Kde sa dvaja bijú...
@ :: Poviedky ::
Jun 09 2019, 12:39 (UTC+0) | 
|
Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: tradovaný príbeh zasadený do roku 1848
Autorka: Zuzana Kratyinová
„No čo Eliáš, nevychladol ti oheň v hámri, keď ti zdupkal pomocník?“ rozľahol sa medzevskou krčmou zvučný a zádrapčivý hlas majstra Adolfa.
Eliášovi na okamih vo vzduchu zmeravela pravačka s krčiažkom, čelo sa zmraštilo, no napokon nepovedal nič, len si dožičil ďalší dúšok silného piva. Rozvážnym pohybom zotrel penu z úst a sklonil hlavu k dubovému stolu, akoby na jeho starom popraskanom dreve hľadal odpoveď.
„To je už piaty toho roku, ak dobre rátam. Keď to bude takto pokračovať, tak sa budeš musieť aj metlou po dielni oháňať, nielen kladivom. Ale veď ty si vystačíš aj sám, veď na tie klinčeky, úzke motyčky a lopatočky, čo sa v tvojej dielni kujú, ani nepotrebuješ pomocníka...,“ rýpal ďalej.
„Nevšímaj si ich. Nudia sa. Nevedia sa zmestiť do kože. Za chvíľu ich to omrzí,“ zaznel hlas vedľa neho a keď Eliáš zdvihol hlavu, stretol sa s povzbudivými očami krčmára. Prikývol. Veď on to vie. Na deň Pána, keď kolesá zastanú a hámre na jeden deň osirejú, keď si chlapi konečne môžu povystierať chrbty a uvoľniť si ruky, v ten deň aj oni popustia z ostražitosti a pracovitosti. Chcú sa zabaviť, zabudnúť na ťažkú prácu a starosti s obživou, preliať gágorom víno či pivo a keď im to stúpne do hlavy, už nevážia slová. Veď koľkokrát sa aj on takto triafal do iných. Nemal obavy, že by mu hámor osirel, nemal sa kto o oheň postarať. Veď má nasledovníkov. Troch! Dvaja boli ešte malinkí, ale tretí, najstarší Pavol, ten by ho už mohol kedykoľvek zastúpiť. Naučil ho, čo vedel. O železe, ohni, vode. Ukázal mu všetko, čo dokázal. Ako ohňom a vodou zakaliť oceľ, ako z kovových tyčí ukuť pevné náradie, ktoré dlho vydrží.
„Nikto nechce lopatu, sekerku, pluh, či rýľ, čo sa mu po pár seknutiach zničí. A žiaden zákazník sa k majstrovi, ktorý mu dodá čo len jediný raz zlý výrobok, druhýkrát nevráti. Správne rozžeravený kov musí byť rovnomerne rozpálený nielen na povrchu, ale aj vo vnútri. Musíš cítiť, čo sa s ním deje, ako sa rozohrieva, ako sa vo vnútri rozpaľujú všetky žilky a ako silnie a mení sa. Nie je to zábavka pre slabochov. Je to tvrdá robota, ale aká krása, keď sa kov rozžeraví a mení farby z červenej na oranžovú, potom na žltú až napokon do biela...,“ rozohňoval sa často majster Eliáš. „Je to zázrak, keď sa kováčovi pod ťažkým oceľovým kladivom formuje hotová lopata, motyka, alebo rýľ. Žiadna iná práca sa poctivému kováčstvu nevyrovná!“
Mohol by ho už v hámri zastúpiť, keby chcel. Ale práve dnes pochopil, že jeho syn veľmi nechce. Keby pár dní predtým neprišiel ten nový, ani by mu taká myšlienka do hlavy neskočila. Ale ten rozdiel medzi oboma chlapcami bol veľký. Pomocník Lojzo sa zvàtal pri vyhni, pevne až kàčovito zvieral tyč, so záujmom sa prizeral ťažkému bucharu, so zvedavosťou v očiach sa ho na všetko pýtal, akoby hneď v prvé dni chcel vymámiť z neho celé tajomstvo. Jeho syn robil, čo mal, no Eliášovi práve vtedy ťuklo do hlavy, že sa pohybuje ako bábika z kukuričného šúpolia, úplne bez života a bez duše. Pookrial len na konci dňa, keď sa zberalo domov, pomyslel si trpko a otočil hlavu k osadenstvu krčmy. Chlapi sa už bavili o politike. Rozohnení alkoholom búšili do stolov, prekrikovali sa a debatovali o novinkách z Viedne.
„Vravím vám. Bude vojna! Metternicha vykopli a ako si náš cisár poradí bez neho?! Takej veľkej ríši ako je Rakúska monarchia sa nedá vládnuť bez poriadneho kancelára.“
„Ešte aj Maďari vystrkujú rožky, že chcú viac práv. Vravím vám, vojna bude! Alebo revolúcia. Všetko sa poserie. “
„Chlapi, tak sa neondejte! Vojna, či revolúcia, lopaty a kováčov vždy bude treba. Ešte sa nestalo, že by nejaký hámor skrachoval, a keď bude vojna, tak možno aj šable budeme kuť!“ zvolal oduševnene krčmár.
„Tak ty, iba ak praky!“ zahučal ktorýsi z kunčaftov a krčmou sa rozľahol ohlušujúci rehot.
Ešte sa ani poriadne nerozvidnelo, keď si za zvukov horlivého spevu vtáčat a vo vlhkom opare, čo zľahka stúpal z mokrej zeme, vykračoval Lojzo do hámru. Mestečko bolo ešte tiché a ponorené do šera, hoci v niektorých okienkach sa už kde tu blysli skúpe plamienky sviečok, či olejových lámp. Medzevčania ešte drichmali pod hrubými perinami, len on sám už kráčal cez husté bukové lesy, hore k prameňu, až tam, kde bol hámor majstra Eliáša, v ktorom sa muselo rozkrútiť koleso ako prvé. Až potom, postupne, sa mohli roztáčať kolesá aj v ďalších hámroch stojacich nižšie od nich, pozdåž celej Bodvy, aby sa stačila vyrovnávať hladina v potoku, keď z tajchov vypúšťali vodu na drevené kolesá.
Od začiatku sa mu v Eliášovom hámri páčilo, pripadal si dôležitý, keď zažínal oheň vo vyhni, pripravoval a kontroloval nástroje, chystal kovové tyče, z ktorých sa kuli hotové nástroje. A keď sa na chvíľu započúval do pravidelného klepotu kolesa a spevu vody, čo šuštivo tancovala na jeho lopatkách, predstavoval si, že sú súčasťou nejakého úžasného orchestra všetkých kováčskych dielní, čo stoja pozdåž Bodvy.
Cestička sa zužovala a kľukatila pomedzi stromy a kríky. Ešte bol len v polovici cesty, na mieste, kde buky rástli tak nahusto, že cez bujné koruny sťažka prenikol nejaký lúč. Ich konáre sa v smere vetra nakláňali zo strany na stranu a vytvárali strašidelné ilúzie. Zastal, uprel pohľad na dva buky, čo mali spletené vetvy a vtedy si uvedomil, že to nemal robiť. Za okamih sa v mysli s bujnou fantáziou, živenou strachom a šerom, rozvírilo tisíc desivých videní. Vysoká, hádam trojmetrová postava v sivastej halene sa pohla, naklonila k nemu a naťahovala pahýle. Prebleslo mu hlavou, že nemal počúvať chlapov, tie ich čudesné historky o mátohách, ktoré naháňajú opitých chlapov. Iste mu ich rozprávali len preto, aby sa zabavili. Veď si uchlipol len jeden a možno dva glgy piva z majstrovho džbána.
Znenazdajky zahúkala sova, v kroví čosi zašuchotalo a z koruny vyleteli splašené vtáky. V tej chvíli ho plne opustil zdravý rozum a ani nevedel ako, nohy sa mu samé rozbehli vpred, hnané zúfalou snahou uniknúť. V hlave prázdno, v ústach sucho, v hrudi divo bijúce srdce, čo by v tej chvíli mohlo súťažiť s údermi kladiva. Och, prečo ich len počúval?!
„Lojzo!“ zaznelo popri ňom jeho meno. Keby nelapal po dychu, keby mu v pľúcach zúfalo nepískalo od vysiľujúceho behu a keby nohami ledva neprepletal, upaľoval by ďalej, čo by mu sily stačili. Ale zastal a vytočil hlavu za hlasom. Radšej sa ani nezamýšľal, čo mu TO chce urobiť...
„Lojzo, si ty naozaj usilovný ako včelička, keď sa takto ponáhľaš do roboty,“ zatrilkoval pôvabný dievčenský hlas. Utrel si spotené čelo a neveriacky sa pozrel na Gertrúdu. Och, či je len korunovaný vôl! Osol! Takto sa nechať vystrašiť nejakým preludom. Ešte dobre, že si necvrkol a veruže to ustál len tak tak. Ako by teraz vyzeral s mokrými gaťami pred Gertrúdou, nádherným zjavom s hustými blonďavými kaderami, ktorá si ho teraz premeriavala zelenkavými očami?
„Dobré ránko, princeznička,“ vytlačil zo seba hneď ako sa mu vrátil dych. Jeho hlas znel prerývane a trochu chripel. Dievčina sa usmiala. Lojzovi vyšumela z hlavy mátoha, vrátila sa sebadôvera a strach z lesa vystriedala otázka, ako by mohol získať túto krásku pre seba.
„Už ideš do hámru?“ opýtala sa trochu zbytočne, lebo veď kde inde by šiel v pracovný deň zavčas rána. Ale tá obyčajná otázka mu naliala taký jas do duše, až mal pocit, že sa od šťastia vznesie do neba. Nech sa len pýta, nech sa zaujíma o neho, nech tu stoja hoc aj do večera. Mohol by sa s ňou rozprávať o hlúpostiach aj celý deň. Vydržal by sa na ňu dívať celú večnosť. Nemohol pochopiť, že ešte pred chvíľou takmer od strachu pustil do gatí a teraz sa cíti silný a odvážny a pre toto dievča by sa vrhol aj proti celému regimentu mátoh. Keby stála o neho. Keby ho len chcela. Lebo on ju chce, veľmi.
„Hej, tam,“ prikývol. Ústa sa mu v úsmeve roztiahli od ucha k uchu, v očiach lesk a necítil, nepočul a vlastne ani nevidel nič iné, len jej belostnú tváričku jemne pofàkanú svetlými pehami a nežné tvary tela zahalené do béžovej blúzy a čiernej sukne.
„A... a Pavol je už v hámri?“
„Pavol?“ vytisol zo seba hlasnejšie ako chcel. „Ten? Veď ten ešte drichme doma pod teplou perinou! Myslíš, že sa ten zaujíma o remeslo? Aj keď je majstrov najstarší syn, nemá záujmu, čo by sa pod jeden necht vošlo,“ zatiahol výsmešne a tvár sa mu zachmúrila. „Prečo sa pýtaš?“
„Len tak. Nemôžem?“ vypustila, no jej hlas už neznel ako nežné vtáčie trilkovanie.
„Môžeš. Čoby nie. Ty môžeš všetko. Všetko, čo len chceš. A keby si chcela, tak by sme mohli...,“
„Napokon, on si to môže dovoliť,“ prerušila ho sprudka. „On zdedí dielňu. A ty?“
A ja nič, dokončil v duchu jej rozprávanie. Ja som len pomocník, čo musí hrdlačiť od svitu do mrku, závislý od dobrej vôle cudzích ľudí a keď sa mi nezadarí, môžem naveky len cudzím slúžiť, nikdy nie na svojom.
„Pôjdeš večer k muzike?“ vytisol zo seba najmilšie ako vedel a vystrúhal na tvári úsmev.
„No... Možno. Keď sa včas vrátim,“ vykrúcala sa.
„Ale veď, doteraz si bola vždy. A rada si sa zvàtala. Keď budeš chcieť, vytancujem ťa tak, že na to budeš do Viliji spomínať,“ táral ďalej, no pocítil, že kúzlo stretnutia i jej úsmev z tváre sa rozplynuli rovnako ako ranná hmla. Chvatne sa rozlúčila a rozbehla sa chodníčkom smerom k Štósu, kde slúžila. Díval sa smutnými očami za ňou, dúfajúc, že sa ešte obráti, ale ani nezastala, len jej hrubý, tak krásne blonďavý vrkoč, mu zakýval na rozlúčku.
Ledva to stihol. Upachtený a spotený v rozbehu všetko vykonal a práve keď sa plameň rozhorel, vošli do dielne majster aj so synom. Eliáš prebehol dielňu pozorným okom, potom spokojne kývol a zamyslene sa natiahol po koženej veste, čo visela na stene. Mal by Lojzovi niečo povzbudivé povedať, aby mu nezdupkal kade ľahšie, tak ako tí druhí, prebehlo mu náhle mysľou. No nič mu neprišlo na um, tak ho len priateľsky buchol po pleci. Nič viac, no jeho zriedkavý úsmev a výrečné gesto si všimol jeho syn Pavol. Ten celé dni premýšľal, ako má otcovi povedať, že nechce ostať v jeho hámri, že vôbec nechce byť kováčom. Mal by byť vlastne rád, že si otec najal Lojza. Kdesi hlboko vo svojom vnútri uznával jeho šikovnosť aj pracovitosť, hoci bol len o pár mesiacov starší. No na druhej strane ho neznášal. Najprv to bol len taký pocit nevôle, čo sa ho zmocnil, keď sa s ním prvý raz stretol, no ten sa postupne pretavil do dobre krytej nevraživosti. Lojzo bol šikovnejší, ochotnejší, pracovitejší a dokonca ešte aj vyšší a mocnejších pliec ako on. Zo začiatku si tie lepkavé myšlienky až tak nepripúšťal. Nenávisť sa ho zmocnila, až keď sa ten prišelec začal točiť okolo Gertrúdy. To ho zastavilo, aby otcovi vyjavil, že hneď ako dovàši osemnásť, čo bude onedlho, chce odísť. Že sa chce nechať najať do cisárovho vojska. Že chce mašírovať po európskych mestách, zbierať zásluhy a medaily, byť stredobodom záujmu roztúžených dievčat. Nechce celý život trčať tu, v tomto malom meste, lapený ako mucha v pavúčej sieti. To všetko mu chcel povedať. Ale teraz sa na to nevedel odhodlať. Veď nemôže dopustiť, aby sa jeho krásna Gertrúda dostala tomuto niktošovi so zaplátanými nohavicami! Nie, to teda nie. „Nie!“
„Čo vravíš?“ otočil sa Eliáš k synovi a zachmúril sa. Pavol v rukách nedržal tyč, aby ju vložil do ohňa a žeravil, dokonca nemal navlečené hrubé rukavice, ani koženú zásteru, len tam postával pri vchode, akoby sa rozhodoval, či ostane, alebo ujde kade ľahšie. Kristepane, prečo si mi zoslal do rodiny tohto leňocha - prebehlo mu nespokojne hlavou. No vzápätí sa za tú myšlienku zahanbil. Potriasol hlavou, akoby ju chcel vytriasť a len tak ledabolo vypustil: „Keď sa dnes pousilujete, obom vám dám zopár drobných na krčah vína.“
Obom! Nahnevane mykol hlavou Pavol. Čo má čo dávať peniaze tomu odkundesovi len tak. Obom. To znamenalo, že aj Lojzo bude môcť kurizovať Gertrúde. Určite si nedá ujsť dnešnú tancovačku. Bude tam obsmàdať a zavadzať. Ten niktoš jej isto bude mútiť hlavu. Mala by si vyberať, taká krásavica. Správne vyberať. Jeho, pomyslel si rozhodne. Nevedel, čo by bolo, ak by si ho naozaj vybrala. Čo by mu povedal na to jeho otec. A čo by bolo s jeho plánmi. Ale o tom bude premýšľať, keď sa tak stane. Sklonil hlavu, aby sa vyhol otcovmu pohľadu a pristúpil k rozpálenej vyhni, aby tak ako Lojzo do nej vložil kovovú tyč. Obrovské oceľové kladivo poháňané kolesom sa pohlo a zadunelo, aby do poddajného rozhorúčeného kovu vpečatilo svoju silu.
Lojzo sa na muziku vychystal ako sa patrí. Hoci nebol sviatok, dokonca sa poumýval v studenej Bodve a obliekol si svoju najlepšiu košeľu a nohavice. Majster bol štedrý. Bude na vínko pre neho aj pre Gertrúdu, pomyslel si cestou natešený Lojzo. Videl, že Pavlovi sa nepáčilo, keď majster obdaroval oboch rovnako. Ale to nie je predsa jeho starosť. Veď napokon pracuje tvrdo, odmenu si zaslúži. Keď zazrel blonďavý vrkoč roztopašne poskakovať na majiteľkinom chrbte, rozbúchalo sa mu srdce. Akoby sa všetci niekam vyparili. Nevidel nikoho, len ju. Vnímal len tú hebkú šiju, nežné plecia, štíhlu postavu, rozkošné lýtka, ktoré nezbedná sukňa pri každom kroku odhaľovala. Dnes, rozhodol sa, dnes si ju nahovorí. Nik mu v tom nezabráni. Bude s ňou tancovať celú noc, až do rána a potom ju odprevadí domov za svitu hviezd a mesiaca. Sledoval ju zrakom zakaleným od túžby a pomaly sa k nej približoval. Neotočila sa, s niekým sa rozprávala, určite s kamarátkami, usmial sa. Premýšľal, či ju len osloví, alebo sa aj osmelí a dotkne jej pliecka, alebo ju rovno chytí okolo pása, aby všetci videli, že je jeho. Áno, to by bolo najlepšie. A potom ju už zo svojho náručia nepustí.
Urobil ďalší krok. Už bol celkom blízko. V tej chvíli sa pohla. Sukňa sa jej divo zavírila okolo nôh a z rukáva jej vypadlo čosi biele. Vreckovka. Biela, vyšívaná nádhernými kvietkami, jej rukami, pomyslel si roztúžene. Vrhol sa k zemi a cítil sa ako záchranca. Iste ho ocení, dá mu bozk, možno kývne a pôjde s ním na lúku a tam pod ochranou vysokých stromov, mu dovolí pohladiť jej plecia a možno aj nižšie. A tiež belostné lýtka a ...možno aj vyššie... aspoň kúsok. Do tváre sa mu vohnala krv, do tela vzrušenie. Zovrel dlaň aj s cenným hebkým pokladom.
„Neopováž sa!“ zahrmel mu Pavol bolestivo do ucha.
Narovnal chrbát, zdvihol hlavu a nechápavo sa zahľadel do jeho očí. Nenávistne blčali a tvár mal napätú ako skaly Volovských vrchov, čo sa týčia nad Medzevom.
„Čo sa nemám opovážiť?“
„Neobšmietaj sa okolo Gertrúdy, ty ledačo!“ zasyčal mu Pavol do tváre.
Lojzovi navrela žilka na krku, päste sa zovreli, len udrieť. Iste by ho nabil. Je menší, ani svaly nemá také veľké ako on. No pichla ho do mysle nepríjemná myšlienka, že ak zmláti majstrovho syna, môže sa z Eliášovho hámra a možno aj z Medzeva rovno porúčať. A zaiste ani v okolí mu žiaden kováč už nedá robotu.
„No čo? Zľakol si sa, ty niktoš?!“ výsmešne zatiahol Pavol. „Máš plné gate, čo? Neobzeraj sa za Gertrúdou! Je moja!“
„Neviem o tom, že by bola tvoja. Nič také nehovorila, keď som ju naposledy stretol. Milo sa na mňa usmievala. Veľmi milo. Zaiste by nedbala, keby som ju bozkal na ústa, objímal, hladil po jej hebkej pokožke a možno aj niečo viac. A myslím si, že o takého zasrana ako ty, by iste nemala záujem. Nemáš tu, medzi dospelými, čo hľadať, osemnásť budeš mať až o pár dní,“ zasmial sa Lojzo a sledoval ako Pavlovi stúpa bordová červeň po krku a do tváre a ako sa jeho pravačka zovretá v päsť vymrštila priamo proti jeho tvári.
„Bitkaaa,“ zvrešťal ktosi vedľa nich.
Ale ani jeden z chlapcov si už nikoho nevšímal. Zakliesnení do seba v tesnom objatí sa zúrivo váľali po sebe na zemi a z plných síl sa snažili jeden druhému uštedriť tie najbolestivejšie rany. Prudko, až nepríčetne, ako keby to malo byť to posledné, čo v živote spravili. Nevideli pobiehajúcich ľudí, nepočuli krik, nevnímali statných chlapov, čo sa ich snažili odtrhnúť od seba. Necítili nič, len zúrivú nenávisť, čo ich oboch opantávala a viedla.
Keď ich konečne odtrhli od seba, lapajúc po dychu, zazerali na seba, akoby sa chceli navzájom prepáliť očami.
„Ak sa chcete zabiť, je to vaša vec, ale choďte do lesa medzi vlkov,“ vyhlásili chlapi, čo ich pevne držali a ťahali so sebou. „Padajte! A nechceme vás tu vidieť!“
Lojzo sa ešte obzrel po Gertrúde, aby jej všetko vysvetlil, aby sa nebála. No nezazrel ju. Do očí mu blysla len Pavlova zakrvavená tvár, ako ju vytàča na ľudí.
Rozhodol sa vrátiť domov a všetko zreferovať majstrovi ako prvý. Ako kráčal, hnev sa vytrácal a do mozgu sa navracali rozumné myšlienky a s nimi obavy. Tak toto bola veľká chyba, uvedomil si. Majster mu to zaiste neodpustí, veď každý si dbá o svoje decko. Ach, čo len urobil?!
Pomaly tisol nohu pred nohu, stromy z kraja lesa šumeli, lístie strašidelne šušťalo, dokonca započul hlasy, no viac ako strašidiel sa bál majstra. Neobzrel sa, ani keď nejaký tieň kráčal povedľa neho. Už mu bolo všetko jedno. Nech ho hoci schmatne aj striga do svojich pazúrov.
„Ach. Áno. Ešte ma bozkávaj! Neprestávaj! Hlaď ma! Tuto, aj tu. Ešte! A viac. Och, či je to príjemné. Len rob tak, aby z toho nebolo decko,“ začul Lojzo známy hlas. Toto hádam nebude striga? - prebehlo mu zmätene hlavou a zastal. Ešte zaregistroval Pavla ako sa k nemu blíži, a potom spolu, akoby sa dohodli, priam priťahovaní tými hlasmi, zamierili k stromom a priblížili sa ku kríkom. Prvé, čo Lojzovi udrelo do ohromeného mozgu, bola dovysoka vyhrnutá sukňa, ktorá odhaľovala belostné stehná a blonďavý hrubý vrkoč, čo vykrútený ako had ležal povedľa svojej majiteľky.
„A viac o tom nebudeme rozprávať,“ hlesol po dlhej tichej chvíli Pavol a chytil Lojza okolo pliec. „V živote sa už nepobijem kvôli žene. Sú to všetko cundry! Ak chceš, ostaň v otcovom hámri. Bude ťa potrebovať. Ja sa dám odviesť za husára do cisárovho vojska.“
|
|
