V zlom čase na zlom mieste
@ :: Poviedky ::
Mar 03 2019, 14:08 (UTC+0) | 
|
Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: september 1968
Autor: Juraj Korpa
„Včera, dne 20. srpna 1968, kolem 23. hodiny, překročila vojska Sovìtského svazu, Polské lidové republiky, Nìmecké demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice Československé socialistické republiky. Stalo se tak bez vìdomí prezidenta republiky, předsedy Národního shromáždìní, předsedy vlády i prvního tajemníka ÚV KSČ a tìchto orgánù...“
Uplynuli už viac než dva týždne od okamihu, keď v rozhlase zazneli slová Provolání, a až teraz sa počiatočný šok začínal pomaly meniť na trpké prijatie reality. Už bolo jasné, že vojna a krviprelievanie nebudú. To bol dôvod na obrovskú úľavu. Ale zároveň bolo jasné, že sa čoskoro začne obdobie tvrdého potlačenia všetkých doterajších snáh o liberálne reformy, o väčšiu slobodu, o socializmus s ľudskou tvárou, ako sa vyjadril Dubček. O väčší priestor na nadýchnutie. Že sa, naopak, bude dýchať ťažšie. Československý národ sa cítil ako znásilnený, a to znásilnený niekým, komu doteraz dôveroval, čo je ten najhorší prípad. Bolo mu brutálnou silou ukázané, kde je jeho miesto, aká je, či presnejšie nie je jeho sloboda. Zobrali mu sebavedomie, vôľu i silu.
„Předsednictvo ÚV KSČ vyzývá všechny občany naší republiky, aby zachovali klid a nekladli postupujícím vojskùm odpor. Proto ani naše armáda, bezpečnost a Lidové milice nedostaly rozkaz k obranì zemì...“
Bolo jasné, že proti spojeným armádam piatich susedných socialistických štátov by Československo nemalo veľkú šancu – možno by sa bránilo dobre a aj srdnato, ale nie dlho, a viedlo by to iba k veľkému počtu obetí na oboch stranách. Prekvapivosť vstupu cudzích vojsk, jeho rozmer a úspech, no a, samozrejme, prerušenie komunikačných dráh a internácia vedenia zeme v podstate zabránili úspešnému vzniku organizovaného odporu. Armádu sa podarilo obkľúčiť a izolovať v kasárňach, rozhlas a noviny postupne obsadiť, telefónne a telegrafné ústredne dostať pod kontrolu. Obyvatelia sa tak zmohli iba na rozhorčené zhromaždenia a hlasné protesty, aj to iba vo väčších mestách, napríklad v Košiciach. Ale v dedinách, napríklad v Malej Ide, cez ktorú celú noc v kúdoloch prachu prúdili kolóny z Podkarpatia, sa nikto ani nezhromažďoval, ani nevrhal pod kolesá. Nemalo by to žiadny zmysel.
Spočiatku aj išlo niekoľko obyvateľov do Košíc zistiť, čo sa tam deje, spojiť sa prípadne s ostatnými obcami, urobiť si prehľad o situácii. A tiež si aj hodiť nejakú tú tehlu z rozostavaného hotela Slovan či zakričať nejakú tú urážku na prechádzajúcich sovietskych vojakov, ale neudialo sa napokon nič. Bohužiaľ, došlo i k obetiam na životoch, ale obojstranné provokácie našťastie neprerástli do krvavých stretov. Situácia sa predsa len upokojila a teraz, viac než dva týždne po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, už Československo začínalo normálne žiť.
A rozmýšľať, ako ďalej – za súčasných, nových okolností.
Nové okolnosti sa objavili aj v Malej Ide. V jej chotári totiž stáli vojensky dôležité objekty. Smerom na Bukovec muničný sklad a neďaleko kostola sklad civilnej obrany. Oba príliš dôležité na to, aby si ich intervenčné vojská nevšímali a nechali ich padnúť do rúk „kontrarevolucionárom“. Zároveň však oba príliš veľké na to, aby ich obsah niekam odviezli, alebo nedajbože zničili. Tak ich museli strážiť. Maďarskí vojaci by v miestnych občanoch mohli vyvolať nedobré spomienky z vojny, a tak tá povinnosť pripadla na Sovietov. V dedine sa začali pravidelne objavovať početné ruské hliadky na nákladiakoch, či dokonca transportéroch, čo obchádzali sklady, sliedili po lesoch, kopali si dočasné palebné body a v tejto činnosti sa pravidelne striedali. A postupne, pomaličky, sa začali stýkať a zoznamovať aj s obyvateľstvom.
A zisťovať, o čo ide. Lebo určite nie o potlačenie kontrarevolúcie.
„Tí mladí chlapci vôbec netušia, čo tu robia, vravím ti,“ opakoval už asi tretíkrát Karol. Ondrej zamyslene prikyvoval. „Niektorí z nich ani nevedia, že už nie sú na území Sovietskeho zväzu. Ver mi, rozprával som sa s jedným v Košiciach. U nich nie je nič zvláštne, že si navzájom nerozumejú. Veď tam majú samých Tatárov a Estóncov a Moldavcov. Len ich prekvapilo, že nevidno ruské nápisy, ale to by mohla byť aj zlomyselnosť miestnych. Miestnych kontrarevolucionárov. No a takých tu predsa niet, či áno?“
Karol vraví rozumne, uvedomoval si Ondrej. Sedeli obaja na terase miestneho pohostinstva a hoci nebol ešte ani obed, už pri treťom dnešnom pive na septembrovom slnku rozoberali politicko-filozofické otázky vyplývajúce z vývoja za posledné dni a týždne, snažiac sa odhaliť, ako sa bude uberať ďalej. A čím by k nemu mali oni prispieť. Bola to ich obľúbená každodenná činnosť, v ktorej si vystačili dopoludnia sami, popoludní so štamgastmi.
„Sami nevedia, načo ich sem poslali. A to je naša šanca,“ pokračoval Karol. „Keby sme ich strieľali zo zálohy, keby sme na nich hádzali kamene ešte dnes, bolo by im všetko jasné – tam je nepriateľ, niet času rozmýšľať, kry sa a strieľaj prvý. No takto sú vlastne zmätení. Okrem prvého dňa, 21. augusta, sa už nestrieľa, nehádže, iba plagáty a nápisy ešte všade sú, a sú azda aj mocnejšie než skutočný odpor. Pretože pôsobia na svedomie. Nie strachom. Vravím ti, aj v Bratislave i Prahe si to tak myslia.“
„A čo teda navrhujú?“ spýtal sa Ondrej. „Aby sme sa s nimi kamarátili? Ukazovali im glóbus a mapu? A občianske preukazy bez azbuky, aby nám verili, že nie sú doma?“
„To už hádam pochopili aj najpomalší, toľko času na to mali,“ mávol rukou Karol. „Vieš,“ prisunul sa bližšie a stíšil hlas, „najslabší článok sú Sovieti. A spomedzi nich Rusi. V Prahe je to vraj obzvlášť cítiť – tí chlapci, čo prišli z východného Nemecka, sú všetko elitné kádre. Žiadni Mongoli či Kazachovia. Rusi živia polku Sojuzu, a preto sa im darí najhoršie. Všetky tie ostatné národy, ázijské, kaukazské, pobaltské, dokonca aj Ukrajinu. Všetky tie neruské no sovietske národy upláca moskovská vláda nadpriemerným blahobytom, aby sa nebúrili. A upláca ich na úkor Rusov. Tí sa majú zle. Možno okrem Moskvy, no... A práve títo Rusi vlastne po prvýkrát vidia Západ. Prvýkrát ich vypustili z kasární – a to rovno tu u nás. Pre nich sme Západ! Tak nielenže vidia, že tu žiadna kontrarevolúcia nie je, ale hlavne vidia, že sa máme oveľa lepšie než oni. A načo potom prišli? Prečo nás oslobodzujú? Prečo nám akože internacionálne pomáhajú? Aby sme nakoniec vyzerali ako ich rodná Rus? Načo zničiť takúto peknú krajinu? Vravím ti, mám to z dobrých zdrojov, najmä v Čechách im to už začína vàtať hlavou a výsledkom je, že morálka upadá. A upadať bude naďalej! Ale len vtedy, ak sa nebudeme búriť.“
„Nenásilný odpor?“ prekvapene sa spýtal Andrej.
„Nie, žiadny odpor... Odpor by ich zomkol. A dal by im vysvetlenie, prečo sú tu, a prečo nás musia rozdrviť! A prečo si to zaslúžime.“
„Tak čo máme robiť?“
Karol sa víťazoslávne usmial.
„Vysvetľovať. Veď sa to dávno hovorí, že slovo je mocnejšie meča. I samopalu!“
„Nehovorí sa pero?“
„Slovo ako pero. Je to najmocnejšia zbraň!“
Ondrej sa na kamaráta zachmúrene pozrel. V podstate mal Karol pravdu. Ale ako to vysvetliť tu v dedine? Kamarátiť sa s okupantmi, to je teraz ešte stále smrteľný hriech a minimálne rok, dva, ba možno aj dvadsať ešte bude. A vôbec – ktovie, čo sa môže stať, situácia je predsa ešte niekde búrlivá, na strednom Slovensku ešte stále z kasární nevyšli a stoja proti sebe s namierenými tankami. A už vôbec nehovoriac o tom, že tu, v Malej Ide, vlastne ani nie je príležitosť s nejakými Rusmi sa stýkať. To možno vo veľkých mestách, v Prahe, alebo...
Kým takto premýšľal, nevšímal si stále hlasnejší ruch a buchot na ceste, a tak sa obaja mimoriadne prekvapili, keď zrazu pri pohostinstve zastali dva obrnené transportéry Sovietskej armády a vystúpili z nich šiesti vojaci s dôstojníkom medzi sebou. Ozbrojenci sa poobzerali, samopaly prevesili cez plecia a bez najmenšieho váhania sa postavili k výčapu, kde si objednali pivo. Výčapníkovi z úst vypadla na pult cigareta a až po hodnej chvíľke začal čapovať.
„Tak a môžeš s tou družbou rovno začať,“ zamrmlal Ondrej Karolovi. Ten si prezeral prišelcov. Dvaja mali šikmejšie oči, dvaja boli svetlovlasí, ten dôstojník mal tri hviezdičky na náplecníkoch, to znamená starší poručík. Všetci mali pokrčené uniformy a vyzerali unavení, akoby v noci vôbec nespali. Tváre troch vojakov dokonca pokrývalo niekoľkodňové strnisko, a to bolo na príslušníkov akejkoľvek armády niečo nevídané.
Prichádzajúci sa poobzerali a dali sa do piva. Oči jedného z nich sa stretli s Karolovým pohľadom a obaja si mimovoľne kývli na pozdrav. Zdalo sa, že nemajú žiadne zlé úmysly.
„Odkuda?“ spýtal sa napokon Karol vojaka, keď sa ich pohľady zasa skrížili.
„Iz patrulja,“ odvetil ten a rukou ukázal smerom k Bukovcu, kde stál v lese muničný sklad.
„Nada smotreť za kontrrevoľucionermi, znajete?“ dodal druhý a spýtavo zdvihol obočie.
Karol pochopil.
„Da, kontrrevoľucionerov znaju. Iz myfologii...“ povedal so žmurknutím a všetci sa zasmiali. Boli na rovnakej vlne.
„Myslím, že máme naozaj šancu na družbu,“ zamrmlal Ondrejovi a prisunul si stoličku bližšie k vojakom. Tí mu urobili miesto. Prisadol si aj Ondrej. Tak či onak, toto bola výborná príležitosť na zber noviniek. Voľačo sa dozvedieť, voľačo povedať, odovzdať, argumentovať. Len sa v duchu modlil, aby mu zaprášené znalosti zo školskej ruštiny vystačili. Karol ju vie lepšie, pomôže!
A tak sa stalo, že šesť vojakov a dvaja domáci sa v obecnom pohostinstve na chvíľu naozaj pobratali. Bola to taká miestna senzácia. Čoskoro sa zbehlo pár ďalších ľudí, ktorí nemohli uveriť svojim očiam. Jedni sa prišli presvedčiť, že sa naozaj bavia Rusi v krčme s miestnymi; druhí zase, že sa naozaj bavia miestni v krčme s Rusmi. Niektorí si aj posadali bližšie a napínali uši, o čom je reč, a veruže, boli riadne prekvapení. Pivo totiž rozväzovalo jazyky a ohrievalo srdcia. A ako sa stále viac a viac ukazovalo, naozaj sa potvrdili všetky Karolovi predpovede o poklese morálky sovietskych okupačných vojsk. A ešte aj prekonali! Vojaci rozprávali, ako ich poplachom vytiahli z kasární Podkarpatia, ako ich dávno pred inváziou ukryli v lesoch, ako musia už štyri týždne žiť v zákopoch a stanoch, bez kúpeľa, ako sa už niekoľko vojakov pokúsilo dezertovať a ktosi sa dokonca zastrelil. Vysvitlo, že vlastne ide o dve hliadky, jedna z muničného skladu, druhá z krytu civilnej obrany, ktoré sa spontánne rozhodli po dvadsaťštyrihodinovej službe bez povolenia uvoľniť. Poručík im robil alibi, keby niečo, ale tiež už mal plné zuby udržiavania disciplíny a rozumel bežným vojakom. Obzvlášť jeden z tých neoholených, svetlovlasých vojakov sa zúrivo rozhovoril na tému zbytočnosti internacionálnej pomoci, ak bojovať niet proti komu. Poručík sa zatiaľ držal vzadu, chlípal z piva, počúval, ale mlčal. A chmúril sa. Ondrej a Karol, ktorí viedli debatu za československú stranu, na oplátku vytrvalo vysvetľovali, že tu žiadna kontrarevolúcia nebola a nie je, iba Dubček a jeho ľudská tvár, teda cesta k demokracii. A miestni poslucháči zrazu pociťovali k sovietskym vojakom stále väčšie sympatie. Nezávideli im ich osud ani pozíciu, v ktorej sa nedobrovoľne ocitli. Namiesto podlých imperialistov, ktorých im vykreslila propaganda, museli bojovať skôr sami so sebou, so svojim svedomím a nakoniec aj s vedomím, že začínajú prehrávať.
Keď však debata začínala byť naozaj hlasná a pridávali sa k nej už nielen ďalší chlapi, ale aj miestne ženy, čo sa na ten družobný zázrak tiež prišli podívať, zachmúrený poručík sa z ničoho nič zdvihol, buchol päsťou do stola a vyhlásil odchod. Spolu s ním sa pohli aj ďalší. Len neoholená trojica zostala pevne sedieť. A vyzývavo sa na poručíka dívala.
„Da što vy?“ zareagoval nahnevane. „Para otlučiťsja. Nabaltali dovoľno. Dolg ždjot! Otchod, sročna!“
Obecenstvo zmåklo. Vo vzduchu zavislo napätie. Bolo jasné, že pivom podgurážená trojka sa náhle rozhodla prejaviť svoj odpor a konečne premeniť svoju nahromadenú frustráciu v čin. Hoci aj čin - prečin. Prečin neuposlúchnutia rozkazu!
Poručík a jeho dvaja spoločníci sa bez pohnutia i mrknutia dívali priamo do očí sediacej trojice a tí im pohľady rovnako tuho opätovali. Napätie sa dalo krájať. Všetci naokolo tušili, že tu ide o súboj vôle, ale čiastočne aj rozumu. Čo už len mohli rebelantstvom vyhrať?
„Da, pajďom...“ povedal zrazu nečakane rezignovane vodca vojakov pri stole a sklopil zrak. Pomaly sa oprel rukami o stôl a sťažka vstal, nasledovaný ostatnými. Napätie povolilo. Poručík vyhral. Veď naozaj, čo by rebeli dosiahli? Boli cudzími vojakmi v cudzej zemi, ktorej obyvateľstvo bolo naladené nepriateľsky. Hoci sa to po dnešnej pivnej družbe nezdalo, predsa len im nikto z dedinčanov ochranu ani podporu neposkytne. No a hádam už nebude dlho trvať, kým sa celé toto dobrodružstvo skončí. Tak radšej vydržať. To najťažšie už mali všetci za sebou, veď už vedia, že vojna sa nekoná a svitá nádej vrátiť sa domov. Možno onedlho.
Karol a Ondrej sa postavili, ako sa patrilo pri lúčení, ale nepovedali nakoniec ani slovko k odchádzajúcim. Len očami sledovali, ako mierne rozkývaným krokom zišli obe skupiny vojakov k svojim transportérom a chystali sa nasúkať dovnútra. Nikam sa neponáhľali. Slnko sa ešte len klonilo k obzoru, piva ostalo dosť, mali sa o čom rozprávať, tak načo sa niekam poberať? Ondrej sa otočil, aby znovu objednal a Karol len po očku pozeral, ako sa vojaci ešte medzi sebou bavia. Vyzeral úplne spokojný s priebehom dňa, dozvedel sa kopec nesmierne cenných informácií priamo zo zdroja a tie nielenže potvrdzovali jeho úvahy, ale dávali skvelé podnety na nové. A navyše si spravil z tých vojakov nových známych, možno kamarátov, s ktorými sa bude dať rátať nabudúce; a to predsa vždy poteší. Vo vlastných očiach sa stal hrdinom. Nebál sa Rusov, nebál sa s nimi porozprávať ani vypiť a keď sa podarí, čoskoro z toho sformuluje teóriu, ako podobným spôsobom zapracovať a urýchliť úpadok morálky sovietskych vojsk v Československu.
Len kútikom oka zazrel, ako poručík pred transportérom nahnevane chytil svetlovlasého mládenca za golier a silno s ním zalomcoval. Svetlovlasý poručíka prudko odsotil, strhol z pleca samopal, namieril a...
...a do čerta!
Keď sa ozval prvý výstrel, všetci stuhli. Ale vzápätí sa ozvali mnohé ďalšie a to už sa všetci starali, aby sa niekam skryli. Dve trojice vojakov sa zrejme nedorozumením začali navzájom zblízka ostreľovať plnými dávkami zo samopalov. V domnienke, že na nich odkiaľsi útočia, paľbu opätovali a schovávali sa pritom za transportéry, medzi ktorými stáli. Na pancieroch zabubnovali projektily, odrážajúc sa do všetkých strán. Ich cvendživé zvuky len zvyšovali zmätok a nútili všetkých navôkol držať hlavy pri zemi, takže nikto vlastne nevidel, ako sa to všetko zbehlo. Keď streľba konečne ustala a vojaci sa zdesenými výkrikmi navzájom ubezpečili, že po nich nik cudzí nepáli, zostali pred pohostinstvom ležať štyri telá.
Poručík bol namieste màtvy. Niekoľkokrát prestrelená hruď sa už nehýbala, nedýchal. Svetlovlasý vojak, čo incident začal, bol tiež niekoľkokrát zasiahnutý, ale nie na životne dôležitých miestach. Silno krvácal z ramena, z nohy a chrbta, ale nestratil ani vedomie a vďaka rýchlej pomoci svojich druhov, ktorí mu zobrali samopal i bodák a po obviazaní ho naložili do transportéra, prestal čoskoro krvácať. Iný vojak bol ranený do nôh, ďalší mal škrabanec po guľke na predlaktí. Nezranení vojaci, bledí ako stena, bez akéhokoľvek slova náhlivo naložili na transportér telo poručíka, všetkých ranených a obe mašiny sa bleskovo stratili v prachu. Až vtedy si miestni všimli, že na terase medzi stolmi pri rozbitom skle leží v kaluži krvi Karol. V hrudi mal ranu po guľke.
Zrazu sa všetci dali do pohybu.
Zavolaná záchranka prišla pomerne rýchlo a pomerne rýchlo sa dostavila aj Verejná bezpečnosť. Záchranka po prvom ošetrení naložila stále dýchajúceho ale bezduchého Karola, vydeseného Ondreja a akéhosi dobrovoľníka, a húkajúc odfrčala smerom k Šaci, zatiaľ čo Verejná bezpečnosť zapisovala a zaznamenávala celú udalosť. Svedkov bolo pomerne veľa, ale líšili sa v detailoch – a čím viac sa policajti vypytovali, tým viac aj v zásadnejších veciach. O čom sa bavili? Prečo sa pohádali? Kto začal strieľať? A prečo strieľali do Karola? Každý mal svoju odpoveď. Vraj prezradil čosi Rusom. Vraj oni čosi prezradili jemu. Vraj božia odplata za zradu národa. A vraj len náhoda – stál na zlom mieste v zlom čase. A odkiaľ boli tí páchatelia? Z akého útvaru? Kam odišli? Ako sa volali? Na to už odpoveď nemal nikto. Ale dva transportéry sa hádam len tak nevyparia do vzduchu.
A ani sa nevyparili. Vďaka ďalším svedectvám a vďaka, čuduj sa svete, aj vzornej spolupráci okupačných vojsk! V pomerne rýchlom čase sa podarilo celú udalosť zdokumentovať, páchateľa pomenovať, obžalovať a odsúdiť. Trest v rámci boja proti demoralizácii aj okamžite vykonali okupačnými orgánmi. Podľa sovietskych zákonov. Svetlovlasý mládenec bol odsúdený na trest smrti a domov sa už nikdy nevrátil. A intervenčné vojská pod prísnymi trestami zakázali svojim príslušníkom stretávať sa s miestnymi a bratať sa s nimi. A vôbec – ani nie za mesiac po invázii boli všetky jednotky prvého sledu stiahnuté kamsi na Sibír a vystriedali ich rôzni Kazachovia, Tadžici, Mongoli a Čukčovia, ktorí sa s miestnymi aj tak bratať nechceli.
Karol zomrel o dva týždne v nemocnici v Šaci bez toho, aby sa prebral k vedomiu. Zostali po ňom žena a dve deti. Meno svojho vraha sa nikdy nedozvedel. Presne ako drvivá väčšina ostatných obetí internacionálnej pomoci. Ich spis sa obvykle končí slovami: Páchateľ neznámy.
A potom už nič.
|
|
