrak. Ani jeden z nich nedal znať, či mojim slovám vôbec rozumejú.
„Tereza, ty tu nemôžeš ostať. Musíš sa vrátiť, lebo tam, kde žiješ, budeš ešte potrebná. Tvoje deti ťa budú potrebovať,“ riekol nakoniec anjel, akoby nič nechápal.
„Ako ma môžu moje deti potrebovať tam, keď sú tu? A prečo sú tu? Prečo museli zomrieť také malé, čisté a nevinné?“
„Vari si nevidela, že im je tu dobre? Dobre, ako čistým a nevinným dušiam?“ Anjel sa dokonca usmial, akoby sa ho moja bolesť nedotýkala. „Nie, oni žiaden trest nenesú, ba trest ani nepoznajú. To ty si bola potrestaná. Oni sú teraz šťastní a aj ty ešte môžeš byť. To si musíš opakovať, v tom hľadaj silu a nádej.“
Keď anjel dopovedal posledné slová, objal smrť a tá sa zmenila tiež na anjela. Na čierneho anjela. Takto, ruka v ruke, odišli obďaleč, roztiahli krídla a vzniesli sa kamsi nahor. Bolo toho na mňa veľa. Omnoho viac, než som bola schopná zniesť. Hlava sa mi zakrútila, obraz sa mi pred očami rozmazával, podlamovali sa mi kolená. Odrazu som cítila, že padám do prázdna. Zmizla lúka, kvety a obklopila ma len čierna tma.
Otvorila som oči a hľadela na strop. To bol sen! Bolo mi horúco, ale chvela som sa ako pri zimnici. Opatrne som položila nohy na zem a vstala. Prešla som k oknu a pozrela na dvor. Pomedzi koruny stromov prileteli k mláke dva holuby. Biely a čierny. Napili sa, krútili sa okolo seba, akoby tancovali a potom opäť roztiahli svoje perute a odleteli. Odrazu ma zaplavil nový pocit. Spomenula som si na krátku chvíľu so svojimi deťmi, na ich úsmevy a v håbke srdca som cítila, že ich nič netrápi, že nepoznajú bolesť, to len ja trpím. Áno, to len ja som bola potrestaná, deti sú šťastné. Ten pocit bol oslobodzujúci. Nahla som sa nad lavór, umyla si tvár, prešla som pred zrkadlo a začala som sa sama na seba usmievať. Bolesť sa zmenila na poznanie. Človek ešte neprešiel dosť dlhú cestu na to, aby prijímal smrť ako súčasť života. Ako most medzi dvoma svetmi nesmrteľnej duše. Mne len ktosi pootvoril okno a ponúkol sen ako dar.
Odvtedy prešli mnohé roky. Nielen matka, časom sa zo mňa stala i babička, s vlastnými synmi, dcérami i vnúčatami. Svoj príbeh som povedala len tým, ktorí ma poznajú natoľko dobre, že mi úplne veria. A ktovie. Možno raz, keď už tu nebudem, to niekto z nich ďalej vyrozpráva komusi, čo o mojom zážitku naplno povie všetkým, ktorí potrebujú nádej.
|
|
