Miháľove tajomstvá
@ :: Poviedky ::
Jul 14 2019, 11:10 (UTC+0) | 
|
Miesto: Černochov, okres Trebišov
Čas: polovica tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Miháľ kráčal pomaly, pomaličky, od strachu takmer ani nedýchal. Uprostred noci a v takej tme by sa bál isto i dospelý, nieto ešte desaťročný chlapec. Od Töltésa zadul vietor, ktovie prečo vanie vždy len od toho kopca a každý zvuk, všetko, malý škripot kamienkov či šuchnutie nohami sa odrážalo od stien černochovských chalúp. ažké mraky plávali po oblohe, občas zastreli, občas odkryli guľatý a chladný mesiac, takže sa po zemi preháňali tiene, čo Miháľa ešte viac znepokojovalo. Nechcel už nič iné, len dôjsť domov. Ïaleko to nebolo, len cez ulicu, ale nesmel ho nikto zbadať. Ako by vysvetlil, kde bol a prečo? Radšej prebehne okolo cintorína, potom poza záhrady a humná, prelezie plot, a tak príde. Nakoniec doma vyjde po rebríku na pôjd, tam v sene spáva každé leto, nikto nepríde na to, že opäť strávil ďalšiu noc preč. Ale ten cintorín! Drevené ståpiky na hroboch namiesto krížov, také typické pre kalvínov, kopčeky navàšenej zeminy, pod ktorými ležia v truhlách nebožtíci, čo opustili tento svet... Ale naozaj ho opustili? Prečo by sa potom ľudia cintorínu v noci vyhýbali? Nie, nesmie myslieť na nič, len ísť, ísť, ísť! Alebo bežať!
Sotva to Miháľovi napadlo, dokonca skôr než stačil myšlienku vysloviť čoby len v hlave, už natiahol nohy a utekal, ako len vládal. Vietor, mesiac, letiace tiene a čierne siluety hrobov sa spojili do nezvládnuteľnej túžby zmiznúť odtiaľto čo najskôr, zakrútiť sa v sene na pôjde do dedovej starej deky a vyčkať na svitanie. Strach mu isto nedovolí zažmúriť oči, ale i tak, keby tam už bol!
Cintorín ostal za chrbtom. Ako bežal po tráve poza domy, pošmykol sa a spadol. Poriadne si pritom udrel zápästie. Ale čo tam po bolesti, už mu veľa neostáva! Dychčal nahlas, až sa ľakal, či je to ozaj on a nechraptí mu za krkom akýsi prízrak. Srdce mu divoko bilo, cítil ho až v sluchách. Odrazu zastal. Nohy sa mu triasli, pretože obraz, ktorý sa mu naskytol, bol prinajmenšom prekvapujúci. Videl, ako spoza kríku šípovej ruže vyšli trpaslíci, čo sa mu postavili do cesty. Skutoční malí ľudkovia, teda poriadne malí. Miháľ sa čudoval, i keď o nich počul, lebo mama ho nimi vždy strašila, že z nich nič dobré nepozerá. Ale čože sú trpaslíci proti prízrakom màtvych z cintorína? Prizeral sa neveriacky, vyzerali ako zo skutočnej rozprávky. Siahali mu len čosi povyše kolien a oblečení boli presne tak, ako o nich hovorí celý Černochov. Iba v červenom, teda červené topánky, nohavice, kabátce i čiapky. Mlčali a hľadeli mu do tváre.
„Idem domov,“ vyhàkol Miháľ, akoby im bol povinný niečo vysvetľovať a zízal na nich s pocitom, v ktorom sa sám nevyznal.
„Ja som Tancúľ a mám len jednu otázku. Tancovať vieš?“ zdvihol jeden z trpaslíkov ruku nad hlavu, azda aby si ho lepšie všimol.
„Čože?“
„Hluchý si alebo čo? Pýtam sa, či vieš tancovať!“ hlas trpaslíka Tancúľa zosilnel, ba znel až zlostne.
„Som na ceste domov,“ spomenul si Miháľ na reči o trpasličích tancoch a pochopil, že tu ide do tuhého. Už aj chcel zdúchnuť, ale spoza kríka vybehli ďalší malí mužíci v červených kabátcoch, bolo ich hádam zo dvadsať a urobili okolo neho kruh.
„Neviem tancovať. Ešte som neskúšal,“ snažil sa Miháľ vyhovoriť, ale odísť nemohol.
„Nevadí, naučíme ťa. Alebo sa naučíš, alebo vypľuješ dušu,“ zasmial sa Tancúľ a plesol dlaňami.
Miháľ tàpol, vidiac, že kruh trpaslíkov sa okolo neho stále zmenšuje a už by neurobil ani krok. Otočil hlavou a pozrel na konce záhrad, na ich ploty. Keby preliezol cez ten najbližší, už je vlastne u susedov. Potom stačí preskočiť ešte cez jeden a je doma. Ale susedov pes... K tomu okrem pána nemôže nikto, vraj hryzie až do krvi. Prečo vlastne teraz nebreše? Musí ich predsa počuť!
„Utiecť by si chcel? To ti ozaj neradím! Tancuj!“ prikázal trpaslík Tancúľ, akoby mu čítal myšlienky a spod kabátca vytiahol husle. Malé husle, husličky, čo by chlapovi vošli do dlane, ale ako na ne zatiahol slákom, zahral tak jasne a naplno ako skutočný primáš. Trilok hravých tónov zaznel nocou, vyletel až k čiernej oblohe, odkiaľ sa odrazil, aby dopadol na celý tokajský kraj, no najviac Miháľovi priamo do uší. Vsiakol doň, rozochvel mu všetky žilky a chtiac – nechtiac si musel poskočiť.
„Aha! On vie tancovať! Tak nech tancuje!“ škodoradostne sa zasmial ktorýsi ďalší z trpaslíkov priamo za Miháľovým chrbtom a ten, čo zvieral husličky, začal vyhrávať. Už nie jeden tón, ale mnoho krátkych v akejsi divokej melódii so strhujúcim rytmom, podľa ktorého začali Miháľovi skákať nohy samé od seba. Poskakoval ako kozľa, krútil sa zo strany na stranu, ba párkrát aj plesol rukami, akoby ho to bavilo. Všetko sa však dialo akosi samé bez toho, aby to chcel. Videl, ako všetci trpaslíci začali okolo neho krepčiť a veseliť sa. Krútil sa na mieste ako vodný vír, až sa mu obraz rozmazával pred očami. Zbadal len, ako mu z vrecka vypadol skladací nožík, presne ten, čo mu otec kúpil na jarmoku v Zemplíne, ale potom už nevidel nič. Točil sa v divokom rytme tak rýchlo, že sa nedalo nič rozoznať. Ba aj zvuk huslí zmiešaný so smiechom trpaslíkov znel stále viac tlmene, mizol kamsi preč a Miháľ mal pocit, že sa vznáša. Že jeho duša opustila telo, možno ju vypľul, ako hovoril trpaslík a duša teraz letí kamsi hore, preč z lúky, z dediny, z kraja. Zdalo sa mu, že opúšťa tento svet. Nakoniec ho už neobkolesovala žiadna hudba, žiadni trpaslíci, žiadna noc plná hviezd, len číra tma a pocit úzkosti. Cítil sa stiesneno, ako v dákej neviditeľnej klietke, kde uviazol na doživotie, stal sa väzňom v žalári pre obete zlých síl, hoc skrývaných za tváre nevinných malých bytostí v červených čiapočkách. Vedel, že už ho nič pekného ani príjemného nečaká, len opustenosť, nekonečné trápenie, zúfalstvo a prázdnota.
„Miháľ, vstávaj! Ešte spíš? Počuješ ma? Vstávaj,“ strhol z neho ktosi deku, ktorou mal zakrytú i tvár, ako sa v spánku neustále hádzal. Bol to Béla, jeho starší brat, čo rovnako ako on spával na pôjde v sene. „Mama nás už volá, tak sa zdvihni!“ prikázal ešte panovačne, ako mal vo zvyku, a sám už liezol dole rebríkom na dvor.
Takže to bol sen. Iba sen, vydýchol si Miháľ, cítiac, aký je spotený. Celkom ho to vyčerpalo, vstával dolámaný, najviac ho boleli nohy. Prstami si uhladil svoje plavé vlasy, vybral z nich niekoľko stebiel a očami prebehol po ražných župách, z ktorých bola vyskladaná slamená strecha. Potom sa postavil a pozrel na otvor, odkiaľ prichádzalo ostré svetlo a kadiaľ mal vyliezť von.
„Už som myslel, že zjem aj tvoje,“ ukázal Béla v kuchyni na tanier s praženicou, keď Miháľ vošiel dnu, aby sa najskôr sklonil nad lavórom a umyl sa.
„Každý máte rovnako, tak mu to nechaj! A najedzte sa rýchlo, nech umyjem riad,“ okríkla mama oboch, keď otvorila dvere z izby, aby prešla kuchyňou na dvor. Isto šla nakàmiť sliepky.
„Pôjdeš pásť?“ spýtal sa Miháľ Bélu, i keď odpoveď už poznal. Bolo leto, čas prázdnin, tak škoda aby rodičia platili za obecného pastiera. Obe kravy dnes vyvedie pod Tubojku Béla, veď má už trinásť rokov, matka mu ich zverí. Ale Miháľa so sebou nevezme. Vraj by mu len zavadzal. Miháľ a Béla sa nemali radi. Hádali sa často, kričali po sebe a jeden s druhým nešli nikam, iba do kostola a aj to len s rodičmi. I teraz to tak bolo. Béla chvatne dojedol a zatiaľ čo sa Miháľ zapozeral na hrnčeky uložené na polici, Béla už prehltol posledné sústo, postavil sa a vybehol na dvor. Určite šiel rovno do maštale a teraz pôjde s kravami, uvidia sa až na obed. Vzápätí sa vrátila do kuchyne mama.
„Mama, môžem sa vás niečo opýtať?“ začal Miháľ ticho, do jedenia mu veľmi nebolo.
„Ale rýchlo, musím za otcom do vinice,“ odpovedala mu len tak na pol úst a zasa zmizla vo dverách do izby.
„Červení trpaslíci, stále o nich hovoríte... Sú naozaj?“
„Juj, tak rýchlo dojedz a nerozmýšľaj nad sprostosťami! Vravela som ti, že sú, ale chytajú len neposlušné deti. Tak poslúchaj a budeš mať s trpaslíkmi pokoj, inak ťa vytancujú! A teraz rýchlo dojedz, nech umyjem ten tanier. Kde dnes budeš? S deťmi pri potoku?“
„Hej, budem tam,“ posmutnel Miháľ, odpovede sa nedočkal. Aspoň nie takej, akú čakal. Nasilu si napchal do úst vajíčka i chlieb, zapil to lipovým čajom a potom už len bez slova sedel. Mama sa zatiaľ zvàtala, všade porobila poriadok, ako to mala rada. Niekedy sa vedela nazlostiť aj pre košeľu zavesenú na stoličke. Potom ešte povedala čosi o tom, že obed bude neskôr, že ho zavolá, keď bude len tu blízko a s motykou v ruke sa chystala odísť.
„Ale keď niekto musí porušiť zákazy, aby vykonal dobro? Aj to je zlý chlapec, ktorého trpaslíci utancujú na smrť?“ skúsil Miháľ ešte raz.
„Čo ti chodí po rozume? Dieťa poruší zákazy, aby vykonalo dobro? Vôbec ti nerozumiem. A otec už čaká,“ mama zabuchla dvere a Miháľ osamel. Jediný v dome, teda ak nepočítal muchu, čo otravne nahlas bzučala na okennom skle. Na túto chvíľu čakal. Naplánoval si to, potreboval len, aby všetci odišli preč. Včera totiž prehral všetky gombíky a musí si zohnať nové. Chlapci, aspoň tí menší, čo ešte nechodili pásť kravy, sa zvykli počas prázdnin hrávať pri potoku hneď pod kostolom. Vyhåbili dieru do zeme, nie veľkú, tak na jednu päsť a potom z čiary hádzali gombíky. Kto trafil najviac, ďalej začínal ako prvý. Do gombičiek, čo padli vedľa, dával frčky, aby ich tak dostal do jamky. Až keď niektorou netrafil, pokračoval druhý hráč. Všetko nakoniec zobral ten, čo takto dostal do jamky posledný gombík. A Miháľ veľmi dobrý hráč nebol. Gombíky sa mu zháňali ťažko, potajme ich orezával z maminých šiat v skrini, tiež z otcovho kabáta i košieľ, no ešte mu na to zatiaľ neprišli. Veď prázdniny začali len nedávno.
Siahol do vrecka, že vytiahne svoj nôž a otvorí skriňu, ale zháčil sa. Nožík vo vrecku nemal. Bol si úplne istý, že ho nikam inam nedal. Rýchlo znova vybehol hore na pôjd, prehrabal seno, na ktorom spal, ale noža nikde. V spomienkach na desivý sen sa mu vynoril obraz, keď mu nožík počas tanca s trpaslíkmi vypadol z vrecka. Ale bol to sen. Síce nepríjemný, v čase, keď sa sníval, dokonca desivý, ale stále iba sen. Miháľ zliezol zasa na dvor a vyšiel na ulicu. Bolo krásne ráno, deti sa ešte nehrali, a tak si vydýchol. Bez gombíkov medzi nich nepôjde, len by sa mu vysmiali, že už nemá žiadne. Vybehol na horný koniec dediny skoro až ku kostolu, tam ako má Žid obchod a za ním na konci záhrady bitúnok. Občas odtiaľ nepríjemne zatiahne, ale teraz bol vzduch čistý a svieži. Aj tráva ešte od rosy celkom neuschla, keď ňou prechádzal za záhradami na miesto, kde v spánku tancoval. Sám nevedel, čo ho sem ťahalo. Človek si predsa musí vedieť zrátať, že ak sa mu niečo zdá, napríklad že si zlomil prst, ráno ho bude mať celý. Teda ak sa mu snívalo, že na tom mieste stratil nôž, isto tam nebude. I tak šiel. Keď zastal pri šípkovom kríku, sadol na zem, nedbajúc, že mu od trávy prevlhnú gate. Rozmýšľal. Mal ten sen niečo spoločné s jeho tajomstvom? Nie s tým, že orezáva doma rodičom gombíky, i keď trpaslíci by ho mohli vytancovať i za to. Miháľ mal tajomstiev viac. Tým najväčším boli jeho návštevy u tetky Margity.
Margita, stará a podľa toho ako sa o nej hovorilo aj nevľúdna žena, žila na dolnom konci ulice pri cintoríne. Ako ovdovela a deti sa jej povydávali i poženili do iných dedín, ostala sama. Natoľko sama, až zatrpkla a nechcela sa s nikým stretať. Aj v kostole ju bolo vidieť iba zriedka. Jednoducho mala povesť čudáčky, navyše poriadne skúpej. Nikdy nedala nič žiadnemu žobrákovi, ak sa zatúlal do Černochova, žiadne dieťa na ulici neponúkla jabåčkom, ba práve naopak. Ešte na deti kričala, keď sa hrali pred jej oknami, vraj robia hluk, ziapu a ak nezmiznú, že ich prečaruje na žaby. Tak sa jej vyhýbali deti i dospelí.
Bolo to asi pred dvoma mesiacmi, keď raz išiel Miháľ za otcom na pole, pretože na stole našiel papier, že po škole mu má ísť pomôcť. Vybral sa teda, hryzúc po ceste krajec chleba. Už bol za dedinou, keď k nemu zozadu prišla stará Margita.
„Máš chlebík?“ spýtala sa so záujmom. Miháľ na ňu prekvapene pozrel a s plnými ústami prikývol.
„To je dobre. Deti musia jesť. Ale jesť musia aj starí a ja pri sebe žiaden chlebík nemám. Dokonca ani doma. Dáš mi trochu zo svojho?“
Zdalo sa mu, že v jej zvráskavenej tvári, čo lemovala čierna šatka, vidí akýsi smútok a bolesť. Nakoniec, prečo by sa nerozdelil? Tak rozlomil krajec na dvoje a dal jej polovicu. Bože, ako len jedla! Hrýzla doň, akoby nemala v ústach nič už po celé roky! Žula, hltala, usmievala sa naň. Takú ju ešte nevidel, z tej mrzutej a zlej stareny v nej nebola ani štipka. Keď prehltla posledné sústo, hladila ho po vlasoch, že je dobrý chlapec. Ani nevedel, ako to z neho vyšlo. Sám sa jej ponúkol, že jej ešte niekedy niečo prinesie. A starú Margitu to potešilo. Tento prísľub však zmenil všetko.
Najskôr k nej prišiel zo dva razy cez deň. Raz s krajcom chleba, druhýkrát s vajíčkom, čo vzal rovno z kurníka. Stará Margita mu ďakovala, ale vravela, že nech nabudúce príde, až keď sa zotmie. Vraj to bude ich tajomstvo. A tak tam chodil. Vždy počkal, kým Béla zaspí, potom zliezol z pôjdu, vzal jedlo, čo zakaždým cez deň voľakde schoval a odniesol ho. Lenže Margita stále horekovala, že nemá dosť, že hladuje, vraj nebyť jeho, už by zomrela. A tak Miháľ nosil viac a viac, hoc raz, keď otvorila špajzu, videl tam visieť kusisko slaniny a inokedy zasa keď prišiel, vychádzala z pivnice, kde mala hromadu zemiakov. Vàtalo mu to v jeho detskej hlave a strácal ten pekný pocit, ktorý sa ho zmocnil, keď jej dal chlieb prvýkrát. Trápil sa však aj pre iné. Keby mama s otcom vedeli, že im nielen orezáva gombíky, ale i kradne a dokonca sa túla v noci po dedine, asi by mu poriadne naložili na zadok. A navyše ešte tá cesta okolo cintorína. Tej sa bál najviac.
„Kým chodíš ku mne, nič sa ti nestane! Nestrachuj sa! Ale ak ma necháš zomrieť od hladu, tak pekelné zlo si k tvojej duši cestu nájde...“ Presne tak mu to raz povedala stará Margita a Miháľ nemal silu odporovať. Aj predvčerom v noci mal ku nej ísť, lenže ako hral o tie gombíky, zabudol cez deň ukradnúť zrno, čo si zapýtala, že vraj pre sliepky. Tak sa rozhodol, že za ňou zájde o deň neskôr. A naraz ten sen. Súviselo to nejako? Nie, nemohlo. To je predsa hlúposť!
Miháľ vstal, nohou ešte poprehàňal trávu, či tam predsa ten nôž nenájde, ale zbytočne. Bol rozhodnutý. Vráti sa domov, z pivnice zoberie zopár zemiakov, odkrojí trochu chleba, pozrie aj do kurníka a vezme aspoň zo dve vajíčka a pšenicu si nasype do vreciek. Pôjde za tetkou Margitou ešte cez deň a vysvetlí jej, čo sa stalo. Už aj urobil prvý krok, keď si voľačo všimol tesne pri zemi. Natiahol ruku a vytiahol červenú nitku zachytenú na tàni šípového kríku. Stál, akoby zamrzol. Červená nitka sama o sebe nič neznamená, inokedy by si ju možno ani nevšimol, ale teraz to bolo iné. Rozbehol sa. Rýchlo, rýchlo domov. Niť mu ostala prilepená na vlhkej dlani, nemyslel na to, že mohla byť len z niečej šatky či sukne, ale utekal, až kým si opäť nesadol na stoličku v kuchyni. Potom niť chytil a previazal si ju tak, že jej polovicu pretiahol cez gombíkovú dierku a jej konce zauzlil. Ukáže ju starej Margite a opýta sa, či môže byť z trpaslíkových šiat. Vstal, stále sa cítil akosi neisto, akoby sa mu chvelo čosi v bruchu, no i tak si podľa plánu všetko jedlo svižne nastrkal pod košeľu a vrecká na nohaviciach poriadne naplnil zrnom. Už aj vyšiel na ulicu, keď ho prekvapila mama.
„To už sa vraciate domov?“ spýtal sa jej neisto, i keď ju dobre videl, ako mu ide oproti.
„Hej, otec si vraj poradím aj sám. Takže obed nebude neskôr, ale ako vždy. Kam ideš?“ mama hovorila stručne a k veci, ako to mala vo zvyku. Miháľovi sa však odpovedalo ťažko. Povedať pravdu? Pochválila by ho, že pomáha starej žene, alebo by naň kričala? Navyše, starej Margite sľúbil, že to nepovie nikomu.
„Len tu,“ kývol plecom akoby nič a pridal do kroku. Nechcel sa zastaviť, prešiel popri nej, no bál sa, aby nevidela, čo skrýva pod košeľou. Naraz však počul od chrbta rázny hlas.
„Miháľ, stoj!“
Akoby skamenel. Vedel, že nie je dobre, ten tón poznal.
„Čo sa ti sype z nohavíc? Pšenica?“
Pozrel za seba, ale mama mu už siahla do vrecka a vybrala za hrsť zrna. Potom mu rozhalila košeľu a zemiaky, vajcia i chlieb padli na zem.
„Kam to nesieš?“ spýtala sa teraz skôr prekvapene, ale keď neodpovedal, skríkla hlasom, čo neznesie odpor: „Poď hneď domov!“
Darmo sa Miháľ priznal. Darmo vysvetľoval, že tetke Margite to jedlo nosiť musí, inak si poň prídu zlé sily a červení trpaslíci z neho vytancujú dušu. Mamina facka, potom buchnát rovno doprostred chrbta a niekoľko ďalších, čo padli kam prišlo, bola jej odpoveď.
„Starej Margite? Tej? Každý to o nej vie, že jej deti zvláčajú jedlo, až by z toho vyžilo aj desať ľudí! Jej nikdy nie je dosť! Čo nepoje, radšej nechá zhniť, než by mala niekoho ponúknuť. Len peniaze žgrloší do vankúša. Aj jej synovia občas povedia, aká je skúpa, že im vždy len vyčíta, vraj nemá z čoho žiť. Hanbia sa za ňu, ale čo majú robiť? Je to ich matka! Ale ty? Prečo jej to nosíš? Rodičov si okrádaš? Tu máš!“ dopadla naň ďalšia rana, sadla presne na líce.
Miháľ sa vytrhol v kratučkej chvíli, keď sa mama nadýchla, aby vládala spustiť ďalší krik a rýchlo vybehol von. Prebehol gánkom za dom a potom na koniec záhrady, kde sa schoval za starý mohutný orech. Počul ju ešte kričať a veľmi sa bál. Plakal. Rukou siahol do vrecka. Bolo deravé, preto sa zrno sypalo. A možno tak stratil i svoj nožík. Alebo žeby to naozaj tí červení trpaslíci? Rozuzlil červenú niť, vytiahol ju z gombíkovej dierky a pozeral na ňu cez slzy. Čo teraz? Ako sa ukáže otcovi na oči, keď sa všetko dozvie? Dostane aj od neho a s remeňom? A ako sa mu bude Béla smiať! Ale nech! On to vydrží, viac im neprezradí nič! A raz príde všetkému na vec. Aj tomu, ako je to s tými trpaslíkmi. Hej, raz určite, o tom niet pochybností. Možno, keď dorastie...
|
|
