Vysánkovaní
@ :: Poviedky ::
May 27 2019, 09:27 (UTC+0) | 
|
Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: zima 1944 - 1945
Autor: Juraj Korpa
„Kašlem na vás, chlapci, a idem domov!“ zatiahol fistulkou už naozaj z miery vyvedený Ondro a silným trhnutím vyslobodil sánky z nepriateľských rúk. Alebo priateľských? ažko povedať.
„Ale no tak, Ondro, ešte je skoro,“ zaprotestoval vlažne Miki. A prekvapený Albert len tak naverímboha dodal: „Veď sa im nič také nestalo. Dá sa na nich jazdiť.“
„Polámali ste ich, vy dvaja... dvaja gazemberi! Trikrát som vám vravel, že pozor na kamene, držte sa vpravo, a vy nie, vy naschvál rovno do nich! Už nikdy vám ich nepožičiam, a už nikdy sa s vami nebudem hrať!“ rozčúlene zakričal Ondro, utrel si slzy i sople do rukáva a odhodlane odkráčal mokrým snehom. Zánovné sánky za ním na špagáte vzdorne poskakovali, akoby boli urazené, pravda, ten dojem hrdého trucu trochu kazil fakt, že mali zlomenú zadnú spojnicu, v dôsledku čoho sa im klznice rozbiehali od seba a sánky akoby sa nevedeli rozhodnúť, ktorým smerom chcú uskočiť, pluhovali snehom, zabárali sa do závejov a hnevali už aj tak nahnevaného majiteľa, ktorý si uľavoval všelijakými nepeknými slovami na adresu svojich bývalých kamarátov.
„Do tých kameňov som nezabočil naschvál,“ poznamenal oneskorene na svoju obranu Miki, lebo Ondo ho už nemohol počuť. „Chcel som uhnúť, zaflekovať, ale vy ste sa naklonili na opačnú stranu a pokazili mi to. A boli sme príliš ťažkí, preleteli sme cez skaly skôr, než sánky mohli zareagovať.“
„A tiež je pravda, že keby sme neboli bývali traja, asi by sme ich pri dopade nerozbili,“ zamyslene dodal Albert.
„Nie sú rozbité, to sa dá ľahko opraviť,“ namietol Miki.
„Ale čo teraz? Ešte je skoro ísť domov...“
„Tak poďme za Lõrinczov dom. Alebo k Zónaimu, tam isto niekto bude!“
„Jasné, poďme!“
Bolo to naozaj nespravodlivé! Dvaja najväčší nadšenci do sánkovania v dedine a už roky jediní, čo sa nemali na čom spúšťať. A pritom u niektorých detí sánky boli, ale ako bola zima dlhá, len ležali na povale, najviac ak sa dva - trikrát prebehli dolu lúkou tesne po Vianociach a dosť. Rovnaká patália ako s bicyklami – ten kto ich mal, menovite kováč a starosta, sa na nich prevážal len v nedeľu alebo iný sviatok, a ten, čo by ich denne preháňal cestou do roboty, len závistlivo pozeral a krútil nohami pešo. Alebo s futbalovou loptou – takú ozajstnú, koženú, ako mal napríklad Gabi, ten si šetril, aby sa mu náhodou neokopala, a pobehoval za obyčajnou, falošnou, zo štrimfle vypchatej kravskými chlpmi, a navyše aj cudzou, veď načo by si takú pačmagu zháňal sám, že? Svet je napokon plný nespravodlivosti, od kolísky až po hrob, to už si Albert aj Miki dávno všimli, a tak sa aspoň snažili tú nespravodlivosť vyrovnávať napríklad pôžičkami. Ako aj teraz. Pribehli na lúčku za cintorínom, všeobecne známu ako k Zónaimu, a našli tam päť detí na dvoje sánky.
„Pišta, daj sa nám povoziť!“ navrhol Albert hneď ako rozpoznal, čia tvár sa skrýva pod veľkou čiapkou. Tá sa nezatvárila práve nadšene.
„Teraz sa vozíme my,“ zahlásila nevľúdne. „A až skončíme, budeme musieť ísť na obed domov. Už sme celkom premrznutí...“
„Čo si taký? Veď sa tu už sánkujete dlho. Už ti ani sestry nevládzu...“
„Vládzeme!“ vzdorne zahlásili dve ďalšie snehom pokryté čapice, hoci už ledva dvíhali nohy v hlbokom snehu.
„Či sa bojíš, že ti s tým dačo urobíme?“
„Vy dvaja vždy niečo urobíte,“ pozrel sa na prišelcov úkosom Pišta. „Vy priťahujete nehody, a najmä pri sánkovaní. Vozíte sa, skáčete, akoby boli vaše, a my potom opravujeme. Radšej sa budeme voziť sami. Šmýkajte sa na doske, alebo v hrnci, alebo sa gúľajte dolu briežkom!“
„Ty sa gúľaj dolu briežkom, chumaj!“ zhodnotil svoje šance Miki a rozhodol sa nebyť už ďalej zbytočne diplomatický. Albert do Pištu hodil guľu, ten mu to však okamžite vrátil a pridali sa aj ostatní. Bolo to päť na dvoch. Rozhodli sa pre ústup.
„Aj tak sú to somári,“ dychčal Albert, keď sa oblúkom vracali k dedine, za Lõrinczov dom. To bolo tretie obľúbené miesto na sánkovačku. Kedysi, ešte pred vojnou, bolo aj štvrté, trochu ďalej od dediny, pri hradskej, za potokom, ale tam sa už dnes jednak nesmelo kvôli strašnej udalosti, čo sa tam minulé leto stala. Miestni partizáni nastražili k ceste mínu, nevedno prečo, možno si to chceli len vyskúšať, a na tú mínu im namiesto vojakov stúpil kôň gazdu z Kunovej Teplice, čo išli za príbuznou do nemocnice do Rožňavy. Vyletel do vzduchu aj s rodinou, aj s koňmi – dvaja màtvi na mieste, voz rozmetaný po okolí, šaty, deky, sukne, batohy aj s obsahom, to všetko vyhodilo až na neďalekú jabloň, jednu ženu ledva zachránili. Albert si dobre pamätal, ako ju niesli, úplne zakrvavenú, s kusiskom dreva zapichnutým pod okom, ako sa všade hemžili ľudia, žandári, maďarskí vojaci a napokon aj Nemci. Striaslo ho i len pri pomyslení na to miesto, kdeže tam sánkovačka! No ale kdesi sa spúšťať treba. Hneď. Lenže kde?
Za Lõrinczovým domom deti boli, aj sánky boli. Ale nesánkovalo sa. Už z diaľky bolo vidno, že čosi nie je ako obyčajne – zopár detí stálo či čupelo okolo jedného tučka, sediaceho na sánkach, a pozorne počúvalo, čo rozpráva. Albert aj Miki ho spoznali už z diaľky – bol to mladý Gabi, syn starého Gabiho, najbohatšieho gazdu v dedine, ktorý vďaka tomu, že ho otec brával so sebou na obchodné cesty a neváhal mu kúpiť všetko, na čo si prstom ukázal, všade bol, všetko videl, všetko vedel, všetko mal, s ničím sa však nechcel deliť, a už najmenej s pozornosťou svojich poslucháčov. Albert s Mikim sa pomaly priblížili, natàčajúc uši, o čo v tomto zhromaždení ide.
„...úplne sa triasol, metal, oči mu vyliezali, bol celý modrý a chvíľu aj chrčal, ale potom mu načisto došiel vzduch. A iba sa tam hojdal, šklbalo ho stále zriedkavejšie, až napokon zostal ticho visieť – a potom jeden Nemec, taký hlavný, kapitán, naňho zblízka pozrel, povedal čosi po nemecky a všetci vojaci nasadli na korbu a odišli,“ začuli, keď prišli bližšie. Všetky deti naokolo, celé vyjavené, sa doslova nemohli odtrhnúť od Gabiho pier a na ňom bolo vidno, ako si to vychutnáva.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Albert spoločnosti.
„Nemci chytili partizána!“ zajačal na neho jeden chlapec.
„Obesili ho v Rožňave na námestí!“ dopåňalo chytro iné dievča. V tých ostatných by sa krvi nedorezal.
„A ja som to celé videl!“ vyškieral sa Gabi. „S otcom sme boli na jarmoku, otec predal štyri kone, kúpil dve svine, a potom sme sa pozerali, ako sa zbehol národ okolo stromu na námestí, ako tam prišli vojaci na náklaďáku, ako ho vyvliekli a na hruď mu zavesili ceduľu, že je partizán a že takto skončia aj všetci, čo budú partizánom pomáhať,“ dodával rýchlo a všetci sa už opäť pozerali naňho. Aj Albertovi a Mikimu sa rozšírili oči a na okamih zabudli na sánkovačku.
„Potom sa aj ľudia pomaly rozchádzali. Niektoré ženy plakali, ale len tak, do šatky, aby si ich Nemci nevšimli, niektorí muži zase kašlali, nikto sa však neodvážil nič povedať. A pritom ho poznali! Aj otec mi vravel, že ho poznal, volal sa Tóth, bol z Pače, vraj mu raz predal čižmy, robil pred vojnou na železnici. A viete, čo sa stalo potom?“ napínal poslucháčov ďalej. „Z ničoho nič sa odkiaľsi prihnal Cigán, akýsi hlúpy chmuľo, taký dilino, a zavesil sa tomu obesenému Tóthovi za nohy. Akoby to bola hojdačka! Zdvihol svoje laby, pohojdal sa, dopredu, dozadu, a začal obesencom krútiť kolom dokola. A smial sa, smial, ako blázon... Všetci ľudia sa na to zhrozene pozerali, ale nikto nepovedal nič nahlas, nikto si netrúfol napomenúť ho, zakričať, tak sa všetci báli. Radšej sa rýchlo roztratili, aby sa na to nechutné divadlo nemuseli pozerať, a hlavne, aby sa odsúdenec nepozeral na nich – lebo ako ho tak krútil, tými vypleštenými očami sa partizán akoby pozeral na všetkých dokola, akoby vravel, aha, občania, rodáci, čo to tu so mnou robia a vy ani nič nepoviete! Zostal som sa dívať iba ja, ja som sa ho nebál,“ zahlásil s hrdosťou. „A potom mi apa v šiatri kúpil cukrové tyčinky,“ dodal ešte a oblizol sa.
Deti boli úplne ticho, každý si v duchu predstavoval ten hrozný výjav a niektorým aj vyhàkla slza. Predsa len, človek je človek, a obesiť človeka, to je veru smutné...
„Aj mne mama minule kúpila cukrové tyčinky, rozdelila ich nožom na štvoro, dve dala mne a sestre, a dve pošle bratom do armády,“ zahlaholil nečakane jeden menší chlapček, ktorý ešte zjavne dobre nechápal dôležité body udalostí a vybral si z nich oveľa prozaickejšie veci na zmenu témy.
„Ale čo ty tu pletieš tyčinky, voľajaké rozrezané, veď tu je vojna okolo!“ zakríkol ho Gabi, očividne rozladený, že nie na všetkých spravil dojem, a chlapček zarazene stíchol. Trošku ich to však všetkých vrátilo do reality – bola zima, sneh, a ten ich už začal oziabať.
„Gabi, požičaj nám sánky,“ vyzval rozprávača Miki. „Kým ty tu hovoríš, my sa dvakrát spustíme, dobre? Alebo možno trikrát.“
Gabi vstal zo sánok, potom sa otočil chrbtom a so špagátom v ruke kráčal preč. Jasné, nepožičia. Ostatné deti, niektoré so súhlasnými poznámkami, sa takisto rozišli do rôznych smerov. Prekvapený Miki sa nezmohol na nič a Albert zachmúrene tiež pochopil, že zo sánkovačky zasa nič nebude.
„Dnes veru nemáme šťastie,“ povedal smutne, keď zostali na svahu dvaja.
„To predsa nie je možné!“ nahneval sa Miki. „Koho tu zaujíma vojna? Veď je zima, sneh, v zime sa deti majú sánkovať! To nie je spravodlivé, že všetkým rodičia sánky kúpili, a akurát nám nechcú! Čím sme my horší?“
„Ja som ich prosil už najmenej tisíckrát, a oni stále, že je to drahé, že potrebujem čižmy, sveter, že potom neskôr na jar, až sa bude dať zase voziť furmanka, až nám strýko vráti dlžobu, a že sa mám dovtedy zabávať inak,“ vykladal Albert.
„Mne dal otec dosku, vraj sa mám šmýkať na nej. Ale či sa to dá? No dá sa šmýkať na doske? Veď sa hneď zaborí do snehu, a človek letí rovno na nos!“ dodával Miki.
„A pritom čižmy mám! Nosí ich síce sestra cez týždeň, lebo je staršia a sú parádne, ale v nedeľu ich nosím ja, iba ja, a či ich potrebujem na niekedy inokedy než na nedeľu? Vôbec nie!“ rozvíjal svoje myšlienky Albert, nepočúvajúc kamaráta.
„Ale keby sme mali dve dosky...“ zamyslel sa Miki a Albert spozornel. „Keby sme mali dve zahnuté dosky, napríklad zo suda...“
„A medzi ne dali ďalšie dve...“
„Nadstavili hranolčekmi...“
„Priklincovali...“
„A vyplietli z prútia sedačku...“
Pozreli sa na seba.
„Mali by sme najkrajšie, najlepšie a najtrvanlivejšie sánky v dedine!“ vyhàkli naraz v okamžitom porozumení. To už bol plán! A slušná nádej, že konečne dostanú, čo chcú.
„Kde by sme zohnali dyhy zo suda?“
„Skúsme sa pozrieť k Bergerovcom, alebo k starej Herczovej! Tam ešte zostala kopa užitočných vecí, aj keď trochu rozbitých...“
Skvelý nápad! Dva domy, dva statky, plus jeden obchod, to všetko zostalo po židovských rodinách, ktoré už dávnejšie úrady odviezli ktovie kam. Okamžite po tom, ako sa miestni dozvedeli, že sa tak skoro nevrátia, ak vôbec, vyrabovali im všetko, čo sa dalo, a úrady im v tom ani trochu nebránili. V duchu si predstavovali, čo všetko tam nájdu, čo z toho vyrobia a čo z toho budú mať. Veď si vyrobia vlastné odolné sánky. Budú sa na nich bez prestávky spúšťať dolu brehom. A nikomu ich nepožičajú. Veru nie! No už aby to bolo...
Lenže nebolo. V obci bol zrazu akýsi vojenský ruch. Na stred ulice stáli akési strakaté autá, okolo nich chodili nemeckí vojaci, bol tam aj starosta, aj farár, rozhadzovali rukami, ukazovali po domoch – potom dal bubeník vyhlásiť, že od tejto chvíle nesmie sa vychádzať v noci a cez deň len krátko, že má každý sedieť doma, musí zatemniť okná, že sa bude chodiť kopať zákopy. Ale tiež že musia odovzdať dávky pre armádu, škola sa dočasne ruší, a tak ďalej a tak podobne. Jednoducho, zábavkám bol koniec, aj sánkovačkám. Ani sa už dnes nevie, ako dlho to vtedy trvalo, či tri týždne, či koľko, všetky tie vojenské udalosti deťom i dospelým akosi splynuli. Pripravovala sa obrana, blížil sa front – po nociach už bolo počuť dunenie diel, cez deň občas videli lietadlá, opäť dali o sebe vedieť partizáni, z Brzotínskych skál sa jedného dňa odrazu ozvala streľba, strieľali do Nemcov, no netrafili. Dokonca na dedinu dopadli aj dva mínometné granáty. Jeden trafil susedov dom, našťastie nikoho nezabil ani nezranil, ale ako sa po vojne ukázalo, načisto rozbil malému Ondrovi čerstvo opravené sánky, čo sa zaťažené sušili na povale. Ten druhý ani nevybuchol, našli ho potom zapichnutý v stene jedného domu. Aj Albert, aj Miki sa spolu so svojimi rodinami na pár týždňov presťahovali do pivníc, kde boli predsa len chránení pred všelijakými náhodami a prípadným ostreľovaním, a na seba ani na sánkovačku nemali čas. Až sa konečne začalo šuškať, že každú chvíľu prídu Rusi, tak ich všetci už čakali. No nakoniec ani neprišli.
Prišli Rumuni.
Po tom, čo dvanásť Nemcov s guľometmi po tri dni držalo Pást a po tom, čo zvyšok oddielu vyhodil do vzduchu obidva mosty a odišiel na Dobšinú, vošli do dediny konečne Rumuni ako osloboditelia. Vypili všetko mlieko aj slivovicu, zjedli všetky koláče a klobásy, pochytali všetky sliepky a kozy a dali ošetriť svojich ranených. Potom sa pousádzali po domoch, aby tu dočasne bývali, kým sa front pohne ďalej. Niektorí vedeli po maďarsky, a tak sa s domácimi celkom dobre dorozumeli. Neboli až takí odlišní, ako sa na prvý pohľad zdalo a ako sa niektorí báli, hlavne však boli tiež proti fašistom, proti Nyilašom, proti pokračovaniu vojny, ktorá vraj už nebude trvať dlho. Deti sa okolo nich zvedavo tmolili. To, čím totálne očarili a opantali Alberta a Mikiho, boli obrovské sánky, ktoré ťahali za koňmi namiesto vozov. To už neboli sánky – to boli SANE – mali obrovské sanice, boli vysoké nad pás, vyzerali ako široko rozkročený býk a mali na sebe miesto nielen pre dvoch, ale hoc aj pre dvadsať pasažierov, uniesli kopu nákladu, streliva, ba i malé delo. A takých saní bola plná dedina! To by už bola sánkovačka! V tom boli Albert i Miki zajedno. Len ako to zariadiť, aby ich od Rumunov získali?
Kým chlapci dumali, zariadili to Rumuni sami. Po svojom. Po vojensky.
Bolo to už koncom zimy, keď začal zliezať sneh, jedného dňa sa na rozkaz zdvihli z celej dediny – sane od koní vypriahli, zapriahli do nich všetky rebrináky, čo našli po dvoroch a nedbajúc protestov a náreku, jednoducho s rekvirovanými vozmi odhrkotali smerom na západ. Gazdovia po prvotnom rozhorčení uznali, že sa nedá nič robiť, že je to vlastne ich brzotínsky príspevok k víťazstvu, ich obeť vojny a opustené sane si rozobrali po dvoroch.
Nikto si nevšímal dvoch chlapcov, ktorým sa nejako v tej trme-vrme podarilo nenápadne odtiahnuť jedny obďaleč stojace, aby si ich skryli do lesa. Tam ich zatiahli do krovia, prikryli konármi a plní neskutočne sladkého očakávania odišli domov spať, aby sa zajtra konečne zviezli. Poriadne. Nádherne! Na vlastných sánkach - saniach!
Na druhý deň vytiahli i vytlačili sane po blatistom brehu pod lesom až úplne navrch, mimo dohľad zvedavých Brzotínčanov. Rozhodli sa vyskúšať si ich najprv osamote, naučiť sa na nich jazdiť, opraviť čo treba, ak sa dá, aj vyzdobiť, a až potom sa nimi verejne pochváliť a vyraziť všetkým dych. S rukami roztrasenými nedočkavosťou a čiastočne slávnostnosťou chvíle, opatrne sadli hore, dobre sa uhniezdili, uchytili, a s ústami usmiatymi od ucha k uchu pustili sa dolu. Ej, to bude jazda! Aká to odmena za čakanie! Už aby mohli ísť zas!
No bohužiaľ, jazda ich sklamala. ažko povedať, či bola chyba v skåznici, či v prílišnej váhe, ktorá pretlačila sane topiacim sa snehom až na hlinu, alebo v drsnej lanskej tráve pod ním – sane jednoducho namiesto toho, aby zasvišťali briežkom, sunuli sa pomaly ako slimák, škrípali, vàzgali, celý čas sa snažiac vyklopiť svojich pasažierov dopredu rovno na nos, čo sa im nakoniec celkom dolu aj podarilo. Chlapci sa sklamane zdvihli zo studenej čľapkanice, s oveľa väčšou chuťou ísť sa domov osušiť, než ešte raz sa terigať hore.
„Necháme ich zatiaľ tu a počkáme, či ešte nasneží,“ povedal naostatok Albert a Miki prikývol.
„Nahádžeme na nich ešte konáre, aby nám ich niekto nevyfúkol, a zvezieme sa možno už zajtra. Aha, zajtra nie, zajtra je kostol; no tak pozajtra. Alebo o pár dní...“
A tak aj urobili.
Lenže na ďalší deň prišiel poriadny odmäk. A sneh zakrátko zliezol úplne. V tú zimu už nenasnežilo, a chlapcom sa veru nechcelo kåzať po blate. Navyše, čoskoro prišli iné radovánky, po zime sa im zacnelo za slniečkom, sánky nechali stáť a zakrátko na ne už nemysleli. Veď keď príde ďalšia zima, vedia, kde ich nájdu. A potom sa konečne povozia.
Lenže... Lenže po lete si chlapci našli inú záľubu. Zrazu sa im zapáčili dievčatá. A tak sane v zime zas nechali stáť tam, kde ostali na jar – po čase na ne zabudli úplne. A sane tam stáli, stáli; a ak počas tých liet nezhnili, stoja tam vlastne dodnes. A čakajú, či ich niekto nájde.
Ktovie.
|
|
