Husí kráľ
@ :: Poviedky ::
Jun 16 2019, 20:21 (UTC+0) | 
|
Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: pravdepodobne rok 1953
Autor: Slavomír Szabó
„Pozri sa Eržička, ako to dobre vyzerá! Pás je pevný, zošila som štyri vrstvy látky, aby vydržal. No, daj si dolu sukňu moja, nech ti to zapnem a vyskúšam, či ti dobre sedí,“ matka hľadela na dcéru spoza šijacieho stroja a v rukách držala čosi, čo ani náznakom nepripomínalo žiaden kus odevu. A ak, tak nanajvýš nezmyselne široký opasok, čo sa ovinie okolo drieku, takže nebude možné ani dýchať. Dlhý kus bieleho plátna zosilneného hustým prešívaním bol predierkovaný po celej dåžke a do každej dierky matka strčila kus špagátu, ktorý zviazala do očiek. Na tie ešte zavesila kovové háky. Možno, ak by ste niečo také videli, pripomínalo by to skôr prapodivný mučiaci nástroj. Ale skutočný zmysel bol iný.
„No, ukáž sa moja, nevrť sa,“ matka sa usmievala zo starej stoličky, keď už Eržička poslušne stála s holými nohami a zvesenou hlavou. Matka ju pekne opásala, takže tie kovové háky viseli dookola po bokoch. Potom spokojne pokývala hlavou a vyšla z izby. Eržička osamela. Nadúvala líca, nepokojne odfukovala a prešľapovala z nohy na nohu, lebo ju chladila dlážka. Mladé, sotva osemnásťročné dievča nevídanej krásy sa tvárilo ako odsúdenec, ktorého vina nie je známa.
„Mám to! Podrž mi dvere!“ ozvalo sa spoza vàzgajúcich pántov. To sa vracala matka, zadýchaná a červená v tvári, držiac prútený kôš plný slaniny. Keď ho uložila na stôl, poriadne si vydýchla a utrela vlhké čelo, čo jej z polovice prekrývala tmavá šatka, ktorá už mala tie najlepšie časy za sebou. Matka si nikdy nepotrpela na parádu, jej zmýšľanie bolo zvyčajne až priveľmi praktické, a to sa ukázalo i teraz. Eržička sa opäť poslušne postavila, tentoraz k stolu, vypočula si, že sa nemá vrtieť, hoc sa nevrtela a matka brala kusiská slaniny a začala ich vešať na kovové háky okolo Eržičkiných bokov. Keď svoju prácu dokončila a ani jeden z hákov neostal voľný, sadla opäť na starú stoličku a tvárila sa spokojne. Dievča pri troche fantázie vyzeralo ako vianočný stromček, avšak namiesto salónok z nej viseli dobre vyúdené a fajnovo prerastané bôčiky.
„Vidíš moja, takto odnesieš aj pätnásť kíl slaniny a nikto si to ani nevšimne. Daj si na to sukňu. Obe sukne, nech to zakryješ. Vrchnú i spodnú,“ prikázala ešte matka a zamračená Eržička sa začala obliekať.
„Mama, ale však aha... Pozrite, aké mám boky. Široké. Každý bude vidieť, že dačo nesiem. Veď to vyzerá strašne,“ pokúsila sa Eržička o jemný odpor, hľadiac do veľkého zrkadla nad šifonierom v rohu izby.
„Tešiť by si sa mala! Poriadna dievka má široké boky! Nie ako tie mestské paničky, čo majú zadky ako orechy! Žena so širokými bokmi môže porodiť veľa detí, aj každý rok jedno, takú chce každý chlap! I keď... Ty sa pred mužmi ešte veľmi nevytàčaj! Najmä ak pôjdeš cez trh. Nikdy nevieš, či dáky fešák, čo sa na teba začne usmievať, nie je tajný policajt. Na Dominikánskom námestí sliedia vždy aspoň dvaja. Keď si dáš na sukňu ešte aj peknú zásteru, tú najkrajšiu akú máme, každý bude pozerať na ňu a nie na boky. Len pekne prídeš na Dominikánske, na trhu sa ani nezastavuj, len choď rovno do mäsiarne. Tam povieš, kto ťa posiela a zájdeš s mäsiarom do jeho skladu. Dáš mu slaninu, vezmeš peniaze a pôjdeš ihneď domov. Rozumela si?!"
„A ako dám tú slaninu z hákov? To si mám pred mäsiarom zobliecť sukne?“ Eržičke sa to nepáčilo stále viac a viac, ale matka len kývla plecom, že možno ani nie, stačí sukne podvihnúť a slaninu zvesiť. Nech si to teraz vyskúša a vôbec, čo okolo toho toľko špekuluje, hlavne nech nezabudne, že slaniny je presne pätnásť kíl a mäsiar jej to musí vyplatiť do posledného haliera všetko na ruku.
„A ráno sa vyberieš do mesta pešo. Autobus je beztak vždy plný, že nie je kam stúpiť, ale aj tam sú tajní a pozerajú, kto šmelí!“ rozhodne ukončila rozhovor matka a dala sa upratovať zvyšné nite, látky, šijací stroj, všetko. Eržička si zatiaľ skúšala pred zrkadlom vyhàňať sukne a skladať z hákov slaninu tak, aby viac ako kolená neodhalila.
Bol podvečer, žiara letného dňa postupne pohasínala a v tomto čase sa ako vždy rozospievali vtáky po dedine, na poliach i v záhradách. A tiež chlapi v krčme. Nevedno, či niekedy niekto rozmýšľal nad tým, prečo vtáky okrem rána spievajú práve pred večerom. Azda to už nevedia ani samé, a tak naťahujú krky, otvárajú zobáky, šuchoria perie a trilkujú len zo zvyku. U chlapov bola príčina stále častejšieho krčmového spevu omnoho zjavnejšia. Spievali, lebo pili. A pili, aby nemuseli rozmýšľať, akých časov sa dožili. Viac ako poctivá práca sa cenili plamenné reči na straníckych školeniach, pracovitý človek bol na smiech a vážnosť mal len ten, kto v rukách zvieral dôležitú pečiatku. Polia a skutočná drina boli menej ako funkcia na úrade a úrad už neslúžil ľuďom. Úrad ľudí kontroloval a rozhodoval za nich. Len kozy, zajace a husi. To ostávalo ako jediná možnosť pre tých, čo sa venovali chovu zvierat a mäsiarstvu. Z kôz, zajacov a husí sa kontingenty neplatili. Zato od kráv šlo zadarmo pre štát mlieko, od sliepok vajcia a najviac doplácali chovatelia svíň. Tie sa už neoplatilo chovať vôbec. Úradný príkaz znel jasne: Z každého zabitého kusa musíš odovzdať štátu vedro masti a krupón kože z chrbta, nech majú vo Svite z čoho vyrábať topánky. A prasatá už nemôžeš chovať ako kedysi. Iba toľko, koľko povolí národný výbor. Zvyčajne jedno, nanajvýš dve. I keď ich chováš, neznamená to, že ich budeš jesť. Na zabíjačku potrebuješ ďalšie povolenie. Inak je zabíjačka trestná, pretože bez úradného potvrdenia je prejavom odporu k socialistickému zriadeniu a protištátny čin! Zakáľací list ti vystavia opäť len na národnom výbore. Nečudo, že aj gazdovia chceli s komunistami radšej vychádzať zadobre. Veď načo chovať sviňu až do smrti?
Isto, každý mal nahlásené jedno prasa, možno dve, ale ak sa to dalo utajiť, chovali ich viac. Načierno. I zabíjali viac. Tiež načierno. Pod hrozbou väzenia. Jasné, že zakáľačky robili tak, aby o tom nikto nevedel. Ani sused, lebo ľuďom už nebolo hodno veriť. Čo nezjedli, ponúkali na predaj tam, kde celé storočia, čiže prevažne v Košiciach. Lenže zatiaľ čo sa v minulosti viezli hrdo na naložených vozoch a ich bravčovina sa vo veľkom vyvážala vlakom i do Prahy, teraz ženy prenášali potajme mäso ukryté pod sukňami, aby ho mohli ponúknuť košickým mäsiarom. U nich sa to voľajako stratí. Tí nakúpia i predajú všetko. A zajtra tam má ísť Eržička. Opantal ju strach, chcela sa z toho vyrozprávať. Na to vždy dobre poslúžila Marča. Za Marčou vlastne chodila, i keď ju nič neťažilo, s ňou bola zábava stále a všetky smútky sveta odrazu bledli dostratena. Miesto ich stretnutí síce nebolo ktovieaké, pretože Marča po večeroch pomáhala v Hornej krčme a napití chlapi smrdeli štipľavou pálenkou a ešte štipľavejšími rečami. Kedy ako. Našťastie, ostalo vždy len pri rečiach a ak boli naozaj poriadne korenisté, krčmárka si vedela poradiť s každým. Pri nej si nikto o mladé dievčinky obtierať jazyk nebude. Nikto! Ani starí, ani mladí. Ale radostný Jožko by mohol. Aspoň tak si to myslela Eržička, ba priam po tom túžila, aby sa jej konečne prihovoril, bol na ňu milý, ale čakala na to zbytočne. Radostný Jožko chodil do krčmy len na stranícke schôdze, inokedy nie. Komunisti tam mali vlastnú miestnosť a v nej rokovali. O kadečom. Jožko zvyčajne nepil, iba keď odchádzal z nekonečných rokovaní, oči sa mu leskli ako žiarovky. Keby ju oslovil aspoň napitý! Veď čo! V takom stave by mu nedovolila odprevadiť ju domov, ale aspoň by mu povedala, že keď nebude páchnuť slivovicou, môže za ňou prísť. Lenže radostný Jožko zatiaľ nič také ani nenaznačil. Zo schôdzí robil zápisnice, nosil predsedovi straníckeho výboru tašku a rovnako ako väčšina komunistov sa začal česať dozadu, aby mal holé čelo. Ktovie, čo by povedal, keby vedel, že zajtra ráno pôjde Eržička do Košíc predávať slaninu načierno...
Krčma páchla dymom, pivom a zlobou, čo hlodala duše chlapov s tvrdými rysmi, ktorým z ich gazdovstiev neostalo nič. Všetko šlo do družstva. Kto mohol, našiel si tam aspoň zle platenú prácu. Ostatní sa chodili núkať na robotu do Košíc, družstvo potrebovalo majetky všetkých, ale všetkým prácu neponúklo.
„Husí kráľ! Aha súdruhovia, kto k nám dnes prišiel!“ vykríkol niekto spoza dverí, čo oddeľovali salónik od výčapu. V salóniku akurát schôdzovali komunisti. Práve k nim prišiel vysoký Ander, kedysi bohatý statkár, čo skupoval a zvážal prasatá z celého okolia. Teraz, keď mu to zatrhli, prešiel na chov husí a jeho kàdle by zaplnili hádam celú ulicu.
„Poď dnu Ander a ukáž, čo si doniesol!“ hlas spoza dverí znel prísne, možno až panovačne.
„A čo som mal doniesť?“ vysoký Ander sa zatváril prekvapene, vstúpil do salónika a zatvoril za sebou dvere. V miestnosti s výčapom, kde sa ešte pred chvíľou veselo spievalo a viedli trpké reči, to naraz stíchlo. Nik nemal čo povedať, každému bolo všetko jasné. Vysoký Ander sa prišiel komunistom zaliečať. Marča, čo práve od stolov znášala pivné poháre, kráčajúc k drezu s vodou kývla bradou na Eržičku. Tá podišla bližšie.
„Vysoký Ander a červený Feri sa včera pobili. Krčmárka to videla, keď išla po záverečnej domov,“ šepla Marča a Eržičke div nevyliezli oči z jamiek. Najväčší gazda a komunistický predák si vraj rozdávali päsťami poriadne rany a vysoký Ander mal navrch. „Keď červený Feri spadol, Ander do neho ešte i kopal! Krčmárka k nim pribehla a chytala Andera. Červený Feri zatiaľ ušiel. Keď sa pýtala, čo sa stalo, Ander vraj len cekol: On dobre vie, prečo dostal a nikto iný to vedieť nemusí, však nás nikto nevidel!“
„Krčmárka je nikto?“ prehodila Eržička len tak, i keď jej bolo jasné, že tá by nevolala esenbákov, lebo sa sama trasie, či jej komunisti nevezmú krčmu. „A načo tu teraz Ander prišiel? Však by sa mal niekde skrývať, čušať doma a...“
„Isto sa chce udobriť,“ kývla Marča plecom a v tej chvíli sa dvere zo salónika do výčapu opäť otvorili.
„Tak klobásky! A nešetri!“ ozvalo sa opäť zvnútra a hneď za tým mohutný smiech. Krčmárka práve s táckou plnou pohárov vošla do salónika, míňajúc vo dverách vysokého Andera. Mlčky si vymenili pohľady, Ander potom odišiel z krčmy preč.
„Jožko je dnu? S nimi?“ šepla ešte Eržička a Marča prikývla.
Ktosi z chlapov vo výčape práve začal spievať a ostatní sa pridali. Hej, nedá sa spievať a rozmýšľať naraz. Spev je dobrý, prevetrá pľúca a človek na chvíľu na všetko zabudne. Aj pivo tomu napomôže. Aj slivovica. Aj borovička. Krčmárka mala čo stíhať, pobehujúc od stola k stolu. Ani Marči neostávalo veľa času na kamarátku.
Po chvíli sa do krčmy vrátil vysoký Ander s plným košíkom, z ktorého trčali nielen klobásy, ale aj údený bok a azda tiež varené koleno. Trochu ťarbavo sa otáčal vo dverách, aby ich zavrel a za ten čas prúdil von hustý cigaretový dym. Potom, azda akoby si chcel dodať odvahy, vypol hruď a rýchlym krokom prešiel z výčapu do salónika. Jeho vstup sprevádzali nadšené výkriky a potlesk.
„No, schôdzujú,“ krčmárka nahodila neistý úsmev a dvere do krčmy sa otvorili znova. Dnu rázne vstúpila Jolana, Anderova žena a preletela po všetkých pohľadom. Chlapi vo výčape znova stíchli, keď Jolana ráznym krokom prešla do salónika a spustila krik. Jej hašterivý hlas bol ostrý ako britva, keď kričala na muža, či sa nehanbí ako decko potajme kradnúť zo špajze.
„Mlč! Čo by som kradol! Však to je moje!“ chytal ju Ander za rameno a pokúšal sa ju odviesť von.
„Tvoje? Naše! Posledné klobásy! Doma deti nebudú mať čo jesť, lebo tu kàmiš týchto...“ nedopovedala. Anderova ruka je prikryla ústa, druhá ju poriadne oblapila okolo ramien, a tak ju tlačil pred sebou, keď vyšli zo salónika a potom pomedzi stoly, sledovaní lesklými pohľadmi všetkých štamgastov, až kým ju nevyviedol von na ulicu. Dvere medzi salónikom a výčapom sa opäť zatvorili, schôdza pokračovala.
„Musí si ich udobriť, lebo ak by červený Feri niečo cekol, Andera odvezú rovno pred súd!“ skúšala Marča šepkať. Ba nielen ona. Odrazu začali šepkať vo výčape všetci, každý každému vravel niečo, nevedno čo, zo všetkých strán to iba šumelo, lebo nik sa nedovážil hovoriť nahlas. Spev sa už neozval. Zato pív a poldecákov sa poroznášalo viac než kedykoľvek predtým. Každý z toho akosi vysmädol. Každý cítil, ako mu to napätie sťahuje hrdlo.
„Eržička, veľké veci sa dejú! Veľké veci! Veď si len zober taký príklad, ako nám pomáha obecný rozhlas. Kedysi chodil po dedine bubeník a buď ho niekto počul, alebo nepočul. A teraz? Predseda na úrade povie niečo do mikrofónu a jeho hlas cez amplióny prichádza do každého domu, do každej izby. Máme vlastnú knižnicu i vlastné kino. Na družstevných poliach pestujeme zemiaky, repu, kapustu a aj mak. Máme poriadne stádo kráv a dosť mlieka, o prasatách ani nehovorím. Lenže družstvo nepotrebuje viac ľudí, tých päťdesiatšesť zamestnancov stačí. Ostatní si musia pohľadať robotu inde a pomáhať budovať krajšie zajtrajšky, kde sa len dá,“ radostný Jožko hovoril nadšene, pod pažou zvieral veľký zošit plný popísaných papierov, ktoré ešte musí spracovať na zápisnicu zo schôdze. Eržičke sa páčil, ba ani oči sa mu neleskli až tak veľmi, ako sa obávala. Keď stranícka schôdza skončila a komunisti opustili salónik i krčmu, vyšla von i ona a naschvál sa motala po miestach, kadiaľ Jožko chodí domov. Potom ho zastavila a opýtala sa, z čoho sa na schôdzi smiali, lebo jej nič iné nenapadlo. No namiesto priamej odpovede Jožko spustil smršť nadšených viet o lepších časoch. A neprestával, pokračoval ďalej. „Čím sme boli kedysi? Len otrokmi vlastných statkov! A teraz? Na prvého mája tu prišiel samotný súdruh Široký. K nám, do dediny! Mohol pokojne rečniť k davom v Bratislave, alebo letieť lietadlom do Prahy a mávať ľuďom z tribúny tam. Ale on si vybral nás, rozumieš? A to je ministerský predseda! Žiaden nenažratý buržoázny podnikateľ, ale skutočne veľký človek a zároveň človek ako my. Však sa s nami aj do rána zabával pri cigánskej muzike!“
Eržika hľadela ma radostného Jožka širokými očami a jeho nadšenie sa jej zapáčilo. Priam žiaril, keď rozprával ďalej, ako sa v spoločnom hospodárení budú mať všetci lepšie, len sa treba zbaviť starých návykov a nebáť sa pokroku. Škodu vraj robia tí, ktorí ničia dedine povesť.
„Kedysi nás Košičania volali škvarkármi. A vieš, ako nás volajú teraz? Košická Nová Ves je pre nich Šmeligrad. Preto aj ty, Eržička, ak by si náhodou vedela, kto tu chová a zabíja prasatá bez povolenia, kto nosí mäso do Košíc a tam ho predáva načierno, neboj sa a príď na národný výbor. Môžeš dôjsť aj rovno za mnou! Ver mi, že takto len pomôžeš spoločnosti. A aj tým šmelinárom, lebo si uvedomia, že konali zle. Vysokému Anderovi sme tiež nedávno dohovárali. A vidíš, isto nás pochopil, ešte nám dnes aj klobásy doniesol a konečne z neho bude chlap, ako má byť,“ radostný Jožko sa usmial doširoka, až sa mu zabeleli zuby, potom sa nahol a pobozkal Eržičku na líce. Zapýrila sa. Bola by rada, ak by to skúsil ešte raz, ale Jožko sa vyhovoril, že musí ísť hneď domov a všetko, čo dnes na schôdzi odznelo zapísať, aby sa nestratila ani jedna myšlienka, ani jeden nápad, ktorými súdruhovia priam hýria. Potom sa zvrtol, povedal ešte, že sa raz isto stretnú a pôjdu prejsť po Furmanci, no nechal ju tam stáť a náhlil sa preč, akoby mal vrtuľu v zadku.
Eržička osamela. Rozmýšľala nad tým, čo jej radostný Jožo hovoril, ale všetko sa jej to v hlave miesilo s tým, čo si vypočula inde, alebo i sama prežila. Napríklad aké to bolo, keď k nim domov chodili agitátori. Najskôr ospevovali sovietske kolchozy, ako tam vraj hospodária spoločne, aké sú z toho výhody a ako by už nechceli pôdu naspäť, lebo kedysi všetok čas museli venovať len ťažkej lopote.
Keď agitátori u nich, ani u ostatných gazdov nepochodili, prišli znova. Nadšené tváre vystriedala prísnosť. Rozprávali o vzdelaní. Že sa blíži doba, keď sa budú mať najlepšie tí, čo pôjdu do škôl. Ale školy nemožno urobiť pre každého. Iba deti z rodín robotníkov a družstevných roľníkov budú mať všade dvere otvorené. Deti spiatočníckych statkárov nie. Ba aj tie kulacké, čo už na odborné školy chodia, ich budú musieť opustiť a nájdu uplatnenie tam, kde je potrebná tvrdá manuálna práca. Napríklad v baniach.
Keď prišli agitátori tretíkrát, otvorene sa vyhrážali, že štát ešte zdvihne kontingenty tým, čo nevstúpili do družstva. Takí ľudia škodia spoločnosti, vyjadrujú svoj odpor k spoločnému socialistickému vlastníctvu a nezaslúžia si nič iné, než zoštátnenie ich majetku. Vraj je ešte posledný čas, družstvo stále prijíma, ale aj trpezlivosť má svoje hranice a nech sa potom nikto nečuduje, keď namiesto agitátorov prídu do domu esenbáci.
Eržička si spomenula aj na uja Laca. Je to už pár rokov, čo dedinu navštívil minister poľnohospodárstva Ïuriš. Vraj tu prišiel za chlapmi, že založia traktorovú stanicu. Vtedy sa okolo ministra motalo veľa mužov v dlhých kabátoch, hoc bolo celkom teplo. ¼udia vraveli, že to sú všetci tajní. Potom komunisti medzi seba zavolali uja Laca a nevedno o čom spolu hovorili. Aspoň ľudia tak vravia, že po ňom chceli, aby ako prvý veľký gazda vstúpil do družstva, čo isto vznikne zanedlho. Vraj sa mu vyhrážali. A gazda, keď sa vrátil domov, radšej ihneď pozabíjal všetky svine a mal ich ozaj neúrekom. Odvtedy ani poriadne nevychádza z domu.
Po týchto spomienkach sa v Eržičkinej mysli opäť vynorila veselá Jožkova tvár a jeho nadšenie pre novú spoločnosť. Zdalo sa jej, akoby znovu počula, že ak by vedela o niekom, kto chodí predávať mäso načierno do Košíc, má ho ísť nahlásiť na národný výbor. Takému človeku vraj pomôžu, prevychovajú ho. Cítila sa zle. Veľmi zle. Veď zajtra má ísť načierno predávať mäso ona...
Eržička sa na druhý deň vrátila z mesta domov s peniazmi ukrytými vo vrecku na spodnej sukni. Vyložila ich matke na stôl, povedala, že mäsiar slaninu kúpil a išla sa do izby vyplakať. Ešte vždy sa chvela, ako sa bála, že ju chytia a skončí na súde.
O pár dní prišli ku vysokému Anderovi esenbáci, prehľadali mu dom a o chvíľu na to tam zastavilo nákladné auto. Celá Anderova rodina sa musela z Košickej Novej Vsi vysťahovať. Ihneď! Vraj na stredné Slovensko, a ak by odmietli, išli by pred súd a do väznice. Nikto presne nevedel, prečo vlastne musel opustiť svoj domov. Ale všetci chápali, že radšej poslúchol a odišiel. Totiž ešte vlani odsúdil ¼udový súd v Košiciach gazdu Kavčáka za to, že vraj neodvádzal poctivo štátu kontingenty. Osem rokov mu vymerali, tak sa dostal do basy. Vysoký Ander teda radšej privolil a nechal sa z dediny vysťahovať. To bol koniec husieho kráľa.
Správa o Anderovom vysťahovaní otvorila radostnému Jožkovi oči. Jeho večný úsmev zmizol a nikto ho viac radostným nenazval. Aká prevýchova kulakov, čo im vraj pomôže? Vysťahovanie alebo väznica! Na schôdze komunistov ešte chodil, ale zmenil sa. Bolo to na ňom vidieť. Odísť zo strany nemohol, to by znamenalo zničiť si vlastnú budúcnosť.
Eržička sa začala Jožkovi vyhýbať, lebo sa bála prerieknutia, že chovajú svine a predávajú mäso načierno. Jožko sa jej vyhýbal, lebo sa hanbil, že ju nabádal udávať. Už sa viac nestretli a nešli sa prejsť po Furmanci, ako jej to sľúbil. Nakoniec, táto doba bola plná nesplnených sľubov...
|
|
